Neusiedlerský maratón 2010

Veríte na zázraky? Ja asi začnem, lebo počúvajte čo sa stalo – na tohtoročnom „nojsídli“ vôbec nefúkalo !!! Veď ten vetrík, ktorý mal podľa predpovede rýchlosť 10 km/h, sa v tomto kraji prakticky rovná totálnemu bezvetriu. Viem si predstaviť, že všetci čo tu boli prvý krát to považovali za hnusný podraz, mne to ale najmä po spomienke na minulý rok podstatne zlepšilo náladu. Ďalším dôvodom na radosť bolo aj to, že okrem starého kumpána Reného sa mi podarilo na štart ukecať aj ultra tvrdé jadro maratónskeho oddelenia Sportreportu, čiže Rasťa, Ivana a Jara. Neviem či ich účasť bola iba mojou zásluhou, ale bez pýrenia si ju rád pripíšem :-) No a do tretice všetko dobré, dohodli sme sa na spoločnej jazde, takže som očakával pohodový priebeh a tešil sa, že mi zostanú sily aj na vybláznenie sa na cieľovej rovinke.

Na štart som s Reném prišiel trochu skôr a chalani stáli asi 50m za nami až na konci štartového poľa, takže som ho nechal ísť a kľudnou jazdou čakal, kým ma dobehnú. Konečne som si mohol vychutnať tieto úvodné vlnité kilometre a porobiť aj zopár fotiek. Lebo treba povedať, že tento úsek na úzkej ceste cez vinohrady, lesíky a lúky je z celého maratónu najkrajší, potom to už je dosť veľká nuda. Samozrejme za predpokladu, že nevisíte ako zdrap papiera v prudkom bočáku na chvoste nejakého rýchleho balíka, vtedy na nudu nie je veľmi čas :-) Až teraz som si konečne všimol, že po najbližšiu rovinatú civilizáciu to je vyše 10km, vždy som si myslel že asi 6, Rasťovi som tuším pre istotu spomenul len kopcovité 3km a 2 plazáky pred cieľom, hádam ma neprizabije :-) V prvej dedine ma na miernom plazáčiku dobehol Ivan a kým som sledoval, ako o niekoľko desiatok metrov ďalej zastavuje Rasťo pri krajnici, prebehla medzi nami rýchla konverzácia: „Kde je Rasťo? Zastavuje. Zosadá a nejak divne sa prehýňa. To čo robí? Vracia???“ No do kelu, v tom momente som maratón odpísal, ak má takéto problémy na desiatom kilometri, ďaleko sa už asi nedostaneme. Našťastie všetko bolo inak, o chvíľku nasadol a dobehol nás, iba mu spadla reťaz. O pár kilometrov ďalej pre zmenu mne skoro spadla sánka, keď som videl ako jazdí :-)

To sme už boli v Maďarsku a v miernom klesaní vymýšľali nejakú taktiku. Za nami už asi nič rýchle nebude, tak musíme dobehnúť jednu zo skupiniek pred sebou. Práve sme chceli zrýchliť, keď nás začal obiehať minibalíček. Hneď sme sa zaradili a onedlho som zažil šok. Miesto aby sme v kľude viseli na chvoste, Rasťo nás predbehol, dostal sa na čelo a naďalej šľapal a predbiehal ďalších a ďalších, fakt som si musel trochu hrabnúť, aby som ten nástup zachytil. Ale ale, to čo má byť? Žeby niekto potajomky trénoval? :-)) Škoda že Jaro sa odpojil už v kopcoch po štarte, v takejto stíhačke by bol užitočný. Ale myslím, že na jeho tradičnej pohode mu to vôbec neubralo, v cieli som ho videl s menším oneskorením spokojného, ako si starostlivo skúša štartovný darček. Keď sa Rasťo konečne ukľudnil, zakotvili sme v malom balíku, ktorý sa postupne rozrástol na celkom slušné rozmery. Začala dosť jednotvárna časť po miestami slušne rozbitých maďarských cestách, kde ma pobavila iba reakcia rakúskeho cyklistu na jednom z ojedinelých plazáčikov. Všetci urputne ťahali ľahké prevody, Ivan a ja sme okolo nich prebehli na veľkej píle postavení zo sedla. A vtedy sa zo zhluku fučiacich tiel ozvalo mrzuté „Angeber!“, čiže „Chvastúni!“. Chacha, určite nie, neviem aké pohnútky mal Ivan, ale ja som takto zvyknutý jazdiť už roky, vyčerpáva ma to oveľa menej ako vysoká kadencia na ľahkom prevode. A okrem toho, po minuloročnom Alpaťáku všetci sportreporťáci jazdia brdky do 20% iba na veľkej píle, no nie? :-)))

