Karpaťák 2005
- Napísal: Rasťo Trubač
- Published in Cestná cyklistika
Tohtoročný Karpaťák mal jednu zásadnú zmenu. Keďže sa nekonal RockFM maratón, navrhol som v tom istom období jazdu na Veľkú Javorinu. Zlé počasie však toto zmarilo a tak som naplánoval trasu Karpaťáku aj s Veľkou Javorinou. Ako sa však termín Karpaťáku blížil, začal som mať z tejto trasy obavy. Nejazdil som keď sa dalo a väčšinou sa kvôli počasiu ani nedalo jazdiť. Teda forma nehrozila. Z trasy som už nechcel cúvnuť a tak bola otázka či to vôbec pôjdem. Pekné počasie, ktoré skutočne vyšlo, ma presvedčilo a na vlastnú akciu som prišiel ;-)
Výzvu maratónu prijalo 27 ľudí. O pol ôsmej, keď som prišiel na kruhový objazd, ma už takmer všetci čakali. Vyrazili sme s 5 minútovou stratou. Smerom na Babu sme šli okolo zobúdzajúcich sa Hodokvasníkov, ktorí nás hromadne povzbudzovali (aspoň tí čo nespali). Stúpanie na Babu sa šlo pomerne pokojne, kontroloval som chvost poľa, aby som dohliadol kto je posledný a mohli ísť po Záhorí spolu. Ostatní nás už čakali v Perneku.
Príjemným tempom sme teda spoločne vyrazili a cesta ubiehala, že som sa ani nenazdal a prešli sme Plaveckým Petrom. Za ním nasledovali Prievaly, kde Medovi praskla špica a tak sme mali prvého odpadlíka. Cerová preverila sily ďaľšieho - Jara Veselovského, ale inak stále sme boli pokope. Prešli sme Jablonicou, kde si viacerí mysleli, že stojíme, ale nebolo ani 10 hodín, že by boli krčmy otvorené a aj v itinerári som mal prvú pauzu inde. Na to doplatil Jaro ktorý sa k nám pripojil až na Javorine, keďže nesprávne odbočil. My sme totiž išli pred Osuským doľava a v Prietrži sme zastali. Tuná nás Medo dobehol a zvestoval svoje problémy. Ďalej už s nami nešiel, keďže cesta v týchto úsekoch je dosť rozbitá a obával sa totálneho zlyhania kolesa. Ja som sa zasa obával profilu. Zatiaľ to šlo, ale nasledujúci úsek vlani vytrápil viacerých.
Po pauze sme vyrazili smerom na Bukovec. Kopanice sú vizuálne krásne, ale cyklisticky náročné neustálymi krátkymi strmými stúpaniami a klesaniami. Pomaly, ale o to istejšie som sa prepadával dozadu až za mnou zostali len JoKo a možno ešte jeden, dvaja... Snažil som sa šetriť sily, ale nepomáhalo to. Ešte v Bukovci ma ofúkol Miro, ktorý sa na pauze pozabudol a potom som išiel sám. Všetci nás už čakali vo Vrbovom. Odtiaľto na mňa čakal už neznámy terén. Ten nebol o nič jednoduchší ako doteraz a tak cestou na Starú Turú sme sa zasa všetci roztrhali a každý šiel na čo vládal. Keďže som mal GPS, tak ma pár chalanov počkalo, keď si neboli istí cestou. Tentokrát som teda nešiel na konci, navyše aj Dušan Hrubý chytil defekt a s Lubošom Drahošom prišli do Starej Turej pár minút po mne.
Tu sa niektorí otočili smerom domov a väčšina zamierila smerom na Javorinu. Na chvoste som visel s Petrom Majdom a dúfal som, že to už nejak prežijem. Nešlo sa mi zle, ale skrátka som nevládal držať tempo. Nakoniec nám aj tak všetci zdrhli a začalo trápenie. Okolo nás prefičal Ivan, ktorý bol dakde čapovať vodu a Peter sa zlomil pod samotným stúpaním na Veľkú Javorinu. Že to otočí. Využil som môj talent a hučal som do neho, že keď už sme tuná, tak to vyjdeme hoci aj pešo. Paradoxne to zabralo. Ďuri Haluška nám ešte ukázal cestu a pridal zopár ironických poznámok a už sme ho nevideli. Peťovi to šlo lepšie, ja som mal krízu akú dávno nie a musel som zoskočiť a šľapať. Síce aj on a mal som ho na dohľad, ale bol 200 - 300 m predo mnou. Keď bol kopec miernejší jazdili sme, keď sa zdvihol, tak sme tlačili. Na GPSke som očami tlačil čiary nech som už hore. Na poslednej zákrute ma zrazu obehol Bobo, rehoce sa, že tlačím a fotí. Ja sa zasa už teším, že som hore. Prichádzam na Holubyho chatu, kde ma parťáci posielajú na vysielač. No určite... Ak by som tam vyšiel, naspäť už len letecky, myslím si. V rade na pitie chytám maximálnu krízu. Musim si sadnúť a minimalizovať energetickú námahu. Juro Teplan so mnou debatuje, aby som to ľahšie prekonal, ale ja mám baterky vybité. Dávam si desinu pivo a dva suché kúsky chleba. Nejaký gél som totiž zjedol tesne pod vrchom a hlad necítim. Pomáha to a o 10 minút sa cítim podstatne lepšie. Práve sme na odchode.
