Dlhú trasu na tomto maratóne prezentuje organizátor pôsobivým sloganom „Najtvrdšia na východe“. Keď som si doma pozeral profil, tak som si v duchu hovoril, že tým snáď myslí iba na východe Rakúska, pretože mám pred sebou aj východnejšiu českú Beskyd Tour a z nej mám oveľa väčšie bobky :-) To som ale pozabudol na základný princíp svojho života, minimálne cyklistického, že ak si z niečoho uťahujem, rýchlo sa mi to vráti aj s úrokmi. Takže áno, teraz po pretekoch môžem potvrdiť, že mi tento maratón ukázal svoju tvrdosť. Predpokladám, že by so mnou súhlasili aj dvaja borci, ktorí mali kolíziu už kúsok po štarte, najmä ten, čo s bolestivým výrazom v tvári ležal na chrbte a vôbec nevyzeral, že by si len dával menšieho šlofíka. Štartoval som zo zadnejších pozícií, ale neviem prečo, aj bez nejakej extrémnej snahy a námahy som sa dosť rýchlo dostal do prvého balíka. Čo bolo celkom fajn, aj tento rok fúkal vietor oproti, ale na rozdiel od minulých ročníkov sa mal poobede otočiť, tak som sa len spoliehal na nepresné odhady meteorológov a dúfal, že poobede v skutočnosti znamená večer a to už budem dávno v cieli. Samozrejme cyklistický pánbožko bol s touto predpoveďou nadmieru spokojný, veď čo lepšie by si mohol vymyslieť na zocelenie nádejného ötztaleristu, ako celodenný protivietor :-)

Poznáte ľudovú múdrosť „Hlava šedivá - riť bláznivá“? Opisuje postarších chlapov tesne po puberte, ktorí chytajú druhý dych tak, že si narazia mladé čavesky, čajočky alebo čučoriedky. Ja som sa nedávno dostal do takejto istej situácie a presne tak isto som ju aj vyriešil, akurát že miesto šťavnatej teenagerky som si asi niekde narazil hlavu, lebo svoju mladícku výkonnosť som sa rozhodol dokázať účasťou na Ötztaleri. Rovnako ako obstarožný playboy aj ja som za to zožal ironické posmešky, klopkanie po čele a prognózu, že na ňom určite skapem. Kategoricky a dôrazne musím prehlásiť, že so všetkým plne súhlasím :-) Tak ale aspoň niečo budem mať spoločné s bláznivou riťou, že ma  pravdepodobne tiež vystrie tesne pred vrcholom :-) No aby som konečne prešiel k tomuto maratónu, rozmýšľal som, že vykopať pre mňa dostatočne veľkú jamu v kamenistom teréne niekde v horách nad Insbruckom určite nebude sranda a nerád by som bol len zhrnutý do priekopy, tak som si naordinoval zopár odtučňovacích pretekov a tieto sú prvé z nich. Niežeby som bol teraz ťažká váha, ale snáď ma po ich absolvovaní dokážu funebráci preložiť v páse ako list papiera alebo zrolovať do ampulky od magnézia a šupnú aspoň medzi dva kamene. Ako vedľajší efekt odtučňovačky možno naberiem aj trochu kondičky, ale budem sa tomu urputne brániť, aby som nesklamal tipérov :-)

Sereďmaratón 2019
alebo
ako som sa spálil na pretekoch, hoci som čakal, že zmoknem.

Minulý rok som bol celkom spokojný so svojím výkonom, tak som si to zopakoval aj tento rok. Jediná vec, z ktorej som bol nervózny bola, že som sa vôbec nestihol aspoň porovnateľne pripraviť. Minulý rok som o tomto čase mal o 500 km viac najazdeného a aj výškových km o polovicu viac ako teraz. Ale zase na to, že som sezónu začal v apríli, to hádam dám.

Na prezenčku som išiel tentokrát o dosť skôr, aby som mal čas a nestresoval sa. Všetko som stihol, aj si vypočul príhovory, popozeral bicykle účastníkov. Niektorí mali bicykle, že by sa za ne dalo v pohode aj slušné auto kúpiť.

