Alpaťák 2009

Už to bude snáď aj 10 rokov, čo som prvý krát s prstom na Alpských mapách študoval, kam všade sa dá dostať na bicykli a sníval, že si musím niekedy prejsť všetky najzaujímavejšie priesmyky a kopce. Slovensko je síce pekné, ale na rozdiel od Álp tu nemáme žiadne vysokohorské sedlá s cestami priamo medzi štítmi. A keďže sny sú na to, aby sa plnili, neváhal som využiť ponuku od chalanov z cykloklubu na takmer 2 týždne trvajúcu cyklodovolenku vo Francúzskych a Talianskych Alpách :-). Po celodňovom presune, noci blízko Chamonix, fotení Mt. Blancu a ďalšom presune sme vysadli na bicykle v Bourg Saint Maurice, kde pred 2 týždňami končila etapa Tour de France a začali odkrajovať výškové metre z takmer 50 km dlhého stúpania na Col de Iseran vo výške 2770 m, ktorý je najvyšší reálny priesmyk v Alpách. 

Dlho pred dovolenkou som rozmýšľal, aké to bude v tak dlhom stúpaní. Veď aj obyčajná Čertovica alebo Donovaly ma vedia celkom unaviť. Nakoniec to nebolo také zlé. Bolo to ešte horšie, ako som čakal :-). Hoci som nasadil veľmi opatrné tempo, len ťažko som si popri tom dokázal užívať prostredie. Po vyše 20 km sme vystúpali k priehrade Barrage de Tignes, kde sme doplnili zásoby. Nasledoval krátky rovinatý úsek popri priehrade a za mestom Val d Isere opäť stúpanie. Tu som si narýchlo kúpil nové okuliare, keďže staré som zabudol ráno v ubytovni :-), a pustil sa do záverečných 800 výškových metrov. Reku, veď to bude už len kúsok. 

Prdlajs. Myslel som, že pomaličkým tempom dokážem šliapať v pohode aj 50 km stúpania bez prestávky. Kdesi vo výške 2200 m však na mňa doľahla riadna únava a zároveň mi nebolo dobre. Žeby neaklimatizácia? Akurát som dobehol Rasťa, ktorému sa Dušky vysmieval, ako sa motá zo strany na stranu. Zrejme ten istý problém :-). Kdeže je môj doteraz najvyššie dosiahnutý bod na biku, Kráľova hoľa. Smiešnych 1948 m :-). V danej chvíli som však bol už tak unavený, že som bol veľmi rád, keď som nakoniec vyšiel hore. Pekne to vystihol Slavo slovami „Nie je to také ľahké, však?“ :-).

Na vrchole bola riadna zima, tak sme sa podľa možností čo najskôr pofotili, obliekli a zmizli čo najskôr dole. Zo zjazdu som bol trošku sklamaný kvôli drsnosti asfaltu. Je mi však jasné, že udržiavať cestu v takejto výške v dobrom stave je veľmi náročné.

Počkali sme sa v najbližšej dedinke s peknými bridlicovými strechami, aby sme odtiaľto mohli ťahať ďalej spolu a nájsť nejaký kemp. Aj tak boli ešte po ceste krátke stúpania s dlhšími zjazdíkmi. V jednom z nich sa mi „podarilo“ nevybrať 1 zákrutu. Už už som sa videl za zvodidlami, akýmsi zázrakom som to však ubrzdil, a pri malej rýchlosti sa len odrazil od zvodidiel na druhú stranu, nestihol vypnúť tretru a hneď som si ustlal na asfalte. Zrejme to vyzeralo dosť hrozivo, keďže za mnou idúci Ivan sa ma ani neopýtal, či nocujem už tu :-). Našťastie som sa ani len neodrel. Každopádne som to bral ako výstrahu v ďalších zjazdoch.

Krátko na to sme našli v dedinke Termignon vyhovujúci kemp, tak sme sa tam zložili.

Piatok

Druhý deň som bol ešte opatrnejší. Vedel som, že nás čakajú 2 kopce a nie 1, tak som vyrazil s Duškym skôr, aby sme aspoň na prvé sedlo mohli vyjsť v pohode bez toho, aby nás ostatní dlho čakali.

