SportReport AŠK Pezinok
Log in
updated 9:07 PM CEST, Jun 22, 2017

Cyklistická dovolenka v Alpách 2009

  • Published in Cestná cyklistika

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

ImageOd 5.8 do 17.8 som absolvoval cyklodovolenku vo Francúzskych a Talianskych Alpách. Naša sportreporťácka partia 8 ľudí si na tento účel prenajala služby Cyklotouru s tým, že spolu so Slávom Strečanským sme spoločne vymysleli itinerár čo chceme absolvovať s klauzulou, že v prípade zlého počasia budeme modifikovať itinerár. Nakoniec podľa výkonnosti sme absolvovali od 600 do 900km a s nastúpanými metrami od 16 do 23km. Zdolali sme také priesmyky a kopce ako je Col d’ Iseran, Mont Ventoux, Col d‘ Fauniera, Alpe d’Huez, Col du Galibier, Passo Gavia či Passo Stelvio.  A samozrejme okrem toho aj kopec ďalších a o nič menej ľahších stúpaní. Čo na úvod viac povedať – bol to úžasný zážitok a obrovská skúsenosť s ktorou sa s vami rád v tejto reportke podelím.

Myšlienka na túto akciu sa rodila roky, Jasnejšie kontúry začala naberať, keď sa Robo Juhás prihlásil na Cyklotour zájazd po stopách Giro d’Italia a spravil chrumkavú reportku. Posledným spúšťacím mechanizmom bol fakt, že nás nevyžrebovali vlani v októbri na Maratona dles Dolomites a tak sme dali hlavy dokopy a oslovili Sláva Strečanského, či pre nás nespraví niečo na mieru. Ako prvé sa dohodol termín. Potom nasledovala mesačná peripetia nad internetom a mapami a vymýšľaním, čo chceme absolvovať. Priznám sa, že to bol spočiatku scenár na mesiac po celých Alpách. Tak nám Slávo zoškrtal nerealizovateľné etapy a dal protinávrh. To už malo hlavu a pätu a tak po menších úpravách nakoniec po mesiaci vzišiel maximalistický itinerár s vyše 20timi kopcami, 30000 vystúpaných metrov a vzdialenosti cez 1000km.

Image

Nakoniec sme s Robom teda zosmolili pozývací mail našej partie z ktorého si dovolím citovať napríklad:
“Trúfne si na tento test charakteru a výdrže tvoja chabá telesná schránka alebo pred touto výzvou cúvneš ako prašivý kojot? Parametre dovolenky sú vskutku hrozivé….. ….Chceš mať nezabudnuteľné zážitky z jedinečnej cyklodovolenky?  Chceš skapínať a variť sa v mučivých stúpaniach a klepať od zimy v dlhočizných mrazivých zjazdoch? Chceš aby ti okolie závidelo zdolane kopce? Chceš si schuti na nás všetkých za cely tento blbý nápad zanadávať? Chceš byť nesmrteľný? Pridaj sa k nám”

Na takúto neodolateľnú ponuku sadlo na lep osem ľudí. Dovolím si ich aj menovať a to sprava doľava :-) Robo Juhás, Peter Mihalovič, Jaro Veselovský, Ivan Červenka, Andrej Matiašovský, Milan Krajčovič, Dušan Hodúr a moja maličkosť. Následne sme zaplatili a vstúpili tým do jamy levovej, alebo ako Dušky povedal – „Nech vás karbón sprevádza…“

A tak sme začali túto sezónu trénovať a trénovať a trénovať, až prišiel magický dátum 5. august. Ráno o 5.30 sme začali v Pezinku nakladať batožinu a bicykle do prívesného vozíka. Slávo potom ešte šiel naložiť Bratislavčanov, no a my, my sme šli spať. Radšej sme si kúpili letenky, ako by sme sa v mikrobuse mali tlačiť 16 hodín, čo sme nakoniec aj pozitívne ocenili. Takže nás na obed do Viedne odviezol Malko na letisko a podvečer v Zurichu nás vysmiatych vyzdvihol Slávo. Aj tak sme prakticky do tmy prechádzali celé Švajčiarsko a už za súmraku sme prekročili Francúzske hranice a našli ubytovanie. Prvý deň bol úspešne za nami.

Prvá skúsenosť s Alpami – Col de l’Iseran

Image

Ráno sme sa zobudili a dali striedme predplatené raňajky. Naložili sme batožinu naspäť do auta a vyrazili. Podľa GPS nás čakalo ešte asi 300km do Bourg Saint Maurice. Človek si povedal, čo to je, kúsok... ale nakoniec to bola v tých horách niekoľkohodinová štreka. Plus prechodom cez Chamonix sme nemohli odolať fotopauzám, keďže v nádhernom počasí nám pózoval v bielom šate Mt. Blanc. Následne sme mohli obdivovať kumšt cestárov kde mosty striedali tunely. To sme ale už začali byť aj mierne nervózni a už sme chceli okoštovať kraj aj na bicykloch. Ale kraj sa len tak ľahko nepoddal a až poobede sme konečne vošli do Bourgu. Zaparkovali sme na kraji mesta pri supermarkete a konečne nastala tá dlho očakávaná chvíľa. Ideme jazdiť. Takže čo to na dnes máme? Takže najprv 47km stúpanie na Col de l’Iseran (2770m.n.m), potom cez 16km prudkého zjazdu do údolia a nakoniec v údolí v niektorom mestečku nájsť kemp. No krása, takmer 2km prevýšenie.. aj sa mi trocha rozklepali kolená. Keďže som papierovo druhý najslabší, radšej vyrážam o trošíčku skôr ako výkonnejšia časť partie. Na biku sa cítim troche nesvoj a aj okolie so svojimi mohutnými kopcami mi na kľude nepridá. Prvých pár kilometrov je veľmi miernych dokonca kúsok sa aj klesalo a tak pomaly roztáčam motor. Nervozita opadáva a začínam sa rozpozerávať po okolí. Po tých pár miernych kilometroch nasleduje pár serpentín čím sa začal úvod do problematiky a potom tiahle ale strmšie stúpanie tak 5 -6 percentné. Na serpentínach sa už všetci stretávame aby sme sa zasa pomiešali a roztrhali, ale teraz pekne podľa výkonnosti. Stále stúpame v lese popri riečke a každú chvíľu niekto z nás zastaví a spraví foto blízkych kopcov. Takto to pokračuje až po Barrage de Tignes, čo je krásna priehrada na hladine ktorej sa odráža obraz vzdialeného ľadovca. Zvedavo odbočujeme na hrádzu a fotíme okolie z každého uhla. Pôsobí to tu majestátne a hlavne krásne farebne. Tesne pri priehrade zastavuje aj Slávo s autom a tak dočapujeme vodu, dačo pojeme a pokračujeme ďalej.