Štart aj celý priebeh až po ostrý bol presne taký, aký som očakával minulý rok. Aj napriek tomu, že sa ešte neodštartovalo naostro, vznikali stresujúce situácie. Normálne jak divé zvery,  jazda po celej šírke vozovky hoci organizátor v príhovore hovoril, aby sa nikto nikam neplašil. Budú mať dosť času si to rozdať na celej trase. Škoda reči. Nabudúce môže kľudne prečítať jednu stránku telefónneho zoznamu a efekt na pretekárov bude úplne rovnaký. :-)

"Pozor pozor, školní hlášení, neolizujte železné zábradlí, neolizujte ani namrzlé kliky dvěrí, konec hlášení."

Za Patou je dlhé a tiahle stúpanie. Tam sa začal celý ten balík cyklistov trhať. A to ani nešiel na plné gule. Ale keď chýba tréning v nohách, treba sa zaradiť, tam, kam patríme. Na chvost. Pozbierali sme sa asi 20 a viac-menej sme išli pohromade cez všetky tie dedinky, Jašter až do Piešťan. Tam skončila tá naša smiešna cykloturistika a išli sme sa hrať na cyklistiku. Nohy ma nepustili, tak som cúvol dozadu a pekne piánko na istotu hore na Havran. Hore nabrať vodu, banán do huby a sklopil uši. Akurát som nechápal načo si brali na občerstvovačke tie flašky, keď to po jednom hlte šlahli na cestu. Pozahadzované fľašky minerálky počas celého zjazdu. Ahá, zabudol som, predo mnou sú ťažkí profíci, ktorí jazdia za ťažké prachy, po nich to určite niekto bude zbierať.

Za Radošinou je až po Hlohovec postrach cyklistov, ktorí prepália prvú polovicu trasy alebo išli prepálení (prípadne nedopálení) už na štart. Rollercoaster pre cyklistov ako vyšitý. Hore-dole-hore-dole-hore-hore-ku-va-koľkoešte?-hore-dole :-)

No nebudem napínať, v Hlohovci ma už seriózne brali kŕče do stehien. Darmo, kopcovú prípravu kecaním neodrbem. Zvoľnil som tempo a nohy si dali povedať. Tak teda dobre, do cieľa ešte dačo vydržíme. Častejšie som logal z fľaše a nejako som ten blackout zažehnal. Nie ako ten, čo som ho videl pri Tepličkách vysileného tlačiť bicykel do jedného z tých hrozných jedovákov. Bŕŕŕ.

Aj sa teda popodarilo. V kľude som sa doteperil do cieľa. Nohy totálne našrot. Výsledný čas o 10 minút horší ako minulý rok. Ale všeobecne bol tento ročník pomalší. Viacerí sa v tom zhodli. Na druhej strane, zranených bolo určite oveľa menej. Čo je podľa mňa výborný výsledok pre organizátorov.

Ako som avizoval už v úvode, čakal som že na pretekoch zmoknem.
Namiesto toho som si musel doma natierať spálenú hlavu, ruky aj nohy Panthenolom. :-/

Ak sa zadarí dobre potrénovať, tak pôjdem aj o rok. Dúfam. :-)

Túto reportku som vôbec nechcel písať, z regulárnej trasy som prešiel možno tretinu, tak ani nie je veľmi o čom. Rozhodol som sa v tom momente, keď ma Roman utrhol z háku hneď na prvom nadjazde ponad železnicu, čo je cca. 900 metrov od štartu, fakt ma to rozosmialo. Nebavil som sa ale na tom, že som neuvisel, to bola od začiatku tutovka, zábavné to bolo kvôli našej predchádzajúcej komunikácii. Keď Roman rozoslal mail o príprave Karpaťáku, odpísal som mu, že 184 km je na mňa trochu veľa, najmä ak na špici bude on a jemu podobní šialenci. Ak prídem, tak v Trstíne odbočím na „Rasťovu pivársku skratku“, čiže do pivných kúpeľov v Prievaloch, tam sa najem a vrátim sa späť po určenej trase. Približne by to malo dať 100 km, to je tak akurát, snáď sa nejaké lemry pripoja :-) Napísal mi, že ani on nemá tento rok veľkú výkonnosť a nikto na trase neostane sám, lenže jeho neveľká výkonnosť je stále lepšia ako moja životná forma, tak som svoj plán nezmenil. Keď sme na kruháči čakali na ostatných, hovorím mu, že som uvažoval aj nad účasťou na Martinskom maratóne, ale keď som si pozrel minuloročné výsledky, podľa počtu štartujúcich a ich časov by som sa v balíku odviezol 5 km a zvyšok by som si odtiahol sám. O niekoľko minút a 900 metrov ďalej som zistil, že som si v tomto smere dosť fandil :-)

