V štvrtok pred večerou sme išli s tatkom, strýkom a tetou prejsť trasu časovky, reku, aby som vedel, do čoho idem. Stúpania neboli nejaké dlhé ale dosť jedovaté. Viac som sa však bál rozbitého úseku za druhou horskou prémiou a posledný kilometer. Ten už viedol lesnou, šotolinovou cestou. S cesťákom len na veľmi opatrné jazdenie. Milošovi B., ktorý mi tvrdil, že sa to dá v pohode jazdiť a v najhoršom prípade to strihnúť stredom po vykosenej tráve asi niekedy požičam cesťák, nech si na ňom niekedy v "pohode" tú časovku dá.

Každopádne ma to veľmi nepotešilo. Bolo miesto, kde nebol ani pevný podklad, ani tráva a ešte k tomu dosť prudký úsek. Tam to na galuskách bude chtiac-nechtiac prešmykovať. Taktika bude teda jasná. Vybudovať si veľký náskok (rozumej vyhrať obe horské prémie) a potom sa uvidí.

Už po tretí rok za sebou, odkedy som sa nejako dostal medzi chalanov z Pezinka, som sa mimoriadne tešil na tento privátny maratónik, ktorého cieľom nie sú žiadne dosiahnuté časy, miesto na bedni, či tombola alebo iné fyzické statky, ale príjemná jazda v spoločnosti nadšencov cestnej cyklistiky. Toto je vlastne práve to, čo mi akosi najviac vyhovuje, napriek tomu, že výkonnostne nepatrím medzi najrýchlejších drakov. Vždy (aspoň doteraz to tak bolo a verím, že to tak aj ostane) sa zaradím do skupinky, kde dokážem držať tempo aj hore kopcom aj pri rovinatých presunoch. Navyše, spôsob jazdy na posledného znamená, že po určitom prejdenom úseku sa všetci čakáme a tak nikto nepríde skrátka, je tam možnosť krátkeho oddychu.

Ráno som sa zobudil celkom v pohode. Čakal som všetko možné, že aj chodiť nebudem a po schodoch budem vzdialene pripomínať pohyby bicyklovanie. A nič. Akurát som zistil, že mi predné koleso cez noc spľaslo. Zistil som, že jeden zo starších defektov sa zle zalepil. Ono je to dosť ťažké zlepiť defekt niekde pri zvare. Stále je tam možnosť, že to popri zvare nebude dobre priliehať. Opravil som defekt a naraňajkoval sa. Dva-tri rožky, trošku šunky, čaj. Hádam sa ešte po ceste voľakde najem.

Vyrazil som z Teplíc krátko pred 10 hodinou s úmyslom nájsť benzín pumpu, kde by som dotlakoval koleso na prijateľných 7 atmosfér. Navštívil som cestou snáď 7 benzínových púmp a nikde nenašiel kompresor alebo aspoň prenosnú pumpu. Až na konci Trenčína sa konečne podarilo nájsť niečo funkčné. Odtiaľ to už do Nového Mesta nad Váhom netrvalo dlho. Počasie vychádza na jednotku.

Tohtoročný Karpaťák mal jednu zásadnú zmenu. Keďže sa nekonal RockFM maratón, navrhol som v tom istom období jazdu na Veľkú Javorinu. Zlé počasie však toto zmarilo a tak som naplánoval trasu Karpaťáku aj s Veľkou Javorinou. Ako sa však termín Karpaťáku blížil, začal som mať z tejto trasy obavy. Nejazdil som keď sa dalo a väčšinou sa kvôli počasiu ani nedalo jazdiť. Teda forma nehrozila. Z trasy som už nechcel cúvnuť a tak bola otázka či to vôbec pôjdem. Pekné počasie, ktoré skutočne vyšlo, ma presvedčilo a na vlastnú akciu som prišiel ;-) 

Výzvu maratónu prijalo 27 ľudí. O pol ôsmej, keď som prišiel na kruhový objazd, ma už takmer všetci čakali. Vyrazili sme s 5 minútovou stratou. Smerom na Babu sme šli okolo zobúdzajúcich sa Hodokvasníkov, ktorí nás hromadne povzbudzovali (aspoň tí čo nespali). Stúpanie na Babu sa šlo pomerne pokojne, kontroloval som chvost poľa, aby som dohliadol kto je posledný a mohli ísť po Záhorí spolu. Ostatní nás už čakali v Perneku.