ImageImage

Ďalší úsek je krásny, najprv galéria pozdĺž jazera striedaná s tunelmi a za ňou Val d’Isere – lyžiarske stredisko. Leží na polke cesty, ale tej ľahšej. Ale je tam krásne. Typická kamenná architektúra s bridlicovými strechami, cez cestu ponad hlavami sa trepocú vlajočky, vonku ľudia sedia po kaviarničkách a kopec športových obchodov a hotelov. To je charakter miestnych hôr s sídiel. Za Val d’Isere začne poriadne stúpanie ktoré sa pohybuje medzi 7 – 9%. Cesta ide rozsiahlym údolím a postupne sa zdvíha do protiľahlého kopca. Tu ma už trpezlivo sprevádza Dušky a počúva s úsmevom moje funenie. Naplno sa otvára alpská scenéria s jasnozelenými lúkami a svetlými skalnými výtvormi. Čím viac stúpame, tým je scenéria dynamickejšia a spoza štítov sa vynárajú ďalšie a ďalšie masívy. Prekračujeme 2000m, prekračujeme 2200m… môj osobný rekord, kam som sa s bicyklom vyškriabal, bol doteraz 2248m na tuším Passo Sella v Dolomitoch. Takže teraz si už tvorím rekord. Čas od času sa pristavíme a fotíme. Párkrát si šťavnato posťažujem na nekonečnosť stúpania. Ako sa priblížilo asi 2400 výškových metrov, začalo mi zvoniť v ušiach, pred očami sa mi začalo blýskať a mám pocit ako keby som vypil fľašu vína. A nielen pocit ale aj ma začína hádzať trochu na ceste. Dušky sa na tom zabáva ale príjemný pocit to nie je. Tu sa k nám pridáva aj Andrej a tak putujeme v trojici. Motavica mi prechádza až s príchodom cca 2600m výšky. Tlaky sa mi v hlave vyrovnávajú a opäť som schopný vnímať krásu okolitých hôr. Nechce sa mi veriť, že ešte stále nie je koniec kopca. Pomalým tempom stúpame keď zbadám malé jazierko. Pri ňom nás povzbudzuje niekoľko miestnych a ponúkajú nám či si nezafajčíme;-) To je ale už vrchol na dohľad. Únavu strieda radosť a konečne prichádzame na vrch kopca. Prvé čo zbadám je tabuľa s názvom a ideme sa vyfotiť pri ňom. Tak a prvý je už zdolaný, si pomyslím. Ale bola to riadna 4 hodinová drina. Naokolo je krásna scenéria ktorú dokola fotím. Potom sa obliekame a prechádzame po priesmyku – čakáme na posledného Jara aby sme spoločne sa podelili o zážitky. Zároveň si uvedomujem že toto nebude oddychová dovolenka. Ak budú aj ďalšie kopce takéto tak to bude riadny boj. Ešte uvidíme čo zjazdy. Dohodli sme sa že sa počkáme v prvej dedine dolu a každý pôjde zjazdom podľa uváženia. Opačné údolie je o niečo menej krásne a hlavne cesta je dosť drsná a trasie, samozrejme žiadne zvodidlá, takže som si ten 16km zjazd nejako extra neužil. Ale musím sa priznať, že som ani nebol v psychickom rozpoložení sa kochať. Tento kopec vo mne vzbudil veľký rešpekt. Ako sme sa dohodli, streli sme sa v prevej dedine a potom spoločne klesali údolím, zatiaľ čo Slávo už zháňal kemp aj s bývaním pod strechou. Cestou nás stretol ešte asi 100m výškových malý stupáčik a aj serpentínový zjazdový úsek kde si Andrej vyskúšal kvalitu a drsnosť miestneho asfaltu keď nezvládol jednu zo zákrut, ale asi dostal podmienku keďže sa ani viditeľne neodrel. To bol aj posledný incident na dovolenke. Medzitým Slávo zohnal ubytko a tak sme skončili v kempe v dedine Termignon. Ubytovávali sme sa pri západe slnka, cítil som sa unavený ako pes, ale aj veľmi spokojný že to mám za sebou. V kempe Robo zistil, že mu odišla špica a následne aj ďalšia tak dostal rezervné koleso voči ktorému pred odchodom brojil ;-) My sme už medzitým si otvorili pivká a hodnotili kopec. Bude ešte sranda.

Image

 

Môj nevydarený deň

Na druhý deň ráno som mal menší rozhovor so Slávom. V pláne sme mali Col de la Croix de Fer a L’Alpe d’Huez. Po tom mojom včerajšom motáku som mal sebavedomie zahnané do kúta. Mám to ísť? Slávo navrhol kompromis. Na Železný kríž nás zoberie autom a zvyšok nech zabojujem. Spolu s Jarom sme na to pristali. Ostatní sa nachystali a vyrazili na etapu. My sme sa za nimi vydali za polhodinku autom. Z dediny nasledoval krásny zjazd ešte asi 40km údolím až mi začalo byť ľúto, že tu sedím. V Saint Jean de Maurienne klesanie vystriedalo stúpanie na Železný kríž alias Col de la Croix de Fer. To už mi bolo menej ľúto. Bolo horúco. Chalani troška zblúdili do centra a tak sme ich čakali za dedinou v stúpaní. O chvíľu prišli, dočapovali vodu a pokračovali ďalej. My – osádka auta sme riešili čo ďalej. Predpoveď počasia totiž neomylne hlásila pokazenie počasia na 2 dni. A skutočne sa v diaľke začali objavovať mraky. Tak sme zobrali mapu a GPS  a začali rátať. Fronta to je úzka, oplatí sa spraviť pokus s presunom k Mt Ventoux. Ale to znamená komplet prehodenie itineráru. Nakoniec sme sa aj tak dohodli.  Akurát to budú náročnejšie presuny na čas. Takto pripravení na ďalšie dni sme sa vydali za našimi jazdcami. Stúpanie to bolo strmšie ako včera, ale v tieni stromov. Ale aj tak bolo horúco. Fronta tlačila do hôr horúci vzduch. Asi v polke kopca nasledovalo klesanie, tunelová pasáž a rovnejší úsek ktorý nás vyviedol nad pásmo lesa. Tu sme obehli všetkých parťákov a počkali ich neďaleko predajne domácich syrov. Postupne prichádzali si načapovať vodu, prehodili sme zopár slov, ukázali im v diaľke vysoko kam sa ešte budú škriabať a vyrazili zdolať zvyšných 600 výškových metrov. Tento úsek bol krásny a uzučká cesta sa šplhala hore. Posledné kilometre už sa niesli v znamení serpentín a krásneho výhľadu do údolia. Avšak obloha sa začala zaťahovať čoraz viac a najme zo strany kam chceme ísť. Tuším fronta príde skôr ako má, konštatujeme.

ImageImage

Hore sme pofotili chalanov ako prichádzajú hore a nachystali sme sa aj my na jazdenie. Ale vtedy sa aj cez blízky vrchol prevalil škaredý mrak ktorý nám poslal vizitku v podobe studeného mrholenia. Pozrieme sa smerom kam chceme ísť a vidíme že tam prší. Obzrieme sa na opačnú stranu – slnečno. Tak padá rozhodnutie. Meníme aj dnešné plány. Otáčame to na Col du Glandon a zídeme dole do toho istého údolia ako sme prišli. A ak vyjde počasie pokúsime sa vyštverať na Col de la Madeleine. Tak sa aj stalo, a tak môj cyklistický deň začal zjazdom na opačný smer ako bol plán. Zjazd z Glandonu bol pekný, plný krátkych ostrých zákrut, takže to dalo rukám zabrať. Ale emotívne chutil menej, ako pre tých čo vyšli železňáka. V polke kopca sme sa stretli so Slávom a definitívne dohodli, že skúsime Madlénku. Slávo sa pridá na biku k nám, a keďže sa opäť čas prevalil k neskorším hodinám, prví to hore otočia a ostatných potom stiahnu so sebou dolu aby sme stihli prísť do kempu za svetla. Druhá polka klesania bola ešte krajšia tuším ako prvá, aj keď bola väčšinou v lese. Ale celý čas sme sa preklápali z jednej zákruty do druhej, až sme prišli do Saint Etienne de Cuines. Tu sme sa počkali a nasledovalo stúpanie na Madeleine. Toto prestalo chutiť Andymu a Duškymu a rozhodli nás počkať dolu. Bobo s Mihim a Slávom to zasa nasadili na otáčky kedy ja mám už zadrhnutý motor a tak som stúpal s Ježom – Milanom a Ivanom. Kúsok za nami Jaro. Bolo horúco, a teplý fén nám vial do chrbta. Cesta si vyšívala zákruty do strmého svahu a my sme naberali výškové metre tuším rýchlejšie ako pribúdala vzdušná vzdialenosť od začiatku stúpania. Až niekoľkých poschodiach nás svah pustil ďalej do údolia. Striedali sa strmšie a menej strmé úseky a ja som po včerajšku šiel s rešpektom. Ani mi to veľmi nevoňalo. A tak som musel oddychovať po prvých 500 výškových metroch. Ani oddych mi nepomohol a ďalších 500m výškových bolo vytrápených. Tak som dal návrh, či to neotočíme. Bolo veľa hodín a tak aj ostatní súhlasili. Dole to bola väčšia sranda a tak som vzal madlenku na milosť. V meste bolo nenormálne dusno, tak sme si sadli s Ježom na pivo. Kým sme dopili už boli aj naši eliťáci dolu. Presunuli sme sa k autu a pozorovali, ako sa na protisvahu tvoria búrkové mračná. Dusno bolo čoraz neznesiteľnejšie a tak aj nakladanie bikov trvalo dlhšie. Nakoniec sme sa dohodli že sa musíme zastaviť v obchode na nákupy. Stihli sme to pred záverečnou a ako sme vyšli z obchodu tak vidíme že rovno nad údolím kde máme kemp je poriadna búrka. To zdržanie v obchode bolo nakoniec dobré, pretože to najhoršie prešlo pred nami. Na ceste vyliata voda s kamením a zeminou, v diaľke sa blýskalo. Hlavne že v kempe sme mali vyvešané prádlo... Našťastie, keď sme tam prišli, zistili sme, že tam búrka neúradovala. Ale aj tak bolo jasné, že zajtra ideme mimo Álp.

