Trnava-Rysy 2007
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Jubilejný 30 ročník Nonstop cyklojazdy Trnava-Rysy 2007 som si nemohol nechať ujsť. Najmä, keď si celú trasu trúfol absolvovať aj Milan. S Andrejom sme boli teda za SportReport traja. Ďalší sa možno pripoja o rok. :-)
Tento ročník sa presunul takmer o mesiac skôr, čo spôsobilo, že deň je predsa len dlhší ako v strede augusta. Nič to však nemenilo na skutočnosti, že sa ráno vstáva a štartuje za tmy. Vlastne, úplne taká čierno-čierna tma to zase ráno o 3:50 nebola, keď sme si to šinuli smerom na Hlohovec. Spolu s nami sa na cestu vydali aj tri babenky. Odvaha im teda nechýbala. Ale veď keď nebudú vládať, sadnú do autobusu a dajú si oraz. Ivan Škodovka si na trasu trúfol a to mal v nohách tento rok len 700 km. Vraj néni problém. S trochou taktiky a piva to nejako zvládne. :-)
Po Hlohovec sme to nejako prežili. Teda minimálne ja som bol rád. Prvých 20 kilometrov mi bola totiž taká zima, že som mal priemerné tepy na úrovni sotva 88 úderov za minútu. Od hibernácie som už asi ďaleko nemal. :-) Aj som sa tešil na kopček za Hlohovcom. Reku, Jašter ma snáď zahreje. Zahrial, aj keď to nestálo za veľa. Bola mi zima a očividne som nebol jediný, ktorému toto ráno nerobilo dobre. :-) Za Trhovišťom už bolo slnko hore. Nehrialo síce ešte, ale už bolo dobre vidieť na cestu. Celkom sa to na hupákoch na Topoľčany hodilo. Tieto východy slnka sú na týchto hupkoch celkom pekné. Niekedy vidieť aj malebné opary v dolinách. A partia bláznov si to pri sadajúcej rose šinie na bicykloch kamsi do Tatier.
Pred Topoľčanmi sa ma Milan opýtal, že kedy bude ten kopec Jašter. Nemal už teraz byť niekedy? :-)))
To sa mi páčilo. To keby mi povedal niekde pri Východnej, že kedy bude tá Čertovica, tak by som sa asi poskladal o smiechu. Alebo by mi zamrzol úsmev? Asi oboje. ;-)
V Topoľčanoch sa mi podarilo sa strieskať na koľajniciach. Išiel som našťastie veľmi pomaly, tak som sa ani nezodral. Šofér protiidúceho auta by mal na to asi iný názor, ale vlastne kvôli nemu som nemohol ísť cez kolajnice v tupšom uhle. Takže som obišiel s odretým lakťom, udretým kolenom a bokom. Milan velice ironicky zahlásil, že ja mu mám čo prízvukovať, aby si na celej akcii dával stále pozor. :-) No dóbre, stalo sa, aj majster občas utne. :-)
Šofér zo sprievodného vozidla mi pomohol s bicyklom, druhý mi zatiaľ očistil ranu na lakti a mohli sme vyraziť za uniknuvším pelotónom. Za mestom nás aj tak čakali. Tam sme trošku postáli, pokecali a pokračovali na Partizánske. Tento úsek cesty nemám veľmi rád, lebo vo štvrtok chodia ráno nakladiaky rozvážajúce potraviny a je to miestami dosť husté. Pred Partizánskym si chalani zo mňa začali pri prejazde železnice robiť srandu, reku
"Robo, pozor, koľaje" vtipnej kaše sa napapali, len čo je pravda. :-) Vlastne, akosi začínam byť hladný. Po odbočení z hlavnej cesty doprava na Veľké Pole to už bolo veselšie. Zahliadli sme v pelotóne Igora Šmýkala s juniorom ako sa vezú s nami. Asi si dávali tréningové dávky a prišli nás pozrieť.
Počas stúpania sme Milan aj ja pociťovali čoraz väčší hlad. Veď sme nejedli 4 hodiny a na pitie sa nedá jazdiť donekonečna. Aspoň sme neboli príliš ťažkí. :-)
Dole kopcom sme si dali krátku časovku a čakali dlhé minúty na autobus, v ktorom sme mali proviant. Hladní sme boli ako vlci. Keď konečne došiel, všetci sme sa vrhli na svoje zásoby.
