Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Veľký brat sa nepozerá, Veľký brat číta tento web a je poriadne škodoradostný hajzlík. Už v minulosti som mal pocit, že keď si z niekoho v reportke vystrelím, tak sa mi to v krátkej dobe rovnakou mincou vráti a teraz sa mi to potvrdilo. Na Leitha.Bergu som si robil prdel z Emilovho „Dumoulinovho syndrómu“ a uľavovania si v jarkoch popri ceste, „braček“ sa zachechtal a asi 2 týždne pred týmito pretekmi mi ho tiež poslal na odskúšanie. Ale toto bol Dumoulin v najlepšej Grand Tours forme, aj napriek návšteve lekárky, diéte a liekom som sa ho nedokázal úplne zbaviť ani do dňa štartu. A tak som do dresu pribalil aj extra balíček papierových vreckoviek a pripravil si krízový scenár, ako budem odskakovať do priekopy, lesa, na pumpu, v ideálnom prípade vydržím až po prvú občerstvovačku, na ktorej snáď bude kadibudka. Našťastie sa nič z toho nenaplnilo a v žlto-modrých kraťasoch som nielen odštartoval, v rovnakej farbe som ich doviezol až do cieľa :-) Ale „braček“ zariadil aj jednu pozitívnu vec, na St.Pöltneri som srandoval o tom, ako ma pezinčania sledujú online na webe a na týchto pretekoch bol naozaj live timing, tak dúfam, že počas Ivanovej časovky na Zošku riaditeľ Peter zabával cez megafón divákov strhujúcimi informáciami o mojej aktuálnej situácii na trati. I keď neviem, či som nemusel mať spustenú nejakú aplikáciu v mobile, niečo také táral spíker na štarte, ale tak komentár mohol znieť „Duškyho akurát vo výsledkoch nevidím, asi sa zas niekde zadrbkáva“ :-) V tomto prípade by to nebolo ďaleko od pravdy, mal som pred sebou 148 km a 2500 výškových metrov, do toho som musel ísť od začiatku s rozumom. A aby som bol „in“ a aspoň výrokmi sa o ďalší krôčik priblížil k profíkom, tak samozrejme aj s pokorou :-)

Štartoval som z druhého, zeleného bloku pre „výkonných ambicióznych hobby jazdcov“, ale asi len preto, lebo štartovné som zaplatil už v novembri. Môj výkon a ambície preverilo hneď prvé stúpanie na Arlbergpass, ktoré začínalo v podstate už na konci dediny a končilo na 10-tom kilometri. A bolo naozaj šťavnaté, v maxime malo mať 15%, comp mi nakoniec ukázal iba 12%, ale dlhé úseky sme sa neustále hýbali okolo 9-10%, nebolo si veľmi kde oddýchnuť. Trochu som dúfal, že usporiadatelia tradične nafúkli niektoré hodnoty v profile, ale nebolo tomu tak, v tomto kraji nemusia na papieri umelo zvyšovať obťažnosť trasy, všetko ostatné už sedelo do punktíku. Úmerne k náročnosti kopca bol z neho parádny rýchly zjazd, najmä prvé rovné úseky s pekným výhľadom na vzdialené vrchy. Škoda, že som nepoznal trasu a pred niektorými slepými zákrutami som si zbytočne pribrzďoval, ale aj majster Gilbert alebo Sagan sa niekedy utnú a nechcel som skončiť podobne rozmlátený niekde za zvodidlami. Nasledovalo aj niekoľko serpentín a prejazd tunelmi, podľa pocitov som si pravdepodobne v jednom z nich vytvoril kariérnu maximálku, kvôli tme som nevidel na display. Keby hej, tak možno pokrútim aj nohami, nech pridám ešte 9,2 km/h do kilečka :-) Celkovo malo toto klesanie 30 km a ku koncu sme na chvíľu museli aj zastaviť kvôli križovaniu s prichádzajúcim vlakom, využil som to na vyzlečenie vesty a návlekov, ale kým som ich strčil do dresu, vlak prešiel a balík mi zdrhol. Nevadí, zozadu sa už blížil ďalší a s ním som sa odviezol až na odbočku k druhému vrcholu Silvretta - Bieler Höhe.

