Prší, prší, len sa leje, dlhá trasa ma zahreje! Tento hit som si spieval niekoľko dní pred pretekmi aj cestou do Lienzu.

Takmer ako jediný (ostatní zrušili alebo odmietli účasť... ) zástupca za AŠK Sportreport Pezinok, som sa musel zúčastniť na Sereďmaratón 2012. Ako druhý tam bol Rado, ktorý sa tam len mihol. Tiež som bol zvedavý, čo sa okrem trate zmenilo oproti roku 2011.

Po štyroch rokoch som sa znovu postavil na štart týchto pretekov, ale v trochu inej pozícii – ako tréner, domestik a mudrlant. Ako to už býva v živote zvykom, za všetko mohla samozrejme žena :-)

Keď som v reportke zo zmoknutého Mondsee maratónu písal o svojom prvom súťažnom páde, okrajovo som spomenul aj predchádzajúce detailné kontroly asfaltu a iných spevnených povrchov, ktoré som v minulosti pravidelne vykonával rôznymi časťami svojho tela. O niekoľko týždňov neskôr som si ako pravý reportkový závislák povedal, že by som o tom mohol v zime niečo napísať, veď bude cyklistická nuda, tak nech sa chlapci pobavia.

16.08.2011 Je pár dní po „karpaťáku“ a ešte sa z neho spamätávam. Tak chvíľu z nudy „brouzdám“ po stránke www.maratony.eu a hľadám, čo by sa dalo ešte na konci roka stihnúť. Snáď už nie je koniec sezóny ! Narazím na link http://www.cyklozavody.cz/ a po pozriem obrázky a je jasné že to „žeriem“ a idem. A je to v podvečer 09.09.2011 v piatok. Už len pre tú srandu, zajazdiť si na automotodróme. Vyskúšať a zistiť rozdiel hobík-profík. Rozposielam info bikerom.

Aj keď som vedel, že pre nedostatok času tento rok doják nenapíšem, pri prezeraní fotiek, čítaní komentárov a po preflákanej nedeli (a na to čas máš?) mi to predsa len nedalo a pripájam pár spiatočníckych postrehov.

Povesť Dunajskej Lužnej zachraňovali (a mali proti mne čo robiť!) iba dvaja cyklisti, a to Marián Dluhý a Peťo Patrnčiak, keďže Mišo Motýľ odletel kamsi na dovolenku a Roman Rybanský úspešne absolvoval praktický kurz lámania vlastných rebier. (V Pezinku nás prišiel pozdraviť aj Rasťo Trubač, ktorý uskutočnil podobný experiment so svojou rukou.)

Ja som bol naladený optimisticky, a to bola chyba. Jazdu po kopcoch som simuloval na dovolenke, kde vám za 20 euro požičajú perfektný bicykel značky Radon a kde majú aj Dlhý Vŕšok zvaný Teide, na úpätie ktorého (vo výške 2300 m) sa dá od mora dostať po 45-kilometrovej neoblomne naklonenej rovine (najlepšia na tom všetkom je tá vyše hodinová cesta späť). Jaj, ale iné je diktovať si tempo sám a iné podriadiť sa teroru davu!

Začiatok bol sľubný: napríklad na Červený Kameň som sa vyštveral skôr ako Peťo Patrón a jeho družina. (No dobre, dostal defekt, no a čo?) Aj smolenickú natriasačku som ešte absolvoval spolu so zadným vojom pelotónu. Prekvapenie prišlo pri stúpaní na Bielu Horu, kde ani jediný človiečik, starý či mladý, nedokázal udržať moje tempo. Familiárne deja vu: predo mnou veľké zadky, predo mnou malé zadky, predo mnou zákruta – za zákrutou nikto. Vari sa všetci vykýblili? Našťastie nie, počkali ma v Jablonici.

Aj keď musím poriadne šliapať, cesta do Senice sa mi páči, okrem iného kvôli nedostatku áut. Príliš nevnímam to, že kvalita povrchu nie je ideálna. Obdivujem prácu žltomodrého anjela Roba Juhása, ktorý sa nepreteká, ale pozorne sleduje situáciu na chvoste a kolegiálne poťahuje nás roztratencov k väčším skupinkám.

