Na týchto pretekoch som bol aj v roku 2015 a zapamätal som si z nich 3 dôležité fakty - horúce počasie, ťažké kopce a pekné baby. Teraz sa pri počasí schyľovalo k zmene a predpovede vytrvalo hlásili dážď, našťastie tieto tipovačky rakúskych meteorológov sú rovnako (ne)úspešné ako tých našich a znova bolo horúco, vlastne až prihorúco. Tie zvyšné 2 parametre by som aktuálne radšej zmenil na pekné kopce a ťažké baby, lebo väčšinu tréningov som mal iba do cca. 60 km a poriadny kopec som do polky mája ani nevidel, takže pri súčasnej forme okuknem cicušky iba tak na štarte :-) Starí cyklistickí bardi síce tvrdia, že kopce sa dajú natrénovať aj v protivetre na rovine, ale nejak som to nepostrehol. Pritom v poslednej dobe fučí požehnane, ako hovorieva komik zo SHMU, na juhozápade mierny do 30, v nárazoch do 60 km/h. Tridsiatkou je mierny, čooo? Pánko asi nie je cyklista, že? :-) Výrazná zmena ale nastala v propozíciách pretekov, spúšťačom bol smrteľný úraz jedného účastníka pred niekoľkými rokmi, potom bola akcia nejaké obdobie zrušená a vrátila sa v bezpečnejšom formáte, keď sa čas meria iba v 3 stúpaniach a zvyšok trasy sa môže ísť voľne, dokonca pod hrozbou DSQ sa nesmie prejsť rýchlejšie ako za 3:30 h. Tomuto som okamžite prispôsobil svoju taktiku s krycím názvom „bufet“, kým minule som dokončil iba „na morál“, teraz použijem sofistikovanejšiu metódu a pôjdem „na skúsenosti“. Preložené do laickej reči – na rovine a v zjazdoch bufeťácky, hore kopcom to inak ani nepôjde a hlavným tromfom bude bezbrehé hodovanie na každej občerstvovačke :-)

Už cesta na štart začala príjemne, nostalgicky som hodil očkom na miesto, kde som sa minule po príjazde do cieľa šľahol polomŕtvy do trávy a čo nevidím, stála tam nádherná veľká drevená lavica. Domácim možno vadil degeš rozvalený na zemi narúšajúci okolitú panorámu, fakt som hrdý, ak som bol inšpiráciou :-) Štart prebehol v pokojnej atmosfére, nikto sa nikam nenaháňal, k prvému kopcu bolo cca. 12 km a nebol dôvod tlačiť na pílu. Ale všimol som si, že niektorí borci sa svedomito pripravili, v košíkoch iba 1 fľaša, bez podsedlovej kapsičky, vo vreckách žiadne doklady, mobil, kľúče, asi počítali každý ušetrený gram. Toto prvé stúpanie malo 12,2 km a 895 nastúpaných metrov, hneď od začiatku sa zdvihlo na 10% a zmiernilo sa až okolo mýtnice, kam sme už dorazili pekne roztrúsení. Kúsok za ňou, na briežku za plotom stálo niekoľko kráv a vždy keď okolo nich niekto prešiel, jedna zabučala. Som slušne vychovaný a odpovedal som „Nazdááár!“, ale po dlhšom pohľade do jej očí som pochopil, že ma nezdravila, ale s údivom sa pýtala „Dušky, ty vole, si normálny? Nemal by si sa radšej doma hrať s imaginárnymi vnúčatami?“. A neskôr boli jej kolegyne ešte dôraznejšie, na 3 miestach kľučkovali po ceste a snažili sa ma zastaviť vlastným telom. Bohužiaľ som vedel, že Milka má pravdu a o chvíľu začne brutál. Dlhý priamy úsek neustále do 11%, v zákrute asi na metri povolil a znova 10-11%, neskôr na compe párkrát prebliklo aj 12 a keď sklon chvíľami klesol na 8-9, od radosti som chcel hodiť veľkú pílu :-) Až niekde za polkou kopca sa dalo oklepnúť pri 5%-tách, pre zmenu ale v dosť silnom vetre a už onedlho sa všetko vrátilo do starých koľají. Nehľadajte medzi nasledujúcimi slovami skrytý súvis, ale pri živote ma držali iba kravy a tie pekné baby, jedným som sa snažil vyhnúť a utiecť, druhé dobehnúť :-)

