Horal 2005

A už je tu piaty ročník asi najťažšieho maratónu na Slovensku. V mojom prípade dokonca jediného maratónu, ktorý tento rok absolvujem. Hmmm, pekne som si vybral, hneď ten najťažší... Pravda je, že mi v poslednom období zachutil viac cykloorienťák a tak na maratóny nebol čas. Pravda až na túto "čerešničku na torte". Darmo, Horal to je výzva, v mojej vekovej a hmotnostnej kategórii to nie je len prázdne slovo. Po tréningových výpadkoch na jar tohto roku som si postavil cieľ dôjsť v limite. Nuž a tak som sa dopravil do Svitu spolu s orienťákmi Pucom (ako člen teamu VOS-TPK zabezpečuje meranie tohoto maratónu) a Stankou - tá si ide zazávodiť na LEJZY a samozrejme starým parťákom Bobom. Ten sa na maratón poctivo pripravoval, absolvoval žiletkárske sústredenie na jar v Chorvátsku a vyzerá, že nenechá nič náhode.

Z Horala sa pomaly stáva rutinná záležitosť, bývame ako vždy v Zenite a ako vždy nás pred jeho vchodom vítajú riadne kaluže. Darmo, hoci predpoved je dobrá, v stredu riadne pršalo a v lese bude mokro. Na prezentácii ma usporiadatelia príjemne prekvapili darčekom - kvalitnými ponožkami s logom Horala. Dokonca, kedže som sa prihlásil v časovom limite, dostávam ich hneď dvoje. Škoda len, že maju vrchnú čast bielu, aj tak som sa rozhodol, že si ich hneď zajtra vyskúšam, som zvedavý na ich farbu večer v cieli....

Rano nás vítalo jasnou oblohou a trošku väčším chladom, nevadí, hlavne že neprší. Obliekam preto trojštvrťové gate a windstoperový dres, snáď sa v tom neuvarím. Na štarte absolvujem klasické zvítanie sa s kamarátmi, jedno foto s ešte bielymi ponožkami "Horal" a pomaly sa poberám na samý koniec zoraďujúcich sa pretekárov. Dnes to bude v štýle "prežiť", takže nebudem radšej tamtým vážnym športovcom vpredu zavadzať. 

Je odštartované, vyrážame z areálu hotela a škriabeme sa po vapencovo bielej prašnej ceste okolo konca lesa a po asfalte smerom na Spišskú Teplicu. Po prechode dedinou začíname stúpať do kopca a odkrývajú sa pekné scenérie Vysokých Tatier, klasické už to miesto pre fotenie za jazdy. Fotím a odfukujem, kúúúrňa tuším som to s tým oblečením mierne prehnal, začína mi byť podozrivo teplo. Naštastie vchádzame do lesa schovávame sa priamemu slnku a chládok a vlhko je príjemné. Nepríjemné je ale množstvo vody stekajúcej z kopca, blata je podozrivo veľa, akoby predznačovalo čo to bude dneska za závod. Prvý vážnejší dolekopec, dávam si pozor aby som niekde neskĺzol zo stopy do blata, na zemi zopár vypadnutých bidonov. Nuž ja neviem, ak by som si všimol, že mi tá flaška vyletela, zastávim a vrátim sa po ňu. Nie je horšia smrť ako od smädu. Vybiehame na asfaltku do Spišského Bystrého (Kubachy), blato odletuje z kolies ako stúpa rýchlosť smerom do doliny.
Pred dedinou prvá občerstvovačka, tak ako po každý rok, len preletím okolo, naozaj nechápem, načo ju sem stavajú, veď preteky ešte ani poriadne nezačali. Dolinou Kubaška stúpam strážiac si tepy, veru, tento rok idem bez poriadneho tréningu a treba sa šetriť. Aj tak ma na Peklisku chytá taká divná kríza, nohám sa akosi nechce, nuž spomalím, celý deň mam pred sebou. Na štarte som si ako vždy zabudol naciachovať výškomer a tak sa pri horárni za Pekliskom pýtam usporiadatelov, či nevedia v akej nadmorskej výške práve sú. Samozrejme, že nevedeli, moja otázka bola predsa len trochu náročná. V týchto miestach je povrch chodníkov v pohode, voda je odtečená a tak aj na padákoch za odbočkou na Smrečinské sedlo sa dá fofrovať, len sem tam nejaká mláčka.