Pred Senicou odbočujeme doprava na Kunov a až do Myjavy prevažne stúpame. Mne to dáva zabrať ešte viac, lebo nechcem skončiť porážkou ako na Bielej Hore. Nie že by mi to vadilo, ale obávam sa, že sám cestu k pivu v hostinci U Freda nevystopujem. Podarí sa to za cenu, že si málo všímam okolie, čo teraz trochu ľutujem pri pohľade napríklad na fotografiu hradu Branč. Ako to ten Dušky, doparoma, zvládne, aj točiť, aj fotiť. (S tichou škodoradosťou konštatujem, že aj on toho ku koncu musel mal plné zuby, lebo fotiek zo Záhoria je pomenej. Ibaže by sa naopak nudil, alebo sa mu vybila baterka... no to by si ma, Dušky, naštval!)

V hostinci nám bolo dobre a dlho. Tesne pred odchodom prifrčal individualista, ktorému sa kompas točil naopak. Stihli sme urobiť spoločnú fotku a hybaj do Priepasného. Tohto úseku som sa mimoriadne obával, lebo vlani som tam načisto sklapol. Tentokrát to napodiv šlo celkom solídne a relatívne bezbolestne. Dokonca som aj predbiehal, síce len trojicu napakovaných cykloturistov, z ktorých dvaja stáli pri ceste, ale aj to sa ráta, nie? Na zradne ostrú padaciu zákrutu „na zjazde z Dlheho vrsku na Horne Kosariska ... kde bol asfalt velmi mizerny“, ktorú spomína Marián na diskusnom fóre, si dobre spomínam aj ja, lebo som tam ledva ubrzdil a veľmo mi srco stislo (ak srdce je to, na čom sa sedí).

Na úsek do Vrbového som sa tešil, lebo sa dlho fičí dolu kopcom a nebude problém držať sa s ostatnými. A veru bol, priam do bodky sa opakoval bielohorský scenár. Vo Vrbovom sme mali v nohách okolo 120 km a tradičnú krátku pauzu pri čoraz ošarpanejšej putike. Mnohí z nás si hrkli pivo.

Nasledoval 24-kilometrový úsek do Trstína s legendárnymi „hupákmi“. Spočiatku sme šli spolu, ja na zadnom čele. Krátko za Vrbovým sa za nami rozjačala siréna a vzápätí nás začalo predbiehať policajné auto. Už je to tu, myslím si, boli zašití niekde za rohom, a teraz začneme pekne jeden po druhom fúkať. Keďže som mal strategicky výhodnú pozíciu, začal som rozmýšľať o sólo úniku. Našťastie policajtom sa iba nechcelo čakať, kým sa uvoľní protismer, a naše pivo ich nezaujímalo. Druhého vytrvalostného trubača spomína v zhrnutí akcie Marián. Možno chcel iba varovať: „Buďte opatrní, vy idioti za mnou, idem odbočovať.“ A my sme si aspoň zopakovali vybrané slová.

Podarilo sa mi zaklesnúť sa za Mariána s Duškym, ktorí veselo konverzovali, kým ja som sa zadúšal od námahy. V týchto chvíľach som už šiel vedome na doraz, skúšajúc, ako dlho to vydržím, zmierený s tým, že od Trstína, ako zatiaľ vždy, budem mať sólo na šliapacie. Ale nesťažoval som sa, naopak, až pri poriadnej námahe človek „z tej duše“ precíti, že naozaj žije, a spomalí čas, ktorý normálne letí čoraz besnejšie. Neviem, či som to vydržal štvrť hodiny: prestal som vládať na stúpaní niekde okolo Dechtíc práve v okamihu, keď Marián Duškymu povedal, že Ivan by vládal. (Neskôr mi doplnil, čo som už nezačul: že Ivan by aj tu vládal mlieť hubou až do rýchlosti presne 39.9 km/h.) S obdivom som sledoval tie vzďaľujúce sa sklonené postavičky pánov cyklistov. Až v týchto fázach sa ukáže, kto je kto a aké iluzórne bolo heslo Egalité a tak ďalej.

