Eddy Merckx Classic 2008

Do kempu sme naozaj prišli ešte za šera, ale našli sme len plot, spustenú závoru, recepcia zatvorená, v reštaurácii vyložené stoličky na stoloch a nikde nikto, kto by nás vpustil, zapísal. To všetko v piatok krátko po 20:00h. Teda takto sme si kapitalistické služby nepredstavovali. V kempe všetci už sedeli disciplinovane v karavanoch a stanoch a asi dodržiavali nočný kľud . Padlo rozhodnutie, že ideme pohľadať nejaký privát, penzión, alebo aspoň nejakú lúku, kde by sme mohli postaviť stany so súhlasom majiteľa, lebo postaviť stan len tak drzo hocikde by sa nám asi nemuselo vyplatiť. Zamierili sme teda do stredu mestečka, zaparkovali na námestí a vybrali sme sa do nejakej miestnej krčmy zháňať dobrú radu. Našli sme veselú spoločnosť na terase pred jednou reštauráciou a keď sme vysvetlili náš problém, tak ochotný pán vrchný (alebo majiteľ?) okamžite vytiahol mobil a začal obtelefonovávať okolité hotely a penzióny, ale všade mali plno, vraj kvôli nejakým cyklistickým pretekom . Keď sme povedali, že na ne ideme aj my a tiež, že máme aj stany a vyspíme sa hocikde, tak nám vybavil u majiteľa jedného penziónu, spojeného aj s hospodárstvom, že môžeme bivakovať na jeho lúke. Pán vrchný nato vytiahol bicykel, že nás tam radšej zavedie. Previedol nás až na okraj mestečka, kde nás už čakal majiteľ lúky, ten nám ukázal, kde máme táboriť, kde si môžeme nabrať vodu a zaželal dobrú noc. Na otázku, či máme zaplatiť hneď, alebo až ráno, iba mávol rukou, že das ist gut. Začali sme rozbaľovať stany, pričom Rasťo zistil, že jedna z dvoch nosných laminátových tyčí k stanu, asi ostala bohviekde, ale tu ju evidentne nemáme. Namiesto nadávania som ho potešil slovami, ako o pár rokov budeme veselo spomínať, že sme nemohli postaviť stan o desiatej večer. Hej, lenže to bude o pár rokov, ale teraz je to teda pekne na prd. Keď sme už operatívne vymysleli, ako to zimprovizujeme, aby nám stan nepadol na hlavu, tak sa tyčka v svetle baterky predsa len našla a stan sme postavili normálne.

V sobotu ráno nás zobudil zvuk kostolných zvonov. O malú chvíľu sa ozval opäť zvuk menších zvoncov, ktoré mali na krkoch kravy, ktoré šli povedľa nás na rannú pašu. Zbalili sme naše plátenné prístrešky, poďakovali majiteľovi a opäť sme sa vybrali skúsiť šťastie do kempu. Na druhý pokus sa nám už ubytovať podarilo. Po vybudovaní tábora sme naskočili do Rasťovho auta a vydali sme sa na výlet. Najprv sme si vyšli na kopec Geissberg 1288 m.n.m, z ktorého sa nám rozprestreli parádne výhľady na Salzburg a okolitú krajinu, cez ktorú povedie zajtrajšia trať maratónu. Na kopci bolo nejaké pódium, na ktorom buď už bol, alebo sa ešte len chystal dáky koncert. Všade naokolo bolo na tráve, kameňoch aj na asfaltke voľne pohodených mnoho mladých ľudí v rôznych stupňoch fyzického i psychického útlmu. Tak neviem, či sa na koncert ešte len pripravovali, alebo už boli unavení po ňom. Keď sme sa dosýta naobdivovali výhľadov a pofotili čo sa dalo, tak sme sa spustili dolu kopcom do Salzburgu, mesta, v ktorom nikto z nás ešte nebol. V rodisku W. A. Mozarta sme si urobili kultúrnu vložku, keď sme zvonku zhliadli Mozartov rodný dom, spravili sme si prehliadku centra mesta a známeho hradu, ktorý sa vypína nad mestom. Rasťo fotil ako japonec a Dušky za ním skoro vôbec nezaostával. Zasadli sme aj na nejaké to pivko s nejakými slanými praclíkmi v nejakej záhradnej pivárni za nejaké tie 4€. Blížil sa večer, tak sme sa odobrali do Eugendorfu, kde mal byť v nedeľu štart maratónu.