Keď som konečne zbadal tabuľku „bufet 1000 m“, neveril som, aký môže byť kilometer dlhý a hlavne som netušil, že tam zažijem najväčšie sklamanie dňa. Išiel som si totiž oči vyočiť, ale na stoloch som videl len fľaše s vodou, žiadne jedlo. Ešte raz som zaostril a zbadal mini krabičku s müsli tyčinkami, to je všetko? To fakt je až taká kríza? Predstavte si decko pri vianočnom stromčeku, keď mu poviete, že tento rok Ježiško nepríde. Presne tak som vyzeral. Zobral som si teda 1 tyčinku, odparkoval v tieni, preventívne dal aj trochu protikŕčovej chémie a šup do zjazdu. Aspoň ten bol fajn, išiel som úplne sám, bez zbytočného rizika som bufeťácky vykrajoval zákruty, po chvíli som dobehol auto a motorkára, držal som si za nimi odstup a rozmýšľal, že na rakúske pomery je cesta dosť nekvalitná. Nebola deravá, ale s mnohými priečnymi nerovnosťami, ktoré sa ma snažili vyhodiť zo sedla ako býk na rodeu, neprekvapilo by ma, ak mal ten nešťastník po predchádzajúcom tvrdom kopci havárku práve tu. Zjazd skončil pravotočivou zákrutou a okamžite sa začalo 10%-né stúpanie do druhého kopca. Asi 100 m pred ňou stáli vymakanci, ktorí sa chystali na útok a o chvíľu ma aj ofúkli, držím palce, tento kopec mal 6,3 km a 536 nastúpaných metrov. Po úvodnom prudkom úseku klesol na 2-3%, tuším tam bol aj krátky zjazd a chvíľu som išiel na veľkej píle, o to horší bol ale zvyšok kopca, podobný 11%-ný grc ako na tom predchádzajúcom. A bufet detto, iba voda a tyčinky, onedlho asi začnem písať mýtické príbehy, ako som si voľakedy na rakúskych pretekoch užíval veľkolepé občerstvovačky, na ktorých sa stoly prehýbali pod koláčmi, obloženými žemľami a ďalšími delikatesami od výmyslu sveta. Nájdete ich potom v novej kategórii „Báje a povesti“ :-) No nič, sadol som si na lavičku, zjedol tyčinku, dotankoval seba aj fľašu vodou a zase šup do zjazdu.

Po niekoľkých zákrutách ešte prišlo krátke mierne stúpanie a v ňom som si uvedomil, že fúka dosť silný protivietor, sem-tam som musel zaľahnúť za barany, aby som úplne nestratil rýchlosť. Nedokázal som odhadnúť, ako sa trasa po zjazde otočí a či bude fúkať oproti, ale tušil som, že pri mojom šťastí asi áno a veľmi som sa nemýlil. Našťastie sme tam vytvorili 4-člennú skupinku a aj keď sme stále išli v miernom klesaní, dosť to pomohlo. Chalan na čele mal ešte pláštenku zo zjazdu, rozzipsoval ju a viala mu ako Supermanov plášť, čomu adekvátne prispôsobil aj svoju rýchlosť. Striedali sme ale typicky rakúsky, čiže vôbec. Dostal som sa pred neho až v momente, keď zazmätkoval a musel som sa vyhnúť, aby som do neho nenapálil. Potiahol som tiež trochu dlhšiu špicu, ten za mnou ešte dlhšiu a potom prišiel na rad chlapík so zapnutou blikačkou, rodený líder, ktorý by tam snáď ostal až do cieľa. Asi už bol ale trochu indisponovaný a vždy keď sa chcel napiť a vytiahol bidon, rozhádzalo ho pol metra na každú stranu a ešte aj prestal ťahať, tak sa na čelo dostal opäť Superman a takto sme prišli až na hlavnú cestu popri jazere. Vedel som, že na nej už budú aj vlnky, musím šetriť sily do posledného kopca a ak to bude nutné, z balíka si vystúpim. Zrazu nás ale začali predbiehať rýchlici a rozrástli sme sa o 7 ťahúňov, v takomto závetrí sa mi hneď išlo lepšie, chvíľku ešte vydržím. A viete kto sa natlačil predo mňa, že? No zrzka. Mala 10 možností a zase si vybrala mňa, ako keby som nemal iné starosti :-) Nechápem, uniklo mi, že na mňa pasuje podobné príslovie ako „veľký nos - veľký oný“? Napríklad „slabý na bicykli - excelentný v po ... počúvaní“? Iná múdrosť o takejto dlhodobej osudovej príťažlivosti mi fakt nenapadá :-)