Tohtoročná účasť nemala byť veľmi veľká, ale nakoniec to nebolo až také zlé, z Lužnej prišiel Roman, z Bratislavy ja, z členov AŠK Roman, z nečlenov ja, v športreporťáckom drese Roman a ja, z eliťákov Roman, z lekvárov ja ... :-) Keď sme takto vyrazili všetci dvaja, malo to aj svoju výhodu, ak Roman nechcel ísť komplet trasu sám, musel ma vždy počkať. Aj keď by to asi bolo jedno, ani raz som nebol na špici, nechcel som ho tým uraziť :-) Dobehol som ho v polke stúpania na Šenkvice, reku Roman, toto bola názorná ukážka, prečo s tebou nemôžem jazdiť, aj ja by som ten nadjazd možno dokázal vybehnúť 30-kou, ale potom by som sa už veľmi ďaleko nedostal. Navrhol som mu, aby išiel svoje tempo a niekde ma počkal, ale že v pohode, nemusí sa nikam hnať. O chvíľku mi znova odskočil, ale hneď ma počkal, definitívne mi zdrhol až v zjazde do Šenkvíc. Neviem, nie je náhodou podľa pravidiel UCI zakázané ťahať v zjazdoch? Ak aj nie, tak určite je to proti prírode :-) Opäť som ho dobehol pred koncom stúpania na Vištuk, potom pred koncom stúpania na Budmerice. Keď tadiaľto niekedy chodievam sám, na vrchu mám vždy cikpauzu a zaradil som ju aj teraz, trochu si oklepol a celý čas z Budmeríc na Doľany som sa poctivo držal v háku, možno aj preto, že nám fúkalo viac od chrbta.

A vydržal som aj za Doľanmi, i keď boli aj okamihy, keď som si dával poriadne do tela, ako keď sa niekedy na pretekoch za každú cenu a z posledných síl snažím udržať v balíku. Za vrchol svojho dnešného výkonu môžem označiť 5%-ný stupák pred Dolnými Orešanmi, ktorý som vybehol zarovno s Romanom, obidvaja „na profíka“ na veľkej píle. Ale ten 6%-ný za Hornými Orešanmi som už od začiatku vzdal, malá píla a rýchlosť chlapčeka na trojkolke :-) V Trstíne sme sa zastavili na obligátnu kofolu, po ktorej Roman pokračoval na trase Karpaťáku a ja som sa najkratšou cestou vrátil, na bicykli som išiel už z domu, takže som mal nakoniec 117 km. Roman dík, dúfam, že si sa veľmi nenudil, pre mňa to bol dobrý a miestami celkom intenzívny tréning. Bolo iba 10 hodín, tak som sa na obed zastavil až v Bowlingu na Harmónii, keď už som tento rok nebol na Ivanovej časovke, aspoň takto trochu podporím partnera podujatia. Domov to mám odtiaľ asi 30 km a aby som vládal, dal som si len „ľahučký“ vyprážaný syr s hranolkami, medzitým sa otočil vietor a od Pezinka mi znova fúkal oproti, ale sýty som vždy spokojný a vôbec mi to nevadilo. Roman sa o tomto čase asi trápil niekde na kopaniciach, osviežujúci protivetrík je oproti tomu ako pohladenie :-)