Prvých 40 km bol nádherný zjazd údolím až do Jean Saint Maurienne. Ranné slnko a príjemná teplota urobili z tohto úseku doslova lahôdku. Takto si predstavujem cyklodovolenku, a nie samé driapanie sa do kopcov :-).

V J.S.Maurienne sa idylka skončila. Začalo ťažké stúpanie na Col de la Croix de Fer. Bolo síce kratšie, ako včera („len“ 29 km :-), ale strmšie a takmer stále na Slnku. Pekne sme si s Duškym zanadávali na tvorcov itineráru, že tento kopec zaradili v podstate len kvôli tomu, že tu pred rokom vyhral Peťo Velits. Hrôza :-). Našťastie asi v 2/3 stúpania nás obehol a počkal Slavo, lebo už mi došla voda a celý čas s výnimkou tunelového úseku ma slnko škvarilo ako na panvici. Po chvíli prišli aj Bobo a Mihi a v poslednej tretine si ma pekne „vychutnali“. To sa už pomaly zaťahovala obloha a so zvyšujúcou sa nadmorskou výškou sa ochladilo. A keď po vyjdení do sedla začalo popŕchať, Rasťo hlásil zmenu plánu. Nepôjdeme do údolia k Bourg de Oisans s pokračovaním na legendárny Alpe de Huez, kde už husto prší, ale zlezieme v podstate naspäť cez sedlo Col du Glanon. To bola kapitola sama o sebe. Po asi kilometri zjazdu som videl, ako chalani odbáčajú do stúpania. Ja som na rozdiel od nich bol rozbehnutý a tak som ich veľkým rozdielom rýchlosti obehol a o pár desiatok sekúnd som ich už čakal hore. A vychutnával som si pocit víťazstva, kým sa ostatní pomaly driapali do kopca, ktorý som ja vyšiel s priemerkou 25... :-). Samozrejme, že v skutočnosti sme v podstate vôbec medzi sebou nepretekali. Cieľom každého bolo v prvom rade si užiť dovolenku a nie sa ešte pretekať v ťažkom teréne. To, že sme si ju niektorí pre slabšiu formu neužili až tak dokonale, je už naša chyba :-). Aj tak bolo poradie na kopci v podstate vždy rovnaké.

Zjazd bol ináč parádny. Oproti včerajšku bola cesta podstatne prázdnejšia (spočiatku) a taktiež menej rozbitá. A s krátkymi prestávkami bol aj veľmi dlhý, veď sme klesli z 2000 m do 500 m. Medzitým sme boli aj mimo fronty, ktorá bola nad Alp d Huez. Dole Slavo vystúpil z auta, vyložil svoj bicykel a pokračoval s nami na Col de la Madeleine, ktorý pôvodne nebol v pláne. Keď som ešte doma videl profil tohto stúpania, hovoril som si, že ak sa máme vracať tou istou cestou späť a bude to druhý kopec dňa, nik ma hore nedostane. Navyše na obed akosi všetci zabudli, a tak som po triezvom zhodnotení dospel k záveru, že nemá význam to siliť. Kopcov bude ešte dosť, zlé počasie určite nebude celý čas. Dušky zdieľal podobný názor, a tak sme to asi po kilometri stúpania otočili.

A dobre sme spravili. Bolo teplo, dusno, a obaja sme už cítili hlad. Zbehli sme teda naspäť do najbližšej dediny, hodili niečo do seba a pospali na lavičke. Ostatní sa vrátili po asi hodine a pol. Unavení a sklamaní, že okolie nestálo za veľa a celý čas pražilo slnko. Takže vôbec neľutujem, že som nešiel.

Naložili sme teda bicykle na auto a vyrazili naspäť do kempu. Asi 20 km pred kempom sa spustil taký lejak, že bola cesta miestami zaliata vodou. Našťastie v kempe iba trochu spŕchlo.