Konečne sa odkrýva prvý pohľad na Kráľovu hoľu, zosadám a asi takmer z toho istého miesta ako po iné roky fotím, darmo to je už obrad. "Plávajúci" štrk na občerstvovačkou na Pustom poli absolvujem opatrne. Načapujem ionťák, nafasujem banány - ja zjem iba jednu polovicu, ostatné si chystám ako "mýto" to Télgartu. Vyrážam ďalej, z asfaltky do lesa a už sa blíži brod cez potok. Pred ním stoja dvaja dumajúci bikeri (voda je vysoká) a za ním nejaká slečna povzbudzujúca a ukazujúca, kadiaľ išli tí pred tým. Kedže ma títo neštastníci zastavili, musím sa vrátiť aby som nabral rýchlosť a prešiel potok bez zastavenia. Vyberám si ľavú stranu a čľup, zase mám mokro v tretrách, kurnik, ja sa to snaď nikdy nenaučím! Chodník za potokom je zarastený a zablatený, v jednom stúpaní pri prechode klzkého konára mi koleso skĺzne a ja padám na bok. Prepadám sa do čohosi mäkkého a mokrého, bike na mňa, dostávam kŕč do lýtka, och to je bolesť. Neviem čo skôr, vyhrabať sa z mokrej čečiny, vymotať sa z pod biku, či si vystrieť nohu . Uff, tak toto intermezzo bolo dosť nepríjemné. Chvíľu mi trvalo kým som sa zase rozbehol. Jeden mokrý a šmykľavý úsek som radšej vytlačil, aspon som si trochu rozcvičil to nešťastné lýtko. Malá zmena trate oproti minulému roku nás zaviedla na okraj lúky, z neho strmo hore do kopca, ešte jeden úsek a už strmo klesáme ku potoku. Chvílu za tým sme už v tuneli pod traťou a na asfaltke. Dolekopcom zase odpadáva blato a ja skúšam rozcvičiť zasvinený prešmykač aby mi konečne dovolil nahodiť veľkú pílu.

Blíži sa Télgart, ja sa vešiam na bikera predo mnou, čaká nás prechod už známou štvrťou a vtedy je lepšie ísť pokope. A už sme tu, obligátne skandovanie, sem tam trošku drzejšie cigánča poťahá za dres. Po chvíli, keď sa mi zdá že dotiera viac než je vhodné, obetujem banán. Ale inak v pohode, stúpanie do sedla absolvujem síce na pražiacom slnku pomaly ale nejako sa tam vytrápim. Hore ma dobieha Filip, prehodíme pár viet, sťažujem sa, že mi to nejako dnes nechce ísť rýchlo.
Filip je tiež turista, vychutnáva si prírodu okolo a nikam sa nejako veľmi neponáhľa. Horné lúky končia ďaľšou drobnou zmenou v trati, stúpame strmo hore aby sme sa vyhli totálne rozbahnenému chodníku. Lesáci su po kalamite vo švungu, pri padáku do Šumiacu to už nevydržím, zastavujem a fotím alej zdobenú siahovicami nakladenými snáď do troch metrov výšky.
Na občerstvovačke v Šumiaci konečne zhadzujem prepocovák, v prvej časti stúpania na KH zvykne byť dosť teplo. Predomnou sa odkrýva dolina pod KH, svah má ohlodaný bez jediného stromu. Víchor ktorý tak ťažko zasiahol Vysoké Tatry sa preniesol ponad hrebeň Nízkych a aj tu narobil škodu. Stúpam hore a veru nejde sa mi dobre, rýchlosť - taká nijaká, tepy držím dole, snažím sa nájsť optimálny prevod ale nejde to. Kým sa vyškriabem na asfaltku v polovici kopca, tri krát zastavujem.
Horná polovica bude ešte horšia, uvedomujem si. Ešte pred tým ale stretávam Boba, ide mu to dnes fantasticky, už teraz ma predo mnou nádskok vyše štyridsať minút. Nedávam si ale žiadnu dlhšiu pauzu ako som to robil v minulosti, krátke zastávky, pri studničke, v prvom sedle, podchvíľou na fotenie. 

