Karpaťák 2009 odzadu

Tento rok to malo byť „len“ 191 km a veľmi ma ťahalo opäť si to skúsiť, hoci som mal v kolesách iba 700 km na cestnom bicykli a pár stoviek na horskom. Spomínal som na prekrásnu scenériu, ktorou trať vedie, a priateľskú atmosféru, z ktorej solídna porcia sa ušla aj mne. Zabudol som už na útrapy, ktoré na leňochodov sem-tam číhajú.

Bicykel som dal do servisu s upozornením, že padá reťaz pri prehadzovaní z malej na veľkú „pílu“. Keď som ho v piatok večer skúšal, ako prvé mi – spadla reťaz. Tak som bol nútený nacvičiť taktiku „opatrnúčko“, pri ktorej som reťaz vo väčšine prípadov udržal. Nebezpečné je to, že pozeráš pod seba a nie na cestu.

Tušiac, že po hornatých myjavských kopaniciach pôjdem sólo, podľa gúgla som si ručne zakreslil mapky kritických a mne neznámych úsekov. Nakoniec sa mapka hodila aj veliteľovi expedície Ivanovi Červenkovi pri vysvetľovaní zmien pôvodnej trasy, na ktorých sa partia vzhľadom na silný vietor uzniesla.

Manželka Majka mi pripravila dva hrubé obložené chlebíky, ktoré sa náramne hodili, lebo kým ostatní mali prestávky, ja ako človek zaostalý som nemal šancu čakať na riadny obed. Okrem chlebov som využil len dve energetické tyčinky a jeden gél. A namiešal som si pollitrovku izostaru pre kritické situácie. Vzhľadom na možné zlé počasie som sa rozhodol vziať si ľahký ruksak a hoci nakoniec nebol potrebný, vonkoncom neprekážal. Zradil ma len v okamihu štartu, lebo nevisel na chrbte, ale na riadidlách.

Keďže sa mi nechcelo pliesť sa večer medzi autami z Modry do Pezinka, privstal som si a vyviezol sa na Zochovu chatu. Časovo to vyšlo dosť natesno, navyše moje vnútorné ja chytilo náhle druhý dych, v dôsledku čoho som kilometer pred Zoškou skočiť musel bystrým skokom do húštiny nad potokom a stratiť pár minút vzácneho času. Ale na kruháč pri pezinskej Hypernove som došiel načas: päť minút pred plánovaným štartom o pol ôsmej. A zistil som, že tam – nie je nikto. Našťastie (ak je to ten správny výraz) sa páni s bicyklami čochvíľa začali trúsiť a nazberalo sa nás zo dvadsať. Ivan po výklade trate povedal, že netreba dlhé oficiality, dvoma vetami privítal účastníkov, čakáme sa v Perneku – a ideme! Kým som sa spamätal, oruksakoval a obkročil bicykel, balík bol 100 m predo mnou. Nech som robil, čo som robil, vzďaľovali sa mi závratnou rýchlosťou a po pár km boli v nedohľadne. Ale šlo sa mi dobre, najmä dolu kopcom z Baby do Perneku :-), a v Perneku sme ma počkali.  

Nasledovala etapa do Jablonice. Tam som sa udržal v balíku. Ale. Pelotón sa napriek vetru rúti kopec-nekopec rýchlosťou 30 km/h, a to je pre týchto cyklistov, či mladých či starších, pohodová, nesúťažná jazda! Koleso pri kolese: zaber, voľnobeh, brzdi, zaber, voľnobeh, brzdi, stále dokola. Bolo to pre mňa psychicky náročné, pozeranie po prírode nehrozilo ani náhodou. Pritom som si napríklad všimol, že jeden z Malackárov, ktorí sa k nám na časť cesty pridali, pokojne v tejto rýchlopalnej tlačenici pustil riadidlá, obzeral sa, siahal do vreciek na chrbáte, konverzoval, popíjal, akoby sedel na stoličke voľakde v bufete. Kým toto sú pre cyklistov asi banálnosti, našinec iba neveriacky otvára oči.