Dorazili sme na adresu uvedenú v propozíciách do informačného centra. Zamknuté, zhasnuté, opustené, nikde nikto. Začíname si pomaly zvykať. Nakoniec zbadáme vo výklade malý oznam, že centrum pretekov je v akomsi     mestskom centre. Adresa nikde. Tak sa vydávame hľadať centrum mesta podľa mapy. V miestnej škole konečne nachádzame miesto prezentácie. Hneď vo dverách sa nás ujíma ochotný organizátor a potom už všetko ide ako má. Platíme štartovné, dostávame tašku s číslom, čipom, energetickými tyčinkami, hromadou propagačných materiálov, nafasujeme dresy. A propos dresy. Sú oranžovej farby v retro štýle (ale z moderného materiálu), takom ako v dobách keď „Kanibal“ Eddy Merckx získaval vo farbách tímu Molteni svoje slávne víťazstvá. Večer potom v kempe nahodíme čísla na dresy aj čipy na bicykle. Rasťo overuje, aké bude zajtra počasie a správy nie sú dobré. Pravdepodobnosť, že bude pršať už predpoludním je veľká a že bude pršať na obed ešte väčšia. Tiež sa má aj výrazne ochladiť. Tak teda stanovujeme taktiku na zajtra. Jaro bude štartovať z poslednej štartovej vlny a zozadu to bude hnať všetko pred sebou až do cieľa. Ja s Duškym pôjdeme spolu s Rasťom ako domestici (skôr takí domestici naruby . Ak bude pri delení tratí pršať, tak pôjdeme krátku trať(110 km/1200m), ak bude počasie trochu slušné, tak dlhú (148km/2200m).

V nedeľu ráno zisťujeme, že predpoveď počasia, žiaľ, vyšla. Po krásnom, teplom, slnečnom počasí predošlých dní ani chýru ani slychu. Je kompletne zamračené, schladilo sa o 10°C oproti predošlému ránu. Vyliezame zo spacákov krátko po šiestej ráno a zamračene pozeráme na zamračenú oblohu. Vyzerá to síce všelijako, ale neprší, a to je hlavné. Teplota počas dňa bude len okolo 16°C, tak tomu prispôsobujeme oblečenie a vyrážame na štart. Cestou nás míňajú sanitky, ktoré asi budú zabezpečovať preteky, niekoľko motoriek a bicyklov  s organizátormi vidíme tiež. Počas maratónu bola trať perfektne zabezpečená, na každej križovatke, priecestí, alebo odbočke stál policajt, vojak, hasič, alebo dobrovoľník vo výstražnej veste. Boli to dohromady určite desiatky (a možno aj stovka) ľudí. Značenie trate vlastne ani nebolo potrebné, lebo všade nám usporiadatelia ukázali správny smer. Vyznačenie nebolo urobené namaľovanými šipkami na asfalte ako býva zvykom u nás (asi aby sa nezasvinili cesty), ale pred križovatkami boli pri ceste zatlčené drevené kolíky s pripevnenými žltými šipkami. Praktické, dobre viditeľné, na Slovensku, žiaľ nepoužiteľné (kolíky by zrejme mali životnosť max. pár desiatok minút) 

Dorazíme na miesto štartu, kde sa delíme podľa farby čísel. Celkovo sú štyri štartové vlny. V prvej idú VIPovia, medzi nimi so štartovým číslom 1. je Eddy Mercx a niekoľko ďalších známych športovcov, napr. známy lyžiar-združenár Felix Gottwald, alebo bývalý cyklista Rudi Altig. Ja, Dušky a Rasťo ideme v tretej vlne, Jaro v štvrtej. Ozvú sa dva mohutné výstrely z historických kanónov... a my sa ani nepohneme. Keďže je na štarte vraj cca 1200 účastníkov, tak chvíľku potrvá, kým sa slimačím tempom dostaneme pod štartovací oblúk. Potom sa to rozbehne a naša trojica sa púšťa na trať. Trať je hupákovitá, ide sa hneď svižným tempom hore - dolu, sledujem po očku Rasťa, podľa ktorého budeme určovať tempo. Funí ako kotný jež, ale nevyzerá, že by nevládal. Naopak, zdá sa, že ide v úplnej pohode. Dav cyklistov sa neustále premiešava. Takže musíme dávať pozor, aby sme sa navzájom neroztratili. Spravidla sa snažíme držať s Duškym pri sebe a sledujeme, či sa za nami drží náš líder. Popri tom nahlas bez rozpakov hodnotíme vizáž a proporcie cyklistiek, ktorých sa v balíku nachádza pomerne slušné množstvo. Keďže Rakúšanky a Nemky nám nerozumejú, tak nevedia, že im hodnotíme zadky a po predbehnutí aj predky. Keďže sú obvykle pekne vyšportované, tak posudky sú zväčša priaznivé a teda ak nám aj niektorá rozumela, tak sa snáď ani veľmi neurazila ;-)