Zrzka nezrzka, ostávalo ešte cca. 30 km v 37 stupňovej horúčave, tak som sa v prvom 2%-nom plazáku odpojil a zvyšok išiel svojim tempom. Čím bližšie k cieľu, tým bolo hupiek viac a aj boli prudšie, cca. do 4-5%. Vedľa cesty sa popri jazere vinul cyklochodník a v jednom zo stúpaní ma po ňom predbehol chalan na e-bajku. Závistlivo som naňho pozrel a možno si aj nahlas vzdychol, lebo baba za ním mi s úsmevom a účasťou v hlase oznámila, že baterka je veru dobrá vec. Ja viem, veď pomaly sa blížim k momentu, keď asi tiež presedlám. Teda ak ma dovtedy neodpáli niektorý prácou zdeprimovaný bratislavský autobusár. Pred ďalším stúpaním som predbehol Supermana, ktorý si konečne dával dole pláštenku, neskôr ma zas obehol aj s blikačkou v háku a plný energie zakričal, nech sa pripojím. A o plazák ďalej mu asi urobilo cvak a totálne vykapal, ešte aj blikačka mu ušiel. Čo je kámo, nejaký zloduch rozsypal na cestu kryptonit? :-) Ale nie, nebol som škodoradostný ani v duchu, presne viem, ako sa cítil. Mňa už dlhšiu dobu viac trápil plný mechúr, ale stále sme prechádzali dedinami v oblasti plnej turistov a nechcel som spôsobiť verejné pohoršenie. Konečne ma kruháč otočil do kopcov a zbadal som slepú uličku so stromami, zastavil som a hneď zistil, že bordel v tých müsli tyčinkách ma nafúkol ako balón. Riešenie bolo jednoduché, ale mal som už v sebe aj 2 ampulky magnézia, čo je o 100% viac ako odporučená dávka a takýto mix mohol vypáliť všelijak, aj nahnedo. Ááále reku, kraťasy mi okolo stehien držia a slabé raňajky s 2-mi tyčinkami určite nepretečú, riskol som to a bez následkov :-) Tak a týmito nechutnosťami som asi definitívne dozrzkoval, doblondýnkoval aj dobrunetkoval. I keď vnímavejším čitateľkám určite neušlo, aký som drsný chlapík a že necúvnem pred žiadnym nebezpečenstvom, skoro ako cyklistický James Bond, ale iba 00 bez sedmičky. Sexi, hmm? :-)

Parádne odľahčený som vyrazil do posledného stúpania, ktoré malo 8,2 km a 375 nastúpaných metrov. Meraný úsek začal až o niekoľko sto metrov ďalej, pred prvou a tuším aj jedinou serpentínou. Tesne pred senzormi bola občerstvovačka a už z diaľky oproti mne vybehol chlapík s 2-mi fľašami v rukách, asi aby som ich stihol prevziať a nestratil švung. Ukázal som mu, že nechcem, ale od stolov na mňa začal kričať ďalší usporiadateľ a zachytil som slovo „banane“. Čožeeee? Pozrel som na stôl a skutočne tam ležali banány. Videli ste rozprávku o Mimoňoch? Ja nedávno náhodou áno a teraz som vyzeral ako jeden z nich – rozžiarené očká a na perách šťastný výkrik „Bananaaaaa!“ :-) Už ma nič nedokáže zastaviť, jedine tých 6%, čo čakali hneď za zákrutou. Ale bol som v lepšom rozpoložení ako naposledy a kopec bol pravidelný, tak to celkom išlo. Dosť ma naštvalo, keď asi v polke prišiel krátky zjazd, podľa výškomeru mi už chýbalo len cca. 150 metrov a takto som o zopár prišiel. Po zjazde znova 6-7%, na chvíľu aj 8 a to som už trochu zahundral, ale onedlho som vošiel do dediny a stúpanie kleslo na 1-2%. Blažený ako v siedmom nebi som nahodil veľkú pílu, za chvíľu to mám za sebou, ale tá dedina sa ťahala ako sopeľ. Cesta zase začala stúpať do 4%, neee, síl už nebolo nazvyš, ale na malú nezhodím, za vrcholom bude cieľ. Nebol, opäť nasledoval dlhý miernejší úsek, ktorý sa na konci zdvihol na 5%. A to som už trucoval ako malé decko, bárs nech sa mi aj nohy rozlámu, na malú už nedám, za vrcholom bude cieľ. V diaľke som hľadal priečelie „svojho“ penziónu, logisticky som to mal totiž domakané a býval som hneď oproti štartu / cieľu, a po chvíli som ho naozaj zbadal. Za potlesku som prešiel cieľom, vrátil čip a kto sa na mňa zvodne usmieval od neďalekého stola? Nie zrzka, predsa bananaaaaa :-) Bežne banány veľmi nevyhľadávam, ale po takomto 5-hodínovom výkone skoro nalačno boli nad zlato :-)