Kopce sa zdolávajú tak, že na úpätí sa neuveriteľne šliapne do pedálov, takže hore sa vystrelí nezmenenou rýchlosťou. Práve pri tejto spartakiáde som začal cítiť stehná a uvedomovať si, že toto pre mňa nepredstavuje trvale udržateľný vývoj. Navyše sa blížil okamih, keď som so svojím parťákom po ľavici mal prevziať úlohu „ťahať špicu“. Triasol som sa vopred, ale povedal som si, že si tento kalich horkosti aspoň raz vypijem, nech nie som čistý príživník. Ale veruže som sa nepošpinil. Keď sme boli druhí, hore jedným kopčekom v Plaveckom Čomsi som sa už pri najlepšej vôli nedokázal udržať v tesnom závese za ťahačmi, keď do toho šliapli. Milosrdný kolega za mnou si to všimol a graciózne sa posunul pedo mna. (Ja som ho napriek tomu v Jablonici verejne obvinil, že je nevšímavý. Neskôr v Cerovej si totiž vôbec nevšimol ohromne strmý stupák a vyletel hore ako tryskáč. Jožo Cabadaj.)

Tým sa moje štréberské avantúry skončili. Postupne som sa prepracoval na miesto, ktoré mi právom patrí a je aj v názve tohto príspevku (názov som si vypožičal z Feynmanových spomienok „Los Alamos odspodu“.)

V Jablonici som absolvoval jedinú kompletnú prestávku, kofolovú. Niektorí sa pobrali inými cestami, takže nás „kopaničiarov“ zostalo asi dvanásť. Trasa Osuské, Bukovec, Bašnárovci, potom hlavnou cestou do Brezovej s odbočkou na Bradlo. Hodinová pauza v Brezovej. Dohodli sme sa, že pôjdeme komótnejšie, lebo je experimentálne overené, že sólista, nech robí, čo robí, vždy spieva oveľa pomalšie ako zbor, takže je výhodnejšie prispôsobiť sa najpomalšiemu, ako naňho čakať. A tak to aj bolo. Dokázal som si dokonca aj trochu pokonverzovať. Potom som sa usadil na svojej štandardnej pozícii a užíval si krásy údolia riečky Myjavy.

Veci sa nečakane zvrtli na polceste medzi Prietržou a Bukovcom, keď mi tá prekliata reťaz prvý raz spadla. Keďže som bol vzadu, nikto si to nevšimol a skôr než som stihol aspoň zakričať, tá dobre naolejovaná mašinéria bola fuč. Nevadí, nie sú ďaleko, uživam si naďalej. Nasleduje pekelný stupák z Bukovca a jazda cez nádherný, mierne zvlnený zelený kopaničiarsky kraj. Na tiahlom strmom stúpaní, ktoré sa otvorilo za Belanskými, som partiu, trošku roztrhanú, opäť zbadal. Onedlho malo prísť asi šesťkilometrové klesanie do Brezovej, tam ich dobehnem, bláhal som, ale bláhal darmo. Dvesto metrov pred vrcholom stúpania dve pohromy v tesnom slede: najprv náznaky kŕčov v stehnách, potom zrazu psííí a predné koleso je uprázdnené. Nepriamo, prostredníctvom Roba Juhása, sa podarilo upovedomiť ostatných a pustil som sa do opravy. Krásne tam bolo, slniečko svietilo, pohľad doďaleka, len tá duša rozorvaná radosť kalila: podarí sa ju zaceliť? Podarilo, hoci s reparátom, lebo som si nevšimol, že diery sú až dve. Odhadoval som, že partiu stretnem, keď sa budú vracať z Bradla, ale nútená pauza trvala asi dlhšie, než som myslel, lebo ich nebolo. Výstup na Bradlo však bol bezbolestný a ani kŕče sa viac neohlásili.

Partiu som zastihol v Brezovej, keď sa po hodinovom obede práve chystali zaplatiť. Ja som si dal iba pivo čapované slimačím tempom (každému, čo mu patrí), zjedol druhý chlieb a vydal sa na sedemnásťkilometrovú túru do Vrbového asi päť minút po ostatných. Tento úsek bol pre mňa dosť nepríjemný. Pivo mi udrelo do stehien, cítil som celkovú únavu a šlo sa mi ťažko i dolu kopcom za Košariskami. Bol som málo sústredený a opäť mi spadla reťaz.