Po tejto maďarskej nude sme prešli hraničným prechodom a pokračovala rakúska nuda, akurát na trochu kvalitnejšej ceste. Balík ťahal celkom solídne tempo, tak sme nezastavili ani na občerstvovačke, pol banánu s džúsom si môžme dať aj doma. Ale za krátku cikpauzu by som daroval čokoľvek, nabudúce si asi na rám pripevním bažanta :-) Nasledujúcich cca. 20km sme s Ivanom išli väčšinou vedľa seba a zabíjali čas kecaním, sťahovaním dier, ktorými chvíľami skúšali našu pozornosť pomalší spolubikeri, znovu kecaním, sťahovaním dier .... raz sme sa pre spestrenie šuchli aj baranmi, našťastie aj tentokrát bez následkov. Takto sme pokračovali až cca. po 90-ty km, kde sme znovu dotiahli dieru a keďže sme už boli rozbehnutí, rozhodol som sa pre malú zmenu. Potiahol som až dopredu a začal ťahať špicu, Ivan hneď za mnou. Reku, keď ich v cieli roztrháme na karbónové kúsočky, aby nemohli nadávať, že sme sa len ulievali :-) Zopárkrát sme si odstriedali a keď som znovu odstúpil a za sebou zase videl iba Ivana, hovorím mu, veď pusti aj nejakého „šnicla“ :-) Ukázal im rukou, reakcia žiadna. Nechcem sa chvastať svojimi pozorovacími schopnosťami, ale hneď som vytušil, že ho to naštvalo. Na plnú hubu zanadával ako najhorší kočiš, vyskočil zo sedla a odpálil ako keby mu začalo účinkovať preháňadlo :-) Heeeeeeej, a čo ja??? Až na tú nadávku som urobil to isté.

Ale vôbec sa mi to nepozdávalo a v duchu som dôrazne protestoval. Do cieľa chýbalo ešte asi 35km, takéto niečo som mal naplánované 5-10km pred páskou. Trvalo mi asi 2km, kým som ho dobehol, aj to len preto, že ostal visieť na konci asi 6-člennej skupinky. Lenže títo neboli rýchlejší ako náš „materský“ balík, ak tu ostaneme, celé to nebude mať zmysel. Znova som prešiel na špicu a zvýšil tempo, znova sme niekoľkokrát odstriedali, ale keď som sa po čase obzrel, boli sme už len dvaja + jeden pasažier, ktorý sa chcel iba zviesť. Do cieľa stále ostávalo asi 25km, vo dvojici to nemá zmysel, spomalili sme a nechali sa dobehnúť matkou. Ostali sme ale blízko čela, aby sme dokázali zachytiť prípadné úniky. Prvý prišiel asi 10 km pred cieľom, borec (hovorme mu Manfréd) nastúpil, ja hneď za ním a tušil som, že Ivan nebude ďaleko. Musím uznať, že Manfréd nasadil riadne tempo, Baky by to určite okomentoval, že „cyklisti tomu říkaj jízda na šrot“ :-) Akurát ma iritovali nemecké výkriky spoza môjho chrbta „Áno, Manfréd, to je on, pridaj, Manfréd, pridaj !!!“ Kto on? Ja? To akože mi má utiecť? Ale veď ani raz neotočil hlavu, ako môže Manfréd vedieť kto je za ním? V poslednej dedine pred cieľom som pochopil. Dobehli sme nejakého týpka, Manfréd spomalil, začal na neho niečo posmešne vykrikovať a mne ukázal, nech idem dopredu. To kvôli tomuto sme makali??? Aby si mohol kamošovi ukázať prostredník? Ebénci, Manfréd, fuj, normálne som zhnusený !!! Ale myslím, že kvôli kamošovi by som dokázal niečo podobné urobiť aj ja :-) A aspoň sa náš balík zošrotoval na menšie rozmery a krátkym pohľadom dozadu som potešujúco zistil, že je v ňom ešte stále aj Rasťo.