V Trstíne som partiu ešte zastihol. Vyrazili sme spolu, ale po necelom kilometri som bol sám a bolo mi dobre. Pár slov som si vymenil s vracajúcim sa Trnavčanom, ktorého reťaz sa rozhodla, že je čas padať. Pár poznámok k fanatickému povzbudzovačovi pred Bukovou, ktorého spomína Robo. Kým som tam dorazil ja, rozmnožil sa na počet najmenej osem kusov. A nevedel som sa z nich vysomáriť. Hulákali a gestikulovali na každé protiidúce auto, akoby boli nafetovaní. Zrazu sa niektorí rozbehli a stovky metrov utekali hore cestou, a nie hocijako: nepochybne dobre trénovaní atléti. Jeden nehanebník si spustil tie biele trenky až pod kolená a dobrých sto metrov bežal takto. A boli rýchlejší ako ja! Obával som som sa, že budem terčom ich „povzbudzovania“, ale zdochliny im zjavne nestáli ani za posmech.

Na Záhorí som „zanechal všetky nádeje“ a mojou jedinou ambíciou sa stalo dotrepať sa na Babu, z ktorej ma chytali čoraz väčšie obavy. Premávka bola hustá, autá rýchle, niektoré ma obiehali nebezpečne blízko. Nepríjemný úsek. Chcel som sa kochať prírodou, lebo sa vyčasilo, ale nebolo vôle. Bolo mi ľúto, že som Peťovi sľúbil, že ho zoberiem autom, a on bude musieť zo zdvorilosti najmenej hodinu zbytočne čakať. Našťastie cestou na Babu chytil druhý defekt, takže nečakal iba zo zdvorilosti.

Neviem, či pomalá jazda prispela k oblaženiu tela i ducha, alebo zapracovala vidina skorého finále, ale na Babu mi to šlo celkom obstojne (občas doslovne). Napodiv, hore ešte bolo zopár ľudí a z rozhovoru vyplynulo, že meškám iba pol hodiny. Objavil sa Peťo s jemne deravým zadným kolesom. Po chvíli sme sa spustili dolu; ja som odfukoval, on dofukoval. A tu sme naďabili na Emila s rozbitým bicyklom, čakajúceho na manželku, sanitku a policajtov. Asistoval jeden z Trnavčanov. Manželka prišla po chvíli, takže sme mohli bez výčitiek svedomia pokračovať. Emil nevyzeral práve najšťastnejšie, ale bral veci s obdivuhodným pokojom. Spomenul som si, ako okolo obeda komusi vysvetľoval, že mal bezmála kolíziu s dievčinou, ktorá jazdila s nami: „Keby som sa s ňou zrazil, už si v živote nesadnem na bicykel!“ Osudu sa nevyhol, ale našťastie sa zrazil iba s motorkou.

Nebol teda ten náš Karpaťák v širšom ponímaní celkom nevinný: dva pády (a to nerátam padajúcu trnavskú reťaz), jedno zlomené koleso, jeden zlomený rám a ako prekurzory jedna zlomená ruka a ktoviekoľko zlomených rebier.

A to nie je všetko. „Veď máš zlomené sedlo! A to ťa nebolelo?“ hovorí Peťo, keď mi v Pezinku na kruháči pomáha nakladať bicykel. „Mňa už bolí všetko, nejaká ďalšia zlomenina je mi u prdele“ (a bola). A vtom mi svitlo. No jasné! Preto som bol od Košarísk taký slaboduch! Iste som zlomil sedlo vlastným srcom, keď mi ho tam v zákrute tak prudko zovrelo. A preto to odvtedy so mnou šlo dolu vodou. Možno predsa len odvolám svoju rezignáciu a prídem aj o rok – s novým sedlom. A potom sa majte na pozore, sokolíci karpatskí!

Na štarte v PK som sa dostavil asi 2 minúty pred oficiálnym štartom. Zdalo sa mi, že je snáď rekordná účasť. Rasťo nás tam fotil a tešil sa, že nemusí ísť. :-) Ešte Marián zahlásil základné pokyny a vyrazilo sa.

Pohromade sme išli asi len po Šenkvice. Odtiaľ sa to všetko plynule roztiahlo až po Jablonicu. Bachli sme si tam dobrú čapovanú malinu, ako nám odporúčal Marián. Fakt bola dobrá. Aj krčmárka bola rada že chutí.

Potom sme pokračovali ďalej na Myjavu. Spolu sme išli asi po Prietrž. Za ňou bola celkom kvalitná 12% (nie pivo, stúpanie) „to nemvypadá dobre“, vravel Milan, takže balík komplet na franforce až po Myjavu. Trasa parádna, asfalt už menej. Nejako sme sa už ale dohrkali na futbalový štadión v Myjave do BedRock reštiky a sadli si na terasu. Na to, že v podniku pracovali tuším len 2! ľudia, si myslím, že tú takmer 40 člennú cyklotlupu čo sa dovalila, obslúžili v rámci svojich kapacitných možností celkom v norme.