Image

Najemotívnejší zážitok – Mont Ventoux

Image

Ráno som vstával so zmiešanými pocitmi. Zatiaľ to moje jazdenie nemá šťavu a dnes po dlhom presune dáme jeden s najťažších kopcov. No.... som zvedavý ako to pôjde. Odchod z Álp bol taký zadumaný, aj hory boli zahalené v nízkej oblačnosti a tak spočiatku cesta neodsýpala. Dostali sme sa na diaľnicu a smerovali k moru. Ale - bola sobota a tak spolu s nami tam smerovalo kopec dovolenkárov. Takže sme sa dostali do zápchy. To nepridalo nálade a už nám hrozilo že nakoniec ani nenasadneme dnes na bike. Našťastie aj s dvoma zastávkami a upchatou diaľnicou sme prišli do kempu vo Villes sur Auzor dostatočne skoro.   Keď sme zišli z diaľnice, mohli sme si bezprostrednejšie vychutnať ráz provensálskej krajiny. Prechádzali sme cez notoricky známe vinárske regióny a cez mestečká akoby vystrihnuté z filmu „Blázni zo štadióna“. Zástavky cez cestu a stromoradia nás úplne dostali a zlepšili náladu. Vonku bolo nad 30 stupňov a aj cez klímu v aute dnu prechádzala typická vôňa kraja. Čoskoro sme zbadali jeho – Mont Ventoux – „hora hor“ ako Bakalář hovorí v telke.  Trocha sme znervózneli, nad ním to vyzeralo na búrku ale nebolo to tak. Vošli sme do kempu ktorý vyzeral úplne inak ako tie alpské. Iné stromy, vyprahnutá tráva, horúco, ťažké vône. Pre mňa príjemný šok. Nastalo vybaľovanie a chystanie na jazdu. Začal som byť nervózny. Aké to bude? Bude hore fúkať? Neuvaríme sa ako písal Robo v pozývacom maile? Čoskoro sme mali dostať odpoveď.

ImageImage

Keďže bolo po pol piatej podvečer, dohodli sme sa že vybehneme iba hore a tou istou cestou zídeme dole. Okruh už nestihneme. Slávo zavelil a ukazoval nám cestu. Okolie sa mi veľmi páčilo a radosť sa pomaly preniesla aj do jazdenia. Najprv sme šli medzi vinohradmi a sadmi do Bedoinu odkiaľ toto slávne stúpanie začína. A začínalo tu aj pred necelými dvoma týždňami na predposlednej etape TDF. Hneď, ako sme sa napojili na cestu hore, sme to spoznali. Totálne pomaľovaná cesta s nápismi na nás zafungovala ako droga. Zrazu každý šiel ako vo sne, okolie sa prelínalo so spomienkami z televízora a doslova som počul ten dav ľudí čo tu vtedy bol. Tieto okamžiky ma, ako sa neskôr ukázalo, dostali do tej správnej pohody ktorá vydržala až do konca zájazdu. Teplomer Ivanovi ukázal až 36 stupňov kvôli nahriatej ceste, ale mne sa šlo v pohode. Úvod stúpania bol nad vinohradmi na otvorenej ploche a po ľavej ruke sa kdesi vysoko týčil známy vysielač. Pod ním akoby zasnežený vrchol kopca a tam ideme. Po asi 2 km nasledovala ostrá zákruta vľavo ktorá nás zaviedla do lesa. Ale ten mal iné zloženie ako v alpách, stromy boli skoro vyschnuté, nižšie s malými lístkami a tak na cestu stále pražilo slnko. Cesta bola úzka ale veľmi kvalitná, stále posypaná nápismi a hlavne strmá. 9 – 11% nemalo konca. Ale atmosféra ma držala stále top a stále som mal na dohľad Ježa a vedľa mňa sekundoval Dušky. Ešte sme stíhali hodnotiť prednosti pred nami sa trápiacej cyklistky ale to sa už na mňa začala valiť kríza. Eufória vyprchala a tak som si potreboval poriadne precítiť zopár nápisov na ceste ako napríklad Last chance Lance a pod. Keď som si trocha orazil, pokračoval som ďalej. Dušky ma počkal a tak sme sa ešte v lese stihli aj pofotiť. Opätovne sme mali príležitosť vyhodnotiť pozitíva cyklistky a potom sa začala cesta zvoľňovať.

Image

Z televízie som poznal, že kopec sa delí na dve časti – lesný spodný strmák a vrchná holá a často veterná časť. A práve na tomto zlome sme sa ocitli. Z ničoho nič sme vyšli z prehriateho lesa a pred nami sa objavila križovatka a reštika. Tam sme aj na pár minút zakotvili, doplnili tekutiny  a oddýchli si. Nasledovalo posledných hádam 7 km vo veľmi špecifickom teréne, ktorý sme si aj poriadne vychutnali. Od reštiky nás čakal Ježo ale čoskoro práskol do koní a tak sme sa s Duškym fotili a nadávali na pomery – či skôr obdivovali blížiaci sa vrchol. Našťastie nefúkalo ale aj tak v tomto teréne som behom 2 – 3 kilometrov chytil asi päť minikríz, ale už som vedel, tento kopec zdolám. Posledná fáza stúpania pritvrdila, ale prišiel mi vhod pamätník venovaný Simpsonovi kde som mu ponechal traťovku a odtiaľ som už to mal na vrch na dostrel. V posledných dvoch zákrutách si už chalani na nás štelovali foťáky, tak bolo ešte treba hodiť zopár grimás a špurtíka do cieľa ako som to videl v telke. A huráááá, som na Mt Ventoux! Podali sme si ruky, spravili spoločné foto pred tabuľou a potom som zbadal v predajni suvenírov dres, ktorému som neodolal a už je v mojej aktívnej zbierke. Pofotili sme panorámu a pobrali sa dolu. Na predposlednej zákrute sme stretli ešte Jara a tak polka z nás mu spravila garde a ostatní sme fičali dolu. Bol to krááásny kráásny a ešte raz krásny zjazdík. Hladký asfalt, prehľadné zákruty a strmosť – poriadne som si to vychutnal. Až mi bolo ľúto že sme vybehli na spodnú otvorenú plochu. Potom už len skratkou medzi vinohradmi a ocitli sme sa v kempe. Teda, to bola paráda. Kopec ktorý som túžil vyjsť a z ktorého som mal aj obavy už bol odfajknutý ako prejdené. Večer bol krásny teplý s cvrkotom cikád a mne sa sladko zaspávalo.

Image

Na druhý deň sa nám nechcelo odtiaľ ani odísť, ale už sme sa dohodli, že si dáme oddychový deň v Monaku a najmä sa potom musíme presunúť do talianskych Álp neďaleko Cunea.  Ono to ani nebol až tak oddychový deň, ale presúvací s 3 hodinovou prestávkou v meste milionárov  a hazardu. Monako sme si užili pri mori alebo pive podľa osobných preferencií a potom nasledovala ešte dlhá cesta do Demonte kde sme mali zakempovať. Cesta to bola úmorná ale aj krásna, šli sme údolím či skôr kaňonom spočiatku cez talianske územie, potom v tom istom kaňone cez francúzske územie s krásnymi dedinami a nakoniec sme cez dlhý tunel pod vrcholom sa ocitli opäť v Taliansku.  Za tunelom bolo popršané, chladnejšie, tak sme si začali opäť privykať na alpskú klímu. Do Demonte sme prišli za zotmenia a tak sme boli radi, že sme zohnali aspoň jeden prístrešok a druhá polka si postavila stan. Plánovali sme tu prespať dve noci a zajtra nás čakala najväčšia neznáma dovolenky – priesmyky Sampeyre a Fauniera/Morti.

 

Najväčšie prekvapenie a najkrajšia scenéria – Colle Sampeyre, Colle delle Esischie, Colle della Fauniera.  

Image

Túto etapu som vložil do itinerára na poslednú chvíľu, najmä kvôli fotke na webe na ktorej bol pomník venovaný Pantanimu. A potom zopár zaujímavých záberov z údolia Elva ktoré vyzerali nádejne. Tak sme to riskli. Z Demonte sme vyrazili autom obchvatom hôr do dediny Sampeyre odkiaľ začalo stúpanie. Na bicykle sme sa dostali až okolo 11. ale tento krát nám to nevadilo, keďže bolo ráno dosť vlhko a pofrontovo.  Cesta bola ešte mierne vlhká ale slniečko už začalo svietiť. Stúpanie hneď nabralo 8 -9 –ba až 11 % a podobalo sa trochu stúpaniu z Neštichu na Biely kríž, aspoň šírkou cesty ale predsa len bola kvalitnejšia. Zato scenéria bola podstatne krajšia. Lesné úseky sa striedali s lúkami s krásnymi výhľadmi do hlbokého údolia a na protiľahlé kopce. Akurát smerom k priesmyku sa na vrcholoch kopili potrhané mraky cez ktoré sme chvíľami prechádzali ako cez riedku hmlu. Kopec mal veľmi rovnomerné stúpanie a aj trochu kratšiu dĺžku – len necelých 16km. Tak sme s Duškym hore vyšli relatívne čerství aj keď malé krízy, priznám sa, boli. Hore bola zvláštna kovová socha akoby z tŕňov a výhľady napoly zastreté mrakmi.