Prvú reportku o Karpaťáku som tu našiel z jeho 4. ročníka v roku 2001, na štarte 6 ks, z toho 1 žena, po trase sa pripájali ďalší. Pri takejto histórii by bola celkom škoda, ak toto bola jeho derniéra, v tom prípade by sa asi mal presunúť do novej sekcie „Organizovali sme“, možno sa bude hodiť aj Petrovi, keď mu raz prasknú nervy s časovkou :-) Alebo by sme to mohli urobiť tak, ako to na svojich weboch robia niektoré rakúske preteky, hneď po ukončení aktuálneho ročníka uverejnia oznam o budúcoročnom termíne - SAVE THE DATE! Karpaťák 2019 sa uskutoční 17.08.2019. A ako som hovoril aj Romanovi, starneme a zišla by sa trasa A aj trasa B, dlhá napr. ako dnes bude pre neho a eliťákov, krátka napr. do tých Prievalov bude pre mňa a turistov :-) Ale neberte ma teraz za budúcoročného organizátora, ja si jazdím iba pre radosť a rovnako to doprajem každému, zbytočné je niečo siliť. Tak to hádam myslel aj Rasťo pri 1. ročníku, stretnutie kamarátov, ktorí si chcú (nie musia) spolu zajazdiť, kto príde, príde, kto nepríde, nepríde. I keď som trochu sklamaný, že neprišiel Feri z Košicoch, na sedláckych Dolomitoch sa mi furt motal pred kolesami a teraz mu je 400 km ďaleko :-) Ale bohvie čo sa stane za rok a možno neprídem ani ja, čím som starší, tým ma bicykel viac baví a možno mi bude termín kolidovať so záverečným sústredením na Vueltu :-) Ešte k fotkám, prvá je aktuálna z Romanovho mobilu, fešáci sme, že? Ostatné nostalgické som vyhrabal z archívu - 2007 na Bradle, 2011 v Myjave, tí citlivejší z vás môžete bez hanby uroniť 1 - 2 slzičky :-) Z tej poslednej som dosť šokovaný, to je moja odjazdená trasa na Karpaťáku 2008, nechápem, že som to prešiel a dožil sa nasledujúceho dňa. A Robo si teraz hovorí, mal si dať na druhý deň ešte 300 km a potom môžeš machrovať ... :-))

P.S.: Väčšinu reportky som napísal už v sobotu a teraz pozerám reakcie na Romanov mail, celkom sa zhodujeme.

Veľký brat sa nepozerá, Veľký brat číta tento web a je poriadne škodoradostný hajzlík. Už v minulosti som mal pocit, že keď si z niekoho v reportke vystrelím, tak sa mi to v krátkej dobe rovnakou mincou vráti a teraz sa mi to potvrdilo. Na Leitha.Bergu som si robil prdel z Emilovho „Dumoulinovho syndrómu“ a uľavovania si v jarkoch popri ceste, „braček“ sa zachechtal a asi 2 týždne pred týmito pretekmi mi ho tiež poslal na odskúšanie. Ale toto bol Dumoulin v najlepšej Grand Tours forme, aj napriek návšteve lekárky, diéte a liekom som sa ho nedokázal úplne zbaviť ani do dňa štartu. A tak som do dresu pribalil aj extra balíček papierových vreckoviek a pripravil si krízový scenár, ako budem odskakovať do priekopy, lesa, na pumpu, v ideálnom prípade vydržím až po prvú občerstvovačku, na ktorej snáď bude kadibudka. Našťastie sa nič z toho nenaplnilo a v žlto-modrých kraťasoch som nielen odštartoval, v rovnakej farbe som ich doviezol až do cieľa :-) Ale „braček“ zariadil aj jednu pozitívnu vec, na St.Pöltneri som srandoval o tom, ako ma pezinčania sledujú online na webe a na týchto pretekoch bol naozaj live timing, tak dúfam, že počas Ivanovej časovky na Zošku riaditeľ Peter zabával cez megafón divákov strhujúcimi informáciami o mojej aktuálnej situácii na trati. I keď neviem, či som nemusel mať spustenú nejakú aplikáciu v mobile, niečo také táral spíker na štarte, ale tak komentár mohol znieť „Duškyho akurát vo výsledkoch nevidím, asi sa zas niekde zadrbkáva“ :-) V tomto prípade by to nebolo ďaleko od pravdy, mal som pred sebou 148 km a 2500 výškových metrov, do toho som musel ísť od začiatku s rozumom. A aby som bol „in“ a aspoň výrokmi sa o ďalší krôčik priblížil k profíkom, tak samozrejme aj s pokorou :-)

