Karpaťák 2005

Nemožno však povedať, že akcia je ležérna turistika. Bez adekvátnej prípravy je to drina, prípadne až nemožné úspešného prejazdu. Predsa však sa predpokladá, že zúčastnení už do konca augusta čosi pojazdili a tak sa málokedy stáva (aspoň ja si to nepamätám), že by to niekto vzdal z dôvodov vyčerpania. Maximálne si niektorí cyklisti skrátia trasu a vrátia sa domov kratšou. V mojom prípade tá príprava na tohtoročný ročník Karpaťáku, ako ho familiárne nazývame, bola slušná, aspoň zo začiatku roka. Pripravoval som sa hlavne na Dolomity a tak spolu s väčšinou Pezinčanov a príbuzných, čo zvyknú jazdievať Karpaťák, boli predpoklady na jeho zvládnutie dobré. Rasťo však pripravil zasa ďalšiu zmenu trasy a zaradil do nej výšľap na Veľkú Javorinu, čo nám nevyšlo pred zhruba dvoma mesiacmi kvôli počasiu. Iba z rozprávania iných, ktorí tam boli som tušil, že to bude vrchol maratónu a tak som aj napriek skúsenostiam z Dolomitov v sebe neskrýval trochu rešpektu pred týmto kopčiskom. Ostatné časti trasy mi boli celkom známe a preto som sa tešil na príchod tradičnej augustovej soboty.

Výhliadky na počasie boli skvelé, preto som tentokrát nemal žiadne obavy. Na kruhák pri Hypernove v Pezinku sme sa začali po jednom trúsiť už po siedmej ráno. Štart bol naplánovaný na pol ôsmu, ale nestihli prísť všetci na čas a tak sme vyrážali s niekoľkominútovým meškaním. Nič to, veď po ceste to niekde dobehneme. Už ráno bolo príjemne teplo, slabučký vetrík, no proste skvelý začiatok! Zahrievacím tempíčkom míňame zobudených alebo dokonca aj stále bdelých unavených hodokvasníkov, ktorí nám mávajú na cestu a niečo nezrozumiteľné po nás vykrikujú. Máme ich v podstate na háku, ale aspoň niektorí znás im pre poriadok odmávajú. Hore Babou vyletíme v družnej debate s kamošmi, čo som ich už dlhšie nevidel, a ani sa nenazdám fičíme dolu do Perneka. Cesta je v zjazde taká ako na jar – rozbitá, vyfrézovaná, jamy, diery, schody… Škoda sa už vôbec rozčuľovať. 

Nasleduje rýchly úsek záhorskými dedinkami, kde sa presúvame celkom slušnou rýchlosťou a míňame tak Rohožník, Plavecké Podhradie a smerujeme ďalej, tentokrát opäť na Cerovú. Tam si uprostred dediny pamätám jedno nie príliš náročné, ale zato nepríjemné stúpanie. Ako tak debatujeme vo dvojiciach prípadne i viacčlenných grupách vidím ceduľu koniec Cerovej. Ani som si nevšimol, že sme ten úsek, ktorý mi pred troma rokmi narobil značné problémy, už prešli. Ešte kdesi tam sa od nášho zdravého jadra odrthli naše rýchle šípy, ktoré sme obiehali v Jablonici. Tí sa tam zastavili v domnieke, že je prestávka na tradičnom mieste. Avšak kvôli vynechaniu rannej slučky cez Neštich, Biely kríž, Raču sme boli v Jablonici o dobré 2 hodiny skôr ako po iné roky.

Pokračujeme ďalej. Slnko prihrieva čoraz viac, teplota stúpa a na nás je nachystaná myjavská vsuvka. Teda niekoľko krátkych jedovatých stúpaní a zjazdov, členitý ale nádherný cyklistický terén, relatívne dobrá kvalita asfaltiek. Trasu už poznám z minulého roka a práve na túto časť som sa mimoriadne tešil. Schuti si tam môžem zajazdiť a potrápiť sa na 17 %-ných stojkách a potom slastných zjazdoch. V tomto úseku sa naša 27 členná skupina dokonale roztrhala a tak sme sa zrazili až na kofole v Prietrži. Domáci dôchodcovia mali celkom zmenu, keď videli aká tlupa pestrofarebných hobíkov sa im tlačí do krčmy. A krčmárka musela siahnuť dokonca aj po rezervných pollitrákoch. Asi nie je v miestnej krčme zvykom, že tam pije naraz vyše 30 ľudí. 