Sobota

Ráno po zistení, že najbližšie dni fronta s dažďom neustúpi, sme sa definitívne rozhodli, že meníme plán itineráru a autom sa presunieme 350 km na západ popod Mount Ventoux, kde je predpoklad lepšieho počasia. Namiesto trpenia v stúpaní na Col du Galibier sme teda trpeli cestou v aute, keďže bola sobota a diaľnica bola kvôli dovolenkárom totálne preplnená a vytvárali sa zápchy. Do dedinky pod Mount Ventoux, Villes Auzon sme prišli až pred treťou poobede a bolo jasné, že máme čo robiť, aby sme vôbec vyšli hore-dole, nieto ešte pôvodne plánovanú trasu cez kaňon De La Nesque. A kým sme zakotvili v kempe a spamätali sa z dlhej cesty, boli už 4 hodiny. Aspoň nebude tak pripekať slnko.

Slavo išiel opäť s nami a keď bolo jasné, že už niet kam zablúdiť, vyrazil si dopredu, ako keby tu bolo stúpanie ako na Babu. Pritom to sme už stúpali asi 9%-ným stúpaním v lese. Mne sa šlo vynikajúco, lenže pohľad na pulzmeter mi dával najavo, že musím zvoľniť. S tepmi 180 predsa nemôžem ísť až hore. Nech sa mi ide akokoľvek dobre, takýmto tempom by som určite niekde vydochol. Ale aj tak mi to šlo pomerne rýchlo. Po asi 1 výškovom kilometri v lese sa legendárna hora začala odkrývať. Pri chatách bola aj možnosť doplniť vodu, tak som sa osviežil a pokračoval. Nápisy z Tour de France na ceste, vyskytujúce sa v hojnom počte už od začiatku stúpania, sa začali ešte zhusťovať, a po zhliadnutí známeho legendárneho vrcholu s vežou ma chytil akýsi zvláštny pocit. Vraj najťažší kopec Tour, kde v stúpaní zomrel Tom Simpson, kde sa odohral legendárny súboj Marca Pantaniho a Lance Armstronga a kde sa na každých pretekoch rapídne mení priebežné poradie, som mal zrazu takmer zdolaný a ešte sa mi šlo veľmi dobre. Aj medzi nápismi na ceste sa veľmi často vyskytovalo „Go Andy Go!“ :-). Tak som v dobrej nálade vyšiel až na vrchol. A úplne ma dostalo, keď ma tesne pod vrcholom začali povzbudzovať decká a ako na Tour bežali vedľa mňa a stále povzbudzovali. Hore som dokonca zožal potlesk od okolostojacich... Takto sa mi to páči. Nemôžete tlieskať a povzbudzovať aj na ostatných kopcoch? :-) . Nechýbali ani obchody s cyklistickými suvenírmi. Slavo sa hneď otočil a s Bobom, MiHim a Ivanom sme čakali na ostatných, fotili sa a kochali. Nádhera.

Zjazd bol taktiež skvelý. Priam dokonalý asfalt, pekne klopené zákruty a minimálna premávka. V dlhom rovnom úseku v lese sa mi dokonca bezpečne podarilo spraviť maximálku 80 km/h.

Nedeľa

Keďže fronta nad Alpami pretrvávala a trepať sa naspäť vyše 300 km autom by bol nezmysel, bolo jasné, že dnes dáme oddychový deň. Ako ináč, v Monaku na pláži ako praví cyklistickí milionári :-). Len škoda, že opäť sme väčšinu dňa presedeli v aute a nemohli tak dopriať pokoj nohám, ktoré to potrebujú najviac.

Večer sme sa ešte presunuli do Talianska nedaľeko Cunea.

Pondelok

Dnes nás čakali 2 kopce v úplne neznámom teréne. Passo Sampeyre a Passo Fauniera Rasťo zaradil do itineráru vraj na poslednú chvíľu. Aj to sa o týchto kopcoch dozvedel len kvôli tomu, že tadiaľto nedávno išla etapa Gira. Po presune autom do dedinky Sampeyre nás Slavo vyhodil rovno pod prvým stúpaním a ja som nasadil veľmi opatrné tempo. Až tak opatrné, že mi všetci zdrhli. Tepy sa príliš nelíšili od tých, ktoré točím pri jarných objemoch. Pocitovo sa mi však šlo vynikajúco. Pri predbiehaní Jara som ho potešil, že je to na vrchol už iba 14 km :-).

Krajina bola ináč veľmi zaujímavá. Stúpať sa začalo ešte v listnatých lesoch, aby sme postupne cez všetky výškové pásma prešli až na vrchol, odkiaľ bol skvelý výhľad ponad hmlu, ktorá sa dovtedy prevaľovala cez kopec.