V jednom zo zjazdov, ktorý ani nevyzeral nijako zvláštne som šiel rýchlosťou 83,7 km/h, čo je jedna z najvyšších rýchlostí, čo som kedy na bicykli dosiahol (osobný rýchlostný rekord mám 87 km/h). Samotný zjazd bol rovný, bezpečný, asfalt kvalitný, takže nebyť záznamu v Polare, tak mu ani nevenujem pozornosť. Neskôr, po opustení výborne  zásobenej a dobre obsluhovanej  občerstvovačky sa vyskytnú až aj dlhšie kopce, kde to riešime tak, že zatiaľ čo Dušky ide povedľa Rasťa ako osobný fotograf, ja sa vydávam svojim, trošku rýchlejším tempom dopredu na prieskum kopcov a radšej chalanov počkám na vrchu stúpania. Tak sa to udeje zopár krát. Ako sa blížime k bodu rozdelenia, tak sa počasie začína zhoršovať. Rozhodnúť sa treba na konci najdlhšieho stúpania ktoré sa nachádza na krátkej trase. Prichádzam tam spomedzi nás ako prvý a pár minút na chalanov čakám. Na dlhej trase nás čakajú podobné, alebo ešte trochu ťažšie kopce ďalšie štyri. Čo sa týka obťažnosti, tak osobne by som s tým nemal problém a ani zvyšok nášho malého tímu, ale keď pozeráme smerom k horám, kam nás má zaviesť trať, tak vidíme kopce strácajúce sa v hmlách, čo znamená, zimu, vlhko a dážď, ktoré tam na nás číhajú. Rasťo teda vyťahuje svoj iPhone a študuje na internete predpoveď zrážok na najbližšie hodiny. Je to zlé, prakticky na 100% bude silný dážď.

Padá rozhodnutie, že to teda skrátime a to znamená, že nás čaká už len necelých 15 km do cieľa krátkej trasy. Spúšťame sa teda dolu kopcom do posledného zjazdu. V posledných kilometroch s Duškym opúšťame nášho lídra, ktorý to už určite aj bez našej podpory v pohode  dovesluje do cieľa a snažíme sa predbehnúť ešte čo najviac „šniclov“, aby sme si aj trochu zapretekali. Na poslednom kiláku sa mi niekde stráca aj Dušky, ale zrazu v posledných desiatkach metrov ho mám vedľa seba a vyráža nejaký víťazoslávny pokrik. Našťastie ma trošku podcenil, zvoľnil a záver si teda rozdávame v špurte za mohutného povzbudzovania možno stoviek divákov a pokriku moderátora. Podľa modrých čísel (pôvodne tí, čo mali ísť dlhú trať) asi všetci usudzovali, že fandia budúcemu víťazovi :-) Duškyho som na páske preskočil o pár cm a teda som bol prvý z piatich Slovákov v cieli (okrem nás štyroch tam bol ešte jeden cyklista z Piešťan).

V cieli sa dlho nezdržíme, Rasťo prichádza len zopár sekúnd po nás. Odovzdáme čipy, zhltneme nejaké ovocie a keksíky, ktoré sú pripravené na stolíkoch a odchádzame do kempu. To už  na cestu začínajú padať prvé dažďové kvapky a keď dorazíme k našim stanom, tak sa slušne rozprší. Pol hodinu po nás dorazí v daždi Jaro, všetci sa najeme a keďže počasie je nanič, tak balíme a odchádzame o deň skôr, ako sme plánovali, lebo nikomu z nás sa nechce za týchto podmienok stráviť ďalšiu noc tu. Sadáme teda do áut a v hustom daždi ideme domov. Ešte vidíme na jednej križovatke zopár premočených cyklistov, ktorí absolvovali dlhú trasu, ako smerujú do cieľa a sme radi, že sme sa rozhodli si to skrátiť, lebo počasie je už naozaj veľmi zlé. Po asi dvesto km po diaľnici, je počasie už v pohode, predbehli sme tú  oblačnosť. Tá prišla na Slovensko až v noci po našom príjazde domov.

Záznam maratónu  z môjho Polaru:

vzdialenosť:        110,39 km
čas v cieli:        4:26:10 h
čistý odjazdený čas:     3:55:27 h
nastúpané metre:     1199m
maximálna rýchlosť:    83,7 km/h
priemerná rýchlosť:    28,2 km/h
priemerná kadencia:    78 ot./min.

Duškyho fotky sú tu
Rasťove fotky sú tu

{mosmap kml=http://www.sportreport.sk/report/dmdocuments/eddiemerckx110.kml}