Po minuloročnej akcii s partiou na chate na Českých hraniciach som sa už nevedel tento rok dočkať podobnej akcie, ktorá sa konala v Habovke pod Západnými Tatrami. Takže minulý rok som pojazdil České pohraničie, tento rok to bude Orava :-). A samozrejme cesta z Pezinka do Habovky a späť na bicykli.

Iba pár týždňov dozadu som absolvoval prvý výlet nad 270 km za deň. Hoci je Habovka z Pezinka vzdialená v podstate rovnakú vzdialenosť, netrúfam si to prejsť za 1 deň. To znamená vybaviť kdesi v strede trasy dáke ubytko. To sa podarí Paťovi, ktorý síce nie je pravidelný cyklista, ale trasu Pezinok-Habovka chce absolvovať so mnou na vlastný pohon, tak ako minulý rok. Juro plánoval ísť tiež s nami, ale v piatok musí byť v robote, čiže spraví celú trasu za 1 deň :-). Ešte aj batožina na celý týždeň sa nám vezie autom, takže nám stačí zobrať len pár vecí na cestu. Veľkým otáznikom ostáva až do odchodu počasie. Pár dní pred odchodom sa začína zhoršovať a predpoveď je veľmi negatívna. To som ešte netušil, že to bude jedna z mojich najúspešnejších „cyklodovoleniek“ :-)

Na tomto podujatí som bol prvý krát. Predchádzajúce ročníky, ktoré sa ešte jazdili pod iným názvom, som systematicky odignoroval, lebo nemám rád ani kopce ani časovky, posledné 2 roky som už aj chcel ísť, ale raz ma skolila choroba a raz sa mi nepozdávalo počasie. Tento rok to vyzeralo nádejne, ráno bolo síce iba necyklistických 7 stupňov, ale po predchádzajúcich daždivých dňoch sa konečne ukazoval jeden pekný slnečný. Natiahol som na seba všetko čo skriňa ponúkla a pomaličky sa presunul do Jura. A naozaj pomaličky, na tých 17km som mal priemerku 23, len aby som sa čo najmenej spotil a aj ušetril sily na jeden zo svojich ďalších heroických výkonov :-)) Na štarte sa z našej partie zišla hviezdna zostava – ostrieľaný harcovník Dušan, čerstvý medailista z Makada Medo, dolomitmi zocelený Palo a ako morálna podpora sa zastavil aj Peter, vďaka ktorému máme zopár pekných akčných fotiek z trasy aj cieľa.

Ružinovská časovka v rámci hodov bola celkom zaujímavá akcia, ktorá sa navyše konala za celkom pekného počasia, čo inak koncom septembra nebýva úplne samozrejmé. Akciu zorganizoval cykloobchod GreenBike v spolupráci s mestskou časťou Ružinov, čo predpokladalo výdatnejšiu podporu pri zabezpečovaní nerušeného priebehu pretekov.

Definitívne rozhodnutie zúčastniť sa maratónu Eddy Merckx Classic 2008 ktorý sa konal v Rakúsku pod záštitou Eddyho Merckxa padlo vo štvrtok 4.9.2008 na poslednú chvíľu, lebo počasie na nedeľu nevyzeralo priaznivo. Na rôznych meteoserveroch boli rôzne predpovede, od polojasno až po celodenný dážď. Rozhodli sme sa počasie risknúť a vyrazili v ústrety novému dobrodružstvu. Nakoniec sme vyrazili na dvoch autách štyria sportreporťáci, ja a Rasťo Trubač, Jaro Veselovský a  „rakušák“ Dušan Hodúr. Hranice sme prekročili okolo 16:30 s tým, že by sme mali tesne po západe slnka, čiže ešte za akého-takého denného svetla doraziť do kempu v mestečku Seekirchen am Wallersee, ktorý našiel na internete Dušky.

Eddy Merckx je cyklistická legenda a ja som jazdil v rovnakom pelotóne ako on !!! Viac by som už snáď ani nemusel písať, pretože tromfnúť tento pocit sa mi už nepodarí :-) Keď som zistil, že maratón Eddy Merckx Classic je v rovnakom termíne ako preteky vo Wildone, rozhodovanie kam ísť bolo veľmi jednoduché. Podobne zrejme rozmýšľal aj Rasťo, lebo som ho vôbec nemusel presviedčať, a do partie sa ešte pridali Jaro a Ivan. Pôvodne som si myslel, že už tradične pôjdem sám, preto ma táto spoločnosť potešila, človek sa má aspoň s kým porozprávať a je aj viacej srandy. Prvú som zažil hneď cestou do Rakúska, s Jarom sa nám podarilo vyraziť z Pezinka trocha skôr a Rasťo s Ivanom nás dobehli až na diaľnici kúsok za Viedňou. Pri rýchlosti 130km/h sme sa im rôznymi posunkami snažili naznačiť, že sa chceme zastaviť na najbližšom parkovisku. Totálna ignorácia bez odozvy. Tak som Jarovi navrhol, nech im prstami ukáže písmeno P, ako parkovisko. Odpoveďou bol Rasťov zdvihnutý prostredník. Celkom som to nepochopil, ale keď sme nejakým zázrakom odbočili na parkovisko, prišlo vysvetlenie. Jaro im ževraj neukazoval P, ale kosoštvorec :-)) On sa síce dušoval, že auto nadskočilo na hrbole a preto mu to nevyšlo, ale ruku do ohňa by som za to nedal. Jedno je isté, ak by som sa niekedy potreboval porozprávať s hluchonemým, Jara si ako tlmočníka určite nezavolám :-)

Wildon - Steirische Wildoner Radmarathon 2008  je už dávno za nami, no ja aj napriek tomu a s odstupom času, chcem sa  s vami opäť podeliť o moje zážitky. Tentoraz z kratšej 130 km trasy. Už po skončení ročníka 2007 som si povedal, že by nebolo od veci,  prejsť si aj túto kratšiu trasu. Pohľad na môj Polar a najazdené kilometre ma veľmi rýchlo presvedčili, že to bude zrejme najlepšia voľba. Sľúbil som si sám sebe a aj ostatným, že napíšem, ako to vlastne vyzerá na tej kratšej trati, keďže tú najdlhšiu (170 km) som absolvoval už trikrát a písal som o nej na našom webe pred rokom.