Odtiaľto nasledovalo 40 km do kopca, ale prvá časť bola celkom mierna. Aby som budúcim generáciám čitateľov zanechal o sebe komplexnejší obraz, vymenoval som v minulých reportkách zopár svojich výnimočných vlastností, patrí k nim aj prenikavá inteligencia :-) Vďaka úspešne zvládnutej základnej školskej dochádzke a v kombinácii s dlhoročnými cyklistickými skúsenosťami som bleskovo vyhodnotil, že tento kopec mi (bohužiaľ) neutečie a nie je sa kam naháňať. Nastavil som si svoje tempo a keď som mal pocit, že na udržanie v balíku vynakladám priveľa energie, blahosklonne som ho pustil a počkal si na ďalšiu skupinu, až som po niekoľkých pokusoch konečne zakotvil v „tej mojej“. Presunul som sa na jej koniec, kochal sa okolitým svetom a maximálne si užíval jazdu. Celkom ma pobavilo, keď som za jedným z tunelov zbadal tabuľu s oznamom „Ešte 90 km“, tento rok som sa zúčastnil iba na pretekoch, ktoré nemali takú ani celkovú dĺžku. A o kúsok ďalej šľapal po chodníku chalan s bicyklom na pravom pleci a s tretrami v ľavej ruke, na chrbte mal tiež číslo, kamoško, ty tie biele ponožky asi zoderieš, kým dáš takto tých 90 do cieľa. Nevšimol som si, aký mal problém, možno bol len vášnivý cyklokrosár obľubujúci vybiehanie kopcov :-) Skupinka sa mi rozpadla na prvej občerstvovačke, vody som mal ešte dosť a cestou som zjedol traťovku, tak som nezastavil. Malo by sa už pomaly začať stúpať a ďalšia bude na vrchole, tých cca. 10 km vydržím. K začiatku naozajstného kopca to nakoniec ešte bolo zopár kilometrov a nemal 10, ale 13 km, o čom ma pravidelne v kilometrových odstupoch informovali deprimujúce tabule „ešte 12 km“, „ešte 11 km“, „ešte 10 km“ atď. Samostatne sa tu totiž meral výjazd na kopec Queen/King of the Mountains, ale výsledkom veľmi neverím, medzi tabuľami muselo byť minimálne 5 km, inak mi to nemohlo tak dlho trvať :-)

Samotné stúpanie bolo hnusné, od začiatku 9% a viac, keď sme sa dostali do serpentín na úbočí kopca, aspoň v zákrutách sa dalo na pár sekúnd odfúknuť, inak veľmi nie. A bola aj dosť hustá premávka, na čo upozorňoval už spíker na štarte, na vrchole je jazero a veľké parkoviská, zrejme obľúbené turistické miesto. Nepredbiehali nás iba kolóny áut, ale aj žlté autobusy s číslami, asi nejaká miestna MHD-čka, jeden ma dobehol akurát v serpentíne a keďže sme mu viacerí zavadzali a zákrutu si nemohol dostatočne nadbehnúť, zasekol sa v nej. Ostala pred ním medzera, cez ktorú by som sa prešmykol, ale šofér asi zavrel oči, šľapol na plyn a dal to. O pár sto metrov a jednu serpentínu ďalej sa stretol s dvomi protiidúcimi kolegami, medzi nimi zavadzajúci cyklisti a autá, takže vznikla zápcha, ale presne keď som tam prišiel, posledné auto sa pohlo a iba s miernym spomalením som pokračoval ďalej. S ohľadom na Dumoulina je zápcha určite dobrá vec, ale mne sa teraz v hlave preháňali iné myšlienky. Taktiež som aj excelentný matematik a doma som si podľa nadmorských výšok zrátal, že priemerný sklon tohto kopca je asi 8%, ale ja stále idem cez 9% a v maxime organizátori sľúbili až 12%, to čo má byť? Tých niekoľko rovných metrov v serpentínach to predsa nemôže vykompenzovať, vďaka už spomínanej prenikavej inteligencii som začal šípiť niečo nekalé. A v posledných kilometroch pred vrcholom to naozaj prišlo, dosť dlhý úsek popri malom jazere bol rovný, na začiatku tuším aj dole kopcom, potom zase až do 10% a znova skoro rovina, ktorú ukončilo záverečných 11%. Čert to ber, blbý kopec za mnou, plné stoly na občerstvovačke predo mnou, idem sa najesť :-)