Na Bukovec vyrážame po asi polhodinovej pauze po skupinkách. Ešte väčšie rozostupy vzniknú práve v tejto časti po Myjavu, kde prví čakajú na posledného aj vyše desať minút. Už dlhší čas pozorujem, že mi na biku v stúpaniach čosi vŕzga. Preto prosím na čakačke v Myjave Ľuboša, nech sa mi na to kukne. Ten v momente krúti a naťahuje kľuky, lomcuje s bikom a oznamuje mi, že mám už dojebabraný stred. Nech mu bike reku donesiem do dielne.
OK, hovorím, po Karpaťáku sa stavím.

Ide sa mi veľmi dobre, necítim únavu ani žiadne problémy. Stále sa motám okolo výkonnostnej skupinky, ktorú predstavuje Ivan, Juro, Miro a ďalší. Presúvame sa z Myjavy cez Poriadie do Starej Turej. Toto sú už riadne kopanice. Aj cesta je už druhej, možno vyššej triedy, miestami dlhé poplátané úseky a značne nekvalitný asfalt. Okrem toho mi to pripadá ako jazda na húsenkovej dráhe, lebo je to samé hore a dolu a tak niekoľko kilometrov dookola. Ešte že ideme pomaly, lebo by sa nám z toho mohlo urobiť aj nevoľno. V Starej Turej sa okolo poludnia zhromažďujeme pod veľkým stromom, ktorý na nás vrhá príjemný chladivý tieň, pretože Slnko neúprosne páli a pred výšľapom na Javorinu treba šetriť sily. Tu sa niektorí spolubojovníci rozhodujú otočiť a ísť späť domov. Predsa len, Veľká Javorina, ako sa neskôr ukázalo, nebola prechádzkou ružovou záhradou. 

Pozvoľné stúpanie na Hrnčiarové a ďalej na vrchol k vysielaču Javorina prakticky začína už v Starej Turej. Naše rady sa dosť preriedili a mám dojem, že nás už pokračuje len okolo dvadsať, ak nie ešte menej. Už to nemá význam ďalej počítať. Rýchli vrchári nasadzujú tempo, ktoré nás hneď v úvode potrhá. Nič to, viem, že sa hore čakáme. Postupne, po menších či väčších hupákoch prichádzame na križovatku ciest na V. Javorinu a Cetunu. Odtiaľto je to na vrchol asi 6 km s priemerným stúpaním 7.4 % a miestami s vyše 14 % sklonom a veľmi premenlivým profilom stúpania!

Hrubý rozohriaty asfalt, množstvo dier a prachu na ceste uberá síl každým šliapnutím do pedálov. Vzduch sa tu skoro nehýbe. Po krátkom otvorenom úseku vchádzame do lesa, kde je aspoň tieň. To však, ako čoskoro zisťujem, nie je žiadna výhra. Horšie stúpanie ako na Javorinu som v živote nešiel. Nešlo ani tak o rozbitý asfalt, či sklon kopca, ale podmienky. V tom tieni sa držali husté roje otravných múch a iného hmyzu, ktoré pri našej pomalej jazde hore kopcom neodbytne dobiedzali a útočili z každej strany. Nestačil som sa oháňať ani rukami ani jazykom ani ničím iným. Proste, raz boli v nose, potom atakovali oči, uši, dokonca sa nehanbili ani do úst. Mrchy, teda tie muchy. Do toho všetkého sa zo mňa lialo ako z krhly a tak zásoby vody, čo som viezol z poslednej občerstvovačky sa veľmi rýchlo míňali. Postupne som dobehol a obehol asi dvoch-troch bikerov, dokonca niekto aj zosadol a najstrmšie úseky tlačil. Ani sa nečudujem, veď pri tých podmienkach a útokoch kamikadze…
Sklon sa zmierňuje, ešte jedna ľavotočivá zátačka a už vidím parkovisko a za ním Holubyho chatu. Nesporný dôkaz toho, že som hore. Čoskoro. Už iba asi 500 m s prevýšením necelých 50 výškových metrov (slabá desina). Aspoň tu nie sú muchy a asfalt je perfektný. 

Úplne k vysielaču prichádzam asi v prvej polovici skupiny, čo sa vydala na túto tortúru. Postupne prichádzajú aj ďalší, každý má toho dosť a konštatujeme, že to bolo naozaj náročné, po všetkých stránkach. Jednotlivo schádzame do bufetu na nejaké občerstvenie, kde sa pripája aj Robo, ktorý ide po vlastnej osi priamo z maratónu Trnava – Rysy, čo absolvoval pred dvoma dňami. Postupne sa vydávame na zjazd dolu a ďalej na Cetunu.