V piatok ráno som sa zobudil celkom v pohode. Včerajšia cyklotúra Trnava-Rysy 2005 vo mne veľké škody hádam nenarobila. Otvoril som si bagetu a išiel pozrieť ten záhadný defekt. Ukázalo sa, že duša „Šmejd in China“ mala nejakú skrytú vadu pri zvare na ventilku. Takže som sa to ani nesnažil zalepiť a rovno vyhodil. Niekde po ceste kúpim rezervnú. Medzitým som dojedol, dopil, doplnil fľašu, zbalil sa a vypadol. Počasie bude dnes krásne, ked sú Tatry tak dobre vidieť. 

Vyrazil som teda zo Svitu smerom na Poprad a odtiaľ na obľúbený kopec Vernárske sedlo. Od Hranovnice po dedinu Vernár je to veľmi mierne stúpanie. Ani áut veľa nebolo. Už som toto stúpanie išiel viac krát, takže bez obáv hore. Konečne som si mohol normálne zmerať rýchlosť spolu s prevýšením. Nešiel som samozrejme na doraz a navyše s menšou batožinou na zadnom nosiči. Ale aj tak to od konca dediny na vrchol trvalo nejakých 22 minút pri 12,5 priemerke. Potom krátky zjazd a zopakovať podobný aj keď miernejší výstup na sedlo Besník. Odtiaľ vidieť dolinu, kde vyviera Hron.

O tejto akcii som sa dozvedel zo Sergejovej stránky. Že vraj je to cyklomaratón dĺžkou aj trasou podobný rokefemu, ale nie je až tak organizovaný. Je to takisto maratón, kde sa nepreteká, skôr je to vlastne spoločná jazda cyklistov. Preto som sa rozhodol, že pôjdem na túto akciu. Nakoniec tento rok nebol ani RockFM a preto som sa na ňu o to viac tešil.
Spočiatku som si myslel, že na maratóne bude veľká účasť a bude tam veľa známych. Po opýtaní sa viacerých ľudí na účasť som zistil, že ide iba Sergej. Ostatní známi z Pezinka či Blavy nešli buď kvôli práci (maratón je nezvyčajne vo štvrtok) alebo kvôli sobotňajšiemu Rasťovmu Karpatskému maratónu, ktorý sa tak kryl s touto akciou.

Štart bol v Trnave vo štvrtok ráno o 3:45, preto sme sa so Sergejom dohodli, že do Trnavy pôjdeme v stredu večer a prespíme tam, keďže v cene štartovného je aj nocľah v Trnave. V stredu pred maratónom sa komplet nabalím, keďže organizátor odporúča zobrať si so sebou stan aj spacák a musím so sebou brať veľký batoh. Našťastie iba do Trnavy. Poobede už iba sledujem počasie, keďže už tretí deň za sebou neprestajne prší. Našťastie asi o tretej pršať prestáva a o piatej, keď sa stretávam so Sergejom sú už aj suché cesty. Do Trnavy je to síce kúsok, ale po prvé som 2 týždne nesedel na bicykli, po druhé mám na chrbte veľký batoh a aby toho nebolo málo, tak som ešte dosť unavený z predošlých akcií. Preto aj tento kúsok nie je pre mňa lahoda. No, dúfam, že zajtra to pôjde lepšie, čaká ma asi 10 krát dlhšia trasa.
V Trnave sa zaregistrujeme, aj keď prihlášku bolo treba odoslať už skôr. Po večeri si idem ešte do centra zaobstarať žrádlo na ďalší deň a pomaly sa ukladám spať. Našťastie sa mi darí skoro zaspať, ráno je budíček o 3:00.

Non – stop cyklojazda má už dlhú tradíciu. Prvýkrát som sa zúčastnil tohto podujatia v roku 2004 a celkom sa mi to páčilo. Preto som vyspovedal pána Mariána Rozložníka, nech prezradí o tejto akcii viac.