Tak som si vybehol s partiou D3RACE na cyklosústredenie do Chorvátska naberať kilečká objemov v aktuálnej cyklistickej sezóne.

Prihlásil som sa na tento pobyt s malou dušičkou, lebo už bolo po termíne prihlášok. Zavolal som preto (organizátorovi sústredenia) Norovi či to je ešte aktuálne. Bolo. A tak sme spolu s ostatnými členmi sústredenia v chladnú poobednú sobotu nakladali bicykle na príves. Na poslednú chvíľu sa na sústredko vykašľal aj známy MTB borec Milan Barényi.
Noro to v autobuse okomentoval, že sa celkom tešil a teraz vlastne stratil motiváciu.
Na to sa ozval Ivan Ježko, víťaz nešticháckej časovky z roku 2003 so slovami "A ja som čo?"
To ho už Noro slušne poslal do riti. :-)
Ale s Ivanom bola celkom sranda. A nielen s ním. :-)

Dá sa Karpaťák preplávať?  Znie to čudne, veď to je cyklo podujatie a nie hocijaké.  Vyše 200km túlania po karpatských cestách na cestnom bicykli.  Mne sa to tento rok podarilo a omnoho lepšie ako rok predtým.

Naposledy som sedel na mojom čiernom Scottovi na Turčianskom Amatérskom Triatlone a už som naňho príliš nemyslel, lebo mi skončila triatlonová sezóna a posunuli mi môj obľúbený Karpaťák o deň skôr na sobotu 16. augusta.  Práve vtedy som mal plánovaný návrat z rodinnej dovolenky v zahraničí.  Duševne som sa s tým nejak vysporiadal a bolo mi to ľúto, lebo priateľ Vlado kúpil nový bike a plánoval sa zúčastniť vo veľkom štýle aj so synom.  Dovolenku som 2 týždne trávil pri mori a ako správny triatlonista som spojil príjemné s užitočným a trénoval som po troche plávanie.  Prvý týždeň slabých 22km.  Druhý týždeň sme sa presunuli na druhú stranu Jadranu a objemy som dotlačil na 30km.  Chôdza po mori k ceduľkám "safe limit" mi veľmi nešla a ešte menej rátanie preplávanej vzdialenosti medzi nimi.  Niekedy som sa tak stratil, že som musel zastať a hľadať orientáciu.  Pripomenulo mi to triatlon v Senci, kde bola rovnaká viditeľnosť vo vode a nad vodou som mal zahmlené okuliare.  Tu som nevidel kvôli ostrému slnku a nepomáhali ani metalizované sklá.  Moje bezstarostné plávanie rozrušila SMS od "precedu" Roba vo štvrtok pred podujatím, ktorá oznamovala presun Karpaťáku na nedeľu.  Vtedy svitla moja nádej, aj keď som si nevedel predstaviť po tom plaveckom tréningu absolvovanie tak náročného podujatia.

Nie je tajomstvom, že posledné roky si k cyklistike už len odskakujem a aj tohtoročná sezóna bola takáto. Navyše tento rok aj viacero akcií, čo som chcel absolvovať, nakoniec zostali bez mojej účasti, tak keď sa posledné dni pred karpaťákom začali množiť zlé predpovede počasia bol som z toho smutný. Nakoniec mi nezostalo nič iné ako presunúť termín Karpaťáku, čo bolo nakoniec dobrým ťahom a vyšlo troška chladnejšie ale príjemné počasie. To bol prvý dobrý základ.

Ďalším plus bodom bolo, že som si našiel čas na niekoľko tréningov a úmyselne som sa zameral na to, aby som sa vedel udržať v skupine a prejsť čo najdlhšiu štreku. Aj tento bod som si splnil ale stálo ma to nemálo energie a psychických síl. A do posledného okamžiku som nebol rozhodnutý, či sa pokúsim prejsť celú trasu. Až handrkovanie s „rakúšanom“ Duškym, či príde na akciu a on že iba ak pôjdem úvodné kolo aj ja, ma preplo do rozhodnutia to ísť celé.

Tak ako aj minulý rok, aj teraz som sa do Popradu vo štvrtok "doručil" s cestovnou agentúrou Trnava-Rysy o ktorej píšem inde . Tých 330 km z Trnavy do Popradu som zobral ako objemový tréning, aby ma náhodou Vysoké Tatry Tour 2008 neprekvapili nepripraveného. :-)
Počasie nebolo v piatok úplne jednoznačné. Striedavo pršalo a svietilo slnko ale to prezentácii na popradskom námestí veľmi nevadilo. Dal som si šmakóznu 4 syrovú pizzu v pizzerii Via Veneta počas popŕchania a dumal, čo nám počasie pripraví v sobotu.