Štartoval som z druhého, zeleného bloku pre „výkonných ambicióznych hobby jazdcov“, ale asi len preto, lebo štartovné som zaplatil už v novembri. Môj výkon a ambície preverilo hneď prvé stúpanie na Arlbergpass, ktoré začínalo v podstate už na konci dediny a končilo na 10-tom kilometri. A bolo naozaj šťavnaté, v maxime malo mať 15%, comp mi nakoniec ukázal iba 12%, ale dlhé úseky sme sa neustále hýbali okolo 9-10%, nebolo si veľmi kde oddýchnuť. Trochu som dúfal, že usporiadatelia tradične nafúkli niektoré hodnoty v profile, ale nebolo tomu tak, v tomto kraji nemusia na papieri umelo zvyšovať obťažnosť trasy, všetko ostatné už sedelo do punktíku. Úmerne k náročnosti kopca bol z neho parádny rýchly zjazd, najmä prvé rovné úseky s pekným výhľadom na vzdialené vrchy. Škoda, že som nepoznal trasu a pred niektorými slepými zákrutami som si zbytočne pribrzďoval, ale aj majster Gilbert alebo Sagan sa niekedy utnú a nechcel som skončiť podobne rozmlátený niekde za zvodidlami. Nasledovalo aj niekoľko serpentín a prejazd tunelmi, podľa pocitov som si pravdepodobne v jednom z nich vytvoril kariérnu maximálku, kvôli tme som nevidel na display. Keby hej, tak možno pokrútim aj nohami, nech pridám ešte 9,2 km/h do kilečka :-) Celkovo malo toto klesanie 30 km a ku koncu sme na chvíľu museli aj zastaviť kvôli križovaniu s prichádzajúcim vlakom, využil som to na vyzlečenie vesty a návlekov, ale kým som ich strčil do dresu, vlak prešiel a balík mi zdrhol. Nevadí, zozadu sa už blížil ďalší a s ním som sa odviezol až na odbočku k druhému vrcholu Silvretta - Bieler Höhe.

Odtiaľto nasledovalo 40 km do kopca, ale prvá časť bola celkom mierna. Aby som budúcim generáciám čitateľov zanechal o sebe komplexnejší obraz, vymenoval som v minulých reportkách zopár svojich výnimočných vlastností, patrí k nim aj prenikavá inteligencia :-) Vďaka úspešne zvládnutej základnej školskej dochádzke a v kombinácii s dlhoročnými cyklistickými skúsenosťami som bleskovo vyhodnotil, že tento kopec mi (bohužiaľ) neutečie a nie je sa kam naháňať. Nastavil som si svoje tempo a keď som mal pocit, že na udržanie v balíku vynakladám priveľa energie, blahosklonne som ho pustil a počkal si na ďalšiu skupinu, až som po niekoľkých pokusoch konečne zakotvil v „tej mojej“. Presunul som sa na jej koniec, kochal sa okolitým svetom a maximálne si užíval jazdu. Celkom ma pobavilo, keď som za jedným z tunelov zbadal tabuľu s oznamom „Ešte 90 km“, tento rok som sa zúčastnil iba na pretekoch, ktoré nemali takú ani celkovú dĺžku. A o kúsok ďalej šľapal po chodníku chalan s bicyklom na pravom pleci a s tretrami v ľavej ruke, na chrbte mal tiež číslo, kamoško, ty tie biele ponožky asi zoderieš, kým dáš takto tých 90 do cieľa. Nevšimol som si, aký mal problém, možno bol len vášnivý cyklokrosár obľubujúci vybiehanie kopcov :-) Skupinka sa mi rozpadla na prvej občerstvovačke, vody som mal ešte dosť a cestou som zjedol traťovku, tak som nezastavil. Malo by sa už pomaly začať stúpať a ďalšia bude na vrchole, tých cca. 10 km vydržím. K začiatku naozajstného kopca to nakoniec ešte bolo zopár kilometrov a nemal 10, ale 13 km, o čom ma pravidelne v kilometrových odstupoch informovali deprimujúce tabule „ešte 12 km“, „ešte 11 km“, „ešte 10 km“ atď. Samostatne sa tu totiž meral výjazd na kopec Queen/King of the Mountains, ale výsledkom veľmi neverím, medzi tabuľami muselo byť minimálne 5 km, inak mi to nemohlo tak dlho trvať :-)

