Stropkovská časovka 2005

V štvrtok pred večerou sme išli s tatkom, strýkom a tetou prejsť trasu časovky, reku, aby som vedel, do čoho idem. Stúpania neboli nejaké dlhé ale dosť jedovaté. Viac som sa však bál rozbitého úseku za druhou horskou prémiou a posledný kilometer. Ten už viedol lesnou, šotolinovou cestou. S cesťákom len na veľmi opatrné jazdenie. Milošovi B., ktorý mi tvrdil, že sa to dá v pohode jazdiť a v najhoršom prípade to strihnúť stredom po vykosenej tráve asi niekedy požičam cesťák, nech si na ňom niekedy v "pohode" tú časovku dá.

Každopádne ma to veľmi nepotešilo. Bolo miesto, kde nebol ani pevný podklad, ani tráva a ešte k tomu dosť prudký úsek. Tam to na galuskách bude chtiac-nechtiac prešmykovať. Taktika bude teda jasná. Vybudovať si veľký náskok (rozumej vyhrať obe horské prémie) a potom sa uvidí.

fNa druhý deň (pracovný piatok) som sa išiel prihlásiť na Stropkovskú časovku. Tatko so mnou, aby som si to náhodou nerozmyslel. :-). Asistentka organizátora ma zapísala a opýtal som sa jej, či je prihlásený aj Miloš. Ani nepozrela do papierov (asi ho dobre pozná, dokonca som zachytil živú iskričku v očiach!) a prikývla, že áno.
Poslal som Milošovi SMS, že už som prihlásený a on mi na to, že ňe. Citujem z SMS-ky.
"Vcera som sa tak znicil, ze nechcem vidiet bike minimalne dva tyzdne" Nevedel som o čom to kua píše. Skúsil som si teda tú vetu v duchu skonvertovať na inú rovnicu
"Vcera som si tak zasexoval, ze nechcem vidiet zenu minimalne dva tyzdne". Hmmmm, to som si teda pomohol. Ale prečo mám práve z druhej rovnice jasnejší pocit, že Miloš nie je biker ale obyčajný cykloflákač? :-)
No dobre, zajtra uvidíme, či Miloš príde alebo nie.

Od únavy po včerajšom jazdení po okolí som spal takmer 14 hodín. Asi mám ešte dozvuky nejakej choroby z predchádzajúceho víkendu. Ráno som o pol desiatej vyrazil na štart. Miloša nikde. Kukám na vozový park pretekárov a jaksi tých 60% cesťákov, o ktorých ma Miloš spolu s bludmi o pohodovom jazdení na lesných vytriasačkách uisťoval na svojich stránkach, jaksi ich fakt nevidno. Ba nie, jeden cesťák som zahliadol. Nebudem tu medzi miestnymi borcami oblečených v teplákoch, tričkách na horákoch až tak veľmi trčať. Akože som v zelenom komplet cyklodrese Radenska a nalešteným cesťákom medzi nimi trčal viac než by bolo žiadúce. :-) Aj som sa krčil na štarte vzadu medzi niekoľkými borcami na pole position. Ale organizátor to akosi vycítil a srandoval, aby aj zahraniční borci sa trošku poposunuli dopredu.
Odštartovali sme teda a v pohodičkovom tempe za čelom. Vpredu sa sformovala malá skupinka, ktorá naháňala akéhosi borca. A ten teda toho dupal čo to dalo. Pomaly som dobehol toho druhého na cesťáku Ďoďa, a overil si u neho info, či sa táto časovka dá prejsť na cesťáku. "Tak, mierne" . Až zľahka :-).

To sa už blížilo prvé stúpanie. Na tacháči sa z nejakých 40-45 začalo postupne spomaľovať. Všetko čo bolo vpredu a čo dupalo ťažké prevody postupne ustalo s tempom a vcelku ľahko a rýchlo som ich ofičal a pokračoval nezmeneným tempom hore.
Ako som povedal, kopec síce jedovatý ale našťastie netrval dlho. Prvá "horská" prémia teda moja a nasledoval zjazd do Šandala. Všade naokolo obyvatelia dediny povzbudzovali. Šandalom som prefrčal a za ním ďalší kopec. Ten bol ľahší a išlo sa hore lepšie ako na Šandal. Po zmiernení stúpania som trošku orazil. Na odbočení doprava som sa nestačil diviť. Vraj občerstvovačka. Ty kokso, občerstvovačka na časovke. To som ešte nezažil. :-) Hneď som aj tetuške s pitím a horalkou (alebo to bol chlebík s čajom? :-) naznačil, že ani nebudem zastavovať a nechal ju tak aj s vyvaleným kukučom.

