Glocknerkoenig - veľké malé šialenstvo

O tom že sa zúčastním hromadnej časovky  v stúpaní na Grossglockner, sa rozhodlo strašne rýchlo. Plánovaný Schwechater mi padol a asi aj vplyvom toho ma Dušky nalomil na túto akciu.Ja som zasa nalomil Jara a Romana. Trocha netypicky organizátor chcel prihlášku a platbu vopred a tak sme sa nakoniec prihlásili. Ono, roky som túžil prejsť na biku tento kopec, ale zlatú éru výkonnosti mám (asi) za sebou a preto sa mi ten sen aj vzďaloval. Nakoniec sa však  stal skutočnosťou.

Malé šialenstvo teda bolo, že práve teraz som sa prihlásil. A veľké šialenstvo bolo, že som aj skutočne štartoval. Po odchode peňazí z účtu som už začal snovať plán predĺženého víkendu. Cyklistický bonbónik sme naplánovali zaliať túrou na neďaleký vodopád a zachladiť výletíkom na ľadovec na Frantz Jozef vyhliadke. Samozrejme, ako nám Dušky sľúbil, muselo vyjsť vzorové počasie. Ja neviem, ako to ten kúzelník vybavil, ale stalo sa.
Na akciu sa prihlásilo vyše 2800 ľudí, čo aj úplne zaplnilo hlavnú ulicu v Brucku. Kým som z kempu (mimochodom veľmi luxusného) prišiel na štart, v prvej lajne už boli nastavaní žíhači, čo to chceli dať za niečo vyše hodiny. Podotýkam, že trasa mala 27,6 km a prevýšenie 1694 metrov a okrem prvých pár rovinatejších kilometrov sa stúpanie len neochotne zmierňovalo pod 9% a v strednej pasáži bolo asi dva kilometre súvislých 12%. Moje reálie mi našepkávali, že si možem trúfnuť na čas pod 3 hodiny. Ale len veľmi tesne. Tak uvidím.

Odštartoval som takmer z úplného konca. O siedmej ráno bolo chladno aj na slnku - takých 10 stupňov a to ešte úvod šiel v údolí, kde sa slnko ešte nepredralo, tak som sa aj teplejšie obliekol. Prvé kilometre sme sa aj s Peťom Kubíkom prebíjali dopredu, ale preventívne som si nechával aj nejaké rezervy. Predsa len to nie je výbeh na niektorý z malokarpatských kopčekov. Čoskoro som obehol Romana ktorý na MTB v tejto pasáži nedokázal ťahať rýchlejšie. Za prvou a poslednou dedinou Fusch sa cesta zdvihla na pre dnešok úplne štandardných 10% a tak som poctivo odraďoval na ľahší a ľahší až na najľahší prevod. Teraz sa v dave začalo miešať poradie a stále ma niekto predbiehal a stále som niekoho predbiehal. Na konci údolia žiaril zasnežený Grossglockner, ktorý ako keby zdvíhal varovný prst, že palica udiera na konci. Desať percentné stúpanie v lese chvíľami nabralo percento navyše a sily mi to cucalo ako bicykle na streche cucali benzín v nádrži auta. Keď prišla posledná rovná pasáž, už som mal toho veru dosť. Asi 500 metrová rovinka bola vlastne obrovská asfaltová plocha pred mýtnicou odkiaľ sa platí Hochalpenstrasse cesta. Keď som pretínal mýtnicu tak sa lámala prvá hodina. To tí blázni prvolajnoví už zdolávali posledné kilometre. A mňa to ťažké ešte celé čakalo.