Aj v tomto prípade platilo aký kopec - taký zjazd, čiže úplne debilný. Najprv pár serpentín, potom to chvíľu odsýpalo, ale väčšinou bol dosť plochý a na dosiahnutie uspokojivej rýchlosti bolo treba ťahať viac, ako som bol ochotný. Dlhú dobu som išiel vo dvojici so starším pánom, raz keď som odstriedal a konečne vzadu zbadal približujúci sa balík, poklepal som ho po pleci a ukázal dozadu. Tak som ho vyľakal, že skoro vbehol do betónovej steny vedľa cesty, čím vyplašil mňa a skoro ma odhodilo do protismeru. Prekvapený sa spýtal, či niečo stratil, nieee, spomaľ, odvezieme sa ... ako sa to povie po nemecky? Langsam grupáčik von hinten. Pochopil, zvesil nohy a odviezli sme sa. Neskôr nás dobehla ďalšia skupina a fičali sme slušným tempom až po jeden z tunelov, v ktorom nás za zákrutou prekvapili 2 za sebou stojace autá. Tunel bol našťastie polootvorený s dostatkom svetla a ja som bol skoro na konci balíka, takže som sa stihol poobzerať a bezpečne vyhnúť, ale zopár borcov sa rozbiehalo z nulovej rýchlosti spoza áut, tak asi mali s dobrzďovaním namále. Keď sa klesanie zmenilo na 6%-ný plazák, dorazili sme k poslednej občerstvovačke a na okamih som zaváhal, či mám zastaviť a opustiť tento fajnový balík, ale bol už čas obeda a do cieľa ešte skoro 30 km, tak som odbočil trochu poštekliť žalúdok. Kúsok za občerstvovačkou sa potom cesta otočila k cieľu a pokračovala do rovnakých 6%, chvíľku som dúfal, že toto je to posledné 8%-né maximum z profilu, ale nebolo, vychutnal som si ho až neskôr. Inak sa celý tento úsek väčšinou hýbal od 1 do 4%, ojedinele trochu viac a neviem ako vy, ja takúto ani rovinu - ani kopec veľmi nemusím. Ak som sa nechcel úplne zastaviť, okrem tých 8% to bolo stále na veľkú pílu, miestami iba kolečko od španiela a na pripekajúcom slnku to ubiehalo neskutočne pomaly. Jednoducho otrava.

Išli sme už roztrúsení ako korálky od Natálky, sem-tam ma predbehol nejaký jedinec alebo dvojička, chalana pred sebou som dobiehal snáď 10 kilometrov. Keď som sa konečne dotrepal do dediny, cieľovú rovinku som si vychutnal a ani som sa nesnažil predbehnúť ľudí pred sebou, pri tomto type pretekov a mojej pozícii sa mi zdalo až nevhodné, aby som zašpurtoval. Teraz máličko ľutujem, že som nepridal, mohol som sa dostať pod 6 hodín, lepšie by sa mi to vynímalo v životopise. A vlastne som aj trochu nahnevaný na pezinčanov, keď ste na live timingu videli, že to tesne nestihnem, mohli ste mi brnknúť, toľko sily na zrýchlenie som ešte mal :-) Aspoň že v cieli sa hneď o mňa začala starať slečna usporiadateľská, ako gentleman si detaily nechám pre seba a vašu fantáziu, prezradím len toľko, že s cvikačkami dokázala divy :-) Cigaretka nebola, ale stoly s jedlom a pitím, tak som doplnil energiu a uspokojený sa vydal zdolať poslednú výzvu - cestu do penziónu. Lebo čo myslíte, kde som býval, žeby zas na kopci? Tak určiteee, 600 metrov a zdola až hore 7%, ideálny sklon na vyjazdenie :-) Deň predtým som to absolvoval 2x peši, raz na registráciu a do potravín, neskôr aj do reštiky na obed a mal som akurát dosť. Aj teraz som to mal v pláne, dať si sprchu a ísť sa najesť, lebo cestoviny za kupón nedávali na jednom mieste v cieli, ale v rôznych reštauráciách v dedine. Nakoniec som si radšej zdriemol, milé budúce generácie čitateľov, chuť ísť na prechádzku v 35 stupňovej horúčave vo zvlnenom teréne k mojim výnimočných vlastnostiam určite nepatrí :-) Ešte krátke zhodnotenie pretekov - pekné a ťažké, myslím, že ťažšie ako stredná trasa v Dolomitoch. Síce s menej nastúpanými metrami aj kopcami, ale o to hnusnejšími.

