Trnava-Rysy 2005

O tejto akcii som sa dozvedel zo Sergejovej stránky. Že vraj je to cyklomaratón dĺžkou aj trasou podobný rokefemu, ale nie je až tak organizovaný. Je to takisto maratón, kde sa nepreteká, skôr je to vlastne spoločná jazda cyklistov. Preto som sa rozhodol, že pôjdem na túto akciu. Nakoniec tento rok nebol ani RockFM a preto som sa na ňu o to viac tešil.
Spočiatku som si myslel, že na maratóne bude veľká účasť a bude tam veľa známych. Po opýtaní sa viacerých ľudí na účasť som zistil, že ide iba Sergej. Ostatní známi z Pezinka či Blavy nešli buď kvôli práci (maratón je nezvyčajne vo štvrtok) alebo kvôli sobotňajšiemu Rasťovmu Karpatskému maratónu, ktorý sa tak kryl s touto akciou.

Štart bol v Trnave vo štvrtok ráno o 3:45, preto sme sa so Sergejom dohodli, že do Trnavy pôjdeme v stredu večer a prespíme tam, keďže v cene štartovného je aj nocľah v Trnave. V stredu pred maratónom sa komplet nabalím, keďže organizátor odporúča zobrať si so sebou stan aj spacák a musím so sebou brať veľký batoh. Našťastie iba do Trnavy. Poobede už iba sledujem počasie, keďže už tretí deň za sebou neprestajne prší. Našťastie asi o tretej pršať prestáva a o piatej, keď sa stretávam so Sergejom sú už aj suché cesty. Do Trnavy je to síce kúsok, ale po prvé som 2 týždne nesedel na bicykli, po druhé mám na chrbte veľký batoh a aby toho nebolo málo, tak som ešte dosť unavený z predošlých akcií. Preto aj tento kúsok nie je pre mňa lahoda. No, dúfam, že zajtra to pôjde lepšie, čaká ma asi 10 krát dlhšia trasa.
V Trnave sa zaregistrujeme, aj keď prihlášku bolo treba odoslať už skôr. Po večeri si idem ešte do centra zaobstarať žrádlo na ďalší deň a pomaly sa ukladám spať. Našťastie sa mi darí skoro zaspať, ráno je budíček o 3:00.

1. deň, 18. august, štvrtok

O tretej sa teda pomaly zobúdzam, napchám do seba raňajky a pripravím sa na štart. Batoh si skladám do sprievodného autobusu a hneď začínajú pokyny organizátora. Viac menej len o tom, aby sme išli pokope a aby sme nepredbiehali sprievodné vozidlo vpredu. A tiež si máme dávať pozor na zjazdy, keďže skoro každý ročník si tu niekto vraj zlomil kľúčnu kosť.
Krátko pred 4:00 už vyrážame osvetlení iba vlastnými svetlami a spočiatku aj pouličnými lampami v Trnave smerom na Hlohovec. Našťastie je tu dobrý asfalt a netreba dávať pozor na jamy. Ocitám sa na čele balíka hneď za sprievodným autom, vedľa mňa je Ivan, ktorého tu práve spoznávam. O chvíľu zisťutem, že je to ten šťastlivec, ktorý minulý rok na rokefeme vyhral pobyt v Grécku. Takto spolu ideme až po Hlohovec a kecáme o rôznych akciách, ktoré sme prežili. Za autom sa ide dobre, zadné svetlá trochu osvetlujú cestu, je tu teplo, dobré závetrie, len auto ide dosť nerovnomerne. No, snáď sa to postupne zlepší.

Za Hlohovcom začína stúpanie, stáčame sa na Topoľčany cez známe hupky. Už na prvom kopci sa roztrháme a musíme sa počkať, a to takým spôsobom, že auto dolekopcom spomalí na nejakých 10 km/h. Potom si vodič asi myslí, že sme už pokope, a tak v najlbižšom horekopci zrýchli na 35. Znova sme roztrhaní, tak zasa dolekopcom 10. A takto to pokračuje aj ďalej, preto sa ani nečudujem, že skoro všetci na vodiča sprievodného auta toľko nadávajú. Tiež je to však trochu chyba tých, ktorí sa zubami nechtami držia auta a celý balík potom za nimi. Ja som sa na auto vykašlal hneď na druhom kopci a dobre som urobil, idem si svojim tempom a zopár cyklistov so mnou, síce na konci balíka a často sám proti vetru, ale určite lepšie, ako za tým autom.

Kdesi pred Topoľčanmi už vychádza Slnko a všetko je krásne vidieť, aj cyklistov, s ktorými jazdím... Cez Topoľčany ideme akousi skratkou smerom na Partizánske po hlavnej ceste. Ako balík sa konečne dáme dohromady a pomaly si to valíme ďalej. Na mňa prichádza únava a strašne sa mi chce spať. Aj tá cesta doteraz akosi rýchlo ubehla, a ktovie, možno som nejakú časť aj prespal :-)
Postupne za sebou vytvárame dlhú kolónu áut a mnohé z nich, ktoré sa nás snažia predbehnúť v dlhých neprehľadných zákrutách, potom viackrát pre nás pripravia divadlo, keď sa snažia vyhnúť kolízii s oprotiidúcim autom a cyklistov pritom skoro vytlačia z cesty. No, viackrát veľa k nehode nechýbalo...

