Tak sme si po Sereďmaratóne 2006 dali Schwechatera, ktorý už má, nejaký ten pátek, svoju tradíciu. Z našej partie išlo znovu početné zastúpenie, čo sa mi aj páčilo. Len tak ďalej.

Registráciu sme si odstáli bez väčších komplikácii. Počasie sa ukazovalo ako aj po ostatné ročníky. Všetko ide tak ako má. Marián sa ma pýtal, či si idem zapretekať. Strelil čas 3:05, či ho budem atakovať. Aj som pokrčil plecami, reku uvidíme, čo deň dá. Odmietol som sa však kvôli tomu nakvartýrovať kamsi dopredu, ako to robia iní „profíci“, ktorých aj tak po pár kilometroch obiehame, ako lapajú vzduch s vyplazeným jazykom.

Niekedy v januári 2006 zavolal Dušan Holbík niektorých členov ŠK Cyklo-tour Sereď, konkrétne Mariku, Mira, Ivana, svoju manželku Helenku a mňa k sebe domov pod zámienkou kolaudácie nového bytu. Pri tej príležitosti to na nás rozbalil: „zaregistroval som náš klub na SZC ako organizátora cyklomaratónu pod názvom „Sereďmaratón 2006“. Bude sa konať 21.5.2006“. Napriek tomu, že všetci okrem Dušana sme cyklistami viac dušou ako telom, súhlasili sme, že pomôžeme s organizáciou. To s tým telom a dušou myslím vážne, asi preto členov nášho klubu nazval jeden kolega cyklista „bicyglistami po týteši“ (poznámka autora: týteš = hrádza postavená popri rieke Váh). Takže sme súhlasili.

Marián Hlbocký nám poslal srandovnú pozvánku na cestný maratón so štartom v Seredi. Keďže Sereď nie je od BA a okolia ďaleko, tak sme sme sa ako partia športového spolku WWW.SPORTREPORT.SK rozhodli štartovať.

Ako obvykle, veľkou neznámou bol vývoj počasia. Nakoniec sa však ukázalo, že pršať nebude a tak bola naša premiéra v nových dresoch na novom maratóne potvrdená.

Pre túto sezónu som si stanovil že zvládnem trojo akcií a v rámci toho, sa prispôsobím s tým minimom času čo mám, na trénovanie. Mali to byť Schwechater maratón, Dolomity a moja akcia. Vlastne na cestu pre hobbíkov toho tuná ani moc nie je. O to bolo väčšie prekvapenie, keď sa mi z rôznych zdrojov začali presakovať informácie o novom cestnom maratóne. Navyše po zložitom pôrode projektu sportreport ktorý sme dotiahli aspoň do pozerateľnej fázy komusi z partie skrslo, že by sme si ako skupina ľudí čo sa poznáme a stretávame, mohli dať vyrobiť dresy. Tak sa počas dlhej zimy rozbehol rituál s návrhom dizajnu dresu, zohnal sa výrobca a práve na začiatok mája bola dohodnutá dodávka dresov. Po dohode na nich dominuje adresa nášho portálu kde sa o nás najskôr dozviete, aj keď to nie je len čisto náš web, ale ťažko by sme našli jednoduchšie a výstižnejšie spojivko pre partiu pezinčanov, modranov, bratislavčanov či ľudí od IT fachu. A na druhú stranu aspoň trocha spopularizujeme druhú polovičku kolegovcov autorov ktorí spolu s nami tvoria obsah sportreportu. Takže karty boli rozdané tak, že vlastne s novými dresmi sme na Sereďmaratón jednoducho museli ísť.

Sezóna je už v plnom prúde a ja ešte v podstate nemám nič najazdené, keďže len teraz mi skončil semester v škole. Naposledy som sedel na biku pred mesiacom. A práve v tomto čase ma volajú parťáci z Pezinka, aby som išiel na Sereďmaratón. Že to môže byť celkom dobrá akcia a po prvý krát sa ukážeme na verejnosti v nových dresoch. Keďže posledná akcia, na ktorej som bol, bol neštich v septembri minulý rok, je to lákavá akcia, aj keď už dopredu viem, že bez formy sa tam dosť natrápim. Napevno sa rozhodujem až v deň maratónu. Vonku je pomerne pekne, na maratón idem, a keď už nebudem moc pretekať tak si aspoň zajazdím v novom prostredí.

Asi pred dvoma týždňami sa na stránkach Sportreportu náhle objavila informácia o novom cyklomaratóne v Seredi, v poradí prvom ročníku. Zároveň bola táto akcia zaradená ako preteky mužov a masters s licenciami, pohár železničiarov a cyklistický maratón pre ostatných, teda neregistrovaných.

Počas jazdenia maratónu som rozmýšľal nad týmito vecami.

1. Spomenul som si na dnes už takmer kultovú reportku neznámeho bikera o tom, \"Jak jsem jel Krále Šumavy\". Nie však zo svojho pohľadu. Zdalo sa mi, že to čítalo priveľa tých, ktorí si mysleli, že tento spôsob prípravy a samotnej jazdy na maratóne je normálny a správny. :-)

2. Teraz som sa na vlastnej koži presvedčil, ako som sám musel neskutočne znervózňovať bikerov na maratónoch pri svojich cyklistických začiatkoch, keď som jazdieval na horáku v teniskách. Prakticky 3 sezóny! Teraz som to konečne pochopil.

3. Prečo mi to Aleš urobil, že poslal na mňa druhú vlnu bikerov z krátkej trasy práve v čase, keď som sa nachádzal na prípojke krátkej trasy k dlhej.

Otázky su zodpovedané, odpovede (viac než jednou celou vetou) sú nižšie. :-)

Minulý ročník tejto cykloturistickej akcie vo mne vyvolal celkom pozitívne pocity a presvedčenie, že pokiaľ budú okolnosti priaznivé, zúčastním sa jej aj v tomto roku. Dlhá a nepríjemná zima však zanechala po sebe hmatateľné stopy v podobe rozbitých krajníc, množstva porozhadzovných dier po bratislavských uliciach, ale aj na mnohých cestách medzi obcami nášho regiónu, kade bežne väčšina z nás jazdieva.

So spoluhráčmi v HK Tornádo, sme sa koncom roka 2005 dohodli, že zorganizujeme firemný hokejový turnaj Telecom Cup. Problém bol len nájsť vhodný termín a zladiť ho s pracovnými povinnosťami väčšiny kolegov. Na prelome rokov 2005-2006 to nebolo vôbec možné zorganizovať. Nebol ani voľný ľad a ani pracovné povinnosti väčšiny kolegov niečo také neumožňovali. Až sme sa nakoniec dohodli na záver hokejovej sezóny, keď sa na všetkých štadiónoch uvoľnil dostatočný časový blok na zorganizovanie turnaja 4 firemných družstiev. Nazvali sme ho Telecom Cup 2006 a zúčastnili sa ho výlučne zamestnanci štyroch telekomunikačných firiem, teda T-Com, T-Mobile, Orange a Siemens. Výnimka platila iba na brankárskom poste.

Na konci augusta vo mne a Robovi Juhásovi skrsla myšlienka usporiadať cyklistický pretek. Tento nápad sa zrodil po našej neradostnej úvahe o tom, ako sa nám táto sezóna nečakane zvrtla. Mňa postihli závažné zdravotné problémy, ktoré prakticky ukončili moju tohtoročnú sezónu. Bobo po zlomenine ruky už takisto rezignoval na nejaké veľké cyklistické snaženie. Tak sme si povedali, že keď už toho nenapretekáme veľa my, tak to skúsime aspoň umožniť druhým.