ImageImage

Dočapovali sme vodu, trocha pojedli, naobliekali a vybrali sa v ústrety nasledujúcemu zjazdu. Tieto úseky poriadne nepoznal ani Slávo a tak šiel za nami a ja som s GPS viedol našu skupinku. Nikto z nás netušil aký krásny úsek nás čaká. Najprv sme klesali po hrane kopca na lúke, doslova pred očami sme pozorovali dýzový efekt rozpadania mračien na tejto hrane. Potom sa cesta stočila dolu na križovatku a my sme sa vybrali doprava cez dedinu a údolie Elva. Cesta bola trocha rozbitá a padala strmo dolu, tak sme naplno brzdili ale keď sme zdvihli hlavy, prekvapila nás krásna štýlová dedinka. A to bol len začiatok. V diaľke v hlbokom údolí sa vlnila do skaly zarezaná cesta a pod ňou doslova priepasť. Žeby sme tam išli? Veru áno, čoskoro sme už na úzkej cestičke, vľavo skalné bralo, vpravo priepasť, pre nami samá zákruta a množstvo galérií a tunelov. Len ochkáme, fotíme a každých 100m stojíme;-) tento úsek nás dostal. Tunelíky sú uzučké, krátke a poriadne tmavé. A dolu dakde hlboko len tušíme potok. Dušky tu chytá defekt, ale ani mu nestíhame poodísť, čo sa stále kocháme. Najlepšie by bolo keby ten úsek ani neskončil. Ale po pár kilometroch skončil a my sa pripájame na hlavnú cestu. Tam nás opäť čaká Slávo a aj on uznanlivo pokyvkáva hlavou. Bolo to krásne. Odložíme zjazdové oblečenie, doplníme zásoby a po malých skupinkách odchádzame na druhý dnešný kopec. Keďže som taký borec, aspoň do kopca vyrážam ako prvý.

ImageImage

Takže kúsok po hlavnej smerom nahor a potom doľava na ťažšie, vyššie a podstatne dlhšie stúpanie - na dvojičku priesmykov Esischie a Fauniera. Začiatok viedol opäť po strmej a úzkej ceste spočiatku s výborným povrchom a popri riečke, ale pri prvej osade sa vykľučkovala cesta nahor do zalesneného svahu. Časom sa stúpanie zmiernilo a traverzom dolinou ponúklo chvíle na zotavenie a pokochanie sa. Po pár kilometroch cestu dobehne potok a kúsok idú súbežne. Ale to sa už cesta opäť zdvíha. Predo mnou sa údolie zatvára a vidím, že bude treba dakde nastúpať vyššie. Kým si toto uvedomí, cesta sa stočila o 180 stupňov a prudko zamierila nahor. Môj Edgar neomylne začal hlásiť stúpania z pohodových 5% na 6, 8, 10,11 a kopec predo mnou narastal… 15 %, 16% 17% 18% to snáď nie! Uff, trocha to ustálo a zasa je tu zákruta.... 8%.. 10%... 15% preboha zas? Ďalšia zákruta... stále nad 10 %, ale zbadám Slávove auto, hneď dostanem chuť na pitie a jedenie. Ako si popíjam a vydýchavam sa, vidím ako tento úsek lámu Dušky a Ivan. Ivan pokračuje ďalej, Dušky zostáva so mnou. Dúfam, že toto už skončí… Dušky prikyvuje. Nasadáme na bicykle a pokračujeme. Bohužiaľ neskončilo to. Ešte nasledovala séria vracačiek a za nimi stojky. Našťastie už iba do 14%, ale vysosalo to zo mňa obrovské množstvo energie. Cesta sa utriasa na obligátnych 9 – 10% a postupne vychádzame z lesa. Pred nami sa otvára obrovské údolie obkolesené skalami akoby prenesenými z Dolomitov. Vrchol ale stále nevidíme. Trocha mi dochádza morál a rozširujem paletu šťavnatých výrazov. Cesta totiž obkružuje celé to veľké údolie a šplhá sa dakde nahor. Z protiľahlého konca tak vidím, ako sa dolu dolina roztvára Jarovi… Asi prežíva to isté čo my pred polhodinou. Výškomer na Edgarovi mi vraví že to už bude len necelých 200m nahor a cez 3km na Faunieru. Ale vrchol nevidím. Začína mrholiť a mne začína byť zima. Naveľa v diaľke zbadám vrchol. Áno je to Colle delle Esischie, koniec trápenia. Hneď sa mi nálada otočí o 180 stupňov. Na kopci sa rýchlo obliekam a pofotím tento krát pri ledva viditeľnom nápise. Zrazu zbadám štýlove slnečné hodiny, sťaby pamätník Coppimu – tak šup šup aj tam foto. Slávo sa smeje a upozorňuje nás, že ešte jedno sedlo musíme prejsť a až potom bude labužo.

Image

Tak nasadáme na bicykle a hurá na Faunieru. Ideme spolu Ivan, Ježo, Dušky a ja a chechtáme sa na vypasených svišťov. Jedného si aj fotím. Musím zastaviť a potom keď sa chcem rozbehnúť tak zisťujem, že vlastne pred nami je ešte pekný, asi kilometrový stupáčík s nezanedbateľnými 9% . A veru tie schodíky v strednej časti posledného stúpania cítim v nohách. Ale už vidím na vrchu sochu Pantaniho, tak už som vlastne tam. Tento priesmyk má dve mená Fauniera alebo Morti. A mal aj dve tváre počasia. Keď sme dorazili naň, bol takmer v mrakoch ale behom pár minút sa prudko vyčasilo a zasvietilo podvečerné slnko. Kým sme si porobili fotografické orgie, už bolo okolo nás krásne a teplúčko. Začali sme sa spúšťať do doliny, ale asi po kilometri sme zastali aby sme sa pokochali úžasnou scenériou. Otvorilo sa nad nami zatrávnené údolie cez ktorú sa vinula ako stuha nová úzka asfaltka a po okrajoch sa týčili elegantné hory. A hlavne neuveriteľné ticho. Kam sme pozreli, nezbadali sme nikoho, celé údolie bolo len naše. Tak sme si ešte trocha predĺžili naše rozjímanie a pokračovali ďalej. O chvíľu sme zasa stáli. Veď toto musíme využiť, že je (dolu)kopec len náš. Tak sme sa navzájom nakrúcali na video, ako zjazdujeme, kochali sa okolím a spokojne sa usmievali. Zjazd bol krásny, dlhý hádam 25km a po celej ceste sme nestretli auto. Niečo neuveriteľné. V takomto rozložení sme zišli do Demonte kde sme spozorovali, že tu nedávno pršalo... neuveriteľné. Tak sme po mokrej ceste prešli ešte 2 kilometre a už sme boli v kempe. 20 minút za nami prišiel rožžiarený ako slniečko aj Jaro a presne popisoval naše pocity. A hneď sa pridali aj ostatní, že ako bolo parádno. Tak to už áno.

ImageImage

 

Na (takmer) streche asfaltovej Európy – Col de la Bonette

Image

Nádherné zážitky prehlušili aj únavu tela, ale ráno som cítil, že to bol zaberák. A to dnes nás čaká Col Du Lombarde a Col du Bonette – najvyšší bod dovolenky na bicykli s 2802m. Tak s Jarom a Duškym kujeme pikle že sa na prvý kopec vyvezieme. Takmer sa k nám pridal aj Ivan ale hrdosť u neho zvíťazila. Tak na dnešná celú etapu odchádzajú iba Bobo, Mihi, Andy, Ivan a Ježo. My špurtéri sa necháme vyviezť. Kým chalani odišli, my sme ešte pomáhali pobaliť veci a asi s hodinovým oneskorením sme sa vydali za nimi autom. Po pár kilometroch údolím sme odbočili vľavo a začalo stúpanie na Lombarde. Hneď od začiatku nasadilo 10% bonus so serpentínami. Keď ho to prestalo baviť tak zasa zmiernilo a zrovnalo cestu na mierne stúpaníčko či klesanie a potom zasa strmo po serpentínach nahor. Evidentne tento charakter rozhodil Ivana, keďže troche zaostával a hlavne vo výraze tváre bolo vidno, že trpí a prežíva krízu. Bolo aj dosť teplo, tak určite si vyberie zo zásob rezerv veľký podiel. Ostatní sa držali dobre. Dvakrát sme ich obiehali, ale nechceli ani vodu a evidentne mali chuť byť už hore. V hornej časti sa opäť naplno rozvinula scenéria krásnych hôr a na toto sme si začali postupne zvykať. Tento priesmyk je zároveň hranicou medzi Taliansko a Francúzskom a poznať to aj na pozostatku po pevnostných systémoch z medzivojnového obdobia, ktorých tu bolo požehnane. Vojnová história tu doslovne dýchala, ale my sme mali ešte väčšie lákadlo, Bonette. Tak keď sme dorazili s Autom na priesmyk, obliekli sme sa, nachystali bicykle a vyštartovali sme dolu. Ani sme nečakali na zvyšok osádky. Síce sme ich už videli ako prichádzajú, ale aj tak nás predbehnú neskôr.