Ešte zaujímavejší bol zjazd. Po výhľadovom úseku nasledoval zjazd kaňonom. Pripomínalo mi to tiesňavy v Slovenskom raji. Cesta bola do kaňona doslova zarezaná s nespočetným množstvom tunelíkov a zrázov. Podotýkam, že v celom úseku bola cesta uzučká ako naše domáce lesné asfaltky a kvalitou a premávkou sa od nich tiež nelíšila. Podobne aj v ďalšom kopci na passo Fauniera.

Na ten sme začali stúpať z výšky 900 m. Veľmi som si pochvaľoval, že som sa na prvom kopci tak šetril. Mohol som totiž stále pomaly ale isto zrýchľovať. Opäť sa prechádzalo cez všetky výškové pásma a opäť bola zaujímavá scenéria naokolo. Zaujalo ma hlavne veľa starých rozpadnutých lazov popri ceste, veľa ich bolo aj vo výške cez 2000 m.

Na vrchole sme sa s Bobom a Mihim dohodli, že nečakáme na ostatných, keďže zo zamračenej oblohy hrozil dážď. Pofotili sme sa ešte pri pomníku Marca Pantaniho (áno, touto uzučkou cestičkou sa išla tá etapa Gira) a pustili sa do zjazdu.

Bol to asi najkrajší zjazd, aký som kedy zažil. Uzučká prázdna cestička s novým asfaltom bola v celej obrovskej doline len pre nás. Všade panoval kľud a ticho, len sem-tam bolo počuť svišťov. A keď sa ešte do hmly oprelo slnko a celá dolina bola zrazu osvetlená, tešili sme sa ako malé deti. Dokonale sme sa vybláznili na nespočetných krásnych serpentínach. Úžasný zážitok. Podotýkam, že počas celého asi 25 zjazdu sme stretli 2 autá :-).

Utorok

Opäť 2 kopce. Ešte väčšie ako včera. Ešte dlhšia etapa. Po včerajšku mám však dobrú náladu a tak začnem aj šliapať na prvý kopec Lombarde, ktorý tvorí hranicu medzi Talianskom a Francúzskom. Pekná scenéria hneď od začiatku ma ešte viac prebúdza, a tak sa mi Lombarde zdal pomerne kratučký. 1500 m prevýšenie, žiadne krváky, na také som už zvyknutý :-). Hore akurát vidím odchádzať do zjazdu Rasťa, Duškyho a Jara, ktorí išli autom, aby si dnešok kúsok zľahčili.

Po dlhom zjazde sa čakáme a vyrážame na druhý kopec Bonnete, s najvyšším bodom celej dovolenky. A s najvyšším asfaltovým miestom v Alpách, 2802 m. Brnkačka. Žiaden problém. Necelých 2000 m prevýšenia v 40 km stúpaní, z nich asi 20 km bolo konštantne 5-8%. Išlo to ešte ľahšie a rýchlejšie ako na Lombarde. Za chvíľu som bol hore.

Áno, poriadne kecám :-). Na tomto kopci som totálne vydochol. Úplne do dna. Ešte na Lombarde som cítil hlad. Reku, doplním v nejakých potravinách alebo na benzínke dole v dedinách, ktoré budú cestou. Cukry mi nestačili, potreboval som niečo normálne, čo mi nahradí chýbajúci obed. Lenže chalani dole nečakali a v podstate hneď sme vyrazili do stúpania. A ja som už vedel, že dlho nevydržím. V poslednej dedinke pred samotným stúpaním som zastavil v akomsi bufete. Už svietila červená kontrolka. Na obyčajnú obloženú bagetu som čakal 25 minút. Ďalších 15 minút som jedol, bola totiž tvrdá ako kameň. V tom momente som bol rád, že som vôbec niečo našiel. Ostatní už ktovie kde vtedy boli. Ani potom to nebola malina. Práve naopak. Najprv som sa dlho škvaril na slnku. Dlhé kilometre nebol jediný úsek v tieni. Po asi 8 km ma čakal Slavo. Už teraz mám vraj sklz na posledného asi 45 minút. Doplnil som cukry, a vyrazil ďalej. Reku, tých 45 minút musím stiahnuť aspoň na 20-30. Následné tempo mi však potvrdilo, že budem rád, ak vôbec vyjdem hore. Musel som to na Lombarde poriadne prepáliť.

