Na túto Vajnorskú akciu som sa celkom tešil.

Organizátori totiž k bežeckému minimaratónu pridali ešte aj kategóriu inline korčuliarov. A na to som si celkom trúfal. Nie na víťazstvo ale na kondičné zvládnutie. Pred dvoma týždňami som si na bežeckej časovke na 400 metrovej trati do vrchu skoro "vyflusnul" plúca.
Korčule mi nerobia problém a tak sa mohlo ísť v sobotu ráno na vec.

Ako každý rok, aj tentokrát som sa zúčastnil kilometra pre všetkých. Mal som čo naprávať. Aspoň trošku zlepšiť svoj čas.

Ako „správny“ profík, išiel som sa najprv rozjazdiť smerom na Pezinskú Babu, skontrolovať partiu, či pracujú na úprave bežkárskych tratí, aby mali cyklisti aj v zime dostatok pohybu v doplnkových športoch.

Odtiaľ som sa vybral na velodróm V. Ružičku s cieľom zlepšiť si čas. A tam to už frčalo v plnom prúde. Za stolmi debatili súťažiaci, ktorý už mali svoj kilometer za sebou a pred sebou dobré gulášisko s pifkom alebo kofolou.

Na štart som nastúpil relatívne skoro, takže som ani nestihol veľmi vytuhnúť. To je dobre. Doteraz som túto časovku vždy nejako pohnojil. Buď prirýchlym nástupom, alebo príliš unavený po dlhom výlete. Tentokrát som si svoje posledné zvyšky síl z tohtoročnej ustupujúcej kondičky hodlal rozdeliť rovnomernejšie. Takže som sa pri rozbehu radšej ani veľmi netrhal ako podaktorí. :-)

Vlastne sa mi na víkendové medzinárodné orienťáky ani veľmi nechcelo. Na horáku som za rok 2006 natočil omračujúcich 130 km a prichádzajúca viróza spolu so stále boľavou rukou po zlomenine pravej ruky, neboli tie správne motivačné lákadla. Ale keď som stretol pri robote filantropku Evu K. a potom aj Jura M., tak som sa nechal ukecať. Som mäkký. Nabudúce sa im vyhnem. :-)

Vybral som si však len základnú kategóriu pre verejnosť. Aj tak som už skoro všetko pozabúdal. Ilja mi na preteky požičal svoj čip, čím mi určite ušetril času a peňazí. Aj tak nemohol súťažiť, lebo mal službu.

Pôvodne som prišiel do Stropkova na časovku ale s úmyslom ísť potom domov na biku. Takže sme do nášho auta natlačili okrem pračky ešte dva horské bicykle a jeden cesťák. :-)
Na druhý deň po časovke som sa vybral domov na biku. Minulý rok som si nevzal dovolenku a tak to nebolo možné. Ledaže by som zmákol za jediný deň 500 km. :-) Teraz som si dovolenku zobral a mohol som ísť kade len chcel.

Prakticky 6 týždňový cyklistický výpadok s rukou v sadre, som cítil už v prvom stúpaní na prvú horskú prémiu. Navyše mi v kritických chvíľach skákala reťaz po pastorku. O stojke ani nehovoriac. Nespomínam si, kde som ju mohol vyťahať. Jedine ak by mohla byť reťaz nová a ešte nesadla. Ale kto si to má pamätať, keď teraz sedím na horskom bicykli druhý krát v tomto roku. Prvýkrát bol Šela Maratón niekedy pred 5 mesiacmi.:-)

Chcel by som sa s Vami hobíkmi podeliť o zážitky a dojmy z maratónu Wildoner Thermen Radmarathon v mestečku Wildon neďaleko rakúskeho Grazu, no hlavne Vás upozorniť na dobrú akciu. Našiel som ju na stránke www.radmarathon.at. Ako správneho Slováka ma zaujalo hlavne množstvo občerstvovačiek na 163 km trati - 6 občerstvovačiek + jedlo a pitie po dojazde. ...A keď som si ich aj minulý rok vyskúšal (kvalitu a sortiment), tak moje rozhodnutie bolo jasné. Tento maratón už nikdy nevynechám. Vlani sme tam boli 9 z klubu a tento rok sme sa zúčastnili 11-ti.

Po vlaňajšom extrémne ťažkom ročníku som navrhol zmenu k ľahšiemu profilu. Vypustil som Kopanice a Veľkú Javorinu a pridal Bradlo. Termín som ohlásil ďaleko dopredu a tak som už len čakal či vyjde počasie a zdravie. To prvé vyšlo super, slabý vetrík, teplota 30, skrátka v týchto dňoch veľmi krásne. Počasie prilákalo ak sa nemýlim 26 ľudí. Zato zdravie ma zradilo na poslednú chvíľu a noc pred akciou ma premohla viróza. Ale aj tak som skúsil či to zvládnem.

Po dlhšej dobe som mal z Karpaťáka obavy. Sádru mi dali z ruky dole pred dvoma týždňami a horúčkové rozcvičovanie ruky spolu s rozbiehaním cyklistických otáčok nevzbudzovali veľké nádeje na pohodovú jazdu. Už po hodine jazdy mi dochádzal dych. Tak som skúsil znovu šokovú terapiu. Dal som si pred Karpaťákom na poslednú chvíľu Non-Stop cyklojazdu Trnava-Rysy deň pred akciou. Tam som sa vytrápil ako sa patrí až do dna. Stále som však veril, že telo naštartujem.

V sobotu ráno okrem citlivejších stehien to išlo do PK na zraz partie celkom dobre. Prišlo aj zopár nováčikov. Dvaja z Dubnice, Peťo s Barbarou a tuším aj Mišo. Po pol ôsmej sme mohli vyraziť smerom na Pezinskú Babu.

Už niekoľko rokov zvoláva Rasťo v tretiu augustovú sobotu, prakticky týždeň po MTB Horalovi a iba dva dni po cyklomaratóne Trnava – Rysy, priateľov cyklistiky, známych z pezinskej partie a ďalších sympatizujúcich na jazdu okolo Malých Karpát. Maratón má nesúťažný charakter, ale zajazdiť si dosýta môže každý podľa svojej chuti. Profil trasy ako aj možnosti oddychu a občerstvenia sú vhodne vybraté a pre každý ročník Rasťo zároveň pripraví aj malé prekvapenie – úsek, kade sa ešte doteraz nejazdilo a mnohí teda nevedia kam sa pôjde a ako to tam bude vyzerať. Okrem tradične dobrej nálady akciu podobne ako v posledných minimálne 4 ročníkoch priaznivo podporilo aj výborné počasie.

Non-stop cyklojazda Trnava-Rysy má za sebou úspešný ročník s poradovým číslom 29. Položil som niekoľko otázok na hlavného organizátora pána Mariána Rozložníka, ktorý v spolupráci s organizačným teamom na ne odpovedal.

1. Prečo sa vlastne akcia Trnava-Rysy, konkrétne tá cyklistická časť, koná v pracovný deň?
Je to dané v prvom rade tradíciou a aj praktickými skúsenosťami z minulosti. Vo štvrtok je premávka na cestách slabšia a našou snahou je umožniť účastníkom prežiť aspoň dva dni v krásnych Tatrách. Tiež pobudnúť na podujatiach organizovaných v rámci Medzinárodného stretnutia mládeže Rysy.