Polohu ubytovania som mal dobrú, ale jedlo a vyhodnotenie presunuli z priestoru cieľa do obecného domu, ktorý síce nebol ďaleko, ale na kopci, aj peši som tam ledva vyliezol. A dnešný kulinársky zážitok zaklincovali nie veľmi dobré cestoviny, ku ktorým som si kúpil nealko pivo za 5 éčiek. Včera som sa cestou sem zastavil v nejakej reštike na obed a tam ho k wiener šniclu mali za 4, tá inflácia naozaj rastie raketovým tempom :-) Je to ale moja chyba, veď ktorý normálny cyklista si kupuje nealko pivo? Aspoň že som vyhral v tombole pixlu práškového nápoja headstart, ktorý má podľa letáku vraj úžasné účinky na povzbudenie mozgu. Nie nie, nehackli mi zdravotné záznamy ani vo mne nespoznali debilka rozfláknutého v tráve, asi bol od štedrého sponzora a dostali ho všetci vylosovaní na nižších priečkach. Ako ste si pri čítaní možno všimli, ešte som ho neochutnal. Chcel som napísať, že si ho šetrím ako návnadu na blondýnky, ale to by bolo hnusné, zrzky a brunetky kľudne sa ozvite tiež :-) Čo sa týka výsledkov, pozitívne je aspoň to, že som dal prvú tohtoročnú 100-ku a vlastne že som vôbec dokončil, lebo skoro 90 ľudí bolo DNF, v mojej kategórii až 33. Pre zaujímavosť som si pozrel aj výsledky ostatných kategórií a všade by som bol niekde pri konci, medzi mužmi aj medzi ženami, ale najviac ma pobavila kategória „muži nad 70“. Odštartovalo ich 7, do cieľa prišlo 6 a aj medzi nimi by som skončil s 10 minútovým mankom posledný. Ja nemám slov a Milka iba šokovane zabučala „Akože, dedkovia, to fakt???“ :-)

Video: https://youtu.be/UKb-aEJpf8M

Údaje z compu + oficiálne:

Odjazdená trasa:       104,85 km (merané stúpania 26,7 km)
Nastúpané:               2115 m (v meraných stúpaniach 1806 m)
Celkový čas:             5:01:49 h.
Čas v stúpaniach:      2:32:41 h. (1:14:39 + 0:41:12 + 0:36:50)
Priemerka:                20,84 km/h
Maximálka:              68,40 km/h
Poradie:            265 z 296 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 62 zo 69

Každý rok sa snažím čo najrýchlejšie sa pripraviť na tento pomerne skorý cyklomaratón. Chcel som napísať amatérsky ale posledné ročníky mám dojem, že to čo tam jazdí, by sa v pohode uchytilo aj v nejakom kontinentálnom klube. Po dvoch rokoch Covidu a po ukončení hokejovej sezóny (apríl) som do štartu stihol naklepať 1000km plus nejaké kopčeky. Na nejaký dobrý výsledok to asi nebude ale určite prežijem! A dúfam, že sa nezrúbem alebo sa niekto nezrúbe na mňa. S Mišom máme rovnaké očakávania. :-)

Od roku 2017 kedy som mal vážnu nehodu na biku som sa akosi nedostal na klasické cestné preteky s hromadným štartom. Prvý rok som sa dával dokopy, klúčna kosť sa zrastala len pomaly, tak som dal len ružinovskú časovku, samozrejme potajme.