Image

Zjazd bol zaujímavý, najprv na otvorenej ploche s výhľadmi a mnohými serpentínami sme zišli do lyžiarskeho strediska Isola 2000 a odtiaľ už na klasickej ceste sme ešte poriadne dlho serpentínovali až do hlbokého údolia pod nami. Priznám sa, že už na konci ma aj ruky boleli od brzdenia. V údolí v mestečku Isola potom vlastne začalo stúpanie na Bonette. No stúpanie. V údolí popri rieke šla široká cesta a cyklochodník označený zelenou farbou povrchu. Opticky to vyzeralo ako rovina, ale Edgar mi oznamoval, že veru stúpame, tu 2% tam 3% občas 1% ale stále nahor. Trvalo to dosť dlho až kým sme sa nedostali k mestečku Saint Ettienne de Tinée. Tam sme si dali rozcvičku s krátkym strmáčikom a zjazdíkom do centra mesta a na ním už začalo skutočné a poriadne stúpanie na Col de la Bonette. Na začiatok nasadil prijateľných 7% a popri riečke sem stúpali dlhým údolím. Občas pre zmenu nám kopec vložil do cesty pár serpentín a zasa po údolí. Jaro sa nám stratil a tak som si pofukoval s Duškym. Prešli sme asi tretinu stúpania od mestečka a konečne sme začali vychádzať z lesa. Pred nami v pozadí a poriadne vysoko sa rysovala cesta kade pravdepodobne pôjdeme. Bonette bol ale stále dakde vľavo za kopcom. Mne sa šlo striedavo oblačne, dlhšie úseky čo som mal rytmus sa mi striedali s krátkymi nepríjemnými krízami, čo si Dušky poctivo vypočúval;-).

ImageImage

Aké bolo prekvapenie keď zrazu napriek očakávaniu sa cesta stočila doprava a v strmých 9% začala vyšívať zákruty do iného svahu. Vytušil som, že cestou vyzberáme všetky osady čo sú vidno nado mnou. A tak sa aj stalo. Paradoxne to nebolo až také zlé. Takto sme sa dostali už poriadne nad 2000m a vlastne sme prišli na úvod tej dlhej cesty, ktorú som videl dolu. Tam mi začala dochádzať voda. A trocha aj sily. Ale cítil som a videl, že sa blíži finále. Dokonca sme sa dostali až na nižšie položený hrebeň a mohol som nakuknúť na opačnú stranu údolia. Tu okolo nás prefrčal Mihi a vyzeral úplne čerstvý. O chvíľu prišiel aj Slávo s auto a tak som nabral vodu. Boli sme ani nie 200m výškových pod „Top“ bodom. Už sme videli aj samotnú slučku a pri pozeraní na ňu Slávo utrúsil, že nech si vybehneme peši aj na vrch pozrieť panorámu. Ale predtým nás čaká ešte 14% finále. Sánka mi padla, ale čo už. Nasadli sme teda na poslednú časť. O chvíľu bola odbočka vpravo – samotné sedlo kopca, ale my sme pokračovali ešte nahor. A skutočne posledných 400m sa cesta zdvihla na 11 – 14% a dnes naposledy potrápila  moje nohy. Musel som si dať krátky oraz ale 2802mnm som vyšiel! Obligátne foto, obligátne pochvalné ódy a zamieril som do auta sa trocha obliecť a dať tenisky. Zobral som zrkadlovku a vošiel na chodník na vrchol výhľadu.

ImageImage

Hore sme boli za pár minút a doslova nás ohromil výhľad. Všade kam padlo oko samé štíty. A za nimi ďalšie štíty a potom za nimi ešte ďalšie – a to na celých 360 stupňoch. Fascinujúce pohľady, cvakal som ako divý a potom som už len vychutnával atmosféru. Postupne sme sa postretali hore skoro všetci. Ani neviem koľko času sme tam pobudli – hodinu, hodinu a pol. Bolo to krásne rozjímanie. Málokde, ako tam, som precitol ten pocit, ako obrovské sú Alpy. Pre spestrenie okolo nás párkrát preleteli aj vetrone a raz v takej tesnej vzdialenosti, že sa zopár ľudí na vyhliadke aj naľakalo. Pomaličky sme začali sumarizovať dnešný deň a aj polku pobytu v Alpách. Nakoniec sme dobre spravili, že sme šetrili sily a šli len Bonette, lebo Ivan toho mal plné zuby a Andrej dokonca to ešte ani nevyšiel. Že vraj dostal hlaďák a celkovo energeticky sa sekol. Nakoniec prišiel až tesne predtým ako sme šli zjazdovať. Aj zjazd dolu bol veľmi zaujímavý, klasicky krútený, samá serpentína a z tejto strany bolo rovnako možné pozorovať pevnostnú líniu dúfam, že z dôb už len minulých. Za zapadajúceho slniečka sme vošli do mestečka  Jausiers, kde sme zakempovali na jednu noc.

Image

Na druhý deň sme sa rozhodli, že jednu etapu ktorú sme mali naplánovanú vypustíme, keďže väčšina z nás toho mala za posledné dni dosť a že sa presunieme autom do Le Bourg d’Oisans. Tam časť z nás si dala prechádzku a večernú pizzu a časť sa bola vyjazdiť po okolí.

 

V srdci cyklistiky francúzskych Álp - Le Bourg d’Oisans, L’ Alpe d’Huez 

V Le Bourg d’Oisans sme našli výborný kemp a prenajali sme si chatku, kde nám nič nechýbalo. Zostaneme tu 3 noci a tak s ubytovaním sme boli veľmi spokojní. Časť z nás uprednostnila stan, tak sme v rámci rýpania sa rozdelili na  prvú a druhú triedu. Najviac si to schytal Andy ktorý dostal lekciu správania sa prvej triedy voči druhej ;-)

Už počas presunového dňa sme rýchlo zistili, že tu to cez leto žije cyklistikou každým štvorcovým metrom. Niekoľko cykloobchodov s tovarom čo u nás sa môže len zdať, všade výzdoba s cyklo tématikou, všade sa pohybujúci cyklisti a pri každom stane a chatke opreté biky, dali jasne najavo prečo sem ľudia chodia. Cítili sme sa ako v raji a tak s veľkou chuťou sme sa chytali na dnešný okruh - Le Bourg d’Oisans, L’ Alpe d’Huez, Col de Sarenne, Le Freney d’Oisans, traverz cez L Armentier. Najslávnejšie stúpanie v Alpách sme  šli ako prvé. Úvod, hoci mal cez 10%, sa mi nezdal ťažký. Ku mne sa pridal Dušky a tak sme spolu blýskali s foťákom. Oproti Fauniere tu bol pravý opak. Každú chvíľu nás niekto predbiehal a občas sme predbiehali aj my. V podstate stále sme mali okolo seba nejakého cudzieho cyklistu, ako keby sme boli na pretekoch. Ono, skutočne tu aj dnes boli preteky, ako sme sa neskôr dozvedeli a videli vyhlasovanie na vrchu, ale to bolo ešte skôr, ako sme sa na cestu vydali my. Pozdĺž stúpania sme míňali 21 značených zákrut venovaných cyklistom, ktorí sa tu zapísali do histórie. Dokonca je tu aj akýsi mýtny systém podľa ktorého sa dá zmerať čas a vyhodnocuje sa priebežný rebríček na internete. Dnes sme ale nezávodili, ale šli príjemným tempom. Po strmšej časti sa stúpanie ustálilo asi na 8% a nám sa šlo v pohode. Čím sme stúpali vyššie, tým krajšie výhľady sme mali a tesne pod cieľovým mestom na 2 zákrutách aj fungoval foto servis... Skrátka sem chodí toľko cyklistov, že sa oplatí robiť živnosť z toho, že sem príde fotograf, fotí náhodných „kolemjdoucích“ a rozdáva kartičky s kódom. Potom večer buď v centre mesta vo fotoslužbe alebo cez internet je možne si objednať fotky v ľubovoľných formátoch či dokonca na tričku.