Za občerstvovačkou pomaly a nebadane prichádzala kríza. Napil som sa trošku, aby som ju zahnal a hotoval sa na najstrmší úsek tohto stúpania. V najhoršom úseku som sa pookrial pohľadom do trička chutnej dievčiny na cesťáku ako jej prsia kopírovali nerovnosti asfaltu počas zjazdu. Ja som išiel hore, takže som toho videl až no. Ku koncu, keď sa blížila prémia, som toho mal plné zuby. Spomenul som si však na slová Emila Zátopka, ktorý tiež zažil zopár onakvejších pretekov. "Keď máš pocit, že už si na konci so silami, uvedom si, že aj tvoji súperi už melú z posledného". Takto nejako to povedal.
Tak som teda preletel aj druhou prémiou a modlil sa, aby som nasledovný úsek prežil bez defektu. Mať tak horák, tak tu sám seba dobehnem. Možno som niečo z náskoku stratil ale v stúpaní v Bani som hádam stratu zlikvidoval. Na konci Bane asfalt skončil a tak som jednoducho zoskočil z biku a začal turistiku.

Povrch rozomletý a nedalo sa na cesťáku normálne hore. Tu niekde ma ofrčal Jozef P. na krosovom biku. Ale zdalo sa mi, že bojuje sám so sebou. Keď som sa dostal na tvrdý podklad, nasadol som znovu na tátoša a piánko, opatrne, zľahka za ním. Napodiv to stačilo, aby som ho za prvou zákrutou dobehol. Neviem, či už bol Jozef taký unavený alebo čo, lebo jazdil zľava-doprava a nedalo sa ho rozumne predbehnúť. Vyčkal som v strede, keď sa začne presúvať zľava napravo a sprava ho predbehol. Keď som bol pred ním a naberal rýchlosť, naraz cítim, že mám defekt. Asi pri tom zaberaní kolesom to šotoliny. No fasa, 200 metrov pred cieľom.
Tak som znovu zosadol a Jozef znovu išiel na víťazstvo. Začal som tlačiť a o chvíľu ofrčal ďalší borec. Neskôr som sa dozvedel, že to vyhral práve on, čo fakt nepochopím, kde mohol stratiť Jozef 10 sekúnd na zvyšných 100 metroch.
Pozeral som potom dozadu a nikde nikoho, takže aspoň to tretie miesto bude moje. :-) Do cieľa som napochodoval s cesťákom na pleci a kontroloval tretie miesto. Nakoniec aj tak dobre, aspoň sa nemusím pripraviť na vražedné pohľady, miestnych, ako nedávno ohovárali pravidelného víťaza Romana B. :-) V cieli mi niekto omáka zadné koleso a že či viem, že toto je časovka horských bicyklov. Či som to vedel. No jasné, Miloš vravel, že sa dá, ale ak mám pravdu povedať, horských bikov je tu asi polovica. Zbytok krosové biky, ktoré sú na túto časovku ideálne. Horské biky sú určené na iný terén a nie na 11 kilometrový asfalt hore kopcom.

Postupne prišiel aj zbytok štartujúcich. Neskôr pokračoval program počnúc, gulášom, koláčikmi od kuchára z Vitany, vyhlasovaním víťazov, kecaním, detskými súťažami, tombolou, klobáskou...

Počas čakania na tombolu, som si pokecal s ostatnými pretekármi a príbuzenstvom z tatkovej strany. Musím uznať, že sa s nimi nudiť nedalo. Kopec srandy a zážitkov. Posťažoval som sa im, že miestni vodiči jazdia na ceste ako hovädá. Pritakali a pridali zopár vlastných zážitkov na ceste. Zaujal ma argument, s ktorým na nich vyrukovali vodiči, keď mali s nimi incident na ceste. Vraj cyklisti nemajú nárok jazdiť po ceste. Dôvod je jednoduchý. Neplatia cestnú daň, tak tam nemajú čo hľadať. :-) Podľa mňa je to úplne smiešne zdôvodnenie. Cestná daň sa platí hlavne podľa toho, kto ako ničí cesty. Aby ich bolo za čo opravovať. Preto majú najvyššiu daň najťažšie autá. A keby aj, platením cestnej dane si nemožno cestu privlastňovať. No ale argumentuj tým týpkovi odkiaľsi zo Svidníka s legálne držanou pištoľou ktorou ti šibrinkuje pred nosom. Čo keď mu drbne v palici?

Takže som teda na časovke trhol tretie miesto a som spokojný. Možno dondem aj nabudúce ale musím trhnúť aspoň jednu bedňu, aby sa mi cesta ta a späť rentovala. :-)

Tatko neskôr doniesol fotky od Hričana, ktorý fotil priebeh časovky aj priestor cieľa. Ešte aj odkaz organizátora pre mňa. Vraj mám prísť aj nabudúci rok, dotiahnúť nejakých kamošov a prísť samozrejme na "normálnejšom" bicykli. Takže o rok v prvú septembrovú sobotu na štarte.