Posledných 5km bolo cítiť nervozitu, bolo jasné, že každý chce „vyhrať“. Oproti Rasťovi s Ivanom som mal výhodu, že som poznal dojazd, zákruta vľavo, ďalšia vpravo a krátka cieľová rovinka. Vedel som, že musím byť vpredu, inak ma v tých zátačkách niekto zavrie a je po šanci. Do ľavej som vošiel na piatom alebo šiestom mieste, nasledovala pravá a potom to začalo. Desaťtisíce divákov lemujúcich cieľovú rovinku nadšene tlieska a freneticky skanduje naše mená. Manželia nám cez bariéry prehadzujú svoje manželky, matky svoje dcéry, osamotené panny preskakujú samé. Záverečný šprint, davová hystéria sa stupňuje, zdvíhame sa zo sediel a otŕčame svetu svoje vytrénované pozadia. Kompletné ženské obecenstvo vrátane niekoľkých nagélovaných frajerov okamžite upadá do mdlôb. No čo, po 125km už nikto nevonia ako fialka :-) Diváci sú v stave bezpríčetnosti, so zdvihnutými rukami pretíname cieľovú čiaru, vrhajú sa na nás televízne štáby a sporo odeté mažoretky. Bikeri čo dorazili pred necelou hodinou pokorne uznávajú, že skutoční víťazi sme my, v pozadí na nás prstom ukazujú dvaja agenti z HTC Columbia a trieskajú si hlavu o betón, prečo angažovali tých neznámych bratov Velitsovcov ... No áno, nebolo to celkom tak, trochu som sa nechal uniesť atmosférou. Z balíka som bol v cieli štvrtý, Rasťo siedmy a Ivan ôsmy. A tí agenti neboli z Columbie, ale z nejakej bezvýznamnej provinčnej Astany, s úžasom sa na nás pozerali a jeden s plačom na krajíčku zúrivo reval na druhého: Pačemúúúúú, ty durak, pačemu ty zakupil Koňtaďóra, pačemúúúúú ?!? Ale inak je všetko absolútne čistá pravda, naozaj :-))

Údaje z compu:

Odjazdená trasa: 125,48 km
Čistý čas: 3:54:18 h. (oficiálne 3:53:53)
Priemerka: 32,13 km/h
Maximálka: 55,11 km/h
Priemerná kadencia:79 ot./min

Poradie: 623 z 881 klasifikovaných, 227 z 337 vo svojej vekovej kategórii

P.S.: Možno vás prekvapilo, že som v tejto reportke nespomenul ani jednu bikerku. Tak teda jednu dám :-) Celý čas sa nám na popredných miestach v balíku obšmietalo také maličké útlučké dievčatko. Podľa času som ju našiel vo výsledkoch, skončila 6 sekúnd za mnou a rok výroby má 1996. Čožeeee? Veď ja mám podobný, len tie číselká sú trochu ináč poprehadzované. To snáď ešte musí nosiť plienky :-) V štartovom poli bola najmladšia a vo svojej kategórii skončila siedma. Pekný výkon, akurát v balíku jej ešte trochu chýbali skúsenosti. Pri obiehaní pomalšieho bikera ma raz tak krásne zavrela, že keby som nepribrzdil, preráta mi zadným upinákom všetky špice v prednom kolese. Taká malá a už taká zákeráčka :-))