Pred Oslanmi sa stáčame doprava smerom na Žarnovicu, začína stúpanie na sedlo Veľké pole. Spočiatku sa držím vpredu, potom sa začínam šetriť, veď pred Žarnovicou sa aj tak čakáme. Chvíľu sa prepadám dozadu, ale hneď ako začína väčšie stúpanie, začínam predbiehať všetkých zasa ja. Stále idem okolo 18-20 a to sa mi ide v pohode. Hore prichádzam úplne čerstvý, no aby som zasa v zjazde nezaspal. Idem teda opatrne, a dobre robím, keďže je tu štrk, na čo doplatil aj 1 cyklista, ktorý v zákrute ľahol a už som len videl, ako sa drží za kľúčnu kosť. Takže ani tento rok nebude výnimka v tradícii zlomených kľúčnych kostí.

Po skončení zákrut nasleduje ešte dlhé mierne klesanie, kde ešte dobehnem 1 cyklistu, s ktorým sa ťaháme až po prvú pauzu a popri tom si pochvaľujeme úseky s novým asfaltom a nadávame na úseky som starým asfaltom a samými dierami.
Obec Píla, tu sa prvýkrát čakáme. Myslel som, že tu bude normálna občertvovačka, ponúkajú nám tu však len minerálku, preto musím míňať vlastné zásoby. Keby som toto vedel, tak si naberiem vodu a pokračujem ďalej sám po najbližšie potraviny a tam počkám balík. Aj tak mi tu pauza vôbec nesadla, radšej by som bol, keby bola tak o ďalších 50 km.
Cca o 20 minút sa pohýňame ďalej. Prejdeme Žarnovicou a dostávame sa na hlavnú cestu Hronským lievikom. Ideme na kraji cesty a tak netvoríme za sebou kolónu áut. Ešte stále som sa však asi poriadne nezobudil, keďže aj tento úsek cesty mi ubehne dosť rýchlo. Cítim len to, že tá pauza pred Žarnovicou mi neurobila dobre a teraz sa mi už žiada ďalšia. Tá bude pri Strážoch pri Zvolene aj s obedom. Na ten sa už teším.
Onedlho sme na rýchlostnej ceste do Zvolena, kde sa cesta znova trocha vlní a je plná jám. Tu už naše sprievodné auto začína znova vymýšľať a horekopcom si to húli 40, aby následne mohlo ísť dole 15-kou. Raz z toho vznikla takmer kolízia, ako museli všetci pribrzdiť. Možno to robia naschvál, aby sme nezaspali :-)

Nasleduje krátke stúpanie na Stráže, malá slučka a sme v reštike, kde nás čaká obed. Všetko je dopredu pripravené a všetci skoro ihneď dostávame porciu špagiet so syrom. Spočiatku som si myslel, že je to iba predjedlo. Nebolo, preto som sa spýtal, či sa dá dať repete. Ževraj možno. Tak teda áno alebo nie? Zatiaľ si teda dávam ďalšiu porciu od dákej dobrej duše, ktorá špagety odmietla, a keď stále nenosia repete, vo vedľajšom stánku si kupujem párky. Hneď na to mi čašník prináša repete. No, však to predsa už nevrátim naspäť! S chuťou zjem párky aj tretie špagety a konečne zaháňam hlad :-) Uf, ale už o minútu sa odchádza, to sa mám hneď hýbať?

Zopár cyklistov ešte vysvetľuje vodičovi sprievodného auta, že horekopcom má ísť pomaly, dolekopcom môže trochu zrýchliť a ešte bla bla bla a ešte že má ísť po Bystricu trocha pomalšie, keďže máme plné žalúdky. Hneď na to vyrážame, chvíľu dolekopcom naspäť do doliny Hrona a po stále po rýchlostnej ceste do Bystrice. Hoci ideme okolo 20-25, tempo mi vyhovuje, keďže po jedle som nemal na rozdiel od ostatných žiadnu pauzu. Aj tento úsek ešte rýchlo ubieha, stále som sa poriadne nezobudil a to je už po obede.

Cez Banskú Bystricu prejdeme pomocou policajtov bez zastavenia a nasleduje krásna cesta Horehroním. Nejde sa mi zrovna najlepšie, ale dá sa to prežiť a o chvíľu sa už ocitám pri obci Nemecká, kde je ďalšia pauza. Tá mi veľmi dobre padne, kofola vo vedľajšej reštike, zmytie soli, krátky (alebo dlhý???) šlofík a už som v pohode. Nič si nepamätám, práve som sa normálne zobudil, v nohách dnes nemám ani 1 km, môžem šliapať :-)
Za Podbrezovou odbáčame na Čertovicu a hneď začína aj stúpanie. Z tejto strany ho síce nepoznám, išiel som ho zjazdom, ale moc strmé nebolo, iba také dlhšie, proste taká dlhšia, krajšia a strmšia Baba. Teraz už na začiatku makáme vyše 30-kou mierne hore kopcom. Ja sa snažím zostať čo najdlhšie ostať v prvom balíku, aj keď o nič nejde, ale aspoň sa zveziem v závetrí. Aj tento prvý balík sa rýchlo rozpadá a vpredu to zopár borcov stále drží. Krátko pred obcou Jarabá sa už aj na nich vykašlem a svojim tempom idem ďalej. O chvíľu ma obieha veľká tatrovka, za ktorou dlhšie idem v závetrí a znova dobieham borcov vpredu. Neviem, načo tá tatrovka ide, ale už o chvíľu tak spomaľuje, že ju obieham. Stúpanie sa zväčšuje a začína mrholiť. Už aby som bol hore. V zákrutách nám organizátori núkajú akúsi teplú grcku, vraj vodu, no to ju asi museli zohrievať, aby bolá taká teplá. Stačí mi moja chladná voda vo fľaši.