Zjazd bo nepríjemný, drobné kamienky a porézny asfalt drncá nepríjemne a rozhodol som sa to bezpečne pustiť a menej sa trápiť. Často sa mi stalo, že keď som na takom teréne išiel pomaly, chytal som defekt. Takto som prefičal viac ako desať našincov a dolu som prišiel tuším druhý. Postupne sme sa zbiehali a čakáme. Čakáme a stále Bobo a Marian Dluhý nejdú - asi defekt. Presne. Maroš chytil defekt a aj rezervu mal poškodenú. Slnko nám pražilo na kokosy a mne to nepridalo na pohode. Nakoniec sme vyrazili cez Cetunu dolu na Bzince. Pekne dolu kopcom, ale mizerný asfalt. V tom už počujem hlášky - defekt, netoč... A zasa stojíme v Bzinciach. Ivan Červenka chytil defekt. To už meškáme aj za itinerárom a ja tuhnem. Tlačím nejakú chemikáliu do seba, ale necítim sa v pohode. Konečne prichádza Ivan s Jarom a môžme vyraziť. Neviem však chytiť tempo na širšej, stále stúpajúcej ceste smerom na Starú Turú. Navyše mi na prilbu a hlavu pod ňou pečie oskar a mne sa začalo zatemňovať pred očami. Okamžite som musel zastaviť, ísť do tieňa, dať dole prilbu a vyliať vodu na hlavu. Vtedy niekedy ku mne prišiel Jaro a pýtal sa, čo je. Nejde to, odpovedám a konečne začínam reálne vnímať. Kríza, Slnko, prilba na ktorú nie som zvyknutý a vytuhnutosť od častých zastávok mi vystavila účet a ja ho splácam. Ostatní sú preč a tak s Jarom pomaly ideme, ja už s prilbou na baranoch. Asi to zaberá, keďže som sa začal cítiť lepšie. Jaro sa trápi v stúpaniach, ale po rovinke ide svižne. Keď som ako tak krízu prekonal, boli sme už pred Višňovým.
Odtiaľto začal najkrajší úsek cesty, navyše v tieni a tak som si to s Jarom až do Čachtíc vychutnával. V dedine bol nejaký polmaratón a veľký humbuk. Troška sme museli hľadať našich, ktorí už obedovali. Objednali sme si aj my dvaja. Jaro sa tváril, že sa mu veľmi nechce a bol unavený. Ja som mal toho tiež dosť. Nakoniec som si objednal pivo a dohodol sa s ním, že nejdeme trasu maratónu ale najmenej náročnú trasu cez Trnavu domov. Boli sme v polceste zjedenia obeda, keď sa chalani začali zdvíhať. Volali nás s nimi, ale tušil som, že s úplne plným žalúdkom a prázdnym rezervoárom síl by to bolo divoké, tak som oznámil že sa odpájame. Však v Jame... a rozlúčili sme sa.
My sme kľudne dojedli a nasadli na biky. Popravde, šlo to ťažko. V príjemnom počasí po rovinke tesne nad 30. Prvý sa preberám z krízy ja. Snažím sa nahodiť rytmus a slušné tempo nech to odsýpa. Jaro sa po rovine drží, ale každý kopček mu spôsobuje trápenie. Našťastie ich nie je veľa, ani nie sú dlhé a Jaro je bojovník. Takto sa pomaly blížime k Trnave. Tesne pred ňou na cikpauze posielam Mirovi SMS - odpoveď - sú v Trstíne... To už viem, že budeme v Pezinku skôr. V Trnave dávame pauzu, pivo, kofola a mieša sa dokola. Z Trnavy je to do Budmeríc a Modry ťažší terén a trocha sa obávam o Jara. Ale on bol poliaty živou vodou a tak ideme podstatne živšie. Cesta mi rýchle ubieha a dokonca začínam cítiť čoraz viac síl. Raz darmo, miernejšie tempo a hneď sa mi inak ide. Medo vyvoláva, že nám ide autom oproti a zbehneme na pivo. To už sa blížime domov. Do Pezinka prichádzame tuším pred ôsmou. Už sa cítim v pohode, akurát v žalúdku mám galimatiáš. Chce to pivo. Práve dostávam SMS, že chalani dorazili do jamy. Dávam civil a idem za nimi.
Resumé: Tento rok som naložil riadnu dávku vzdialenosti a nie velmi sa to osvedčilo. Treba trocha kratšiu trasu, nech je čas si o tom pri pivku za svetla pokecať. Budúci ročník to napravím a vypúšťa sa mimoriadna Veľká Javorina. Zato počasie bolo ideálne, slabý vetrík, Slniečko, teplúčko. Menej som už spokojný so svojim výkonom, ale príčina je jasná. Čo je menej jasné je, že musím poriešiť niečo so svojou makovicou. Keď mám na hlave prilbu (a to málokedy), strašne sa mi prehrieva hlava a nemám z toho dobrý pocit. Aj teraz som od Starej Turej jazdil bez prilby a bolo to podstatne príjemnejšie. Neviem v čom to je, nezvyk, zlé odvetranie? Ťažko povedať. Tak-či-tak som rád, že prišlo toľko ľudí. Dúfam, že ak bude o rok akcia, prídete opäť.