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Ako sa dá po minuloročných „suchotách“ čo najcoolovejšie zahájiť pretekárska sezóna? No predsa lovom na mamuta, veď keď to bol hit v dobe ľadovej, určite bude aj v dobe covidovej :-) Vybral som si strednú trasu 136 km / 2385 m s pocitom, že by som ju mal bez problémov zvládnuť, akurát ma trochu vyrušoval 20%-ný úsek, ktorý čakal na 70-tom kilometri. Formu mám od tej otztalerskej dosť ďaleko, ale nie je úplne zlá a keď som si vyskúšal naše karpatské krpále vrátane Račianskeho Mortirola, Medených hámrov a toho „grcáku“ popri lanovke na Kamzík, s prižmúrením oka môžem povedať, že som ich zvládol so cťou. Samozrejme nie všetky počas jedného tréningu, to by som asi prišiel o kytičku :-) Nikde som o tom kopci „cez Grapy na Bukovinu“ nezistil podrobnejšie informácie a dúfal som, že 20% má len krátka stojka a zvyšok bude v pohode, tak snáď mi táto forma bude stačiť. Toľko teória, poďme k realite :-) Pamätníci, ktorí sledujú moju závratnú pretekársku kariéru od úplného začiatku si za tie roky určite všimli, že prvá polka reportiek boli tragikomédie, potom sa výkonnosť mierne zdvihla na úroveň B-čkových road movies a vrcholom bol thriller na otzim. Dúfal som, že v tomto žánri sa nejakú dobu ohrejem, ale sviňa život je vraj sínusoida a snáď nepokazím prekvapenie priznaním, že na týchto pretekoch som sa strmhlav vrátil k svojim koreňom :-)

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

No do kelu! V trochu ostrejšej verzii mi táto myšlienka preletela hlavou ako reakcia na Jožov návrh, že ak na štart Karpaťáku do Pezinka pôjdem na bicykli, môžeme ísť spolu. Kto nepoznáte Joža a nechápete moje zdesenie, prečítajte si reportku z r. 2018 z jazdy s Romanom a iba vymeňte ich mená, zážitok býva zvyčajne úplne rovnaký :-) V ešte staršej reportke z Eddyho Merckxa 2008 si Ivan robil srandu z Rasťa, že pri jazde „funel ako kotný jež“ a aj keď Jožo nenasadil nejak extrémne vysoké tempo, pri kruháči v PK som zastavil v podobne požehnanom stave. Čakal tam už športreporťácky créme de la créme - Emil, Ďuri, Vlado, Medo a na poslednú chvíľu dorazil aj Rasťo, na smrť unavený z práve ukončenej dovolenky. Vyrazili sme smerom na Šenkvice a už na prvom plazáku sme sa inštinktívne zoradili do vláčika za Medom, ktorý prišiel na e-bajku a ťahal nám špicu ako vodič derny dráharom. Akurát že na rozdiel od tých piadimužíkov je Medo chlap ako hora a vytvoril taký vzduchový tunel, že chvíľami za nami hákovali aj menšie kolóny áut, asi šoféri jazdiaci na spotrebu :-) Zo Šenkvíc sme cez ďalší kopec popri vinohradoch pokračovali do Vištuku, keď nás tesne pred jeho vrcholom prekvapil výstrel. Domorodci Rasťo s Jožom bez mihnutia oka pokračovali ďalej v domnienke, že vinohradníci plašia škorce, ja ako chlapec zo skazeného veľkomesta som hneď vytušil prestrelku miestnych gangov Pinot Noir Angels a Chardonnay Bandidos. Alebo možno defekt, čomu nasvedčovalo Vladove predné koleso na ráfiku a neskôr aj duša, rozčesnutá na 20 cm ako po stretnutí s Jackom Rozparovačom. Pomohli sme mu s výmenou, ale nová duša mala príšerné hviezdne maniere, pri odmontovaní pumpy vždy vypľula aj ventil a trucovito syčala „Jááá nikam nejdééém, videla som, čo sa stalo kááámoškééé, móóóžete mi fúkať práááškovýýý ...“ :-) Našťastie niekto mal pumpu bez skrutkovacieho nástavca, Vlado ju ňou umravnil a mohli sme pokračovať v spanilej jazde.

Asi sa pýtate
čo to mám s hlasom,
dávno som nebol happy
ale už zasa som.

Aj takto by sa dal z môjho pohľad parafrázovať tento ročník Bratislava Šamorín-Jasná textom Kuka z HS.