Prichádza najdlhšia zákruta, chvíľu ešte idem celkom slušnou rýchlosťou skoro vpredu, postupne však spomaľujem, začínam cítiť hlaďáka. Stúpanie nepoľavuje a tak začína menšie trápenie. Budúci rok si so sebou zoberiem kopec jedla, aby sa mi toto už nestalo, najhoršie je, že sme ani nikde nestáli, kde by sa niečo dalo nakúpiť.

Nakoniec vyjdem aj na vrchol, to ma predbehli len dvaja a hore ešte takmer nikto nie je. Je tu však riadna zima a keď ešte do toho mrholí, nie je to nič príjemné. Idem sa obliecť do autobusu a niečo si nakúpiť v bufete, ktorý je asi 3 krát drahší ako bufety niekde dole v dedinách. No fajn. Ešte ma čaká studený zjazd dole do Kráľovej Lehoty, kde sa znova všetci čakáme. Nakoniec to ani nie je také hrozné, aj mrholiť prestáva, cesta schne a dole je už celkom teplo. Dojedám moje posledné zásoby a znova sa trocha zregenerujem.
Po dlhom čase ideme znova pokope a začínajú ďalšie hupky. Tieto sú však dosť výživné. Výhľad na Tatry za veľa nestojí, keďže sú zahádzané mrakmi. Znova začína úradovať naše sprievodné auto, to sa len tak nezabúda, keď v dlhšom zjazde do Východnej sme išli chôdzou a v následnom kopci cez 40. Tam som sa naňho definitívne vykašlal podobne ako mnoho iných cyklistov. Možno to nebolo dobre, pretože sa ocitám sám, o chvíľu dobieham cyklistu, s ktorým idem cca po Važec, viacerých predbehneme, o chvíľu sa k nám pripojí ďalší, s ktorým potom zdrháme tomu prvému cyklistovi a valíme si to spolu ďalej. Zopár hupiek a sme v Štrbe. Vlastne od Kráľovej Lehoty, kde sme sa čakali, až potiaľto bol toto jediný úsek maratónu, ktorý som na bicykli ešte nepoznal. Teraz nasleduje dlhé ale mierne stúpanie na parkovisko pod Štrbským plesom. Asi polovicu idem s parťákom, potom ho opúšťam, keďže sa mu nechce ponáhľať hore. Obehnem ešte zopár cyklistov z prvého balíka, ku koncu stúpania ma však obehne Sergej, ktorý sa vraj dal vystreliť z dela. Chvíľu sa ho držím, no ten si to húli hore kopcom vyše 23, asi sa v tom dele poriadne zahrial, preto ten kúsok na parkovisko idem nakoniec sám.

Hore dostávame modré tričká s nápisom Trnava-Rysy 2005. Vraj v nich máme dojsť spoločne do kempu pri Tatranskej Lomnici. Všetci sa počkáme a môžme ísť postupne dole, smerom na Starý Smokovec a Lomnicu. Je to vlastne dlhý zjazd, alebo mierny dolekopec. Na jeho začiatku si líham na riadidlá, všetko vypnem a sústredím sa na zjazd. Znova takmer zaspávam a spomínam si z toho len na peknú scenériu Tatier a samozrejme aj polámané stromy, všetko to však rýchlo ubehlo a prichádzame do Športkempu, kde nás už vítajú davy ľudí, ako na Tour de France. Hulákajú, tlieskajú, povzbudzujú nás, ako keby sme podali neviemaký výkon. Veď to bolo predsa len 309 km, nebláznite :-) Niečo trepe aj hlas z repráku v kempe, ja však už hľadám, kde je tá sľúbená večera. O chvíľu už zacítim, že niekde sa tu varí guláš a podľa vône k nemu dorazím. Sergej so mnou, keďže on sa ponáhľa do Svitu, tam chce prespať a ďalší deň ísť do Dubnice nad Váhom a odtiaľ sa pripojiť na Rasťov Karpaťák. Je to síce lákavá ponuka s ním ísť, ale keď už môžem ostať tu v tomto prostredí až do nedele, tak to predsa využijem.

Guláš je perfektný, dlho po ňom však už nerozmýšľam a rozkladám sa vo veľkom stane, ktorý je tu pripravený pre cca 20 cyklistov. Bicykel mám pri sebe, miesta dosť, takže v tomto smere je to dobre vybavené. Tak čo, ukladám sa hneď spať, nech tu môžem aj ďalšie dni ešte jazdiť.
Ešte môžem trochu zhodnotiť celý maratón. Celkovo sa mi veľmi páčil, chýbali mi tu však klasické občerstvovačky, aké boli na Rokefeme. Tam však zasa bolo veľa kolízií spôsobených cyklistami, pričom tu boli všetci skúsení a vedeli jazdiť v balíku, žiadne podobné problémy som nezaregistroval. Mne sa išlo dobre, tempo viac menej vyhovovalo až na to, že hore kopcom sa išlo rýchlejšie ako dole... To sú však detaily, ktoré určite nezabránia tomu, aby som išiel aj budúci rok, ak mi vyjde na to čas.