1. Čo je zmyslom Non - stop cyklojazdy Trnava - Rysy?
Cyklojazda (prvé cyklistické podujatie takéhoto druhu u nás) je našou spomienkou a uctením si účasti členov trnavskej vojenskej posádky a obyvateľov mesta, ktorí v auguste 1944 dobrovoľne odišli do SNP (konkrétne do oblasti Pohronia) a zároveň akciou, ktorá má za cieľ popularizáciu cyklistického športu a mesta Trnavy. Má podporovať športové aktivity ľudí, vytvárať nové priateľstvá, utužovať staré ...

Na túto akciu som sa celkom tešil. Zvlášť po tom, ako vysvitlo, že Rock FM sa tento rok konať nebude. Pre maratóncov-hobbíkov vítana príležitosť okúsiť aj niečo iné. Jediné čo mi vŕtalo v hlave, bola nepríjemná predpoveď počasia. Už týždeň dopredu som prakticky stále kontroloval predpovede a nevyzeralo to vôbec optimisticky. Nakoniec som si povedal, že pršať nebude a basta. Cestou som sa zastavil v Pezinku a počkal na Andreja. Potom sme sa spolu vydali do Trnavy bicyklom aby sme sa zaregistrovali, najedli a pomaly pripravovali na zajtrajšok.

Spolu so mnou sa vo štvrtok ráno (16 st. Celzia) v Trnave na štarte Non-stop cyklojazdy Trnava-Rysy postavili Ivo so Svenom, Andrej a snáď najväčšie prekvapenie Barbara s domestikom Petrom, čo mi onehdá chcel pumpu na oné miesto priložiť za jednu zlomyseľnosť. :-)

A už je tu piaty ročník asi najťažšieho maratónu na Slovensku. V mojom prípade dokonca jediného maratónu, ktorý tento rok absolvujem. Hmmm, pekne som si vybral, hneď ten najťažší... Pravda je, že mi v poslednom období zachutil viac cykloorienťák a tak na maratóny nebol čas. Pravda až na túto "čerešničku na torte". Darmo, Horal to je výzva, v mojej vekovej a hmotnostnej kategórii to nie je len prázdne slovo. Po tréningových výpadkoch na jar tohto roku som si postavil cieľ dôjsť v limite. Nuž a tak som sa dopravil do Svitu spolu s orienťákmi Pucom (ako člen teamu VOS-TPK zabezpečuje meranie tohoto maratónu) a Stankou - tá si ide zazávodiť na LEJZY a samozrejme starým parťákom Bobom. Ten sa na maratón poctivo pripravoval, absolvoval žiletkárske sústredenie na jar v Chorvátsku a vyzerá, že nenechá nič náhode.

Z Horala sa pomaly stáva rutinná záležitosť, bývame ako vždy v Zenite a ako vždy nás pred jeho vchodom vítajú riadne kaluže. Darmo, hoci predpoved je dobrá, v stredu riadne pršalo a v lese bude mokro. Na prezentácii ma usporiadatelia príjemne prekvapili darčekom - kvalitnými ponožkami s logom Horala. Dokonca, kedže som sa prihlásil v časovom limite, dostávam ich hneď dvoje. Škoda len, že maju vrchnú čast bielu, aj tak som sa rozhodol, že si ich hneď zajtra vyskúšam, som zvedavý na ich farbu večer v cieli....

Vlani sa u nás (na Slovensku) objavila mladá, krásna, poľsky hovoriaca žena a navyše vyhrala skoro všetko čo sa dalo. Keď sa vyskytla príležitosť urobiť s ňou rozhovor – nedalo sa túto možnosť využiť. Môžete si ho prečítať v Slovenčine aj v pôvodnom poľskom znení na stránkach www.horal.sk.

1. Magdalena, môžeš nám niečo o sebe povedať? Na Slovensku si asi dosť neznáma, vieme o Tebe iba to, ze si prišla videla a zvíťazila na "MERIDA PELOTON MTB CUP 2004".
Ahoj ! Teda, niekoľko doplňujúcich informácií o mne (okrem teho, že sa volám Magdalena Balana ) ; mám 21 rokov, študujem informatiku. Cyklistike sa venujem od roku 1996 , začínala som s pretekmi XC. 2 sezóny štartujem na maratónoch MTB, kde reprezentujem klub mojej školy AZS Politechnika (Vysoka śkola technická) v Rzeszove. V tomto krátkom čase, niekoľkých rokov som získala niekoľko madailíi na Majstrovstvách Poľska XC. Bola som aj majsterka a vícemajsterka Poľska v maratóne.