Hodil som reč s Mariánom Rozložníkom, či nespravíme zmenu trasy od Žiaru po Stráže. Chcel som sa vyhnúť frekventovanému úseku rýchlostnej komunikácie a užiť si aj trošku kľudnejšej cesty cez Trnavú Horu, zdôrazňujem slovo "TRNAVÚ". :-)
Od Žarnovice po Žiar nám to išlo rýchlo, lebo cesta je po obnove asfaltovej vrstvy dobrá. Akurát vodiči za nami museli poriadne nadávať. :-) Pred odbočením na Trnavú Horu, som vypálil dopredu, ako sme sa so šoférom vodiaceho vozidla dohodli, aby som obzíznul správnu odbočku. Našiel som a vrátil sa späť na hlavnú cestu.
Samozrejme polovica pelotónu začala flekovať, hamovať.
"Hééééj, zle idetééé. Kam to idetééé. Hééééj."
Nakoniec si dali povedať. :-)
Ivan mi vravel, že on hneď vedel, že neodbočujeme len tak.
"Vidím, že máš celé SVK pekne krížom-krážom pojazdené" :-)
Takto sme v pokoji dorazili na Stráže, kde nás čakal špagetovo-syrový obed. Pardón, zabudol som na Andrejov pásomnicovo-párkový prídavok. :-) Podaktorí si dali aj pivo.
Prestávka mi veľmi nesadla. Únava ma lámala, tak som si ľahol do chládku a trochu zadriemal. O chvíľu prišiel Milan a pýtal sa, či sa nechystám ísť. Že už odchádzame.
"Čo? Už?"
Fúúúj, to bolelo. Myslím, nasadnúť na bike a šliapať. Odvšadiaľ bolo počuť náreky. :-) Ale nejako sme to postupne rozjazdili smerom na Banskú Bystricu.
Aj som tŕpol, či sa voľakto nevytrieska, ako nad nami štartovali všelijaké efká, sučká či migy od Sliaču. Hlavy hore a kochať sa lietadielkami. "Jéééé, júúúú, pozri tááám" a ani sa človek nenazdá a už brzdí hubou. Našťastie sa nikto nenechal rozptýliť.
Nič zvláštne sa po Nemeckú inak nestalo. Celkom rýchlo to odsýpalo. Dokonca som mal pocit, že sa akosi máličko zrýchlilo tempo.
V Nemeckej sme si si dali kofolečku, dačo pojedli. Kým trnaváci pokladali vence k pamätníku, my sme si pokecali s Efom o jeho ruke a iných veciach. Ukazoval, ako má pohyblivé prsty. Žiadna sláva ale dá sa. Nehojí sa to rýchlo a nervy rastú pomaly. Zato moje tečú rýchlo. :-). Nechal sa počuť, že na budúci rok asi dá k štartovnému na Vivu kompletný dres. Teda tričko aj gaťky. To už héj. :-)
Čas pokročil a bol najvyšší čas vyraziť ďalej. Organizátori upozorňovali, aby si všetci dobre rozmysleli, či radšej nenastúpia do autobusu. Zvlášť kondične slabší by lepšie spravili, keby sa vyviezli hore autobusom. Nie je to hanba. A čakať na nich 2-3 hodiny môže dosť nabúrať časový plán. Zopár ich nastúpilo a zvyšok sa vydal si to rozdať s tetou čertovou, teda Čertovicou.
Andrej už tento kopec poznal, tak toho som nechal byť a dirigoval som Milanovi tempo, aby sa naučil držať do rovnomerných kopcov pravidelné tempo. V polke kopca už vedel ako na to, tak ma pustil z uzdy. :-)
Zvyšok sa mi išiel celkom dobre. Vlastne, v doterajšej histórii asi najlepšie. Ani som sa veľmi nespotil, čo som ani nechcel.
Hore sme si vystáli krátku radu na pivo, či kofolu. Krátku, ale poriadne dlhú. Čašníčke prekvapenej z toľkého návalu turistov sa spenilo pivo a nám zase ústa, lebo čakanie nemalo konca kraja. Dal som si bagetku na posilnenie a dačo popil.
