Schwechaterská pohodička 2010
- Napísal: Dušan Hodúr
- Published in Cestná cyklistika
„Tak na toto nemám prevody!“ To boli slová Peťa Kubíka, keď sa vedľa mňa objavil ešte nie veľmi ďaleko od štartu. „Tak na toto nemám kondičku!“ Pomyslel som si pre zmenu ja, pretože tak ako je na tomto maratóne zvykom, zase sa od začiatku išlo na plný kotol.
Onedlho ma Peter predbehol z druhej strany a s veselým výkrikom „To je žena!“ sa vyvážal za nejakou cicuškou. No čo je, čo je??? Stihol si si vymeniť kolečká? Zavesil som sa za nich a myslím, že som zistil pravú príčinu jeho obživnutia. Na kraťasoch mala nad zadkom trojslovný nápis, prvé slovo som nevidel, druhé bolo „boy´s“ a tretie sa začínalo písmenami „to“. No jasne, prvé slovo bolo nepodstatné, ale to tretie bolo určite „toy“, to by som sa za ňou hnal aj ja :-) Veď som sa aj pokúsil, ale na cca. siedmom kilometri bola tak ako minulý rok rozbíjačka, zopár borcov tam v strede cesty spojazdňovalo svoje mašiny a jeden aj dosť bolestivo pokrivkával, tak kvôli spomaleniu a menšiemu chaosu mi odskočili. No hádam sa spolu „dohrali“ až do cieľa :-)
Ďalšie kilometre som strávil tým, že som sa snažil udomácniť v nejakom rozumnom balíku. Už sa mi to podarilo, keď sa zrazu vedľa mňa objavil MiHi. Preboha, ty čo tu robíš? Pred štartom sa bol ešte rozjazdiť a tak stál až úplne vzadu. Veľmi nerozumné, my postarší si vieme vážiť každé šliapnutie navyše a zbytočne takto nemrháme energiou :-) Chvíľu mu trvalo, kým sa prepracoval až sem, ale toto je ževraj celkom dobrý balík, ešte by sme mohli dobehnúť ten, ktorý vidíme niekoľko sto metrov pred nami a ak s nimi vydržíme aj v kopcoch, prídeme s nimi až do cieľa. Ding dong, ding dong!!! Je niekto doma s kúskom zdravého rozumu? V hlave sa mi rozozvučal alarm, dobre som si pamätal krízu spred dvoch rokov, keď som až po druhý kopec ťahal v jednej skupine s Robom a zrazu som vyhorel, a to bol MiHi ešte o nejaký ten balík vpredu. Ak je toto jeho balík, tak môj asi nebude. Ale zatiaľ sa mi išlo dobre, dobehli sme aj tú skupinu vpredu a pohodlne som sa v závetrí vyvážal. Táto pohodička vydržala až po 30-ty km v dedine Hof. V nej bol trochu dlhší plazáčik, ktorý by som bez problémov vybehol, ale zrazu bola predo mnou hrča bikerov, musel som spomaliť a kým som sa cez nich preštrikoval, už som musel doťahovať medzeru. Aj s pomocou ďalších odpadlíkov sa mi to podarilo, ale keď som si konečne orazil, v najbližšej dedine sa to zopakovalo ako cez kopirák. Plazák, hrča bikerov, štrikovanie a infarktové stavy pri sťahovaní medzery. Keď mi na nejakých hrboloch pár krát narazilo srdce do ohryzku, vedel som, že s MiHim si už dnes veľmi nezajazdím :-)
Pred odbočkou do prvého kopca som sa k nemu dotiahol a rozlúčil, uvidíme sa až v cieli. Tie doskakovačky ma vycucali viac ako exkluzívna frajerka starého playboya, tak som ihneď zhodil na malú pílu a pozrel priemerku - 39,16 km/h. No, keď si zoberiem, že víťaz mal v cieli 42,2 km/h, nebol tento balík až taký superrýchly :-) Viete čo, kľudne si choďte, buď idem na víťazstvo alebo vôbec! :-)) A oni bez výčitiek naozaj zmizli, ani som si poriadne nevšimol kedy. Za mnou ich veľa neostalo a celé stúpanie aj zjazd som prešiel vo dvojici s jedným Rakúšanom. Na hlavnej ceste popri jazere som ho dotiahol až na vrchol hupky, na ktorej je pri Neusiedleri druhá občerstvovačka, keď som sa obzrel, ešte stále bol za mnou a v diaľke som videl ďalšiu dvojicu. Dohodli sme sa, že ich počkáme a až po druhé stúpanie sme si potom striedali špicu vo štvorici. Áno, naozaj, aj Rakúšania sú niekedy ochotní striedať :-) Aj teraz som dosť skoro zhodil na malú a nasadil kľudné tempo. Asi v tretine kopca ma začali obiehať rýchlejší bikeri a dobehol ma aj Milan. Rýchlo som sa ho začal niečo pýtať, aby som ho prinútil spomaliť a tak sme rovnako ako minulý rok prišli spolu až na občerstvovačku. Občerstvovačka a tombola sú vrcholom tohto maratónu, jediné čo kazí celkový dojem je to otravné bicyklovanie :-) Tiež mám na nej rád, že sa tu vždy stretneme viacerí známi a druhá polka cesty ubieha oveľa lepšie.