Trošku sme potom síce meškali ale tempo čo brúsili tí neukojenci vpredu sme pomerne rýchlo dobehli. Akurát sa nám jeden cyklista vysypal pri zjazde z Dlhého vŕška. Dal si v rigole vyrobiť v malinčí efektné červené tetovanie na lýtkach. Nie ako my, suchári, otetované odtlačky vlastnej píly.

Do Vrbového sme sa dovalli ako veľká voda. Jaro čo išiel napred si ešte ani pijatiku nestihol kúpiť. Tento podnik je už podľa mňa strašný pajzeľ. Kedysi som sa tu rád zastavil aj mimo Karpaťáka. Teraz som si tam nekúpil ani tú čiernu limonádu či čo to tam za patoky čapujú.

Z Vrbového do Trstína viedla novučičká asfaltka. Ani čiary ešte nestihli namaľovať. Akurát si neviem spomenúť, či tá cesta bola naozaj v takom hroznom stave, že jej bolo treba dať prednosť na úkor tankodromu v Smoleniciach. V krčme v Trstíne zase nával na krčmárku a tá to celkom slušne zvládala. Na mnohých už bolo vidno únavu. A to som si hovoril, že nás čaká ešte dosť zradná etapa. Preliezť Bukovú a vyterigať sa na Babu. Pred Bukovou nás pri lome pobavili šialení cyklofanatici, ktorí stáli pozdĺž slávneho stúpania a mohutne povzbudzovali skoro ako na Tdf. No dobre, nebolo ich veľa, iba jeden. Ale niekde treba začať. :-)

Za Bukovou som ťahal Milana, ktorý už mal dosť. Cestou sme ešte zobrali Emila za Sološnicou. Po prechladnutí na neho doľahli kŕče. Takto sme sa nejako dostali do Perneku a odtiaľ už každý za svoje.

Na Babe som bol tento rok druhý krát. Cestári rozpadajúcu krajnicu „vyriešili“ semafórmi, inak nič nerobia. Aj tak to však bláznivým jogurtom neprekáža a veselo režú zákruty hore-dole. Počas celého zjazdu som sa stále pozeral dozadu, či niekomu neskrížim cestu.

Tento ročník Karpaťáku ma unavil asi najviac zo všetkých „diaľkoplazových“ akcii, čo som mal tento rok. Iné je voziť si prdel na BA-JASNÁ či TT-RYSY v závetrí balíka a iné je robiť žuvačkára. Krajina na Myjave je veľmi pekná. Keby boli aj cesty také dobré ako v Rakúsku, to by tu boli pravé cyklistické orgie. Už len tí vodiči keby boli menej agresívni. Asi aj niektorí motorkári.

Ešte zopár mojich čísiel.

Trasa: 245 km
Čas: 8:50
Nastúpané: 2280 m
Priemerka: 28,4 km/h

Reportky z Karpaťáku nezvyknem písať a nechystal som sa ani teraz, ale zo zúčastnených „pisálkov“ Vlado-špecialista nemal mať čas, Marián-vedúci sa tiež netváril nadšene a keďže spolu s časovkou by mala byť táto akcia výkladnou skriňou klubu, nechcel som v tom nechať Roba-tutovku samého. Nakoniec si Vlado vstúpil do svedomia, čo ma dosť potešilo, lebo pri čítaní jeho postrehov sa zvyknem váľať od smiechu, ale mal som už čo-to rozpísané, tak mi bolo ľúto prestať a stlačiť Delete. Rozhodol som sa ale, že táto reportka sa bude od mojich doterajších výrazne líšiť. Žiadne fantazmagórie, bude absolútne seriózna s vysokou výpovednou hodnotou, čím možno zaútočí aj na budúcoročnú Pulitzerovu cenu. Nie, dôvodom tejto zmeny nie je to, že mi policajti našli moje marihuanové políčko, iba začínam mať pocit, že niektorí protiidúci cyklisti sa na mňa nejak divne usmievajú. Pacienti na Cajle vedia o čom hovorím :-)