Zjazd to teda nie je žiaden, aspoň teda pôžitok. Navyše v spodnej časi chytám defekt a tak môj negatívny dojem z cesty hore znásobuje aj táto skutočnosť. Všetci ma obiehajú, ja zatiaľ vyhadzujem kolo z upínakov a vyťahujem rezervnú dušu. Robo zastavuje pri mne a pýta sa, či mi má pomôcť. Odmietam, že to zvládam sám, ale po minúte jeho ponuku veľmi veľmi rád prijímam. Moja náhradná duša je asi stará a preležaná. To mi na kľude nepridáva, ruky roztrasené, tak narýchlo prezúvam Robovu dušu. Zachránil mi tam život. Ručnou pumpičkou sa naťahujeme obaja, až získava pneumatika potrebný tlak. Schádzame dolu a v podstate ani neviem, ako dlho mi to trvalo, lebo som si pripadal ako v tranze. Ospravedlňujem sa chalanom otráveným čakaním za nepríjemnné zdržanie. Vyrážame ďalej a zdržanie oproti itineráru je v tomto úseku hneď viac ako polhodinové. 

Čo čert nechcel, niekde za Vrzavkou chytil defekt aj Ivan a tak v Bzinciach opäť všetci stojíme a čakáme na Ivana a Jara, ktorý mu aspoň prítomnosťou pomáhal spríjemniť výmenu prerazenej duše. To už máme sklz takmer hodinu a preto sa snažíme čo-to dobehnúť. Smerom späť na Starú Turú po hlavnej je niekoľko tiahlych stúpaní a hupiek, ktoré však relatívne dobre prekonávame a točíme na Vaďovce, Višňové do Čachtíc. Nádherný, mirerne zvlnený technický úsek v týchto miestach prechádzame skoro ako profíci. Zátačka za zátačkou, mierne hore, zjazdík, podjazd, lúka, les, okamžitá rýchlosť takmer 40 km/h. Proste nádhera, po predchádzajúcich útrapách úplný cyklistický balzam. V Čachticiach stojíme na obed. Keďže je k dispozícii iba jedna reštaurácia, časť tých, čo jedli na Javorine sa odpája a obeduje až vo Vrbovom. Ja som už na pokraji hlaďáku, tak nechcem riskovať a objednávam si pizzu a kofolu. Príjemne mi padlo posedieť si na normálnej stoličke v chládku reštaurácie na námestí, odkiaľ sledujeme akési bežecké preteky. Neponáhľame sa však, aj tak sme mimo itinerára a nemá význam naháňať čas na úkor jedla.

S plnými žalúdkami v miernom klesaní spaľujeme z obeda zvýšený obsah glukózy v krvi a prichádzame do Vrbového, kde nestojíme. Veď sme plní a navyše ktosi povedal, že tá dobrá kofola, čo tam čapovali tam už nie je dobrá. Tak načo strácať čas. Už sme aj tak roztrieštení, že ideme po skupinkách ako sa sformovali za Javorinou a ani neviem, kto je pred nami a kto za nami. Iba Rasťo a Jaro oznámili zmenu ich azimutu a rozhodli sa vynechať záverečné kopcovité úseky. Vydali sa sólovo po rovine na Trnavu a späť do Pezinka. Nás ešte čakajú obľúbené hupáky Vrbové – Trstín, Červený kameň alias Červák a Zochova chata alebo Zoška. 

Úplne v pohode absolvujeme v slušnom tempe hupky v malej skupinke. Niekde v polovici tejto časti trasy škodovečka tesne objíma strom, po ceste pobehujú policajti a v priekope plače mladá dievčinka (asi si požičala od tatka auto na výlet). Smutné, ale na druhej strane šťastné, že nikto nezahučal. Mohol to byť aj hocikto z nás. Do trstínskej krčmy prichádzame akurát, keď rýchlejšia skupina vyráža na záverečný úsek. Dávame si kofču, minerálku, poniektorí aj pivo, masírujeme svaly na nohách a každý subjektívne pri spoločnom stole hodnotíme doterajší priebeh. Hodinovú stratu spod Javoriny sme zredukovali do tohto miesta na asi 30 minút. Po pár minútach sa dvíhame a vychádzame ne cestu, len to nejako dlho trvá a s domnením, že nás čoskoro dobehnú sa spolu so Svenom vydávame smerom na Smolenice.

Ťaháme rozumným tempom a po pár kilometroch zisťujeme, že za nami nikoho niet. Preto sa rozhodneme ísť ďalej spoločne a pravidelne striedame. Po ceste debatujeme o rôznych veciach, hlavne sa Svena vypytujem na maratón Trnava – Rysy, ktorý absolvoval tak ako aj Robo iba pred pár dňami. Vyzerá byť v dobrej pohode, čerstvý a tak sa so mnou delí o dojmy a zážitky. Pred Doľanmi dobiehame Dušana H. a nabádam ho, aby sa za nás zavesil. Má už toho ale asi dosť a tak len mávne rukou, niečo zamrmle a ďalej si ide svoje tempo. 