2. deň, 19. august, piatok

Ráno sa zobúdzam krátko po deviatej, konečne svieži. Práve vidím odchádzať zopár cyklistov naspäť domov. No, keď bývajú v Nitre, nemajú to domov až tak ďaleko. Ďalší dnes vyrazili na Rysy, keďže je táto akcia vlastne medzinárodné stretnutie mládeže na Rysoch. Ja som si už do batoha nechcel brať aj obuv do hôr, keďže som tu bol pred týždňom, kedy som pochodil značnú časť Tatier. Teraz tu mám bicykel, tak to využijem, pešia turistika príde na rad zasa nabudúce.

Po raňajkách a kompletnej hygiene skočím do Tatranskej Lomnice, kde si nakúpim jedlo na dnes a zajtra.
Pokecám ešte s cyklistami, ktorí tu ostali (vekový priemer okolo 50 rokov), o včerajšku a po obede už vyrážam na biku smerom na Smokovec. Chcem ísť na Sliezsky dom a cestou späť ak sa mi bude chcieť sa stavím aj na Hrebienku. Do Smokovca je to mierne stúpanie, ďalej po Tatranskú Polianku rovina. Teraz, ako tu nie sú stromy tu normálne fúka vietor. Kalamitu si trocha nafotím, aj zhorenisko po požiari, ktoré ešte takmer pred týždňom tlelo.
V Polianke odbáčam na Sliezsky dom. Túto cestu vôbec nepoznám, na Sliezskom dome som bol iba peši a to bolo po inom chodníku. Len podľa vrstevníc na mape usudzujem, že to bude husté stúpanie. A nemýlil som sa. Od začiatku stúpanie cca 10-12 %, miestami možno aj viac. Asfalt je podobný tomu z Nešticha na Salaš v Malých Karpatoch, čiže nič moc. Horšie je, že je pokrytý hrubou vrstvou pilín z ťažby dreva. Dokonca ma o chvíľu 1 ťažné auto zastavuje a musím aj počkať, kým naloží drevo. Postupne ako stúpam hore, pilín ubúda, ale začína mi byť riadne horko. Až asi o 200 výškových metrov vchádzam do lesa, kde je to podstatne lepšie. Už iba zavadzajú turisti, ktorých je tu plno. Šliapem to hore tak 8-12 km/h a spomínam na rôzne kecy o tomto stúpaní od mnohých cyklistov. Je to vraj 1 z najťažších stúpaní na Slovensku a najvyššie miesto, kam sa dá na Slovensku na cesťáku dostať. No, tak ja som už bol na cesťáku aj na Královej holi asi o 300 m vyššie, ale to bolo niečo iné... Braňo Molčan si tu vraj zlomil rám bicykla, a to nebol ten rám žiaden shit. Ako o tomto rozmýšľam, ocitám sa už v pásme kosodreviny a cítim, že je tu chladnejšie. Za chvíľu som už na samotnom Sliezskom dome vo výške 1670 m n. m. Z Tatranskej Polianky mi tých cca 7 km stúpania s prevýšením 650 m trvalo takmer hodinu. To som však ešte stratil čas fotením a čakaním na auto s drevom.

Chvíľu si vychutnávam čerstvý horský vzduch, totiž tam dole sú cítiť len piliny a drevo. Pomaly sa spúšťam dole. Neviem si predstaviť, ako by sa tu dalo letieť, keby tu bol dobrý asfalt a žiadne zákruty. A nebolo by tu toľko turistov. Brzdy nemôžem skoro ani na chvíľu pustiť. Inak nastane zrýchlenie takmer ako pri voľnom páde.

Dole v Polianke to stáčam naspäť na Starý Smokovec, kde odbáčam na Hrebienok. Keď som tu bol minulý rok zopár týždňov pred kalamitou, vyzeralo to tu trocha inak, teraz mám problémy sa tu vyznať. Nakoniec trafím podľa dolnej stanice pozemnej lanovky, do ktorej sa ide napchať snáď aj 500 ľudí. Nechápem, že je o ňu taký veľký záujem, veď je to hore na Hrebienok peši len hodina. No a na biku, idem síce veľmi pomaly, za necelú štvrťhodinku som hore. Tu už je asfalt dvakrát širší a stokrát kvalitnejší. Pekný zjazd však z toho nebude kvôli veľkým davom ľudí. A to nepreháňam, že davom, len cestou hore som obehol stovky ľudí.

Z Hrebienka ešte skočím na Bilíkovú chatu, kam tiež vedie asfalt, vzdialená je asi minútu. Na Hrebienok potom vidím dovážať veľké množstvo akýchsi kolobežiek, na ktorých sa ľudia budú spúšťať dole po asfaltke. Bol som tu asi pred týždňom a viem, čo to znamená kolóna takýchto kolobežiek, preto rýchlo zdrhám dole, aby som žiadnych kolobežkárov obiehať nemusel...
Zo Smokovca to už mám vlastne iba dole kopcom a tak som hneď naspäť v kempe. Tiež už moc nevymýšľam a po večeri a dlhšej diskusii s ostatnými o dnešných zážitkoch sa ukladám spať.