Najviac to však prepálil ten nahúlený projektant tejto cesty. Sedlo, ktorým sa dalo zísť na druhú stranu pohoria, bolo vo výške okolo 2500 m. Ale cesta sa musela driapať ešte o dosť vyššie, aby na záver bola spravená slučka okolo Cime de la Bonette do výšky 2802 m. Chalani boli hore už aj znudení :-). Ani som nemal chuť na vrcholovú vyhliadku, iba som sa obliekol a začal zjazdovať, nech to mám čím skôr za sebou.

Ani ostatní to neprešli s prstom v zadku. Namiesto plánovanej kráľovskej etapy s 3 kopcami sme sa na zajtra rozhodli spraviť si oddychový deň a presunúť sa do Le Bourg d´ Oisans, odkiaľ sa dajú spraviť viaceré chuťovky ako Alpe d Huez či Col du Galibier. Vzhľadom na pokročilý čas sme však ostali na 1 noc v Jausiers.

Streda

Po presune do Le Bourg d´ Oisans a ubytovaní v ďaleko najlepšom kempe z celej dovolenky som si dal ešte s Bobom, MiHim a Slavom krátku vychádzku nad údolie. Nie že by mi bolo po včerajšku málo, ale bolo mi ľúto presedieť celý deň na zadku v takom peknom prostredí. Tak som radšej presedel na zadku so šliapaním do pedálov :-). Stúpanie s prevýšením 800 m mi po doterajších kopcoch prišlo úplne kratučké :-). Najviac v ňom vadili nespočetné muchy, ktoré ma nenechali ani chvíľu na pokoji. Zhora som si prezrel údolie a zozjazdoval časť legendárneho Alpe d Huez, ktoré ma čaká zajtra.

Štvrtok

Oddýchnutí sme teda ráno vyrazili do najznámejšieho stúpania v Alpách. Počas neho som pochopil, že vôbec nie je tak ťažké, ako sa o ňom hovorí. Ťažké by bolo vtedy, ak by som mal v nohách už ďalšie 2-3 veľké kopce ako Galibier či Croix de Fer, ako to býva na Tour de France. Takisto Mount Ventoux. Sám o sebe nie je ťažký kopec. S vyše 150 km v nohách pretekárskym je to však obrovská morda. Preto sa práve na týchto kopcoch priebežné poradie poriadne premieša.

Keďže som bol teda čerstvý, celkom som si ho užíval, na rozdiel od ostatných stúpaní. Aj celkové prevýšenie činilo „len“ niečo cez 1100 m. Na ceste bolo opäť plno nápisov, nechýbalo ani Go Andy! :-). Najviac ma však prekvapilo veľké množstvo cyklistov. Ani nebol úsek, kde by sa okolo mňa nejaký nemotal. Škoda však, že Pantaniho rekord tohto stúpania 36,50 minúty s priemerkou cez 21 km/h sa mi nepodarilo prekonať :-).

V Alp d Huez sme odbočili na uzučkú asfaltku, ktorá nás priviedla na Col de Sarenne. To bol jeden z mála úsekov, kde sme šli všetci spolu. Krajina bola zaujímavá tým, že vo výške okolo 2000 m boli čisto hôľnaté terény, nad nimi ľadovcom pokryté štíty, kým nižšie pod nami zasa strmé zrázy. Ľadovec vymodeloval veľmi hlbokú dolinu. A práve to sme si chceli pozrieť v nasledujúcom úseku. Po klesnutí do 900 m sme za dedinkou La Freney opäť krátko stúpali. Nikomu táto „hupka“ dobre nepadla. Byť stuhnutý po zjazde v 11%-nom stúpaní na priamom slnku, ani sa nečudujem. Výhľad však stál za to. Prakticky kolmá 400 m stena hneď pod cestou dodávala asfaltke zarezanej v skale adrenalín. Pekne sme si to všetko vychutnali.

