Tento maratón sa jazdí v kraji, kde si aj malé deti krátia čas výjazdmi na Grossglockner a kde som pred tromi rokmi zažil asi doteraz najťažšie chvíle na Samsonmanovi, preto som si zobral k srdcu svoju dosť biednu formu a 2 týždne pred štartom som zaradil do prípravy tvrdý horský tréning. V mojich pomeroch to znamenalo jedenkrát Pezinská Baba z obidvoch strán, jedenkrát Zochova chata až po hvezdáreň a jedenkrát bratislavský Kamzík tiež z obidvoch strán.

Pred tohtoročným maratónom som sa dosť obával, že nebude veľmi o čom písať. Veď okrem prvých 10km a záverečných hupáčikov to bude nudná rovina, o ktorej som už v minulých troch reportkách hádam napísal všetko, múza ma bude musieť riadne nakopnúť. Našťastie poznáme to všetci, keď nie je o čom, môžme sa baviť o počasí. A predpovede na nedeľu boli všelijaké, od mrholenia až po búrky, slnko ani náhodou.

Pedro správne poznamenal na registrácii, že pre mňa ako obyvateľa Rače už bližšie cyklistické preteky nemôžu byť. Bez väčších ambícii, s kopou jalových kilomerov na dunajskej hrádzi som si ani veľké nádeje na bedňu nerobil. Ale pre istotu som sa deň pred časovkou išiel poprechádzať s rodinkou, aby bolo jasné, čo za asfalt je po prvú a jedinú rampu na trase. Nebolo to bohviečo ale na cesťák sa ešte dalo. Nad kopcami viseli zlovestné mračná. Predpoveď hlásila dažde ale zatiaľ to vyzeralo ešte dobre.

Tentokrát otravujem nie vlastnou vinou. Ostatným lajdákom sa nechcelo drať prsty na klávesnici, preto mňa, osobu najmenej kvalifikovanú, vydurili spísať správu. Vykrúcal som sa ako veľká píla a nič som nesľúbil, ale večer mi prišlo ľúto, že by sa o tomto bezvadnom podujatí s poetickým názvom nanapísalo pár slov.

Na štart som sa vybral už tradične na poslednú chvíľu, lebo ráno ešte bolo trochu chladno a podľa radaru hrozilo, že u nás v „hlavnej dedine“ aj mierne spŕchne. Preto som bol dosť prekvapený, keď som po príjazde na Neštich zbadal dlhý rad bikerov, ktorí ešte stále čakali na registráciu. Vpredu som videl zopár našich dresov, tak som sa išiel s chalanmi „vybozkávať“ a aj keď to pôvodne nebol môj úmysel, dosť drzo som sa predbehol. Takže všetkým za mnou – pardón, toto bol výnimočný prípad, nezvyknem sa predbiehať ani v rade, ani na trati :-) Tento rok bol Športreport zastúpený celkom slušne, ale cielene spomeniem len dvoch, náš nový prírastok medailistov – Dušana a Jara. Na sobotňajšej trnaváckej 6666 metrovej časovke skončili v kategórii neregistrovaných veteránov na 2. a 3. mieste, ale keďže reportku by som z nich nevytĺkol ani kladivom, rád by som to vytrúbil do sveta aspoň takto. Takže chlapi, najbližší slnečný víkend hodíme medaily na krk a zoberiem vás rozdávať autogramy medzi čavesky na hrádzu :-))

Pôvodne som uvažoval, či by som nešiel radšej na časovku na Malú Smrekovicu pri Ružomberku, ktorá sa konala tiež v tomto termíne. Ale ako zlenivelého „blaváka“ ma odradila okrem 13-éčkového štartovného aj predstava, že kvôli hodine šliapania do kopca zabijem celý deň a miniem kopec peňazí aj cestovaním hore-dole. Ale asi to ešte raz prehodnotím keď budem v tom čase niekde nablízku.

„Na tento maratón som sa očividne pripravoval viac teoreticky ako prakticky“, pomyslel som si asi na 80 km s jazykom na asfalte s úpornou snahou sa udržať v skupine cyklistov, ktorí aj tak jazdia zasadne 5 cm od konca vozovky ak nie rovno po tráve. Najmä ak fúka spredu zľava, tak to dosť poteší.

Tohtoročný maratón sa niesol v znamení Eddyho 65-tych narodenín, preto som sa zo slušnosti rozhodol trochu pozmeniť názov reportky, ktorý som si vymyslel už minulý rok a tiež aj svoje plány, ktoré s ním súviseli. Žiaden kanibal sa žrať nebude, bude sa gratulovať! Už keď som sa v júli prihlasoval, mal som vymyslený jednoduchý plán. Rovnako ako Eddy pôjdem tento rok iba krátku trasu, dobehnem ho, odfotím sa s ním a odprevadím ho až do cieľa, kde si vychutnám a podľa možnosti aj zvečním búrlivé privítanie. Eddyho, nie moje :-)

Je tu opäť september a teda mesiac, ktorý nám ohlasuje koniec leta, nástup školákov a žltohnedej farebnosti prírody. Mohutný tok rekreačných „inlajnistov a bikerov“ na petržalskej hrádzi už pomaly odchádza dostratena, až kým hrádza nedosiahne ten najbelší odtieň farebnej škály. Verní zostávajú už len naozajstní fanatici, ktorí to so svojím zdravím a kondičkou myslia naozaj vážne a bufetári, ktorí sa snažia dohnať straty z daždivých letných dní.

S približujúcim sa termínom rástla aj moja nervozita, lebo kým pre pravotočivých je Karpaťák oddychovou akciou, pre mňa, v podstate rekreačného cyklistu, je to sviatok a vrchol náročnosti: ku koncu siaham na dno fyzických i mentálnych síl (a tohto roku i na asfalt). A preto sa zdá byť prirodzenou požiadavka, aby som k Mariánovým postrehom pridal pár zážitkov aj ja.