Dnes som napokon prešiel 51 km s prevýšením cca 1200 m, o priemerke sa však radšej ani nezmieňujem. Scenéria však bola nádherná, dobre som si po včerajšku oddýchol a mohol som sa pripraviť na plánovaný zajtrajší výlet.

3. deň, 20. august, sobota

Ráno vstávam krátko po 7:00, napchám do seba raňajky a vyrážam na dlho plánovaný výlet do Poľska. Tam som na biku ešte nebol, tak to tam treba spoznať. Na pláne mám návštevu mesta Zakopane a plesa Morske oko, ktore je pod vrcholom slovenských Rysov, len na poľskej strane. A keby sa mi veľmi chcelo, tak pôjdem okruh okolo celých Vysokých Tatier, ktorý má vyše 200 km. Však po ceste sa rozhodnem, čo a ako a čo.
Hneď na začiatku stúpanie do Lomnice nie je zrovna príjemné. Aj ďalej cesta stúpa až po Kežmarské Žľaby, odtiaľ dlho klesá do Tatranskej Kotliny. To si už všímam, že počasie je dnes ozaj super a že lepšie by som si snáď na takýto výlet už ani nemohol priať. Medzi stromami je síce ešte trochu zima, ale inak je všetko v pohode. Onedlho už vchádzam do Ždiaru. Cesta sa mierne zdvíha, aby mohla postupne vystúpať do sedla Pod Príslopom vo výške 1081 m. Počas tohto stúpania sa mi otvárajú prekrásne výhľady na Belianske Tatry, ktoré kalamita vôbec nepoškodila. Aj samotné stúpanie je prijateľné, za chvíľu som hore a čaká ma rýchly zjazd do osady Podspády a následné mierne stúpanie do Tatranskej Javoriny. Je to taká v Tatrách zabudnutá dedinka, prekrásna, ale prázdna, je tu iba zopár poľských turistov.

Po prekonaní ďalšieho hrebeňa prichádzam do Lysej Poľany, kde začína podľa mňa najkrajšia dolina Slovenska - Bielovodská. Prešiel som ju peši pred necelým týždňom a nechcel som veriť, že na Slovensku máme takúto nádhernú dolinu. A tiež, bola takmer prázdna.
Hneď po prejdení Bielovodského potoka je tabuľka Poľská Republika a na poľskej strane je ešte colnica, kde ukážem občiansky a bez čakania pokračujem ďalej. Takto sa mi to páči a už sa teším, keď tu bude Schengen.

Teraz sa musím rozhodnúť - ísť na Morské oko, do Zakopaného a späť, alebo okruh okolo celých Tatier bez zastávky na Morskom oku, ktorá by ma zdržala asi 2-3 hodiny. Nakoniec volím vzhľadom na prekrásne počasie okruh okolo Tatier, ku Morskému oku pôjdem niekedy nabudúce...
Znova začínam stúpať, v opačnom pruhu je dlhočizný rad áut, ktorý smeruje ku Morskému oku. Najlepšie je, keď mnohí netrpezliví Poliaci začnú ten rad predbiehať cez protismer a ja sa musím uhýbať takmer mimo cesty. Dlho to však netrvá a postupne áut v protismere ubúda. Nasledujú 2 serpentíny a postupne sa cesta vyrovnáva. Odbáčam na Zakopané a sledujem povrch cesty, či je to na cesťáku zjazdné. Keď som tu bol pred cca 10 rokmi autom, bola táto cesta v hroznom stave, to pomaly bolo lepšie ísť cez les. Teraz to tu asi namiesto vyfrézovania iba pokryli vrstvou asfaltu, pretože jám tu veľa nie je, ale asfalt je strašne zvlnený a stále to hádže hore-dole. Pokiaľ však nejdem zrovna 60-kou, dá sa to prežiť. V dlhočiznom klesaní sa mi občas otvorí aj nejaký ten výhľad na Tatry. Po zídení k akémusi potoku začínam zasa stúpať, a to sa ešte zopár krát opakuje, cca 100-200 m stúpanie a klesanie. Zrazu sa z ničoho nič ocitám v Zakopanom. Hneď na jeho začiatku je výhľad na celé mesto. Tam sa zastavím, pofotím, niečo zjem, oddýchnem a pokecám s 1 Poliakom, ktorý sa ma najprv pýta, koľko ročne na biku najazdím, kam idem a odkiaľ som a potom mi trocha poukazuje okolie, že čo je čo a tak. S porozumením poľštiny nemám až taký problém, ako som si myslel, že budem mať. Po skončení rozhovoru sa púšťam do posledného zjazdu už v samotnom Zakopanom.

Kdesi v centre sa cesta viackrát rozvetvuje bez toho, aby tam boli nejaké tabuľky, ktorá cesta kam vedie. Po niekoľkých takýchto križovatkách mám už z toho veľký chaos a vôbec netuším, v ktorej časti mesta sa nachádzam. Málo podrobná mapa mi moc nepomôže. Najprv prechádzam akousi kvetami vyzdobenou časťou mesta, potom akýmsi lyžiarskym strediskom, neskôr sa asi 5 krát dostanem do slepej ulice. Až nakoniec po navigácii viacerých ľudí prejdem drevenicovou štvrťou mesta na akúsi hlavnú cestu. Na nej zabočím doľava a po asi 5 km sa konečne vytrepem z tohoto bludiska. Celé mesto je vlastne len asi milión kopaníc spojených dohromady a každá časť vyzerá inak, ale spolu to tvorí labyrint. Nabehal som tu skoro 15 km, šak to ani Blava nie je taká dlhá.