Hneď za mýtnicou začalo peklo. 12% asi na dvoch kilometroch ma už začalo trápiť a ani extra ľahký prevod na cesťáku mi v ten moment nestačil. Rýchlo som sa snažil nájsť rytmus ako na Alpaťáku vlani, ale forma nebola ani zďaleka minuloročná. Pomaly, pomaličky som dobiehal Jara, ktorý evidentne zápasil s tým istým problémom. A úprimne, trápila sa aj väčšina ľudí okolo mňa. Naveľa som predsa len chytil rytmus a posúval sa pomaly nahor, len som si kontroloval nadmorskú výšku a vzdialenosť ako ubieha -1400, 1500, 1600 m.n.m. Konečne mi začali odsýpať výškové metre. To aj stúpanie sa ukľudnilo na 10%, čo prakticky zostalo až do konca. Akurát v zákrutách sa zvyčajne zmiernilo a na niektorých úsekoch zasa narástlo na 11%. Po jednej takejto 11tke prišla aj občerstvovačka. Slnko už pražilo a zo mňa doslova tieklo, tak som zastavil a vypil asi tri poháre čaju. Iné občerstvenie tam nebolo a tak som vybalil traťovku, čo sme dostali pri registrácii. Pomaly som jedol a vidím ako Jaro prichádza. Kontrolujem čas - cca 1,5 hodiny, to by mohlo vydať pod 3, keď chýba už len 8 km. Prehodím pár slov s Jarom a idem ďalej. Slnko sa oprie do mňa, kopec sa ma tuším pokúša zhodiť z biku, taký je strmý. Ejha tých 4 - 5 minút na pauze mi nespravilo dobre. Kde je môj predchádzajúci rytmus. Štverám sa asi takou 6 - 7 čkou. Viac to nejde.Tak sa aspoň pokúšam kochať sa skutočne nádhernou panorámou, ale ani okúzľujúca príroda ma nepreberá. Výškové metre prestali naskakovať, a aj tá sedmička mi už prestala blikať. Začínam bojovať s každým šlapnutím.Už predbieham zriedkavo a skôr predbiehajú mňa. Popri ceste pribúda stojacich pretekárov. Mnohí už tlačia. No v tých mojich topánkach by to bola katastrofa. Pretínam 1900 výškových metrov - už si v hlave počítam čo ešte zostáva. Začínajú sa tu snehové pláne.

Pred sebou vidím, ako jedna zo zákrut je doslova vyfrézovaná v snehu. Už sa na mňa cerí. Doslova počujem ako sa ma pýta - a ty tu čo chceš? No predsa chcem vyjsť na vrchol. Ale to nebude zadarmo, odporuje zákruta. Veď ja viem. A čo si robil celú zimu? Nooo, nič odpovedám zahanbene. Aha, a čo si robil posledné dni? Jaj zákruta, veď vieš že len lialo. Parkrát som sa povozil a to je všetko. Navyše som predpredvčerom chytil črevnú chrípku a tak tretí deň suchárujem - snažím sa vyjednať si lepšiu pozícíu. Ale zákruta si nedá - a čo si robil včera? Jáááj, to už trošku hrdo konštatujem, vybehli sme s Romanom a Jarom na neďaleký vodopád, asi 650 výškových, dobré, néééé? Bolo krásne, ale troška cítim stehná. To sa už ale zákrute nechcelo diskutovať. A veliteľským hlasom na mňa spustila. A čo tu ty robíš, sem chodia inak pripravení ľudia. Šup šup z bicykla dole.... Nič iné mi nezostalo ako poslúchnuť. Musel som zastaviť.

Pri tomto zákrutovom výsluchu som si jedine stačil uvedomiť, že ma ktosi zdraví - Roman, ten v rezkom pochodovom kroku si veselo tlačí bike a ostošesť fotí. Nazdar - kýva mi. Ja ani veľmi nereagujem. Práve ma totálne zjazdila zákruta. Navyše je to jedna z výnimiek, ktoré nie sú miernejšie a tak podlieham jej nátlaku. Skúsim napodobniť Romana. Tlačím bike. Ale chyba lávky, starý skúsený turista, ktorému peši nik nestíha - Roman - sa mi vzďaluje ako keby on jazdil. Ja v tých karbonových SIDách s kuframi cvrlikám maličkými krokmi a tacháč ukazuje trápnu trojku. Tá rýchlosť sa nedá porovnávať s rýchlosťou, s akou si o mne šírili informáciu ďalšie zákruty. každá sa na mňa cerila, X krát som naskočil a X krát mi prikázali zostúpiť. Kríza vrcholila. Hmmm, aj tie 3 hodiny mám ohrozené. Zozberám posledný morál a skúsim pojazdiť čo najviac. Veď  to nie je ani 2 kilometre do cieľa. Krútim aspoň 6tkou. Aj Romana som dobehol, aj zákruty neposlúcham. Roman sa ešte dáva do reči so sanitkárom, hádam len niečo nerieši. Neriešil, chcel sa len dať odfotiť. Ale mňa začal riešiť vlastný žalúdok. Po posledných dňoch ubolený mi tuším chce vyskočiť cez hrdlo. Musím zastaviť. Keď troška zdvihnem hlavu už vidím cieľ, ale zdá sa mi strašne ďaleko. V hlave mi zvoní, v ušiach bzučí a ja nevládzem. Pri nejakom múzeu na zákrute už som len zapretý do bicykla a lapám po dychu. Roman ma už dávno opochodoval. Neviem čo mám robiť. Ale počujem hlas - A vieš čo, choď... to ma oslovila zákruta. Svoje si si odtrpel a ja ťa púšťam. Spravím pár krokov, naskočím, pár otáčok urobím, zoskočím. Skoro ako tancovanie. Ale rozhýbal som sa. Nastupuje finálny úsek do cieľa, rovinka a je tu odbočka na Edelweiss spitze. Tu už definitívne nasadnem. Počujem ako spíker vyrevuje Romaaaan, tak ten už je v cieli. Rozkrúcam posledné desiatky metrov a obehnem ešte dvoch troch ľudí a už spíkra vidím. Dám palec nahor a usmievam sa. Spíker niečo vraví o švédskych farbách, ale mne je to jedno. Som HORE! Nakoniec som to prešiel. Ďakujem zákruty, že ste ma sem pustili. Podíde nejaka dievčina ku mne a nieco mi robí nad hlavou. Ale nie s hlavou, to mi len dáva na krk nejakú medailu. Pokúsim sa vystrúhať grimasu, že ďakujem. Zbadám Romana. Ten sedí na zemi a tiež riadne lapá po dychu. Veru aj on má toho dosť a tak ho blysknem posediačky. V rytme tri výdychy jedno slovo si vymeníme medzi sebou dve vety a idem zháňať moju tašku s vecami. Kým sa vrátim Roman sa už usmieva. Aj zo mňa opadáva únava. Akurát od žalúdka je mi divne.

