Pokľaknite, moji poddaní domestici, prichádza kráľ! A nie hociaký, ale jeho blahorodie hlava WD-čkom pomazaná, horským slnkom osvietená a severným vetrom vyfúkaná, kráľ Dušan tisícpäťstodvadsiatydeviaty grossglocknerský :-) Pôvodne sa malo jednať o sólo korunováciu, ale svojou vladárskou autoritou som na poslednú chvíľu presvedčil ďalších čakateľov na trón – v sobotu boli ešte obyčajný plebs, od nedele sú to už kráľ Peter tisícdvestotridsiatydeviaty, kráľ Roman tisícdeväťstodevätnásty, kráľ Rastislav tisícdeväťstotridsiatydeviaty a kráľ Jaroslav dvetisícštyridsiatytretí. No a takto sa písali dejiny, toto je tá epochálna historická povesť, ktorú, ako pevne verím, budú mať v povinnom čítaní všetci cyklistickí juniori plus Sagan a bratia Velitsovci :-))

„Tak na toto nemám prevody!“ To boli slová Peťa Kubíka, keď sa vedľa mňa objavil ešte nie veľmi ďaleko od štartu. „Tak na toto nemám kondičku!“ Pomyslel som si pre zmenu ja, pretože tak ako je na tomto maratóne zvykom, zase sa od začiatku išlo na plný kotol.

Veríte na zázraky? Ja asi začnem, lebo počúvajte čo sa stalo – na tohtoročnom „nojsídli“ vôbec nefúkalo !!! Veď ten vetrík, ktorý mal podľa predpovede rýchlosť 10 km/h, sa v tomto kraji prakticky rovná totálnemu bezvetriu. Viem si predstaviť, že všetci čo tu boli prvý krát to považovali za hnusný podraz, mne to ale najmä po spomienke na minulý rok podstatne zlepšilo náladu. Ďalším dôvodom na radosť bolo aj to, že okrem starého kumpána Reného sa mi podarilo na štart ukecať aj ultra tvrdé jadro maratónskeho oddelenia Sportreportu, čiže Rasťa, Ivana a Jara. Neviem či ich účasť bola iba mojou zásluhou, ale bez pýrenia si ju rád pripíšem :-) No a do tretice všetko dobré, dohodli sme sa na spoločnej jazde, takže som očakával pohodový priebeh a tešil sa, že mi zostanú sily aj na vybláznenie sa na cieľovej rovinke.

Keď som ráno vyliezol z postele a zakopol o roh stola, pred očami sa mi nielen zablýskalo, ale videl som aj všetkých svätých vrátane Juraja. Dosť realistická pripomienka, aby som sadol na bicykel a utekal na Neštich trochu pretiahnuť svaly na 7,5 km tankodróme :-) Organizátori presunuli termín tejto časovky o mesiac skôr, za čo majú u mňa jedno velikánske plus. Vonku bolo príjemných 18 stupňov a stále sa otepľovalo, aj cesty po nočnom daždi už skoro úplne obschli, jednoducho ideálny čas na takéto podujatie. Možno aj to bol jeden z dôvodov veľkej účasti, keď som medzi poslednými dorazil na preplnené parkovisko, bol som v poradí 113-ty, nakoniec sa počet bikeriek a bikerov ustálil na čísle 133. A keď som si zbežne prezrel tímové dresy zúčastnených, hneď mi bolo jasné, že tento ročník nebude kvalitný len počtom súťažiacich, ale aj výkonmi.

Už to bude snáď aj 10 rokov, čo som prvý krát s prstom na Alpských mapách študoval, kam všade sa dá dostať na bicykli a sníval, že si musím niekedy prejsť všetky najzaujímavejšie priesmyky a kopce. Slovensko je síce pekné, ale na rozdiel od Álp tu nemáme žiadne vysokohorské sedlá s cestami priamo medzi štítmi. A keďže sny sú na to, aby sa plnili, neváhal som využiť ponuku od chalanov z cykloklubu na takmer 2 týždne trvajúcu cyklodovolenku vo Francúzskych a Talianskych Alpách :-). Po celodňovom presune, noci blízko Chamonix, fotení Mt. Blancu a ďalšom presune sme vysadli na bicykle v Bourg Saint Maurice, kde pred 2 týždňami končila etapa Tour de France a začali odkrajovať výškové metre z takmer 50 km dlhého stúpania na Col de Iseran vo výške 2770 m, ktorý je najvyšší reálny priesmyk v Alpách. 