Cez hrebeň sem tam poriadnejšie fúkne, naštastie hore sa ide väčšinou na druhej strane. A opäť ten pocit, že vysielač sa skôr vzďaluje ako približuje, počítam metre, chcem to mať za sebou. Hore prichádzam dosť vytrápený, tuná ukrutne fučí, vypýtam si bujón a na stvrdnutých nohách odkrivkám do budovy sa obliecť. Filip došiel už predo mnou, len sa krátko pozdravíme, vonku sa schyľuje k búrke, v diaľke zahrmí , radšej sa posadím na bike a odchádzam, nech ma to nechytí. Podchvíľou mám pocit, že mi vetrisko odfúkne bicykel do doliny, našťastie nižšie fúka menej a tak sa dá aj zrýchliť. Zmrznutý a stvrdnutý, s boľavými a vytrasenými rukami zbieham až na miesto, kde trať odbočuje na traverz. Konečne sa zahrievam bicyklovaním, obieham kaluže, pribúda blata. Na chodníku sa objavuje potok, ďalších 500 metrov sa ide vo vode a bahne, po šmykľavých kameňoch, opatrnúčko, len sa nevysypať. Na odbočke do Telgártu sa baví jeden starší český pretekár z organizátorom. Vysvetluje mu prečo to práve zapichol. Vyzerá ale v pohode, zdá sa, že to rozhodnute spravil ešte pri plných zmysloch. Darmo, Horal Krejzy nie je žiadna prechádzka. Smrťák do Telgártu začínam v sedle, sám prekvapený, kde sa vo mne berie odvaha. Vystupujem nakoniec až na mieste kde ma minulý rok spravil Citrón so svojím Katriňakovským glosom. No dobre, aspoň v niečom som sa zlepšil. Dolekopec som teda prežil, prelietam cez Telgart a začínam stúpať k tunelu. Pozerám na hodinky a skúšam si spomenúť, aký čas som mal tu minulý rok. Začínam pomaly kalkulovať, či vôbec prídem do limitu. Pri prechode potoka si opäť operiem tretry aj s ponožkami (už dávno ale nie su biele) a dožičujem si dlhšiu pauzu na občerstovačke na Pustom poli. Vyžieram im posledný kúsok melóna, slané krekry chutia výborne a aj tabletky s hroznovým cukrom boli výborný nápad. Psychicky sa začínam chystať na výstup na Smrečinské sedlo. Pridáva sa ku mne mladík, idúci Krejzy prvý raz, porovnáva to s minuloročným Lejzy a dospieva k jedinému možnému záveru: "Lejzy, to bola ten taka limonádka, toto je iné kafe.." Hornú časť tej veľkej lúky už obligátne šlapem peši, mladík vedľa mňa dlho odolával na kolibríkovi zosadnutiu, nebol ale rýchlejší a nakoniec to vzdal. Posledný úsek, psychicky vždy najťažší, navyše zase v blate už nejako pretrpím a konečne sme hore. Obloha sa zaťahuje a my klesáme na Brunov a do doliny. Rodeo-hupky idem s rešpektom, chodník sa mi zdá nejaký viac rozbitý, na asfalte som rozbitý aj ja, ale aj tak sa snažím vyťažiť z dolekopca čo to dá a ťahám štyridsiatkou. Začína pršať, pofukuje silný protivietor, kradne mi energiu, darebák. Našťastie dážď ustáva, než dojdeme do Tepličky. Na občerstvovačke mi domáci ochotne lejú motorový olej na uškrípanú reťaz, ja sa vystieram na asfaltke a počítam čas. Kurnik, bude to len tak tak.