Tak sme sa aj pomaly prezliekli, posedeli, pokecali, pofotili, keď zrazu počujeme Jaroslaaaf - tak aj on je v cieli, Rýchle ho odfotím a naaranžujeme nejake foto s metálom. Kým sa dal dokopy, Roman už vymýšľa že poďme na Edelweiss.... Jaro že áno, mne sa nechce, ale zasa ma ukecali, možno tu už nebudeme na bikoch, tak ideme.

Hneď prvé metre stúpania ma posielajú z bicykla. Žalúdok sa mi ozval opäť kŕčom a tak už len tlačím. Na vrchu je krásna panoráma, ale prvých 5 minút ju vidím cez červený závoj. Zmohol som sa na nejaké videjko a hľadám, kde si môžem sadnúť. Pomáha mi to a je mi už kontrolovateľne zle. Trochu sa poobzerám a ideme do sedla. tam sa pokúsim najesť niečoho, ale nejde to do mňa. Aspoň trocha. Tých pár minút ale stačí, že sa cítim už nie zle. Tak si nachystám foťák na natáčanie zjazdu a spúšťam sa. Zjazd to bol krásny, Postupne si natáčam ukecané zákruty a cítim sa lepšie. Asi som chytil aj problémy z nadmorskej výšky, lebo po zídení na 2000m už cítim len stehná z turistiky. Po príjazde do Brucku vraciam čip. Je neskutočne horúco a prezliekam sa do letného, hoci spoteného dresu. Zamierim do kempu, kde sa postupne všetci stretávame. Vidím, že všetci sú ako uvarení, červení v tvári a tak sa vyvalíme na karimatky a kecáme o akcii. Akurát Roman sa ide previezť niekde k neďalekému jazeru na pivo. Kým sa vráti tak už sme všetci v pohode a vyrážame na večeru.

Na druhý deň sme sa rozhodli, že si pôjdeme pozrieť ľadovec, ale už je zatiahnuté a cez Hochtor nič nevidíme iba hmlu. Naštastie pri ľadovci je pekne. Bol som šokovaný, koľko sa za posledné roky roztopilo z ľadu. Aj sme sa išli pozrieť dolu a veru, voľakedy som sa zviezol lanovkou dolu a ešte kúsok peši a bol ľad. Teraz je tam len tabuľa s rokom. A ešte sme veľa metrov zostúpili, kým sme došli na tohtoročnú hranicu. Tak tí, ktorí chcete ešte ľadovec pod Grossglocknerom vidieť, ponáhľajte sa....

Celkové dojmy z akcie sú také, že veru neviem, či tam dakedy ešte prídem jazdiť. Iba ak bude výrazne lepšia forma. Lebo v konfigurácii, v akej som sa nachádzal, to bolo veľmi ťažké. A preto aj v sebe cítim hrdosť, že som kopec zdolal a si aj vážim medailu, ktorú som dostal. Aj keď pred pár rokmi by som sa z toho smial, teraz si to radím na vysoké priečky. Čas 3:18 nie je ten čo som chcel, ale že som to v takejto forme zvládol, ma veľmi teší. Veď ak si to chcete vyskúšať - prosím, prihláste sa na budúci rok a myslím, že sa zhodneme, že je to v akejkoľvek forme mimoriadne náročná a mimoriadne krásna akcia. Najmä ak vyjde počko ako tento rok. Dík Dušky zaňho.