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Milí moji verní čitatelia, mám pre vás vynikajúcu správu, som naspäť v akcii :-) A pre tých ostatných - viem čo som sľúbil v poslednej reportke, ale je mi ľúto, tak ľahko sa ma nezbavíte. Som v tom ale úplne nevinne, drel som na intenzívnom tľapkacom sústredení, len aby som bol čo najlepšie pripravený na štart svojej volejbalovej kariéry, napriek tomu ma z každého klubu vykopli hneď po prvom zápase. A všade z rovnakého dôvodu, vraj síce mám veľmi šikovné ruky, no dievčatám nimi narušujem koncentráciu. Dokonca aj protihráčkam, na ktoré zaúčinkovalo celoživotné prekliatie všetkých nás cyklistov, akonáhle sa nastrelíme do „guľotlačiek“, stávame sa neodolateľnými :-) Toto je trochu aj moja vina, lebo ani náznakom som nespomenul, že tá impozantná hrča, od ktorej nedokážu odtrhnúť oči, je iba rafinovaná ochrana proti otlčeniu „zvončekov“ a s realitou nemá nič spoločné. Nakoniec sa z toho vyhadzovu aj trochu teším, lebo všetky zápasy sa podobali životu na základnej škole, keď on je do nej a svoje sympatie jej prejavuje ťahaním za vlasy a kopancami do brucha. Akurát tu to bolo naopak, spoluhráčky aj súperky sa snažili upútať moju pozornosť tým, že pri každom servise alebo smeči som schytal bombu rovno do hlavy, mozog mi v nej poletoval ako kocka ľadu v šejkri, aj s rovnakým cinkavým zvukom, a nemať na hlave prilbu, fakt neviem, či by som ešte dokázal napísať takúto zmysluplnú reportku :-) Ale aby som dievčatá iba nekritizoval, dokážem sa vcítiť do ich romantických duší a rozumiem ich pohnútkam. My cyklisti sme schopní podávať kvalitný výkon nepretržite niekoľko hodín a počas nich absolvovať viacero vrcholov, je preto pochopiteľné, že v ženskom svete sme žiadaným artiklom :-)

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Pojem Ötztaler má medzi cyklistami cveng, patrí k najťažším amatérskym pretekom a preto aj kvalita tejto reportky by mala zodpovedať jeho náročnosti a legendárnemu sloganu „I have a dream“. Ani hrozivé parametre 238 km, 5500 nastúpaných metrov a prísne časové limity sa mi ale nezdali dostatočne akčné a tak kvôli dramatickejšej zápletke som sa v pondelok, 13 dní pred štartom, praštil na zem. Z bohatej zbierky mojich pádov patril tento k tým ľahším a totálne hlúpym, napriek tomu som k tradičným benefitom vo forme odrenín a podliatin od kolien až po plece získal aj 2 bonusy, zlomenú vidlicu a obidve ruky narazené tak, že po pár hodinách som s nimi v zápästiach hýbal iba s veľkými bolesťami, sadnúť si na bicykel a oprieť sa o barany bola v tom momente utópia. No veď iste, celý rok trénujem iba kvôli týmto pretekom, tak prečo si to na poslednú chvíľu takto stupídne nepokaziť? Našťastie stále existujú dobrí ľudia, prvým bol kamarát Adrián z petržalského Probike, ktorý pre mňa prišiel a odviezol ma domov, lebo som nenašiel taxík ochotný zobrať aj bicykel. Hneď sa ponúkol, že mi skúsi zohnať vidlu, to sa mu nakoniec nepodarilo, ale zachránila ma ďalšia dobrá duša, môj dlhoročný známy pán Havrila z predajne Meríd v Moste pri Bratislave. V stredu ráno som za ním prišiel s nesplniteľnou prosbou, simsalabim, poobede som odchádzal s pojazdným bicyklom so zapožičanou vidlicou. Obidvom som nesmierne vďačný a úplne otvorene bez skrytej reklamy, ak potrebujete s niečím poradiť, niečo zohnať, opraviť, nastaviť, títo dvaja sú ochotní pomôcť bez toho, aby hneď mysleli iba na svoj zisk. Horšie to bolo s opravou opuchnutých rúk, raz som už taký pád mal a vedel som, že bolesť zmizne až po niekoľkých týždňoch. Namiesto finálneho ladenia formy som si ich poctivo mazal ibalginovou masťou, ľadoval gélovými vrecúškami a i keď ešte aj teraz ma pri niektorých pohyboch bolia, na pretekoch ma neobmedzovali, akurát som sa nemohol držať na vrchu baranov, iba na pákach. Niečo ale bolo na tom páde aj pozitívne, na pravej ruke som si tak narazil prostredník, že som ho nedokázal ohnúť, je to dobrý spôsob ako urýchliť nastavenie ruky pri „zdravení“ niektorých ohľaduplných vodičov. Alebo aj na iné veci :-)