Samotné stúpanie bolo hnusné, od začiatku 9% a viac, keď sme sa dostali do serpentín na úbočí kopca, aspoň v zákrutách sa dalo na pár sekúnd odfúknuť, inak veľmi nie. A bola aj dosť hustá premávka, na čo upozorňoval už spíker na štarte, na vrchole je jazero a veľké parkoviská, zrejme obľúbené turistické miesto. Nepredbiehali nás iba kolóny áut, ale aj žlté autobusy s číslami, asi nejaká miestna MHD-čka, jeden ma dobehol akurát v serpentíne a keďže sme mu viacerí zavadzali a zákrutu si nemohol dostatočne nadbehnúť, zasekol sa v nej. Ostala pred ním medzera, cez ktorú by som sa prešmykol, ale šofér asi zavrel oči, šľapol na plyn a dal to. O pár sto metrov a jednu serpentínu ďalej sa stretol s dvomi protiidúcimi kolegami, medzi nimi zavadzajúci cyklisti a autá, takže vznikla zápcha, ale presne keď som tam prišiel, posledné auto sa pohlo a iba s miernym spomalením som pokračoval ďalej. S ohľadom na Dumoulina je zápcha určite dobrá vec, ale mne sa teraz v hlave preháňali iné myšlienky. Taktiež som aj excelentný matematik a doma som si podľa nadmorských výšok zrátal, že priemerný sklon tohto kopca je asi 8%, ale ja stále idem cez 9% a v maxime organizátori sľúbili až 12%, to čo má byť? Tých niekoľko rovných metrov v serpentínach to predsa nemôže vykompenzovať, vďaka už spomínanej prenikavej inteligencii som začal šípiť niečo nekalé. A v posledných kilometroch pred vrcholom to naozaj prišlo, dosť dlhý úsek popri malom jazere bol rovný, na začiatku tuším aj dole kopcom, potom zase až do 10% a znova skoro rovina, ktorú ukončilo záverečných 11%. Čert to ber, blbý kopec za mnou, plné stoly na občerstvovačke predo mnou, idem sa najesť :-)

Aj v tomto prípade platilo aký kopec - taký zjazd, čiže úplne debilný. Najprv pár serpentín, potom to chvíľu odsýpalo, ale väčšinou bol dosť plochý a na dosiahnutie uspokojivej rýchlosti bolo treba ťahať viac, ako som bol ochotný. Dlhú dobu som išiel vo dvojici so starším pánom, raz keď som odstriedal a konečne vzadu zbadal približujúci sa balík, poklepal som ho po pleci a ukázal dozadu. Tak som ho vyľakal, že skoro vbehol do betónovej steny vedľa cesty, čím vyplašil mňa a skoro ma odhodilo do protismeru. Prekvapený sa spýtal, či niečo stratil, nieee, spomaľ, odvezieme sa ... ako sa to povie po nemecky? Langsam grupáčik von hinten. Pochopil, zvesil nohy a odviezli sme sa. Neskôr nás dobehla ďalšia skupina a fičali sme slušným tempom až po jeden z tunelov, v ktorom nás za zákrutou prekvapili 2 za sebou stojace autá. Tunel bol našťastie polootvorený s dostatkom svetla a ja som bol skoro na konci balíka, takže som sa stihol poobzerať a bezpečne vyhnúť, ale zopár borcov sa rozbiehalo z nulovej rýchlosti spoza áut, tak asi mali s dobrzďovaním namále. Keď sa klesanie zmenilo na 6%-ný plazák, dorazili sme k poslednej občerstvovačke a na okamih som zaváhal, či mám zastaviť a opustiť tento fajnový balík, ale bol už čas obeda a do cieľa ešte skoro 30 km, tak som odbočil trochu poštekliť žalúdok. Kúsok za občerstvovačkou sa potom cesta otočila k cieľu a pokračovala do rovnakých 6%, chvíľku som dúfal, že toto je to posledné 8%-né maximum z profilu, ale nebolo, vychutnal som si ho až neskôr. Inak sa celý tento úsek väčšinou hýbal od 1 do 4%, ojedinele trochu viac a neviem ako vy, ja takúto ani rovinu - ani kopec veľmi nemusím. Ak som sa nechcel úplne zastaviť, okrem tých 8% to bolo stále na veľkú pílu, miestami iba kolečko od španiela a na pripekajúcom slnku to ubiehalo neskutočne pomaly. Jednoducho otrava.