Večer bolo po dlhej dobe nečakane veľa voľného času. V kľude sme sa najedli v miestnej pizzerii, poobzerali bohaté cykloobchody a po večeri sledovali padajúce Perzeidy. Už mi tento kľud veľmi chýbal. Cyklistiku mám síce rád, ale už mám toho aj trochu dosť. Celkom obdivujem profíkov, že dokážu takto jazdiť v podstate celý rok.

Piatok

Dnes sme sa rozhodli naplniť si nesplnený sen z minulého týždňa pre zlé počasie – slávny Galibier. Síce z druhej strany ako v pôvodnom pláne a s rovnakou cestou nazad. Slavo nám navrhol, že nás odvezie až za posledný tunel na ceste na Col du Lautaret, ktorý je vlastne po ceste. Nikto, okrem našich „eliťákov“ MiHiho a Boba neodmietol. Takmer 2000 výškových metrov sa nikomu nechcelo zbytočne šliapať, obzvlášť, keď pôjdeme nazad rovnakou cestou. Necelých 1000 m je tak akurát :-).

Stúpanie na Col du Lautaret bolo celkom mierne. Tam bola odbočka na samotný Galibier a zároveň aj stúpanie trošku pritvrdilo. Opäť bolo po ceste veľké množstvo cyklistov. Prvý krát mi však bola zima ešte v stúpaní. V sedle totiž fúkal silný studený vietor, ktorý nás po chvíli odohnal naspäť na Lautaret. Tam bolo aspoň o 10° teplejšie. Vrchol bol ináč zaujímavý tým, že tvoril klimatickú hranicu medzi oceánskou a pevninskou klímou. Taktiež to bolo prvé alpské sedlo zaradené na Tour ešte v roku 1909. Na akých cestách a bicykloch sa vtedy jazdilo radšej ani nechcem pomyslieť :-). Celkovo ma však okolie až tak nenadchlo. Po toľkých dňoch v podobnom teréne by som už rád zvolil nejakú zmenu. Napríklad si prejsť niektorý z francúzskych kaňonov. Alebo sa vyviesť na každý kopec autom až na vrchol a vychutnávať si zjazdy :-).

pamätník zakladateľa Tour de France

Z Lautaretu to bolo do kempu ešte asi 40 km. Mierny zjazd bol miestami v dezolátnom stave, hoci to bola cesta I. triedy. Na naše ródeo na Čertovici sa to však ani náhodou nepodobalo. Aj tunely, ktorých som sa bez svetla trošku obával, boli nakoniec celkom v pohode. A vôbec, 10 km hore kopcom, 50 km dole, že sa ja vôbec sťažujem :-).

Sobota

Podľa plánu sme sa presunuli do Talianskeho Bormia. Nie preto, že by vo Francúzsku už nebolo čo jazdiť. Práve naopak, veď sme tu nestihli pojazdiť až 6 plánovaných kopcov. Ale už o 2 dni odchádzame domov a neradi by sme si nechali ujsť talianske chuťovky Gaviu a Stelvio. A pravdupovediac som už mal dosť aj z toho, čo sme pojazdili.

Nedeľa

Ani na plánovanú etapu s ťažkým Mortirollom a Gaviou sa nikto nehrnul. Nakoniec šli tento okruh len Bobo so Slavom. Ostatní sme sa rozhodli vyjsť si aspoň na Gaviu a späť. Oproti okruhu Mortirollo-Gavia to bolo o takmer polovicu kratšie, a hlavne s oveľa menším prevýšením. V stúpaní som v duchu chalanom ďakoval, že ma včera večer prehovorili len na Gaviu. Strašne sa mi totiž dnes nechcelo ani na tú Gaviu. Jediné, čo ma tešilo bolo, že tu bola iná klíma ako vo Francúzsku a slnko už toľko nepripekalo. Aj krajina bola iná. Nečudo, že tu už párkrát zastihla pretekárov na Gire snehová víchrica. Alebo že v strede leta tu napadne aj 2 metre snehu. Stúpanie ináč nebolo veľmi náročné, až na asi kilometrový cca 12%-ný úsek. Vlastne, ani samotné Mortirollo nemusí byť až také hrozné. Ako som už spomenul, náročná je kombinácia takýchto dvoch velikánov. Telo v zjazde úplne stuhne a druhé náročné stúpanie vie byť preto oveľa náročnejšie, ako v skutočnosti.