Za mestom znova stúpam, na konci stúpania je veľká tabuľa o tom, že nasleduje kompletne zrekonštruovaný úsek cesty hradený z fondov EÚ a také kecy. Začína krásny nový asfalt a cesta je ozaj ako nová. Hmmm, tak to sa mi páči, v tomto ma Poľsko ozaj prekvapilo, veľmi sa im zlepšila kvalita ciest.

Postupne stretám oproti celé húfy, balíky cyklistov, asi sa stále vozia tam a späť po novom asfalte. Cesta začína klesať a rýchlosť sa mi konečne poriadne zvyšuje. Asi 15 km idem krásnou 40-kou bez väčšej námahy a všímam si popri tom peknú scenériu poľských horských kopaníc. Asi po 25 km od Zakopaného prichádzam do mestečka Chocholov, ktoré je celé z dreva, len v centre tu majú zaujímavý vysoký kamenný kostol. Tu mám niekde zabočiť doľava smerom na Slovensko. Poliaci tu však opravujú most cez rieku Czarny Dunajec, preto sa musí ísť malou obchádzkou.
Zakrátko prichádzam na hranicu, kde mi znova iba čumnú na pas a idem ďalej. Hneď v prvej dedine idem do potravín, kde si nakúpim niečo na jedenie, keďže vlastné zásoby som už zjedol a už je dávno čas na obed. Sranda, že predavačky boli 2 malé sopliačky, ktoré nemali ani dohromady 15 rokov, čo je minimálny vek na to, aby mohol niekto pracovať.

Po malom obede pokračujem ďalej a v ďalšej dedine (Hladovka) ešte pozerám na mapu, že kde to mám vlastne odbočiť na Oravice. Medzitým ma ofrčí akýsi cyklista, tak rýchlo schovávam mapu a chcem ho dobehnúť. Nie je to práve najbezpečnejšie, keďže hneď za dedinou je prudké klesanie, kde idem po úzkej rozbitej ceste vyše 70 a následne dlhšie stúpanie. Tam to už rozpálim a dobieham cyklistu, nech sa ťaháme. Zisťujem, že je to Poliak a je zo Zakopaného. Smeruje do Oravíc, takže budeme mať asi 15 km spoločnú cestu. Keď mu hovorím, že idem okolo Tatier, odpovedá, že pozná celý okruh a je skutočne nádherný. Tak, má ozaj pravdu. Však práve, keď o tom hovoríme, je vidieť v diaľke skoro celý oblúk Tatier zo severnej strany.
Poliak to tu celkom dobre pozná a kecáme spolu o rôznych zážitkoch, ktoré máme. Tiež sa mi s ním veľmi dobre jazdí, keďže sa vpredu pravidelne striedame. Za chvíľu už odbáčame smerom na Oravice a blížime sa znova k Tatrám. Na Oraviciach je na kúpalisku taký nával, že už ani blcha by sa tam nezmestila, no na 1 m štvorcovom bolo snáď napchatých aj 8 ľudí, a ktovie, možno pod nimi boli ešte ďalší :-) Poliak sa tu otáča a ja pokračujem sám do Habovky. Na ceste je tabuľka oznamujúca, že cesta je v rekonštrukcii a je uzavretá, obchádzka má tušim 57 km. O tej rekonštrukcii som niekde čítal, ale myslel som, že to je len poklad nového asfaltu a vtedy sa cesty nezvyknú uzatvárať. Tvrdohlavo idem ďalej s tým, že na bicykli to už dajako prejdem. O chvíľu vidím oproti niekoľko áut a neskôr aj cyklistov na cesťákoch.

Najprv ma však čaká sedlo Borek vo výške 940 m s krátkym 14%-ným stúpaním. Od Oravíc je to prevýšenie cca 150 m, no trvalo mi to len zopár minút. Tušim som konečne vo forme.

Zo sedla chvíľu rýchlejšie klesám a prichádzam na začiatok opravovaného úseku. Pred 3 rokmi tu bol totálne rozmlátený asfalt, chvíľami pokrytý hrubou vrstvou zeminy, takže toto tu teraz opravujú. Hneď na začiatku tohto úseku je už vlastne oprava cesty ukončená a idem po krásnom novom asfalte, viac ako 2 krát širšom, ako bol predtým. Po cca 2 km však asfalt končí a nasleduje hrubý štrk, tam ešte asfalt nestihli položiť. Musím tu ísť opatrne, keďže mnohé šutre zo štrku sú dosť ostré. Dá sa to však prežiť. Najzaujímavejší je však koniec. Tam znova vchádzam na asfalt, všímam si však, že sa mi akosi lepí na kolesá a cítim že je úplne čerstvý. Hneď za zákrutou už vidím robotníkov, ktorí tu práve kladú nový asfalt, hneď vedľa párny valec. Takže schádzam z cesty a idem ten kúsok povedľa nej. Nestojí mi to za to, aby sa mi uvarili plášte na ešte horúcom asfalte.
Už o chvíľu sa opravovaná cesta stáča smerom na Zuberec a dostávam sa na starú cestu, po ktorej prejdem do Habovky. Odtiaľ už začína normálny asfalt a tak pomaly stúpam do Zuberca, kde sa v miestnej krčme najem, napijem a nachystám zásoby na ďalšiu cestu. Za Zubercom cesta pomaly stúpa do ďalšieho sedla. Po ceste vidím v mojom aj v opačnom smere ísť mnoho cyklistov, hobbíkov s číslom na chrbte, akoby tu boli nejaké preteky. No, neviem, čo to majú za akciu, ale dosť som ich predbehol...