Išli sme už roztrúsení ako korálky od Natálky, sem-tam ma predbehol nejaký jedinec alebo dvojička, chalana pred sebou som dobiehal snáď 10 kilometrov. Keď som sa konečne dotrepal do dediny, cieľovú rovinku som si vychutnal a ani som sa nesnažil predbehnúť ľudí pred sebou, pri tomto type pretekov a mojej pozícii sa mi zdalo až nevhodné, aby som zašpurtoval. Teraz máličko ľutujem, že som nepridal, mohol som sa dostať pod 6 hodín, lepšie by sa mi to vynímalo v životopise. A vlastne som aj trochu nahnevaný na pezinčanov, keď ste na live timingu videli, že to tesne nestihnem, mohli ste mi brnknúť, toľko sily na zrýchlenie som ešte mal :-) Aspoň že v cieli sa hneď o mňa začala starať slečna usporiadateľská, ako gentleman si detaily nechám pre seba a vašu fantáziu, prezradím len toľko, že s cvikačkami dokázala divy :-) Cigaretka nebola, ale stoly s jedlom a pitím, tak som doplnil energiu a uspokojený sa vydal zdolať poslednú výzvu - cestu do penziónu. Lebo čo myslíte, kde som býval, žeby zas na kopci? Tak určiteee, 600 metrov a zdola až hore 7%, ideálny sklon na vyjazdenie :-) Deň predtým som to absolvoval 2x peši, raz na registráciu a do potravín, neskôr aj do reštiky na obed a mal som akurát dosť. Aj teraz som to mal v pláne, dať si sprchu a ísť sa najesť, lebo cestoviny za kupón nedávali na jednom mieste v cieli, ale v rôznych reštauráciách v dedine. Nakoniec som si radšej zdriemol, milé budúce generácie čitateľov, chuť ísť na prechádzku v 35 stupňovej horúčave vo zvlnenom teréne k mojim výnimočných vlastnostiam určite nepatrí :-) Ešte krátke zhodnotenie pretekov - pekné a ťažké, myslím, že ťažšie ako stredná trasa v Dolomitoch. Síce s menej nastúpanými metrami aj kopcami, ale o to hnusnejšími.

Link na video: https://www.youtube.com/watch?v=egwX5pm2fto

Údaje z compu:

Odjazdená trasa:      148,79 km

Nastúpané:               2508 m

Čas:                         5:51:26 h. (oficiálny 6:00:38 h.)

Priemerka:               25,40 km/h

Maximálka:              90,80 km/h

Poradie:           870 z 1329 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 326 z 521

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Tento rok z nášho klubu nechcel ísť nikto, tak som bol na pochybách, či sa mi chce ísť samému. Asi vďaka inému pohľadu na túto akciu ako majú ostatní som sa predsa len rozhodol ísť. Veď úplne sám tam zase nebudem.
Prihlášky boli síce uzavreté ale s Efom som sa nejako dohodol. Ubytko som si našiel sám, takže bez problémov.