Asfaltka dole dolinou popri Váhu, idem len to tak fičí. Odbočka do prava a už sa škrabeme do známeho sedla. Hore nás ale čaká prekvapenie, žiadne hasičské auto, odbočka vľavo do lesa je prehradená páskou, my pokračujeme po asfaltke hodný kus ďalej dole kopcom. Konečne odbočka doľava a následný nekonečný mierne stúpajúci traverz. Ide sa na ňom ale dobre, blata relatívne málo, stúpanie rovnomerné, odkrývajú sa pohľady do Hornádskej doliny. Zastavujem a fotím, to je povinnosť, v diaľke je Hranovnica, otcove rodisko. Stúpanie pokračuje ale oproti minuloročným prechodom Kozích chrbtov v blate a tlačení bola toto vynikajúca zmena. Bravó organizátori! Prichádzam ku sanitke v lese, neklamnom to znaku tažkého úseku, ako sa sem vôbec dostala?, blesklo mi v hlave, na viac úvah ale nemám čas, technický úsek dáva zabrať. Prechody lúk nad Šuňavou si vždy vychutnám, Tatry v pozadi, makučká tráva tlmí nerovnosti, bike len tak fičí, parádička. Lenže v lese je na cestičkách stále horšie a horšie. Blato, voda,kaluže. Zrazu ma organizátor smeruje doľava, na ceduľke čítam "KRÁĽ ŠUŇAVY". A to čo má byť? Trialový chodníček klesá nádherným lesom, hustý mach, panenská príroda, úžasné. Lenže na chodníku pribúda koreňov, šmýka sa ostošest, tráva a mach je rozrytý bikermi až do blata. Trial je náročný, častokrát musím zosadnuť, nemám už sily na žiadne panské huncútstva. Pri prechode jednej kaluže som asi neodhadol jej hĺbku, koleso mi vbehlo hlboko dole, vidla išla na doraz a ja som začal opisovať oblúk, vyberajúc si miesto na dopad. Našťastie som nemal dosť rýchlosti, bicykel sa v najvyššom bode zastavil a vrátil naspäť. Dooooosť komicky to vyzeralo, veru. Žiaľ nemal som ani energiu ani zmysel pre humor. Táto trialová vložka nemala konca a mňa už to dosť bolelo. Po príchode na občerstvovačku v Šuňave som veru hneď aj pozdravoval toho človeka, ktorý to vymyslel. A veru som nebol sám.

Do posledného kopca pred Lopušnou dolinou som stúpal s nervóznym pohľadom na hodinky. Blato bolo na obligátnych miestach, už som sa ani nečudoval. Pekný zjazdík do Lopušnej ma síce trošku vytriasol, ale aj tak sa páčil. Dole za potokom čakalo ďalšie prekvapko, prestavte si, oni tí organizátori zmenili trasu a zrejme sa teda nepôjde cez ten posledný smrťák! Značky ma zaviedli na asfaltku, stúpam popri zjazdovke až ku nejakému hotelu, za ním cez potok a už zase sa stúpa. Dobieha ma Filip a pýta sa na čas. Do limitu zostáva necelých 15 minút a ja zvyšujem tempo. Tak ako po každý rok, tuná sa už na tepy nepozerám, zbesilo sa teperím hore strmým kopcom. Aj tak to bolo dobré riešenie, hore pod vedenie prichádzame nejako príjemnejšie ako po starom. Šialený downhill, Filip je zjazdár pair excellence, dostáva sa predo mňa a ja mám problémy držať sa ho a aj sa dívať na cestu predo mnou. Posledný hrebienok pre Svitom, letmý pohľad na hodinky, asi to už stíhame, ale aj tak z hecu, ťaháme, čo to dá. Fotí ma umytý a prezlečený Bobo (bisťu, ale musel byť rýchly...). Filip mi opäť uteká dole kopcom, dole ale na mňa galantne počká a ponúka záverečný špurt do cieľa. Nazbieram teda sily a pelášim, čo to dá. Konečne v cieli, Filip o chlp skôr, stihli sme to s rezervou pár minút. V cieli nás už vítali vytešení kamaráti z Lejzy (Stanka vyhrala !), pivo a cestoviny chutili, v tombole zase nič, ako sa už stalo pravidlom za posledne roky. Po chvili mi v cieli začala byť zima a tak som sa roztrasený pratal pod sprchy. 

Rezume: Tento rok som bol veľmi pomalý, aj som sa krotil aj som nemal natrénované, takže to až tak nebolelo. Trať bolo dosť rozmočená, zmeny v trati (až na toho nešťastného Šumavského kráľa) vítam a celkovo hodnotím ako opäť podarený ročník.

Takže dovidenia v Svite v auguste 2006.