Hodnotenie používateľov: 4 / 5

Kým minulý rok boli tieto preteky vrcholom mojej sezóny, teraz iba posledným testovacím tréningom pred ötzim. Hneď od začiatku som do nich vyrazil svižným tempom, ale nebola za tým žiadna prefíkaná taktika, len po vyše polhodiny čakania na štart ma klepalo od zimy ako v ruskej rozprávke a už som sa nevedel dočkať, kedy mi kopec za dedinou zakúri. Keď som sa vydriapal trochu vyššie a ponad hory sa mi do chrbta oprel aj Oskar, zrazu bolo toho tepla až priveľa a nešlo sa mi zrovna najlepšie, ak som pred blížiacim sa „dňom D“ momentálne vo svojej životnej forme, čo asi naozaj som, nie je teda bohvieaká. Snáď to bolo spôsobené iba stuhnutými svalmi a naozaj ťažkým stúpaním, je to ale viac moje zbožné prianie ako presvedčenie :-) Nasledujúci zjazd je parádny, žiaľ v najrýchlejšej časti opravovali cestu v tuneli a pod hrozbou diskvalifikácie sme vyznačený 7 kilometrový úsek nesmeli prejsť skôr ako za 14 minút, čiže priemerkou 30 km/h. Viete si predstaviť, ako sa ide 30-kou v miestach, kde sa dá ísť 90? Každý kilometer stáli pri krajnici mechanici a vymieňali prepálené brzdové kotúče alebo rozdávali malé dlátka s kladivkami, aby sme si z ráfikov odsekali pripečenú gumu z roztavených špalkov :-) Trochu ma čerti pokúšali, aby som to pustil, pri mojich výkonoch je aj tak jedno, či som vo výsledkoch a kým DNS aj DNF som si už do zbierky zadovážil pri svojich 2 účastiach v Mondsee, DSQ mi v cyklistickom životopise ešte chýba. Všimol som si viacerých, ktorí išli rýchlejšie a potom zastavili na cikpauzu, tak som to tak na poslednú chvíľu urobil aj ja a nakoniec tam nechal viac času, ako bolo treba. Taký som ja slušný anjelik :-)

Hodnotenie používateľov: 4 / 5

Po viacerých predchádzajúcich pretekoch som si vždy povedal, že na tých najbližších už prídem na štart trochu skôr a postavím sa viac dopredu, aby som na prvých kilometroch nemusel naháňať balík a hlavne sa mal kam prepadávať. Teraz som to konečne splnil a do svojho koridoru som nabehol asi 40 minút pred štartom, postávalo tam už zopár cyklistov, ale väčšinou ostýchavo v zadnej časti, ja som sa vybral rovno k natiahnutej štartovacej páske. Nakoniec som odštartoval asi zo štvrtého radu, vpredu rakúska TOP elita a potom hneď ja, ale malo to prozaickejší dôvod - práve na tom mieste sa tiahol tieň z nafukovacej brány a aj keď nebolo horúco, nechcelo sa mi takú dobu stáť na slnku :-) A ešte kvôli jednej veci som chcel byť bližšie k čelu, zo svojej účasti v roku 2008 som si pamätal úvodné dobrzďovačky a že som sa len so šťastím vyhol zrážke, snáď ma to takto vpredu minie. Neminulo, onedlho nás začali predbiehať najrýchlejší zo strednej trasy, poznal som ich podľa žltých čísiel, a keďže v protismere im často zavadzali stojace autá, tlačili sa doprava a niekoľkokrát sme prudko brzdili až skoro do nuly a potom sa zas hnali za balíkom. Nabudúce sa už fakt postavím až k páske a pôjdem cik-cak, aby ma za zavádzacím vozidlom nemohol nikto predbehnúť :-) Konečne na asi 11-tom kilometri sa trasy rozdelili, my sme odbočili doprava k prvému stúpaniu a nastal kľud.