Opäť začnem originálne - aj tu boli párky dobré ako vždy :-) A po tejto pochvale musím ihneď prejsť k závažnému nedostatku, ktorý výrazne kazí celkový dojem. Na týchto pretekoch absolútne chýba pozitívna motivácia! Totižto ženy síce štartujú na rovnakej 80km trati, ale v samostatnom balíku 25 minút pred mužmi, to by ich asi nebol ochotný naháňať ani „basista“ po 30-ročnom absťáku. Samozrejme milé feministky, vôbec nejde o nás chlípnikov, ale čo tie chúdence dievčence, ktoré vstávali ráno o štvrtej, aby sa vyfintili, nastrelili do obtiahnutých kraťasov a dresov a zrazu pic, okolo žiadne obdivné pohľady, len samé ženské. Strašná predstava, ani na to nechcem myslieť :-) Tento rok sme najpomalšie z nich dobiehali už v prvom stúpaní, ale pri všetkej slušnosti a úcte, boli to už väčšinou dámy v zrelšom veku. I keď zozadu sa to často nedalo poznať, niektoré mali postavičky ako lusk a možno by im ich závideli aj oveľa mladšie ročníky. Takže drahí rodičia, nenechajte sa oblbnúť reklamami, tenis ničí kĺby a chrbticu, dajte svoje dcérenky na cyklistiku :-) Napriek týmto polenám pohádzaným pod nohami, ja som si svoju motiváciu našiel, biť sa za česť a slávu žlto-modrého pezinského dresu, keďže tí naši originál Pezinčania majú bicykle už asi len na okrasu. A pretože som bol tento rok sám, bez Emila aj Milana, potreboval som zajazdiť čo najlepší čas, aby som im pri každej príležitosti mohol servírovať na zlatom podnose, že bez dvoch dodatočných bŕzd jazdím (takmer) na víťazstvo :-)

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Táto reportka sa mi písala celkom ľahko, lebo mi ako spoluautor pomohol Milan. Keď sme sa totiž v cieli boli najesť, dobre mi poradil, čo ešte by som o týchto pretekoch mohol povedať nového. Voalá: „Párky boli dobré ako vždy!“. To je v podstate všetko, doplním už len zopár pikošiek. Už tradične sa mal zúčastniť aj Emil, ale kvôli nečakaným žalúdočným problémom sa na nás (a dá sa povedať, že doslovne) vysr ... :-) I keď on to opísal poetickejšie, vraj v prípade účasti by mu hrozil Dumoulinov syndróm :-) Škoda že to neriskol, mohol sa stať ďalším spoluautorom s dovolenkovou témou „Tipy na využitie priekop a kríkov popri rakúskych cestách“. Aj napriek Emilovej absencii bola podľa webu pretekov rekordná účasť a Milan si hneď pri registrácii všimol, že sa tam hemžia húfy šikovných cyklistiek. V balíku to potom počas celých pretekov vyzeralo tak, ako vidíte na prvej fotografii, my dvaja v strede a okolo nás natlačené samé ženské zadky. Milanova žena prosím žiadne žiarlivostné scény, boli sme v tom úplne nevinne, to tie naše žlté dresy priťahujú babizne ako osy :-) A tento rok aj tie naozajstné okrídlené, celé roje s nami dokázali držať tempo aj na rovinách a v kopcoch nás obliehali ako domestici SKY a liezli poriadne na nervy, aj všelikam inam. Skoro ako v hororových apokalyptických filmoch s oživenou múmiou alebo nejakou inou potvorou, i keď tie sú oproti tomuto len slabý odvar, v nich tuším zvyknú útočiť iba neškodné muchy alebo kobylky.

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Na Sereďmaratóne som bol naposledy asi pred 7 rokmi. Pamätám si z toho viac-menej len to, že bol nenormálny hic a došiel som do cieľa vyvarený, vysušený aj vyúdený. Tento rok sa mi asi vďaka nadpriemerne teplému a slnečnému aprílu podarilo natočiť dostatok kilometrov na to, aby som túto trasu zvládol bez väčších problémov.

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Bol krásny novembrový deň, slnko svietilo, teplota príjemná, fúkal západný vietor. AŠK Sportreport organizoval posezónne posedenie pri guláši na Babe. Chcel som si urobiť peknú jazdu, ako som to zvyčajne na túto akciu robieval. Ešte nikdy nebolo takéto pekné počasie. Aby nám bolo veselšie zlákal som aj Vlada. Najprv váhal, ale napokon upresnil pozitívne. Mali sme sa stretnúť na polceste medzi našimi domovmi, ale pretože som vyštartoval skôr, podarilo sa mi ho vyzdvihnúť pred jeho domom, ako sa zapínal. Rovno sme mohli vyštartovať. Žiadne veľké tempo sme neplánovali, veď už sme jazdili pomenej, a ja som mal v septembri pauzu so zlomenými rebrami po zbytočnom páde na skladačke.