Po cca 3 km si to už valím 14-kou v krátkom, takmer 20%-nom stúpaní, šak keď sa cítim vo forme, tak prečo ju nevyužiť? Nasleduje zmiernenie stúpania, prechod do okresu Liptovský Mikuláš krátke klesanie a tiahle stúpanie do sedla Ostrý vrch. Išiel som tadiaľto pred 3 rokmi, ale opačným smerom, takže to tu trochu poznám. Stúpanie sa dá kľudne zvládnuť, stále idem cez 15 až hore do výšky 1110 m n. m. Vyfotím výhľad na Liptov aj Oravu a padám dole. Tomuto klesaniu ja hovorím krásny zjazd. Samá zákruta, výhľady, krátke rovné úseky, kde sa dá zrýchliť... No proste super. Zákruty nie sú prudké, takže stále sa tu dá ísť rýchlo a ani autá na mňa nemajú šancu :-)

Po skončení zákrut nasleduje krátke stúpanie, na ktoré som však dobre rozbehnutý a môžem sa znova pustiť do klesania. Tu sa to dá riadne rýchlo rozpáliť dole, a tak si to húlim 75. Ešte zopár zákrut a po nich dedina Liptovské Matiašovce. Cesta tu tiež stále klesá, takže stále idem rýchlo, aj za ňou, až po Liptovskú Maru. Keby som mal čas, idem celý zjazd vyskúšať ešte raz, ozaj sa mi to páčilo. Čas ma však tlačí, aby som ešte za svetla sa vrátil do kempu. Navyše, už teraz mám v nohách vyše 150 km a pred sebou ešte cca 80.

Ešte sa vybláznim v zvlnenom teréne popri Liptovskej Mare a vchádzam do Liptovského Mikuláša. Tu už cítim mierneho hlaďáka a pomaly sa začínam obzerať po nejakých potravinách. V Mikuláši popri ceste žiadne vhodné neboli, tak pokračujem ďalej. Za mestom sa chytím za nejakého miestneho maníka na horáku, ktorý nejde zrovna pomaly. Spolu ideme až do Liptovského Hrádku, tam už mierim do potravín, kde ešte pojem trocha energie, aby sa mi dobre šliapalo nasledujúce cca 25 km dlhé stúpanie.

Po krátkom oddychu vyrážam ďalej. Cestu poznám iba z auta, na biku som tu ešte nebol. Len podľa vrstevníc na mape som zistil, že to bude síce mierne, ale veľmi dlhé stúpanie odtiaľto prakticky až na Štrbské Pleso. No fajn. Už cítim aj únavu, ale ešte sa to dá vydržať. Stúpanie začína už v samotnom Liptovskom Hrádku. Prejdem cez rieku Belú, diaľnicu, zopár dedín a dostávam sa na otvorenú krajinu s výhľadom na Kriváň rovno predo mnou a naľavo odo mňa celé Západné Tatry. Na ceste je krásny nový asfalt, nehrozí ani najmenšia štrbinka. Len mi vadí slabučký protivietor a mierne stúpanie. Rýchlosť konštantne medzi 20-24. Už asi o 10 km si uvedomujem, že som sa v Hrádku dobre nenajedol a budem mať o chvíľu hlaďáka. Horšie je, že predo mnou žiadna dedina, nič asi 20 km, kde by sa dalo najesť. Aj bufety v Podbanskom budú zavreté, keďže je sobota večer.
Neostáva mi však nič iné ako šliapať ďalej. O chvíľu už vchádzam do lesa, alebo miestami skôr rúbaniska. Krátko na to je naokolo zopár chát, to je osada Podbanské. Stúpanie sa dosť zostruje a tentokrát sa mi už nešliape tak dobre, ako doteraz. Cvhíľami ide cesta po rovine, tá je však striedaná občasnými stúpaniami. Asi 8 km pred Štrbským plesom sa mi už míňa voda. Cesta je viackrát pokrytá vrstvou čerstvých pilín zo stromov. Napriek tomu mi nálada moc neklesá a rozmýšľam, či bude lepšie ísť od najbližšej križovatky hore kopcom na Štrbské pleso asi 2 km, alebo dole kopcom asi 8 km do Vyšných Hágov, aby som sa mohol čím skôr najesť. Nakoniec sa rozhodnem pre pleso a ani to tak veľmi nebolí. Za chvíľu som na ňom a mierim ku bufetom. Vysokohorská prirážka je tu prijateľná a tak sa troška najem, doplním vodu a mierim ešte ku plesu - jazeru. Odtiaľ je krásny výhľad na Slnkom osvetlené Tatry. Ešte mi volá ségra, že je tiež v Tatrách, či sa nestretneme. Tak sa dohodneme, že o cca pol hodiny v Lomnici.
Vychutnám si dlhý zjazd z toho Štrbavého plesa až do Tatranskej Polianky. Odtiaľ krátka rovina do Smokovca. Cesta tu veľmi rýchlo ubieha, presne ako predvčerom na maratóne. Slnko už zapadlo a preto makám ďalej. Do Lomnice makám tak, že takmer neklesnem pod 40, zväčša okolo 45... Stretávam segru aj so švagrom, pokecáme, oni mi ešte postrážia bike, aby som mohol zbehnúť do potravín a nakúpiť posledné zásoby, a po rozlúčení už makám do kempu. Tam ma práve čaká guláš, ktorý mi veľmi chutí po tejto štreke.