Bolo tam dosť chladno. Radšej sme si dali dlhé dresy do zjazdu z Čertovice. Milanovi som povedal, aby si v zjazde dával pozor, lebo miestami je dosť dokaličený asfalt. Znovu som si zjazd užil a rozpeckoval to až k Váhu. Na križovatke pri Kráľovej Lehote bola krátka zastávka, kde sme sa počkali.
Vraví sa, že posledné kilometre bolia najviac a spolu so záverečným stúpaním na parkovisko pod Štrbským plesom si pocit vlastnej únavy vychutná každý. Kým prišiel posledný stupák, bolo potrebné zdolať zopár hnusných hupáčikov a zopár hnusných krátkych stúpaní, kde už skoro každý mlel z posledného. Za normálnych okolností by to bola možno brnkačka, ale nie s 250 km v nohách za jeden deň. Veď aj Milanovi už pomaly dochádzalo, aké zradné dokážu byť hupáky. Tempo sa mení, nohy prechádzajú z rýchlej frekvencie do silového šliapania hore-dole a dostávajú zabrať.
Nakoniec si poradil aj hupkami až sme sa dostali na záverečné stúpanie zo Štrby. Škodovku sme obehli, vyplazila na nás jazyk, tak sme ju nechali svojmu osudu. Aj tak si myslím, že s tými 700 kilometrami za tento rok nás len oblboval. S takou malou dávkou kilometrov by som si ja túto akciu asi netrúfol absolvovať.
Toto stúpanie na parkovisko pod Štrbským Plesom je inak vcelku prijateľné. Približne 4% stúpanie, takže žiadna zabíjačka. Akurát tie výhľady ako memento po ničivej víchrici, ktorá narobila spúšť v Tatrách.
Na parkovisko sme prišli spolu, vo funkčnom stave a pogratulovali si navzájom. Zagratuloval som Milanovi k úspešnému a bezúrazovému zvládnutiu celej trasy. Krst 300 km trasy zvládol obdivuhodne dobre. Akosi som si nevedel vybaviť svoje pocity, keď som prvýkrát spravil 315 kilometrový RockFM maratón a ešte k tomu v obyčajných teniskách na cesťáku s obyčajnými pedálmi. Myslím, že si nepamätám nič. Bol som taký unavený, že som v noci spal až do bezvedomia. :-)
Medzitým postupne prichádzali ďalší cyklisti a všetci spokojní, že sme v poriadku došli. Čakal nás ešte záverečný dojazd do kempu. Ríďo nám prízvukoval, aby sme zachovali dekórum a dôstojnosť dojazdu do cieľa nonstop cyklojazdy Trnava Rysy 2007. Babenky pôjdu prvé a máme sa snažiť, aby sme ich nepredbiehali. No dóbre, šéfe, nejako to zvládneme, len už poďme. :-)
Sprievod nám robil asi ten istý policajt, čo aj minule, takže sme mali o bezpečnosť postarané. Keďže je to zjazd takmer stále dole kopcom, tak to dosť rýchlo odsýpalo. Všetci sa už určite tešili, že sa blížime do cieľa.
V cieli nás čakalo slávnostné uvítanie a mňááááámková kapustnica. Síce strašne horúca ale nenormálne dobrá. Chutila nám. Po najedení sme sa rozlúčili s osadenstvom a pobrali sme sa s Milanom do Kežmarku, kde sme mali vybavené ubytko.
Tento ročník vyšiel celkom ideálne. Južný až juhozápadný vietor, slnko nepripekalo veľmi a o jediný úraz som sa postaral tuším len ja. Asi aby neostala kolonka úrazov ani tento rok čistá. :-) V štartovnom sme dostali letný cykloturistický modrožltý dres. Mohla by sa z toho stať tradícia a na dres vycapiť aspoň na zadnú časť veľké logo Nonstop Trnava-Rysy, nech každý vie, k čomu sa viaže. Inak fajn akcoška, o rok znovu. :-)
Fotogalérka je tu. Môžete ich aj okomentovať, ak vás niečo vtipné napadne. :-)