ImageImage

Ale späť k jazdeniu. S potešením sme zistili, že je tu na bicykli v nezanedbateľnom množstve zastúpené aj nežné pohlavie a tak sme s radosťou okomentovali každý prechádzajúci ženský zadok;-) Pri takejto užitočnej činnosti sme si ani nevšimli, že už vchádzame do L’Alpe d’Huez. Tak keď som písal že v Bourgu cyklistikou žije každý štvorcový meter, tak tu žil každý centimeter. V centre mesta sme sa počkali, resp. keď prišiel aj Jaro tak sme zistili, že nie sme všetci, a tak sme pokračovali podľa značenia až za mesto na koniec časovkovej štreky, kde tradične býva cieľ na TDF. A tam sme našli zvyšok našej výpravy. Odtiaľ sme sa vydali na priesmyk Sarenne po úzkej cestičke. Cestou nám Slávo (ktorý dnes šiel na biku) robil sprievodcu a hovoril, čo kde je a ako sa to volá. Vcelku ma zaujalo letisko, ktoré sa ledva zmestilo na túto náhornú plošinu a potom sme sa už klasicky kochali cestou na priesmyk. Papierovo to mala byť brnkačka, ale nakoniec v horúčave sme sa aj dosť vytrápili kým sme tam vyšli. Keďže posledné 2 kilometre sa zdvíhali 9% sklonom. Potom sme sa ešte peši presunuli pár metrov na krásnu vyhliadku a nasledovala cesta dolu. Škoda, že na úzkej ceste bol drsný a chvíľami aj rozbitejší asfalt, inak by to bol fajný a technický zjazd.

ImageImage

Takto to dalo zabrať najmä brzdám. Do údolia sme zozjazdovali rovno k hrádzi a potom sme pokračovali hlavnou cestou asi 5 km, keď sme potom v dedine Freney zabočili doprava a podľa Sláva kúsok vystúpali. No kúsok... bolo to 300 výškových metrov s priemerným stúpaním 11%. V horúčave. Toto som vôbec nečakal a nielen ja. Keby bol vtedy Slávo vedľa mňa, ubil by som ho pumpičkou, čo to na nás našil. Tento krátky výbeh ma stál všetky psychické sily a navyše mi nesadol v kombinácii s prudkým slnkom  a horúčavou, a na vrchu som dostal kŕče v žalúdku. Pritom aj nasledujúci traverz mal ešte dve stúpaníčka, kým sme sa dostali k tomu orechovému. Tu som zaostal a pomýšľal na to, že to otočím. Bol som trocha nahnevaný, lebo stačilo zdôrazniť že ten kopec bude 300m prevýšenie ale bude strmý a inak by som riešil jedlo, pitie a distribúciu síl, ale už sa stalo. Na konci druhého stúpania sa nám otvoril výhľad na údolie, ako keby som vyšiel na balkón z vrchného poschodia vežiaku. Pomaly som dobíjal baterky a ukludňoval sa. Exponovaný výhľad trval asi 3 kilometre a prechádzali sme cez viacero tunelov a zákrut. Nakoniec sme sa pripojili na stúpanie na Alpe dHuez a zozjazdovali sme posledné 3 zákruty. Tie som si vychutnal a tak som zasa svoje psyché dobil na 100% a so spätnou platnosťou uznal, že to bol skutočne krásny výhľad. O kilometer sme boli v kempe a dostatočne skoro na to aby sme si opäť šli vychutnať atmosféru cyklistikou žijúceho mestečka.

Image

 

Dobytie ďalšej klasiky Col du Galibier

Vzhľadom na to, že sme kvôli počasiu museli meniť itinerár zájazdu, z plánu vypadla kráľovská etapa – Telegraf – Galibier – Izoard, čo nám bolo veľmi ľúto a tak sme sa dohodli, že z tohto trojlístka ešte zdoláme Col du Galibier, ale z opačnej strany ako bolo naplánované. Z Le Bourg d’Oisans je to cca 40km stúpaním po hlavnom údolí na Col du Lautaret a odtiaľ priamo stúpanie necelých 9km na Galibier. Tak to dáme hore a dolu. Výškovo to bolo cez 2000m, čo nie je málo.  Malo to však jeden háčik a to hustejšiu premávku a cez niekoľko dlhších tunelov, z čoho sme mali obavy aby sme sa nedostali do kolíznej situácie. Ale Slávo našiel riešenie. Hodí nás autom za posledný tunel a my už môžeme potom bezpečne stúpať nahor a naspäť už cez tunely prejdeme rýchlejšia a tak prídeme na bicykloch do kempu. A ešte si nami vybehne na Galibier. Súhlasili sme, iba Robo a Mihi sa rozhodli, že to cez tie tunely skúsia po vlastnej osi a tak vyrazili vopred. My sme naložili bicykle, zbehli do obchodu a vydali sa na cestu autom. Za posledným tunelom bolo aj voľné parkovisko tak všetko klaplo ako malo.

Image

Stúpanie na Col du Lautaret nebolo veľmi náročné, malo tak 5 – 6 percentné stúpanie, teda niečo viac, ako stúpanie na Pezinskú Babu a tak to po mnohých dňoch bolo veľmi príjemné stúpanie. O to viacej síl a energie sme mali na kochanie sa okolitou prírodou, takže na Lautarete sme boli rýchlejšie ako sme očakávali. Cestou okolo nás precvrlikal Slávo, ktorý tuším okrem šoférovania má zároveň na sedadle vodiča primontovaný cyklotrenažér a počas jazdy asi trénuje lebo inak nechápem odkiaľ na to berie výkonnosť. Z Lautaretu smerom doľava viedlo už stúpanie na Col du Galibier, ktoré bolo o čosi strmšie ale aj tak sa pohybovalo len na úrovni asi 7 % Ako sme stúpali nahor, za nami sa spoza kopca vynárali zasnežené štíty neďalekých ľadovcov, čo na nás spravilo veľký dojem a foťáky mali opäť pohotovosť. Túto scenériu využili opäť už pre nás známi fotografi a zasa cvakali cyklistov a rozdávali kartičky. Kopec sa šiel rytmicky a pekne ubiehal kilometer za kilometrom. Už sme videli záverečnú časť stúpania a vrchol a aj tunel čo vedie na druhú stranu hory. Čo je tu typické, je, že posledná fáza stúpania, dajme tomu posledných 200 výškových metrov je vždy o poznanie strmších ako zvyšné stúpanie. Aj tu to tak bolo. Pred tunelom sme sa zastavili a pofotili pri pamätníku zakladateľa Tour de France a odtiaľto začal asi 10 % horekopec až na vrchol. Cestu nám sťažoval aj silnejší a chladný vietor, takže sme sa do toho kopca ešte poriadne zakusli, nech to máme za sebou. Samotný priesmyk Galibieru je na malej plocha a dobre tam fúkalo. Tak nebolo veľa času na vychutnávanie inak krásnej panorámy na obe strany. Pofotili sme sa, pofotili výhľady a radšej sme sa vydali dole na Lautaret. Tam bolo teplúčko a slnečno. Dačo sme pojedli a dali pivo a vychutnávali krásne chvíle. Postupne sme sa všetci pozliezali a spoločne sme vyštartovali na záverečný úsek do kempu. Z drvivej časti sa šlo dole kopcom, spočiatku strmším, ale postupne sa zmierňoval, tak sme po dlhšom čase si museli zvykať na jazdu po takmer rovine a v skupine. V kempe sme sa odstrojili a večer v mestečku sme si spravili rozlúčku s regiónom a Francúzskom. A veru trošku nám aj to bolo ľúto.

Image

Na druhý deň sme sa pobalili a absolvovali dlhý a namáhavý presun k Bormiu. Šli sme cez Briancon, neďaleko Turína, Miláno a odtiaľ na sever naspäť do Álp, kde cestou sme prešli sériou niekoľkých desiatok tunelov, až sme mali pocit že sme v metre. Večer sme prišli do Bormia a zamierili do dediny Valdidentro – Isolaccia kde sme hľadali miesto v kempe. Dalo sa tam len stanovať a tak šestica z nás radšej uprednostnila privát v centre mestečka a takto sme sa rozdelili na ubytovanie. V okolí Bormia nás čakal dvojdňový itinerár s prvým dňom s extrémnou dvojicou Mortirolo – Gavia a na druhý deň Stelvio a domov. Už na rozlúčkovom francúzskom večere sme sa ale dohodli, že Mortirolo vzdáme. Jedine Mihi a Robo by zvládli zvyšný program, ale Mihi prekonával prechladnutie a tak panovala obecná zhoda že pôjdeme Gaviu.