Deň pred štartom mi dal Marián dôležitú bojovú úlohu, nafotiť maximum záberov a podľa možnosti zvečniť každého, kto sa zúčastní. A keďže mali prísť aj 3 baby, čo som ja na tejto akcii ešte nezažil, tak mi pribudla aj jedna samostatná tajná misia s krycím názvom „babské zadky“ :-) Priznávam, že túto úlohu som totálne nezvládol, lebo jeden „záujmový objekt“ meškal a ďalšie 2 sa nenápadne vytratili nejakými skratkami a na trase som ich videl už len raz. Po štarte sme až do Šenkvíc išli spolu, ale už v hupkách na Vištuk sa ukázali výkonnostné rozdiely, „plašoni“ odfujazdili a ja som tradične ostal v skupine vychutnávačov. Spolu sme si to vychutnali až na Červený kameň, kde som urgentne musel vyriešiť rovnicu chladné počasie + moje ľadviny = dlhááááááá čúracia pauza. Všetci mi zdrhli a pod kopcom som dobehol len Ďuriho, tak sa ho pýtam, či zahájime stíhačku. Do obrazu ma dostal slovami, že tento rok nafúkal dnes ráno na cesťáku prvýkrát gumy, na horáku má najazdených asi 400km a pred Trstínom sa cez Bukovú vracia späť. Aha, no nevadí, ale špicu by si mi potiahnuť mohol, nie? :-) Spolu sme išli až do Doľan a ostatných chalanov sme stále videli niekoľko sto metrov pred nami, tak som sa pokúsil stiahnuť medzeru a podarilo sa mi to na konci Horných Orešan. Nechcel som veľmi mrhať energiou, ale aj tak som dosť cítil nohy a celkom mi to dalo zabrať. V skupine už znova boli 2 baby, preto som trochu nažhavil foťák, aj keď neviem, či sa mi to za tie boľavé nohy oplatilo :-)

Pred Trstínom sa princezné rozlúčili a zbabelo vrátili cez Bukovú. Dievčatá, viem že sa zúfalo chcete dostať k nám do klubu, medzi vyšportovaných švárnych šuhajov, ale takto to naozaj nepôjde. Kto chce jazdiť za Ukrajinu, musí podávať aj primerané výkony :-)) A jedným dychom musím znova pochváliť juniorov, ktorí aj so svojim kamošom zvládli celú trasu na horákoch a väčšinou lietali v predných skupinách. Chalani nebojte sa, klub vám určite kúpi poriadne karbónové cesťáky. Len si musíte nájsť dobrého manažéra. A aj ten klub :-) Akonáhle dzífčence opustili skupinu, Robo sa zbláznil a z Trstína po Bielu horu nasadil také tempo, že som skoro skolaboval. Pod kopcom nás dobehli a predbehli chlapi, ktorí pod „červákom“ opravovali defekt a ako mi neskôr hovoril Jaro, kúsok sa s nimi viezol a stále išli okolo 40km/h. Fajn, beriem späť, Robo sa až tak veľmi nezbláznil :-) Na Bielu horu vyšiel každý za svoje, dole chvíľu na voľnobeh, záver potiahla lokomotíva Emil a už sme stáli v krčme v Jablonici. Všetci odpočívali, len ja som ťažko pracoval – foťákom :-) Našiel som tam aj náš tretí zblúdilý ženský prírastok, ale mojej misii to veľmi nepomohlo. Neviem či bola taká rýchla alebo nenápadná, ale videl som ju len v Jablonici a potom až v Perneku. Ale až na počiatočnú skratku prešla celú trasu, toto keď sa roznesie do sveta, tak o rok bude pomer muži – ženy určite aspoň 50:50 a možno prídu aj nejaké supermodelky. Ako už písal Marián v niektorom komentári, díky Broňa! :-)) A aby som nezabudol, na krátky úsek sa tu k nám pridal aj „zoškový riaditeľ“ Peter, ale v drese BA-Jasná spred 2-3 rokov. Efa by sa potešil, ale my sme ho za to po(s)tupne zdr.... zdravili a slušne mu to aj vytkli :-)