Link na video: https://www.youtube.com/watch?v=egwX5pm2fto

Údaje z compu:

Odjazdená trasa:      148,79 km

Nastúpané:               2508 m

Čas:                         5:51:26 h. (oficiálny 6:00:38 h.)

Priemerka:               25,40 km/h

Maximálka:              90,80 km/h

Poradie:           870 z 1329 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 326 z 521

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Tento rok z nášho klubu nechcel ísť nikto, tak som bol na pochybách, či sa mi chce ísť samému. Asi vďaka inému pohľadu na túto akciu ako majú ostatní som sa predsa len rozhodol ísť. Veď úplne sám tam zase nebudem.
Prihlášky boli síce uzavreté ale s Efom som sa nejako dohodol. Ubytko som si našiel sám, takže bez problémov.

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Opäť začnem originálne - aj tu boli párky dobré ako vždy :-) A po tejto pochvale musím ihneď prejsť k závažnému nedostatku, ktorý výrazne kazí celkový dojem. Na týchto pretekoch absolútne chýba pozitívna motivácia! Totižto ženy síce štartujú na rovnakej 80km trati, ale v samostatnom balíku 25 minút pred mužmi, to by ich asi nebol ochotný naháňať ani „basista“ po 30-ročnom absťáku. Samozrejme milé feministky, vôbec nejde o nás chlípnikov, ale čo tie chúdence dievčence, ktoré vstávali ráno o štvrtej, aby sa vyfintili, nastrelili do obtiahnutých kraťasov a dresov a zrazu pic, okolo žiadne obdivné pohľady, len samé ženské. Strašná predstava, ani na to nechcem myslieť :-) Tento rok sme najpomalšie z nich dobiehali už v prvom stúpaní, ale pri všetkej slušnosti a úcte, boli to už väčšinou dámy v zrelšom veku. I keď zozadu sa to často nedalo poznať, niektoré mali postavičky ako lusk a možno by im ich závideli aj oveľa mladšie ročníky. Takže drahí rodičia, nenechajte sa oblbnúť reklamami, tenis ničí kĺby a chrbticu, dajte svoje dcérenky na cyklistiku :-) Napriek týmto polenám pohádzaným pod nohami, ja som si svoju motiváciu našiel, biť sa za česť a slávu žlto-modrého pezinského dresu, keďže tí naši originál Pezinčania majú bicykle už asi len na okrasu. A pretože som bol tento rok sám, bez Emila aj Milana, potreboval som zajazdiť čo najlepší čas, aby som im pri každej príležitosti mohol servírovať na zlatom podnose, že bez dvoch dodatočných bŕzd jazdím (takmer) na víťazstvo :-)

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Táto reportka sa mi písala celkom ľahko, lebo mi ako spoluautor pomohol Milan. Keď sme sa totiž v cieli boli najesť, dobre mi poradil, čo ešte by som o týchto pretekoch mohol povedať nového. Voalá: „Párky boli dobré ako vždy!“. To je v podstate všetko, doplním už len zopár pikošiek. Už tradične sa mal zúčastniť aj Emil, ale kvôli nečakaným žalúdočným problémom sa na nás (a dá sa povedať, že doslovne) vysr ... :-) I keď on to opísal poetickejšie, vraj v prípade účasti by mu hrozil Dumoulinov syndróm :-) Škoda že to neriskol, mohol sa stať ďalším spoluautorom s dovolenkovou témou „Tipy na využitie priekop a kríkov popri rakúskych cestách“. Aj napriek Emilovej absencii bola podľa webu pretekov rekordná účasť a Milan si hneď pri registrácii všimol, že sa tam hemžia húfy šikovných cyklistiek. V balíku to potom počas celých pretekov vyzeralo tak, ako vidíte na prvej fotografii, my dvaja v strede a okolo nás natlačené samé ženské zadky. Milanova žena prosím žiadne žiarlivostné scény, boli sme v tom úplne nevinne, to tie naše žlté dresy priťahujú babizne ako osy :-) A tento rok aj tie naozajstné okrídlené, celé roje s nami dokázali držať tempo aj na rovinách a v kopcoch nás obliehali ako domestici SKY a liezli poriadne na nervy, aj všelikam inam. Skoro ako v hororových apokalyptických filmoch s oživenou múmiou alebo nejakou inou potvorou, i keď tie sú oproti tomuto len slabý odvar, v nich tuším zvyknú útočiť iba neškodné muchy alebo kobylky.