Hore sme oslávili výstup patričným pivečkom vo vrcholovej reštaurácii. Tesne po odchode sme ešte stretli v protismere MiHiho, ktorý pôvodne chcel oddychovať, keďže sa necítil dobre. Zrejme mu to nedalo :-). Za chvíľu nás v zjazde aj tak dobehol.

Bobo a Slavo prišli do kempu vyše hodinu po nás. Krátko na to sme vyrazili autom do bezcolnej zóny Livigna. Nízke ceny tu boli predovšetkým na tovar, na ktorý sú uvalené vysoké spotrebné dane. Teda benzín, alkohol, cigarety... Aj cyklokomponenty či elektronika však boli lacnejšie než u nás. Určite sa sem ešte niekedy vrátim.

Pondelok

Dnes nás čakala už iba záverečná čerešnička na torte – Passo Stelvio. Legendárne serpentíny z najvyššieho sedla východných Álp pozná snáď každý cyklista. Celkom ma zaujalo, že samotná cesta bola postavená ešte v roku 1825 a odvtedy neprešla veľkými stavebnými úpravami. Samozrejme, bola odvtedy vyasfaltovaná :-). Ale mnohé serpentíny sú pôvodné.

Keďže som to chcel mať celé čím skôr za sebou, nečakal som, kým sa ostatní dobalia a vyrazil som v značnom predstihu. Trošku som to neskôr oľutoval, lebo zo samotného stúpania ma potom nikto neodfotil. A okolie fakt stálo za to. Chytil som slinu a odkrajoval serpentíny jedna radosť. Zaujímavé, že serpentíny sa idú v stúpaní psychicky oveľa ľahšie ako traverz. Potvrdilo sa mi to v následných kilometroch len veľmi mierneho stúpania v traverze, kde som v podstate ani nezrýchlil oproti predchádzajúcemu úseku v serpentínach.

Posledné kilometre pred vrcholom sa zvyšovala hustota áut, ktoré už ledva ťahali hore. Najlepšie to okomentoval Ivan, keď videl, ako sa jednému Nemcovi z chladiča parí: „Radfahren, keine Wasser“ :-). Na vrchole namiesto čistého horského vzduchu bolo teda cítiť zápach z prevodoviek a bŕzd rozpálených áut. Atmosféru to však neprerušilo. Výhľady boli neuveriteľné. Už som videl veľa fotiek a videí odtiaľto, ale až teraz som pochopil, aké je to v skutočnosti nádherné. To proste treba zažiť. Tak, ako celú cyklodovolenku.

Nechýbalo ani vrcholové foto a prezeranie suvenírov a dresov s tematikou sedla. Najviac času sme však strávili fotením v klesaní. To neuveriteľne veľké množstvo serpentín sa totiž nedalo neodfotiť zo všetkých možných uhlov :-). Prvý kilometer zjazdu sme stáli a kochali sa snáď v každej serpentíne. Jednoducho paráda :-).

Postupne sme zozjazdovali do dedinky Prato, kde sme sa nechali naložiť Slavom a hybaj domov.

Celkovo teda môžem hodnotiť cyklodovolenku ako veľmi vydarenú. Počasie vyšlo v podstate dokonale, pri jazdení nám vlastne ani raz nepršalo a vynechané kopce kvôli presunom by sme aj tak nevládali pojazdiť. Itinerár bol síce dokonalý ale príliš náročný. Podarilo sa však pojazdiť všetky vytúžené vrcholy a sedlá. Najviac sa mi páčil Mount Ventoux spolu s Passo Fauniera a samozrejme Stelvio. Každé stúpanie však malo niečo do seba. Zážitky na celý život :-).

Dúfam teda, že som aspoň niekoho z vás namotal na niečo podobné a že do komentárov napíšete samé závistlivé príspevky :-))). A kto už teraz rozmýšľa, kam budúci rok, tak šup na stránku www.cyklotour.sk , určite bude Slavo robiť podobné výlety aj naďalej :-).

Fotky sú zatiaľ iba drobným výberom toho, čo snáď v dohľadnej dobe nahodím na Picasu. Zatiaľ si musíte vystačiť s týmto:

http://www.sportreport.sk/report/index.php?option=com_zoom&Itemid=48&catid=383