Na našu, v poradí štvrtú, rakúsku jazdu sme si vybrali bližšiu lokalitu k Bratislave a to pohorie Viedenský les (Wienerwald). Šetrili sme tak čas aj pohonné hmoty. 95 km z Petržalky trvalo asi hodinu a na jednej z prvých odbočiek schádzame z diaľnice A21 a v prvej dedinke vypíname motor nášho povozu. Slnko začína pekne hriať, takže „zimné doplnky“ nechávame v aute.

Keď som sa v sobotu poobede blížil s Jarom k Eugendorfu pri Salzburgu, rozmýšľal som, ako sa mám k tomuto maratónu postaviť. Už od konca júla som bol prihlásený a zaplatený na dlhú trasu 155km/2300m, vtedy som to bral ako príjemnú povinnú jazdu. Teraz som už mal trochu zmiešané pocity, ani sa mi veľmi nechcelo, aj som bol po Alpaťáku bicyklovaním mierne presýtený, ešte aj to počasie sa poriadne pokazilo, na diaľnici nás vetrisko skoro odfúkol, mala byť zima a aj pravdepodobnosť dažďa bola dosť veľká. A tak som si vymyslel 3 varianty – nejako sa dokopem k tomu, že naozaj pôjdem cielene dlhú trasu, alebo sa podľa počasia a pocitov rozhodnem až na rozdelení dlhá/krátka, alebo po štarte počkám na Jara a pôjdem v pohode s ním iba krátku. Kto ma pozná trochu lepšie a vie aký som lenivý, určite si už domýšľa ako to asi dopadlo ... ale nie je to pravda :-) Nepočkal som na Jara, zvolil som zlatú strednú cestu, rozhodnem sa na deličke.

Sobota – nastal deň D. Nakladanie prebehlo podľa plánu , batožiny nebolo veľa až na objem, ktorý doniesol Martin. Doslova sme to natlačili do auta  a vyrazili sme, naložení ako česká rodinka do Chorvátska, cca 10:00 smer Lago. Cesta bola upršaná , ale bicykle sme mali zabalené v igelite, rezne na cestu v trojobale,  takže cesta cez Aut išla v pohode až po taliansku časť. Tam sa , mne z doteraz neznámych príčin sa prestalo jazdiť systémom vpravo je pomalší pruh a vľavo rýchlejší,  ale začalo sa jazdiť po „taliansky“ oba pruhy sú buď pomalé alebo rýchle alebo pravý  je rýchly a v ľavom si Porsche Cayenne ťahá svoju kolónku 110tkou. V prípade, ak sú pruhy 3, tak stredný je univerzálny , ide sa nim kontinuálne 120 a ľavý a pravý  sa po 7 km menia striedavo na pomalší alebo rýchlejší.

Tento rok to malo byť „len“ 191 km a veľmi ma ťahalo opäť si to skúsiť, hoci som mal v kolesách iba 700 km na cestnom bicykli a pár stoviek na horskom. Spomínal som na prekrásnu scenériu, ktorou trať vedie, a priateľskú atmosféru, z ktorej solídna porcia sa ušla aj mne. Zabudol som už na útrapy, ktoré na leňochodov sem-tam číhajú.

Bicykel som dal do servisu s upozornením, že padá reťaz pri prehadzovaní z malej na veľkú „pílu“. Keď som ho v piatok večer skúšal, ako prvé mi – spadla reťaz. Tak som bol nútený nacvičiť taktiku „opatrnúčko“, pri ktorej som reťaz vo väčšine prípadov udržal. Nebezpečné je to, že pozeráš pod seba a nie na cestu.

Od 5.8 do 17.8 som absolvoval cyklodovolenku vo Francúzskych a Talianskych Alpách. Naša sportreporťácka partia 8 ľudí si na tento účel prenajala služby Cyklotouru s tým, že spolu so Slávom Strečanským sme spoločne vymysleli itinerár čo chceme absolvovať s klauzulou, že v prípade zlého počasia budeme modifikovať itinerár. Nakoniec podľa výkonnosti sme absolvovali od 600 do 900km a s nastúpanými metrami od 16 do 23km. Zdolali sme také priesmyky a kopce ako je Col d’ Iseran, Mont Ventoux, Col d‘ Fauniera, Alpe d’Huez, Col du Galibier, Passo Gavia či Passo Stelvio.  A samozrejme okrem toho aj kopec ďalších a o nič menej ľahších stúpaní. Čo na úvod viac povedať – bol to úžasný zážitok a obrovská skúsenosť s ktorou sa s vami rád v tejto reportke podelím.