Pod Červák prichádzame spolu so Svenom, avšak on je rýchlejší a silnejší, takže čoskoro mi mizne z dohľadu. Do stúpania vchádzam sám a čudujem sa, že ma ešte doteraz nezačali obchádzať kŕče. Snažil som sa v tej horúčave piť maximálne koľko sa dalo a to sa asi prejavilo na pohode. Zdolal som aj predposledné krátke prudké stúpanie a zjazdík cez Pílu bol príjemným osviežením. Ostávalo posledných asi 10 kilometrov na Zošku. Čas sa neúprosne krátil, Slnko klesalo nižšie k obzoru a ja som na hodinkách zisťoval, že ak sa nič mimoriadne nestane, hore do cieľa by som mal prísť zhruba v čase, ako bolo naplánované v itinerári. To by znamenalo, že v závere sme vymazali hodinovú stratu. Za normálnych okolností by sme asi do cieľa potom prišli s hodinovým predstihom.

Pred Dubovou som dobehol už v pokľudnom tempe idúceho Mira z Jablonca, ktorý ožil, keď sme boli dvaja a spoločne sme prešli Harmóniou smerom na záverečné 4 km. Tam som pociťoval, že mám už pomaly dosť a trochu som začal šetriť na záverečnú 10 % stojku pred parkoviskom. Oproti už fičali dolu chlapci z rýchlej skupiny. Miro sa mi v miernejšom úseku ešte na začiatku stúpania asi o 50 m vzdialil, ale v záverečnej stojke som dal do toho všetky zvyšné sily a tesne pred vrcholom som ho dobehol, takže sme do cieľa dorazili takmer spoločne. Pozerám na čas – 3 minúty za itinerárovým príchodom. Napriek náročnosti trasy a všetkým problémom i útrapám, čo sme prekonali to nakoniec dopadlo veľmi dobre, len šero bolo čoraz silnejšie.

O niekoľko minút po nás prichádzajú ďalší – Ivan, Juro, Miro atď. Gratulujeme si k výkonu a po krátkej eufórii z úspešného príjazdu do cieľa sa vydávame do Pezinka, do jamy na pivo.
Je už skoro tma a preto naša jazda nie je príliš bezpečná. Jediný Miro P. má vzadu blikačku, tak ide posledný a ťaháme čo to dá, aby sme už boli v bezpečí. Predsa len, neradno riskovať zrážku s autami, ktorých je na ceste v túto hodinu akosi priveľa. Aj napriek tomu prichádzame v pohode a po prezlečení sa do civilu mierim do Jamy, kde už za stolom sedí celá partia Pezinčanov. Prichádza aj Rasťo zo skrátenej trasy a v totálnej pohode rozoberáme uplynulý deň a zážitky z cesty. Na obrázku nájdete aj aktuálny výškový profil celej tohtoročnej trasy podľa rozpisu od štartu na kruháku v Pezinku až po príchod do Pezinka.

Tradične, Karpaťák je už trvalo jeden z mojich vrcholov sezóny s maximálnym významom. Podobne ako v minulých rokoch, keď som sa zúčastnil, mal som aj teraz veľmi pozitívne dojmy, získal som množstvo rôznych skúseností, zážitkov a hlavne postretával som sa so známymi, s mnohými iba raz v roku a to práve tu. Z hľadiska náročnosti to bol určite najťažší Karpaťák, ktorý som išiel aj napriek tomu, že som bol za uplynulé roky asi najlepšie pripravený. Rasťovi patrí vďaka za ochotu prípravy trasy a itinerára a stmelenie partie ľudí so záujmom prežitia príjemného dňa na bicykli. Rovnako aj chalanom z partie, s ktorými sa vždy rád stretám, za celodennú spoločnosť.
Na druhej strane sa mi zdala vzdialenosť tohtoročného maratónu trochu pridlhá vzhľadom k mojej výkonnosti (a možno aj iných), keď v prípade nepredvídaných zdržaní (defekty, pády, nehody, iné) je silno narušený časový rozpis a príchod do cieľa je potom na hrane únosnosti kvôli svetelným podmienkam v tejto ročnej dobe. Možno by stačilo o niečo menej kilometrov, náročnosť býva optimálna. Takto by sa vytvoril väčší priestor pre prípadnú kompenzáciu časových strát alebo záverečné posedenie a zhodnotenie dňa v pezinskej Jame. V každom prípade však, ak budem môcť, na budúci rok sa teším zasa. Rasťo pripravuje ďalšie zmeny, ktoré vždy, aspoň doteraz, boli mimoriadne pestré, zaujímavé a priniesli tejto akcii to správne korenie.