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Na Sereďmaratóne som bol naposledy asi pred 7 rokmi. Pamätám si z toho viac-menej len to, že bol nenormálny hic a došiel som do cieľa vyvarený, vysušený aj vyúdený. Tento rok sa mi asi vďaka nadpriemerne teplému a slnečnému aprílu podarilo natočiť dostatok kilometrov na to, aby som túto trasu zvládol bez väčších problémov.

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Bol krásny novembrový deň, slnko svietilo, teplota príjemná, fúkal západný vietor. AŠK Sportreport organizoval posezónne posedenie pri guláši na Babe. Chcel som si urobiť peknú jazdu, ako som to zvyčajne na túto akciu robieval. Ešte nikdy nebolo takéto pekné počasie. Aby nám bolo veselšie zlákal som aj Vlada. Najprv váhal, ale napokon upresnil pozitívne. Mali sme sa stretnúť na polceste medzi našimi domovmi, ale pretože som vyštartoval skôr, podarilo sa mi ho vyzdvihnúť pred jeho domom, ako sa zapínal. Rovno sme mohli vyštartovať. Žiadne veľké tempo sme neplánovali, veď už sme jazdili pomenej, a ja som mal v septembri pauzu so zlomenými rebrami po zbytočnom páde na skladačke.

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Dlho som žiaden dojáčik nenapísal a preto by sa patrilo vyplniť túto medzeru, obzvlášť v prípade nedočkavých čitateľov. Tieto preteky bývali skutočne morda, nielen kvôli horúcemu počasiu, nedostatku tekutín, ale hlavne pre kopcovitú no nádhernú trať.

Od minulého roku sa preniesli z Neveríc do Poľného Kesova. Napriek tomu, že pochádzam z Nitry nikdy som v tejto malebnej dedine, s termálnym prameňom, nebol. Vyrazil som z domu presne podľa plánu o 6.45, aby som v pokoji stihol registráciu, cesty boli v sobotu ešte prázdne a tak som aj mimo diaľnice mohol jazdiť rýchlo. Príjemne ma prekvapil pre mňa nový obchvat Galanty a nová cesta zo Sládkovičova naň. Počas cyklotúr na Slovensko to bola najhoršia cyklocesta.

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Vybral som sa na Myjavu vyskúšať Šárku Slivkovú – 30-ty ročník pripadajúci na rok 2017.

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Ale teraz si nevymýšľam. Na TT-Rysy som vlastne ani nechcel ísť. Hľadal som len výhovorky, aby som nemusel ísť. Pred dvoma týždňami som bol na Maratona dles Dolomites a s boľavým chrbtom čo som si odtiaľ priniesol sa mi na celodennú cykloturistiku nechcelo ísť ani náhodou. A do toho ešte neskutočne daždivé a chladné počasie. Proste chuťovka na chrbát. Ale počasie sa začalo otáčať smerom k horúčavám, čo by chrbátu nemalo veľmi vadiť. Možno sa mi ho aj podarí na teplom slniečku vykurírovať.

Hodnotenie používateľov: 4 / 5

Alebo návrat na miesto činu po 10 rokoch a desiatich kilách živej váhy navyše. :-)

Snažil som sa v rámci dostupných možností na tento maratón pripraviť čo najlepšie, ako sa len dalo. To znamená aspoň 2000 km a podľa možností aj s nejakými kopcami.

Aj tak sa mi však po príchode do Penzionu v Corvare niečo stalo s chrbátom. Neviem či z cesty alebo príliš makkej postele alebo spánku pri okne. Každopádne ma bolel už v prvý deň aklimatizácie, keď sme si dali Passo Campolongo aj s passom Falzaregom. Mimochodom, to som išiel prvý krát v živote. Doteraz vždy iba dlhú alebo raz krátku trasu. Ale už na Falzaregu ma chrbát bolel čoraz viac a pokoj mi nepridal ani mokrý zjazd do Corvary. Hádam to do nedele prejde.