Ešte zhodnocujem dnešný výlet - jednoznačne najkrajší výlet v tomto roku, a to som tento rok už zažil plno krásnych výletov. Natočil som 225 km s prevýšením väčším ako 2000 m. Počasie bolo najkrajšie, aké som si mohol priať (no ale nabudúce si prajem vietor len a len do chrbta :-) Super scenéria, cesty, , prostredie, stúpania a zjazdy, to všetko z tohto výletu spravilo nezabudnuteľný zážitok. Niekedy si to zopakujem, najlepšie ešte s niekým, aby sme sa mohli ťahať...

4. deň, 21. august, nedeľa

Dnes mám na pláne už iba návrat domov. Otázne je, či na bicykli, na vlastnú päsť, alebo s ostatnými, autobusom, ktorý zabezpečil organizátor. Na biku ma to veľmi láka, išiel by som trasou cez sedlo Vernár a cez Horehronie, od Zvolena, prípadne od Levíc by som už išiel domov vlakom. Po batožinu by som si mohol prísť do Trnavy kľudne aj zajtra. Aj čo sa únavy týka, je to v pohode, asi by som to kľudne zvládol. Mám však 1 problém, po včerajšku môj zadný plášť už ukazuje svoju spodnú vrstvu, je úplne vyjazdený a asi ho včera dorazil ten horúci asfalt. Neviem, koľko ešte vydrží. Preto sa nakoniec rozhodnem, že nebudem riskovať a pôjdem paštekárskym spôsobom pekne autobusom. A tiež, ktovie, kedy by som sa vrátil domov...

Už onedlho však zisťujem, že to možno nebol až taký dobrý nápad. Keď vidím, v akej káre sa mi bude viesť môj bike... Napriek mnohým ubezpečeniam, že sa mu nič nestane, mám z toho zlý pocit. Ďalej, veľmi neskoro vyrážame. Niektorí postarší účastníci tejto akcie majú veselú náladu a to veru pohode tiež nepridá. A aby toho nebolo málo, po ceste sa ešte zastavujeme v mnohých mestách, všade niekoho vyhadzujú... to by ani tak nevadilo, keď sme však niekde zastavili len kvôli tomu, že niektorí tu chceli niekoho navštíviť, to som už ľutoval, že som išiel autobusom a nie na biku. V Trnave je konečná, tak vysadám, beriem si na chrbát môj batoh a sám vyrážam smerom na Pezinok. Už sa mi nejde zrovna dobre, kvôli batohu, navyše domov prichádzam skoro za tmy, to na biku by som skôr dorazil. No, škoda tohoto ukončenia tejto inak super akcie.

Tak, ešte na záver zhodnotím celú akciu. Myslím, že ju môžem kľudne hodnotiť ako vrchol tohtoročnej sezóny. Za 3 dni som najazdil 600 km, ak k tomu rátam aj cestu do Trnavy a späť, tak za 5 dní 670 km. To nie je málo vzhľadom na to, že aj napriek prázdninám jazdím dosť málo... A čo je hlavné, že aj samotná cyklojazda Trnava-Rysy, aj výlety v Tatrách boli ozaj prekrásne. Na takéto pekné zážitky sa tak skoro nezabúda. Z hľadiska organizácie by som organizátorovi mohol navrhnúť aj zopár vylepšení, aby bola lepšia účasť v budúcich rokoch.

Takže:
Do sprievodného vozidla dať skúseného vodiča - to vadí všetkým, najviac tým menej výkonným ( čiže mne nie:-) Ďalej by veľmi bodli klasické občerstvovačky typu ber koľko chceš. Hoci aj za cenu vyššieho štartovného. A určite by zvýšilo účasť aj to, keby išiel autobus posledný deň až do Bratislavy, keďže odtiaľ je veľa cyklistov... Možno by nezaškodil aj nejaký program pre cyklistov cez voľné dni v Tatrách - teda výlety, aké som robil ja (ale takí blázni sa asi nenájdu, ktorí aj po tých 310 km by cheli ešte ďalej jazdiť :-) Nakoniec však musím túto akciu aj tak odporučiť všetkým, ktorí majú akcie podobného charakteru (ako RockFM) radi. Tie nedostatky boli vlastne iba detaily, ktoré sa dajú odstrániť a vlastne vôbec neznížili hodnotenie tejto akcie. Takže ak sa bude budúci rok dať, určite sa rád zúčastním znova a snáď tu už bude viac známych cyklistov, ktorí si budú chcieť v Tatrách zajazdiť...