Talianska klasika – Passo di Gavia

Nakoniec v ešte presunový deň sa Robo rozhodol, že keď už sme tam, tak pôjde aj Mortirolo. Slávo sa chytil a dohodli sa, že to absolvujú spolu. Mihi vyhlásil, že zostane ležať na izbe a ostatní sme sa chystali vystúpať na Gaviu od Bormia. Ráno bolo polojasno a mal som pocit, že mierne chladnejšie ako vo Francúzsku. Ale dostatočne príjemne na stúpanie do kopca. Z Isolaccia sme to mali na vrchol asi 35km teda opäť jedna z mierne kratších etáp. Mortiroláci už vyštartovali, my sme mali viacej času a tak sme vyšli po nich o necelú hodinku. Jedine Andy sa kdesi zabudol. Cesta do Bormia viedla prakticky po vrstevnici, miestami miernúčko nahor, miestami miernúčko nadol. Aspoň sme sa dobre rozjazdili. Nasledoval krátky zjazdík do centra Bormia a odbočka vľavo odkiaľ začalo stúpanie na Gaviu. Popri riečke sme prešli cez asi 2 rázovité dediny s úzkymi uličkami a striedali sa niekoľkokilometrové úseky s 6 – 8 – 2% a potom opäť viac percent, čím sme prešli tretinu kopca. Nasledoval ťažší úsek ešte v zalesnenej časti, kde sa odrazu cesta rozhodla neklesnúť pod 9%. Tuná sa mi šlo strojovo dobre, dokonca som si ani neuvedomil, že za mnou nejde môj dovolenkový tieň Dušky ale povesený talian. Keď som to na konci strmého úseku zistil, tak som zvesil nohy a počkal Duškyho – bol si odskočiť a nechcel sa naháňať za mnou. O chvíľu sme vošli do veľkého lyžiarskeho strediska Santa Caterina Valfurva vo výške 1700m, teda nám zostávala ešte necelá tisícka nastúpať. Stredisko bolo krásne a za ním sa zmenila povaha cesty. Zo širokej kvalitnej asfaltky sa stala úzka miestami rozbitejšia asi 4m široká cesta. Stúpanie sa až na malé výnimky ustálila na bežných 8% a začali ostré serpentíny. Les striedal lúky s výhľadmi a nebolo horúco, takže sme si udržiavali tempo. Až vo výške asi 2300m som začal cítiť hlad a smäd a tak sme na chvíľu zastali a doplnili energiu. Ešte som si stihol pochvaľovať že to šlo fajn. Takto sme nasadli a pokračovali ďalej. Hneď za zákrutou však prišiel menší šok. Značka s 10% stúpaním. Najprv to tak nebolo, ale nakoniec z toho vyšlo 11%. Začali mi tuhnúť nohy, ale postupne sa stúpanie zmierňovalo. Už som si myslel že bude dobre keď za zákrutou opäť stojka, dokonca 12%. Fúú to ma dorazilo. Chvíľu som musel postáť, pár metrov som podišiel. Potom postál. Vtedy nás oslovil nejaký miestny cyklista, že či tu ideme prvý krát. Tak sme sa dali s ním do reči. Veď v podstate cele stúpanie sme sa navzájom videli a párkrát míňali. Tak sme z neho vymámili, že ešte 2 – 3 zákruty a potom bude rovina až na vrchol. Dušky sa rehotal... rovina, že, 5 - 6 % a on že hej, oproti tomu čo je teraz. Noo, veď uvidíme, totiž nesedelo nám, ako sme boli vysoko s údajom na jednej cedule,  koľko je do priesmyku. Opäť sa  rozbiehame a skutočne po 2 zákrutách sa tempo stúpania zvolňuje. Áno prišla 6% rovina a v diaľke zbadáme budovy - tak to nie je 4km do sedla. Ale keď sme prišli bližšie, tak to bola len nejaká vojenská budova s reštikou a pamätník.  Pokračujeme ďalej a už to nie je ani 6 prercent. Ideme okolo jazierka a opäť vidíme budovy a na malom kopčeku nad nimi množstvo ľudí. Tak toto už naozaj bol priesmyk Passo Gavia.

Image

Tu nás už čakali usmiaty Ivan a Ježo. Navrhol som pivo, za čo mi obaja boli vďační aké mám dobré nápady. Vnútri chaty bolo príjemne tak sme cez okno pozorovali, že na tom kopci to vysvecovali nejakú sochu – na dverách bol totiž o tom plagát. Na pivo prišli aj Andy a Jaro. Po stenách boli dobové fotky z Gira, ako to borci prechádzali vo fujavici... našťastie teraz bolo znesiteľne. Keď sme dopili, asi zasvecovanie či posvecovanie skončilo, lebo dav sa nahrnul dnu. Tak sme vyšli von, pokecali s náhodne stretnutými českými cyklistami, spravili pár fotiek a nasadli na bicykle naspäť. Ako sme šli okolo vojenskej pevnosti vidím, že oproti to valí Mihi – nevydržal byť nečinný tak sa vydal za nami. Takže nakoniec sme zozjazdovali v plnej zostave. Na polceste v lyžiarskom stredisku sme dali dole pláštenky a návleky a vychutnali sme si už hladšiu a rýchlejšiu cestu do Bormia. Z Bormia Mihi roztrhal skupinku a vzadu sme sa naskladali za Jara ktorý chytil slinu ťahať špicu. Takto sme prišli na privát a šup do sprchy. S Ježom sme zbehli cez námestie na pivo a ako si tam už dlhšie vegetíme, pristavil sa Slávo, Už je späť z celého okruhu. Akurát zvestoval že keď šiel z Gavie, tak ho chytil ľadovec...  No, počasie vie byť vrtkavé. Slávo zahlásil, že ide do kempu a nech sa nachystáme, ideme na nákupy do Livigna a odfičal. O 15 minút okolo nás prechádza unavený Bobo. Takže už všetci dojazdili. O hodinu teda ideme do Livigna – bezcolnej zóny, spravíme nákupy a vraciame sa do dediny na večeru.

Image

 

Štýlová rozlúčka – Passo Stelvio

Posledný deň nás čaká jeden z najznámejších kopcov Passo Stelvio. Ráno sa budím celý stuhnutý a myšlienkami som už dakde doma. Ojoj, dnes to bude asi ťažké. Balíme veci a do ruksaku si chystám veci do zjazdu a na prezlečenie po dojazde. O chvíľu už volá Slávo že nás čakajú pred privátom. Tak schádzame, rozlúčime sa s domácou, naložíme batožinu do auta a nachystáme bicykle.  Bobo vraví, že Andy už je na ceste, asi chce byť prvý na kopci. Konečne nasadáme na stroje a idem do čela skupiny, či rozjazdím tuháče. Ťahám špicu až k Bormiu, kde je križovatka, kde odbočíme vľavo a hneď stúpame na Stelvio. Gestom vyzvem vrchárov nech idú dopredu. Ivan vyráža, rád by dobehol Andyho, ale všetci sú nejakí spomalení dnes. Niektorí prejedení, niektorí ako ja nerozjazdení. Stúpanie má opäť štandardných 8% a o chvíľu sme na prvej vracačke – tuším bola označená číslom 36. Okolo mňa sa okrem Duškyho motá aj Mihi a Bobo. Kúsok pred mnou zastavuje Ježo a niečo nastavuje na bicykli. Jaro ide kúsok vzadu. Prvý znudený z tempa odchádza Mihi. Bobo sa asi ešte spamätáva z Mortirola a je mi v závese. Ja mám ale dnes mimoriadne tuhé nohy a nevôlu ťahať. Kopec prechádza do krajšej fázy, Tunelík, séria zákrut, otvára sa veľké údolie po stene ktorého sa vinie cesta nahor prerušovaná tunelmi. Aspoň je sa na čo pozerať. Bobo sa spamätal o odchádza a tak som len s Duškym ako vždy. Pochvaľujeme si ráz krajiny a pomaly stúpame. Medzi tunelmi sa pomaly odokrýva najkrajšia časť stúpania – cesta na protiľahlom svahu vyšíva stužku z jedného kraja do druhého a vo svahu vytvára niekoľko poschodí. Ale kým tam prídeme čaká nás ďalšia séria tunelov. Keď vyjdeme posledný tunel, vidíme že tam stojí Slávo a fotí nás. Je to beťár, keďže stojí na prahu kratšieho úseku kde Edgar ukazuje 14% a tak tlačím do pedálov čo to dá. Strmina končí prvou zákrutou vo svahu čo som popisoval. A nasleduje najkrajšia pasáž. Paradoxne 14% mi pomohlo a prestávajú ma nohy bolieť. Ale zasa scenéria ma núti zastaviť a fotiť z každého poschodia. Asi v polke tohto úseku vidím ako začína prechádzať zákrutami Jaro – dobre sa drží. Prejdeme ďalšie dve poschodia a Dušky kýva na Jara. Je kúsok od nás – ale o tri poschodia nižšie. V diaľke vidíme aj Ježa ako niečo so Slávom montujú. Pri tejto fotopauze pri zákrute č. 17 sa najeme a ideme ďalej.