Najbližšou zastávkou bol obed v Myjave a išli sme tam veľmi pekným krajom, bočnými cestami cez Osuské, Prietrž a Kunov. Pred odjazdom nám Marián ešte popísal čakajúce nástrahy, niekoľkokilometrový hrboľatý úsek a dva 7%-né plazáky. Tie hrboly neboli až také strašné, aspoň sme zažili menší slovenský Paris-Roubaix, ale tých stúpaní som narátal viac a myslím, že niektoré časti boli ostrejšie ako 7%. Títo „vedúci zájazdov“ sú líšky prešibané, to som si všimol už na cyklodovolenkách s Rasťom. Najhoršie úseky preventívne trochu zahmlievajú, aby sa im ovečky nerozutekali už pred štartom :-) V Myjave sme sa celkom dobre a aj relatívne rýchlo najedli, na rozdiel od minulého roku bolo pred odjazdom dostatok času, aby sa jedlo trochu v žalúdku usadilo a asi nikto nemal nutkanie po kilometri zastaviť pri krajnici a „nakŕmiť holuby“ :-) Čo bolo dosť dobré, lebo nasledoval nepríjemný úsek cez Priepasné a Dlhý vŕšok na Košariská. Najhoršie bolo, že Dlhý vŕšok je naozaj vŕšok a ešte aj dlhý, názov vôbec neklame. A kým doteraz bolo zamračené a chvíľu dokonca padlo aj zopár dažďových kvapiek, teraz do kopca vyliezol Oskar a poctivo nám piekol na kokosy. Ale inak znova nádherný úsek na dosť kvalitnom asfalte a následne aj pekný zjazd. Pred výjazdom na hlavnú cestu sme sa počkali, nasledovalo 13km klesanie do Vrbového. Tu ma trochu pobavil Marián, ktorý hovorí – „polovička už choďte, aby sme nevytvorili veľkú prekážku na ceste, ostatní pôjdeme neskôr“. Väčšina sa začala postupne rozbiehať a Marián zrazu zahlásil „už sme tu všetci, ideme“. Takže onedlho sme cez celý jazdný pruh vytvorili niekoľko desiatok metrov dlhú, rýchlu a hlavne absolútne jednoliatu masu, cez ktorú nemohlo prejsť nič. Až do Vrbového nás myslím predbehlo len jedno auto, ale klobúk dolu, nepočul som ani jeden nervózny klaksón.

Po pauze vo Vrbovom nás čakal úsek, na ktorom by Mark Cavendish dávno zahodil bicykel do jarku a aj Philippe Gilbert by mal z neho zimomriavky :-) 24km hupáčikov do Trstína. Na moje prekvapenie aj vytrénovaní borci zvolili opatrnejšie tempo a do prvého stúpania sme išli všetci spolu, takže sa medzi nás musel vkliniť jeden neurotik na červenom pickupe a sústavným vytrubovaním nám doprial fanúšikovskú atmosféru. Zľava som sa dostal kúsok od jeho otvoreného okna, tak som počul, ako nás zanietene povzbudzuje slovami „ťahajte rýchlejšie vy ..., kto sa bude za vami vliecť?!“ Momentálne nás tu bolo toľko, že by sme ho aj s tým pickupom ľahko zmlátili do malej červenej kocky, ale s pribúdajúcim vekom som nejaký kľudnejší, niekedy už trúbiacim šoférom neukazujem ani prostredník, tak som si len pre seba zamrmlal, aby držal ženský orgán na štyri začínajúci písmenom P. Čiže pusu :-) Na vrchu stúpania odbočil a nás nasledujúce hupky roztiahli na malé skupinky a jednotlivcov, takže takéto zábavné momenty už nehrozili. Väčšinu trasy som odjazdil s Mariánom, šetrili sme sily ako sa len dalo a neskôr večer sme si v Pezinku vyznávali lásku, ako nám to spolu dobre klapalo :-) V krčme v Trstíne som sa tešil, že už len 40-50km, síce so stúpaním na Bukovú a na Babu, ale inak pohodička. Nebola to celkom pravda, aj keď na Bukovú to ešte išlo celkom dobre. Na začiatku nás potešil utekajúci fanúšik, ktorého som žiaľ nestihol odfotiť, ale akčne ma zastúpil Robo. Neskôr som prešiel vedľa Emila, ktorý zastavil s kŕčmi, ale zrejme ho rýchlo prešli, lebo na konci kopca už išiel vedľa mňa a ospravedlňujúco sa priznával, že sa mi vezie v háku ako nejaký „šnicel“. Emilo konečne si na to prišiel, netreba byť stále len lokomotíva :-))