V záhradnej pivárni vo Vrbovom nikoho, tak som bez zastávky pokračoval. Nad mestečkom som skupinu opäť v diaľke zbadal, asi sa vo Vrbovom predsa len čakali. Ktosi výrazne zaostal, avšak aj on, hoci sólista ako ja, sa mi postupne vzďaľoval a nakoniec stratil z dohľadu. Z Vrbového do Trstína vedie dvadsaťštyri silno zvlnených, všeobecne dosť obávaných kilometrov. Vietor však bol priaznivý a sily sa mi napodiv vrátili, tak som zarezával jedna radosť, zo strachu radšej len veľkou pílou. Vykapal som na polceste kdesi okolo Dechtíc. Začal som používať aj malú pílu v nádeji, že reťaz spadne a prestávku budem môcť zvaliť na ňu. Ona ale nie a nie, a tak som musel kapitulovať, zastaviť sa dobrovoľne a posilniť sa tyčinkou a vodou.

V Trstíne pri známej krčme ani koleso, preto som opäť pokračoval bez zastavenia. V Smoleniciach ma začalo poriadne smädiť i hladiť, aj som sa kdesi pristavil – zatvorené. Tak som to vzdal a pokračoval do Lošonca. Tam som sa spýtal, kadiaľ sa ide na Majdan. Neskôr za Majdanom ma dvaja cyklisti nasmerovali na Zabité. Užíval som si krásnu karpatskú scenériu a povedal som si, teraz bude výlet. Žiaľ, pohodu mi pokazil náš balík, ktorý sa znezrady objavil za mnou: „Teba sme dnes už niekde videli!“ Oni totiž boli v tej krčme v Trstíne, keď som šiel okolo, ibaže všetky bicykle mali vo dvore. „Ahoj,“ odpovedám, „a dovidenia!“ Ale nedalo mi a povedal som si, čert to ber, skúsim ísť aspoň kúsok s nimi. Bol som vtedy asi päť metrov za posledným, a tých päť metrov som ledva dokázal stiahnuť – trvalo to pekných pár minút. Ale podarilo sa. Zakrátko sme sa dostali na krásnu novučičkú asfaltku, postavenú z fondov Európskej únie (to hlásala tabuľa pri vstupe) vraj pre nejakého papaláša (meno zabudli pripísať). Tá pekná asfaltka má jednu nevýhodu: ide iba hore a horšie. Pelotón mi, samozrejme, postupne unikol do nedohľadna, až na jedného kolegu, ktorý so mnou zostal zo solidarity, alebo si chcel užiť krásne malokarpatské lesy. Ufujazdil až na rovine za Doľanmi. Ale to trochu predbieham. Najprv sa bolo treba doredikať na vrchol stúpania, až potom hybaj so šesť kilometrov voľným pádom do spomenutých Dolian. Tá desaťkilometrová odbočka ma stála veľa síl, ale stála za to a rád sa tam vrátim.

V Častej som zbadal otvorenú krčmičku, tam som doplnil fľašu kofolou a posedel si pri malom pivku. Tým som sa posilnil pred predposledným zákuskom, ktorým je výstup na Červený kameň. Zákusok je to strmý a v tomto štádiu je konzumácia boľavá, i keď nie dlhá (1,5 km). Odmenou je dlhý padák cez dve Píly.

Posledným, tradičným zákuskom je cesta na Zochovu chatu. Povráva sa, ale to sú samozrejme klebety, že bola tak nádherne obnovená preto, lebo tam má novú chatu istý Gašpar Ivanovič. Do kelu, keby si ten Ivanovič chcel postaviť chatu aj na Bielom kríži a druhú na hrebeni nad Svätým Jurom!

Pri jazierku nad Harmóniou som sa naposledy zastavil, naplnil sa gélom a kofolou a vyrazil. Nebolo to také boľavé, ako som sa obával, tých zhruba 3,5 km som prešiel za necelých 18 minút. Nemal som to šťastie pozhovárať sa s ostatnými, ale aspoň som im mohol zamávať, keď sa rútili dolu. Tak všetkým aspoň touto cestou ďakujem za jeden krásne prežitý deň.

Počítadlo mi ukázalo, že zo Zochovej na Zochovu je pomerne ďaleko: 193 km. A môže vám to trvať skoro desať hodín.