ImageImage

Nasleduje ďalšia časť rovno cez veľké údolie kde bolo len mierne stúpanie 2 – 4 % hoci opticky to vyzeralo ako dolekopec. Dobehol nás Slávo a na moje prekvapenie sa s ním viezol Ježo. Čo to, pýtam sa. Porucha – odpovedá – roznitovala sa mi reťaz. No pekne si si to vymyslel, aby si nemusel ťahať do kopca - ja mu na to. Ešte ma blysne a odchádzajú do priesmyku. My s Duškym ideme ďalej pohodovým tempom, prechádzame okolo pevnosti a na ňou sa začne cesta zdvíhať až k 10 %.  Tak už sa blíži najťažší úsek aspoň podľa profilu čo som videl ráno. Pred týmto úsekom som mal rešpekt a tak sa snažím čo najšetrnejšie jazdiť. To už prechádzame serpentínami a čoskoro míňame pôvodnú colnicu do Švajčiarska – odbočku na Umbrail pass. Obiehame dvojicu vyčerpaných cyklistov a nás obieha jedna ženština. Stále čakám, kedy príde to zlé, ale desinové stúpanie sa mi ide v pohode. Ale deje sa presne opačné – stúpanie sa zmierňuje a čoraz viac sa blížime k priesmyku. Tak a je to tu, vyšli sme na posledný priesmyk – Stelvio. Dokonca to na záver ani nebolelo. Pohľadáme auto, pogratulujeme si, pofotíme sa, kúpime suveníry, oblečieme sa a chystáme sa na zjazd. Keď som pozrel smerom kam máme ísť, zbadal som milión krát vyfotený pohľad na klbko extrémne ostrých zákrut, ktoré sa točili až do hlbokého údolia. Krásny pohľad na rozlúčku. Z passa odchádzam posledný a naposledy si vychutnávam zjazd. Dnes je aj hore veľmi teplo a čistá obloha, tak scenéria je úžasná, počet zákrut nekonečný, a radosť veľká. V polke kopca ma ostatní čakajú a spoločne to zozjazdujeme až do Prata, kde definitívne pre túto dovolenku naložíme bicykle na príves.

ImageImage

Dojmy z dovolenky

V prvom rade sa chcem poďakovať Slávovi Strečanskému a jeho Cyklotouru za 100% podporu počas celej akcie, neraz som ju s veľkou radosťou využil. Takisto aj pružné prispôsobenie podmienkam sa len tak nevidí a akcia takéhoto charakteru na takomto princípe stojí a padá. Takže sme videli maximum toho, čo sa dalo. A bolo čo pozerať. Skutočne som bol príjemne prekvapený krásou prírody a pri triedení fotiek ma každý nevydarený záber zamrzel hoci fotiek bolo tisíce.

Získal som aj obrovskú cyklistickú skúsenosť z jazdenia v extrémnych kopcoch a výškach a posunulo ma to ďalej. Dnes omnoho viac rozumiem, ako sa cítia profíci v týchto horách a majú u mňa o to väčší obdiv. Takisto som na vlastnej koži pocítil, čo je dostávať počas stúpania niekoľko kríz a opätovne ich prekonávať, ako si rozložiť sily, nebáť sa strmého dlhého stúpania a dokázať zdolať desiatky kilometrov súvislého stúpania. Toto mi domáce terény, ani okolité, skrátka nemôžu poskytnúť.

A pocity, keď som stúpal na tých istých cestách, kde sa láme chlieb na TDF či GDI – chvíľami mi až mráz z toho behal po chrbte.

Takže verím, že sa mi ešte pošťastí zažiť podobnú dovolenku a vrele ju každému z vás odporúčam.

 

A keďže som aj veľký fanda do techniky a GPS, v ďalšom článku sa  rád podelím o prax s EDGE 705, ako obstál v Alpách a ako sa dá naplánovať obdobný výlet.

Nakoniec malý výťažok fotiek vo veľkom množstve je tu.  Duškyho fotky zasa tu a Bobove fotky tu a fotogalerie na sportreporte tu

contentmap_plugin

Pridať komentár

Bezpečnostný kód
Obnoviť

  1. Zažili sme
  2. Vyskúšali sme
  3. Pochodili sme
  4. Organizujeme

Dolomiten Radrundfahrt 2017

Cestná cyklistika 12-06-2017

Pred pretekmi vo „veľkých“ Dolomitoch som si ešte strihol tento okruh cez „malé“ Dolomity a keď som v reportke z Neusiedlera písal, že viem prečo som tam prestal chodiť, pri tomto marat...

St.Pöltner Radmarathon 2017

Cestná cyklistika 04-06-2017

Pred dvomi rokmi som sa na týchto pretekoch výborne pobavil, tak som sem vyrazil opäť, i keď som kvôli nim musel obetovať sľubovaný únik na Leitha.Berg maratóne, ktorý padol na rovnaký termín. Zn...

Neusiedlerský maratón 2017

Cestná cyklistika 30-04-2017

Po šiestich rokoch som si znova vybehol na toto kolečko okolo jazera a veľmi rýchlo som si spomenul, prečo som mal takú dlhú pauzu - je to strašnáááá nuda. Ešte úvodných 10km je celkom fajn, hneď...

Garmin Varia Vision – V zornom poli

Športovec používa HW SW 04-12-2016

V tejto recenzii na mňa dýchol závan budúcnosti. Pod názvom Garmin Varia Vision sa totiž skrýva náhľadový – in sight displej. Ešte ni...

Test Garmin Edge 520

Športovec používa HW SW 27-11-2016

Garmin Edge 520 som mal k dispozícii po takmer celú sezónu 2016. Takže z testovaných zariadení je to jeden z najdlhšie testovaných kúskov. Čiast...

Predstavenie série Garmin Varia – keď id…

Športovec používa HW SW 15-07-2016

Prichádzajú dlhé letné dni. Každý kto má aspoň trocha rád bicyklovanie si nenechá ujsť príjemné chvíle stráven&eacut...

Profil stúpania Železná studienka - Hrub…

Kopce profily 14-02-2015

Alternatívne asfaltové stúpanie v bratislavskom lesoparku. Až po Kačín ľahké a vhodné aj pre menšie deti. Do druhej kategórie je zaradené kvôli záverečnému stúpaniu na Hrubý vrch.  ...

Profil stúpania na Kamzík

Kopce profily 31-10-2014

Známe a relatívne rušné asfaltové stúpanie z centra mesta až takmer k vysielaču na Kamzíku, čo viac dodať...  ...

Profil stúpania Pekná cesta

Kopce profily 07-09-2014

Známe asfaltové stúpanie z Krasnian (Rače) na hrebeň Malých Karpát a Bratislavského lesoparku. Charakteristické je svojim veľmi strmými úsekmi. Touto cestou sa dostanete na sieť spevnených ciest v les...

Propozície 2017 Časovky Ivana Červenku n…

Propozície 17-05-2017

Amatérsky športový klub AŠK Sportreport Pezinok Vás pozýva na cestnú cyklistickú časovku do kopca určenú všetkým nadšencom cyklistiky, ktorí si trúfajú zdolať nástrahy tohto kopca.   Cyklistick...

Výsledky Časovky Ivana Červenku na Zošku…

výsledky 24-07-2016

Ďakujeme všetkým  pretekárom, že prišli na našu časovku si zmerať sily. Ročník 2016 dopadol nasledovne...  

Propozície 2016 Časovky Ivana Červenku n…

Propozície 28-05-2016

Amatérsky športový klub AŠK Sportreport Pezinok Vás pozýva na cestnú cyklistickú časovku do kopca určenú všetkým nad&scaron...

next
prev