Pod kopcom sme vytvorili 5-člennú skupinku a vydali sa na posledných cca. 30km. Presnejšie nekonečných 30km, mal som pocit, že do toho Perneku snáď ani nedorazíme. Fúkal nepríjemný protivietor, špicu sme si točili každý koľko vládal, ale viac ako nohy ma už bolel zvyšok tela. Niekde pred Rohožníkom sme stratili „kŕčovitého“ Emila a kúsok za ním sme sa rozpadli na dvojičky, ja som znovu ostal s Mariánom. Ani jeden z nás tadiaľto nezvykne jazdiť, tak sme hádali, že najbližšia dedina je Jablonové a potom už musí prísť Pernek. Najbližšia dedina bola Kuchyňa. Znechutene som si zanadával, potom sme si ale uvedomili, že Jablonové je z druhej strany a naozaj nasledoval Pernek. Chválabohu! Na Babu sa mi už išlo celkom dobre, akurát Mariána začali chytať kŕče, ktoré rýchlo zažehnal pár extrahltmi vody. Najprv Emil, teraz Marián, trochu som ľutoval, že som si so sebou nezobral tabletky proti kŕčom, ktoré mi na skúšku daroval Ivan. Ale nechcel som riskovať, v niekoľkých reportkách som si z Ivana trochu robil srandu a vôbec by ma neprekvapilo, keby mi miesto protikŕčových tabliet dal tie „Erikine“. Veď poznáte tie bilboardy, v dobrej viere si ich dám proti kŕčom a ráno sa zobudím so „super prsiami a štíhlou líniou“ :-)) Aj keď popravde asi žiadnemu chlapovi by nevadilo, keby mal vždy poruke dve super prsia :-) Lenže bacha, treba čítať aj malé písmenká, jedným s nepríjemných vedľajších účinkov je symptóm „prirodzene krásna“. To nieeee, to by som asi nezvládol, múdry, šikovný, bohatý a ešte aj krásny??? :-)))

Krátke zhodnotenie – bolo to pekné, ale trochu dlhé, z PK do PK som mal 208km. Neviem aký názor majú borci, čo boli výkonnostne o level vyššie, ale mne by takých 150km úplne stačilo. Dievčatá poviem vám pravdu, v klube sme už aj tak väčšinou po záruke, nabudúce pôjdem radšej s vami skratkou :-) Len dúfam že mi nebudete závidieť moje super prsia :-) Ešte k tej Emilovej búračke s motorkou pri zjazde z Baby, dozvedeli sme sa o nej až v krčme v Pezinku a dosť nám odľahlo, že z nej vyšiel relatívne dobre. Nechcem hádzať všetkých šoférov a motorkárov do jedného vreca, niekedy má aj slušný vodič zlý deň a urobí hlúposť, niekedy mu cyklista svojou jazdou k tomu aj dopomôže. Ale na tohoto magora na motorke by som použil islamské právo, holého ho priviazal na bicykel a bez bŕzd pustil dole kopcom, nech si to užije. A potom ešte zopár rán, aby do budúcnosti nezabudol. A konečne by sa už mohli zobudiť aj policajti a miestni politici, veď kvôli niekoľkým idiotom ide na tomto kopci o život už zopár rokov.

Fotky: http://picasaweb.google.com/dusan.hodur/Karpatak2011

Každoročne sa snažíme s kamarátom Maťom aspoň raz v roku absolvovať cyklistickú minidovolenku, niečo ako cyklosústredenie, či ako je dnes v móde nazývať veci anglicky „cyklokemp“ – jednoducho bajkovačku v poriadnych kopcoch, alebo aspoň v nádhernom prostredí. Taký neoficiálny vrchol sezóny. Po vlaňajšom Stelviu, ktorým sme si nasadili latku dosť vysoko, sme dlho rozmýšľali, ktorú oblasť si vybrať, aby sme dodržali určitý štandard. Keďže chodíme väčšinou na predĺžený víkend (štvrtok-nedeľa), nechceli sme to siliť príliš ďaleko od Blavy. Nakoniec sme si vybrali juh Rakúska, tzv. trojmedzie (hraničný trojhran: Rakúsko, Slovinsko a Taliansko), kde je na malej ploche dosť vysokých sediel alebo kopcov a cesta sem trvá okolo päť hodín. No a tu je naša reportka:

Hodlal som si s týmto maratónom „vybaviť“ účet za minulý rok, keď ma v tempe zabrzdili technické problémy s bicyklom. Tak som sa až do cieľa stihol pekne vyvariť.