Z minulého roku mi na tomto maratóne ostal jeden nesplatený dlh – neskúsil som „extrémnu“ trasu, na ktorej mali byť zabijácke stúpania, nádherné výhľady a cesta popísaná menami slávnych cyklistov, ktorí po nej absolvovali etapu Giro d´Italia. Vtedy som išiel trochu nechtiac iba rovnejšiu „klasickú“ trasu, teraz o rok starší som už aj väčší vychcálek a rozhodol som sa, že úplne do neznáma nepôjdem. V sobotu ráno po zaregistrovaní som sadol do auta a vyrazil preskúmať terén týchto posledných 30 km. A veru neľutujem ani kvapku benzínu, ktorý som spálil. Prvé stúpanie po rozdelení trás bolo celkom normálne, to by sa ešte dalo zvládnuť. Lenže každé ďalšie už bolo iba horšie, kolmé steny, serpentíny, horské cesty kde sa ledva vyhli protiidúce autá, miestami poriadne rozbité zjazdy, ďakujem, kašlem na dlh, tu ma zajtra na bicykli nikto neuvidí, ani keby na každom kopci tancovali nahé nymfomanky :-) Ale výhľady boli aj bez nich naozaj parádne, len škoda že sa kvôli úzkym cestám nedalo autom hocikde zastaviť, ideálne by bolo prebehnúť sa tadiaľto na motorke.

Na notoricky známu akciu už pomaly ani niet čo nového napísať. Hádam len to, čo sa zmenilo oproti minulému ročníku. Keďže som si pred ostatným ročníkom stihol kvalitne odfajčiť členok, tak som si ani neužil premiéru v špičkových dresoch CSC. Na poslednú chvíľu sa včak podarilo Efovi nejako zmanažovať nového sponzora dresov. Nezabudol si však posťažovať, že niektorých cyklistov tohto kultového maratónu zaujíma iba to, či budú v štartovnom dresy. Bez ohľadu na to, že táto akcia nie je len o dresoch. Len aby sa raz nestalo, že o účasti na maratóne bude rozhodovať tombola alebo licitovaná burza štartovného. :-)

Tentokrát som sa rozhodol, že nebudem siahodlho a kvetnato opisovať vlastné zážitky z viac ako 14 hodinového dňa stráveného na bicykli, ktoré by sa aj tak veľmi podobali na tie, o ktorých som na našich internetových stránkach už písal ja alebo iní kolegovia z tímu SportReport. Príslušné reportky si koniec-koncov môže každý prečítať sám a zároveň urobiť si obraz o tom, ako to v onen deň 315 km maratónu zvyčajne chodí a vyzerá. Vlastné pocity si nechám pre seba.
Letmo by som skôr zhodnotil akciu z takého nášho, neVIPovského, možno trocha štatistického pohľadu bežného radového účastníka cyklomaratónu a poskytol zopár osobných postrehov a skúseností.

Prvé kilometre tohto maratónu boli znova poriadna divočina. Bol som rozhodnutý držať sa Rasťa, ktorý pred štartom propagoval turistické tempo, ale nestačil som sa diviť, keď spolu s ostatnými vyrazil ako namydlený blesk. Povedz Slovákovi, že po 65km si môže nabrať toľko piva koľko unesie a nič ho nezastaví :-)) Na turistické tempo som čakal márne, všetci sme mlátili do pedálov čo to dalo a spomalilo nás len niekoľko pádov, keď sme museli prudko brzdiť a vyhýbať sa skupinkám rozplietajúcim bicykle pri krajnici. V týchto miestach bolo cítiť zápach spálenej gumy a aj ja som musel 2-krát riadne zaflekovať, až som sa bál že odpíšem zadný plášť. V balíku sme išli viacerí športreporťáci, ale registroval som to väčšinou iba kútikom oka podľa farby dresov, pohľad som mal stále upretý dopredu, bol som rád že dýcham a celú energiu som sústredil na prežitie prvých 40km.

V posledných dvoch sezónach som zaznamenal postupné znižovanie celkového objemu ročne najazdených kilometrov, čo ma na jednej strane vôbec neteší, ale na druhej strane som zároveň tento proces nijako nedokázal ovplyvniť. Pod vplyvom rôznych okolností sa tak proste udialo a sám som pociťoval zníženú výkonnosť.

Tento ročník sme sa v klube dohodli, že na maratóne pôjdeme pokope a navzájom si budeme pomáhať. Je predsa jedno, či prídem do cieľa na stom alebo stodvadsiatom mieste a spolu nám to pôjde lepšie, ako keby sme sa sami trápili. Celkom sa mi táto „taktika“ páčila. Reku, aspoň si to konečne užijem. Doteraz som totiž na tomto maratóne mal iba smolu, či už som bol zle pripravený, alebo mi odišlo koleno.

Neviem, ako to tí sereďáci robia s tým počasím ale toto už nemôže byť náhoda. 4 ročník a znovu slnečno, teplo. Teplo, ba až horúco bolo v cieli určite aj organizátorom.
Vôbec sa nečudujem, že na tento maratón nechcú chodiť rekreační hobbíci, lebo držať krok s chrtmi na kopcovitom maratóne nie je žiadna brnkačka. Takže idú väčšinou len tí, ktorí sú vopred zmierení s tým, že väčšinu trasy pôjdu sami, nanajvýš v maličkom balíku s kamarátom, či dvoma.

Ani som veľmi neplánoval druhú jar ale aj tak dobre. Vhod mi prišla aj dovolenka. V stredu som sa dozvedel, že pôjdeme zajtra do Lučenca. Tak som naložil do auta aj bicykel. Vyklopil Zdenku pred firmou a uháňal k príbuzným sa prezliecť a vyraziť. Chcel som ochutnať miestnu kyselku pri Poltári. Dávnejšie mi zachutila, tak by bolo dobré vedieť, kde sa nachádza prameň.

Ja naozaj neviem, prečo si na starobu na sebe pácham takéto sado-maso. Pôvodne som chcel túto reportku začať akože vtipnou vetou, že dosť bolo behania, korčuľovania, lyžovania a iných doplnkových športov, začala sezóna žiletiek!!! Teraz rozmýšľam, že nechám žiletky pekne krásne zošrotovať, kúpim za to číňany a začnem za niekým behať.

Počasie sa na tieto Veľkonočné sviatky celkom pekne upratalo tak, aby sa dalo aspoň trochu normálne jazdiť. Vhod mi do toho prišiel aj fakt, že som si mohol ako základný stan rozbaliť u sestry v baraku pri Liptovskom Mikuláši. Ako stvorené na výjazdy do jazditeľného okolia ako Orava, Pohronie či Považie. Upravil som podla toho aj plán výjazdov pre tento rok.