Wienerwald 2009
- Napísal: Milan Kiac
- Published in Cestná cyklistika
Na našu, v poradí štvrtú, rakúsku jazdu sme si vybrali bližšiu lokalitu k Bratislave a to pohorie Viedenský les (Wienerwald). Šetrili sme tak čas aj pohonné hmoty. 95 km z Petržalky trvalo asi hodinu a na jednej z prvých odbočiek schádzame z diaľnice A21 a v prvej dedinke vypíname motor nášho povozu. Slnko začína pekne hriať, takže „zimné doplnky“ nechávame v aute.
Vyrážame zo Sittendorfu smerom na západ, prvá vlnka a už točíme v údolí na sever. Mierne stúpanie ani necítime, tak sme „nadržaní“ na dnešnú bajkovačku. Jedným okom stále sledujeme nové kompjútre (Ciclomaster), ktoré vyhodnocujú o.i. aj nadmorskú výšku, stúpanie aj tepovú frekvenciu. Krajina pekne ubieha, silno mi to pripomína myjavské kopanice. Ako terénom, profilom, osídlením ale aj riedkou premávkou. Cítime sa ako v cyklistickom raji. Prvé stúpanie sa pohybuje v rozmedzí 4-7% a už je tu Breitenfurt, v ktorom odbočujeme vľavo a zjazd je vedený v pekných serpentínach. Míňame dedinku Malý Semmering a po chvíľke už podchádzame diaľnicu A1. Za ňou sme už vlastne v údolí riečky Wien, ktorá tečie priamo cez hlavné mesto Rakúska. Za mestečkom Tullnerbach to stáčame na juhozápad a cesta opäť stúpa. V lese ani nevnímame nastúpané metre a už je tu sedlo Hengstl. 518 m.n.m) a za ním náááádherný 10 km zjazd do dediny s takým dlhým názvom – Klausen Leopoldsdorf. Tu opäť podchádzame diaľnicu, tentoraz juhozápadnú vetvu A21 a v najbližšom penzióne si dávame pauzu na kapučíno a dokupujem si niečo do bidonu. Je nádherný slnečný deň a v tieni starých líp si vychutnávame pohodu. Bol to fantastický nápad vybrať si dovolenku uprostred týždňa. Z premávky na cestách by človek ani nepovedal, že je pracovný deň a k tomu len pár kilákov od Viedne.
Po prestávke sadáme na bajky a pokračujeme v točení pedálov. Čaká nás vrchol dnešnej jazdy, observatórium pod kopcom Schőpfl (okolo 830 m). Pri odbočke však zisťujeme, že na vrchol vedie šotolinová cesta, ktorá Maťovmu cesťáku nesedí, tak tento bod programu vypúšťame. Stúpanie graduje, kompjútre ukazujú 10-11% a my nenápadne pritvrdzujeme, neoficiálna horská prémia je tu. Maťo sa dve dĺžky predo mnou len uškiera, vracia my staré porážky myjavských kopaníc (keď mal ešte staré Shimano s najľahším prevodom 42/19 a na tamojších kopcoch „krvácal“). Je tu sedlo vo výške 640 m a po ňom už čerešnička na torte cyklistiky – zjazd cez St.Corona do údolia Triestingtal, skoro 20 km dolu kopcom.
Bohužiaľ, táto časť už neposkytuje také estetické zážitky. Pribúda tovární a iných priemyselných a logostických komplexov a tým aj nákladiakov na cestách. Logicky dupeme do pedálov, nech máme tento úsek čo najskôr za sebou. V Berndorfe točíme vľavo do predposledného stúpania, ktoré je však krátke a nad dedinkou Odlitz sa nám naskytne výhľad na nížinu, ktorá sa rozprestiera na juhovýchod od Viedne. Zbiehame do kúpeľného mestečka Bad Vőslau, kde je aj známy pivovar Vőslauer. Až do Badenu máme dnes prvýkrát protivietor. V nohách už cítiť 90 kilákov, takže už jedným očkom hľadáme nejakú sympatickú osviežovňu. Západným obchvatom míňame mesto a vchádzame do údolia Helenental, v ktorom tečie riečka Schwechat (áno, táto sa vlieva do Dunaja pri rovnomennom mestečku s letiskom, ktoré poznajú aj Slováci). Nad údolím sa vypínajú ruiny hradu Rauhenstein a pod ním nás víta penzión „Cholerakapelle“. Neváhame ani sekundu, opierame bajky do stojanu a už je pri nás čašník.
Jedno točené od smädu neuškodí a taký pravý viedenský rezník sa doslova žiada. To ešte netušíme čo to s nami spraví. Posledných dvadsať kiláčikov k autu aj s posledným stúpaním okolo Heilgenkreuzu šlo veeeľmi ťažko. Nohy sme mali ako z olova. Dávno som tak nestvrdol. Ale prežili sme.
Čo dodať na záver. Zajazdili sme si super, aj keď sme nezískali žiadny „skalp“ v podobe zdolaného vrcholu alebo nejakého významnejšieho sedla (ako v predchádzajúcich jazdách okolo Semmeringu). Kvalita ciest na vysokej úrovni, minimálna premávka a krásna prírodná scenéria – čo viac si môže cyklista priať. Na 113 km sme nastúpali 1089 výškových metrov.