Na doplnenie energie som do seba hodil dva výborné koláče, akurát že už 3 dni mám zvláštne žalúdočné problémy, tak len dúfam, že ich cukrár omylom nenapiekol pre nejaké modelky a neochutil štipkou salmonely :-) Onedlho sa objavil aj Marian a Dušan, pridal sa k nám ešte jeden Slovák na fitness biku, hlavným zameraním ževraj „horákista“ a spustili sme sa do zjazdu. Riadne som sa v ňom vyklepal od zimy, tento rok nás nezohrial ani pohľad na žiadnu zrzku, tak ma aspoň rozveselila asi 200-ročná babka, ktorá v Hofe rozhadzovala rukami a na plné pľúca nás vehementne povzbudzovala. Zrejme čírlíderka z čias Franza Josefa :-) Pekne sme sa zoradili do vláčiku, cestou naložili zopár Rakúšanov a rovnomerne ťahali až do cieľa. Vyzeralo to tak, že so silami je na tom najlepšie Milan, horákista a Rakúšan v drese T-Mobilu, ktorý naozaj poctivo striedal. Od Mariana som sa v cieli dozvedel, že to je ten istý týpek, s ktorým minulý rok 10km pred cieľom utiekol z našej skupiny a už sme ich nevedeli dobehnúť. Možno by sme mu mali ponúknuť členstvo v klube, aspoň by jazdil v krajšom drese :-)
Nasledujúce kilometre boli dosť jednotvárne, potiahnuť nejaký ten kilometer na špici, odstriedať, zaradiť sa a čakať, kedy na teba príde znovu rad. Z driemot nás trochu vyrušil iba vlak, vďaka ktorému sme na priecestí stratili minimálne 20-30 sekúnd, čo ale organizátori vo výsledkoch vôbec nezobrali do úvahy :-) A v posledných kilometroch, keď už začína bolieť celé telo, ma 2-3 krát trochu vystrašil aj horákista. Viezol som sa akurát za ním, zrejme chcel trochu uľaviť krížom, zrazu sa postavil zo sedla a hodil predo mňa zadné koleso. Uf, určite to všetci poznáte, srdce sa na chvíľku zastaví, oči vylezú z jamiek, našťastie som bol vždy o ten správny kúsok ďalej alebo som sa dokázal vyhnúť. V cieli pri čakaní na tombolu som sa od Milana a Mariana dozvedel, že podobné „ekšn“ ale v inom obsadení zažili aj oni, akurát že pri tom myslím práve aj pili. Tak to je ešte lepšie, vtedy už človek brzdí aj ušami :-) Takže možno nakoniec tie posledné kilometre ani neboli také monotónne, ako sa na prvý pohľad zdali.
Do Schwechatu sme prišli šiesti, prešli posledný kruháč, zbadal som železničnú vlečku, treba sa pripraviť na šprint. Milanovi som už na občerstvovačke pripomenul, že na cieľovej rovinke nepoznám brata a budem útočiť. Psychologická vojna. Možno takéto priame priznanie podcení a dá mi šancu :-) Ale nevyzeralo to tak, vpredu bol Rakúšan, za ním Milan, horákista, Marian, ja až piaty a za mnou Dušan. To nebola dobrá pozícia, vyštartoval som dopredu – a nič. Nedokázal som predbehnúť ani Mariana. Zaradil som sa späť a prebudili ma až šípky, ktoré upozorňovali na odbočku do areálu pivovaru. Mariana som v prvej zákrute vybrzdil, takže som ju ledva vytočil, druhá mi už vyšla lepšie, ale rovinka je dosť krátka, na prvých dvoch som nemal, o pár stotín som z posledných síl predbehol aspoň horákistu. Nakoniec nás všetkých aj tak odfajčil Rakúšan, ktorý prišiel prvý. Alebo sa dohodnime, že sme mu ten úspech darovali. Veď mám taký pocit, že o pár rokov bude na štarte viac Slovákov ako domácich a aj v tombole brali naši tie lepšie výhry. Tak nech nemajú organizátori depku :-) Inak spíker sa dosť zapotil pri vyslovovaní slovenských mien a jazyk mu skoro rozlámala Alžbetka z Dukly, ktorá medzi ženami skončila tretia.
Pri porovnaní výsledkov z posledných 3 rokov som zistil, že je úplne jedno, či je vetrisko alebo bezvetrie, či mám krízu alebo som v pohode, či jazdím v balíku alebo len vo dvojici, stále dosahujem plus-mínus rovnaký čas aj umiestnenie. Takže o rok piánko v tabáčiku za 3:40 :-)
Odjazdená trasa: 116,45 km
Čistý čas: 3:28:19 h. (oficiálne 3:35:44)
Priemerka: 33,54 km/h (oficiálne 32,8)
Maximálka: 58,67 km/h
Priemerná kadencia: 81 ot./min
Poradie: 266 z 360 klasifikovaných, vo vekovej kategórii 77 zo 107
Zopár fotiek:
http://picasaweb.google.com/dusky96/SchwechaterRadmarathon2010