FUž dlhšie som plánoval túto jazdu a tak som len čakal na vhodnú príležitosť.

Tá prišla tento víkend. Hlavný cieľ bol navštíviť Ilavu, kde som si chcel reklamovať rozpáraný cyklodres s dlhými rukávmi. S majiteľom som sa vopred dohodol, takže nebol problém.

Problém však robilo počasie. Daždivo, chladno, veterno. Ale na sobotu to vyzeralo nádejne. Kúpil som si teda lístok do PB a v sobotu ráno o 5:16 už sedel v rýchliku Goral. Vravel som spriedocovi, že som čakal nákladný vozeň a nie, že budem musieť ísť na koniec súpravy. Sprievodca kukol na mňa a povedal "Ja by som s takým bicyklom do vlaku nešiel".
???
"Veď by som bol rýchlejší ako vlak" :-)
"Aha, no ale nestíhal by som ísť do PB tam aj nazad behom jedného dňa." odpovedal som.
Potom už dali pokoj. :-)

Po minuloročnej premiére tejto akcie a aj mojej účasti na nej som sa rozhodol štartovať aj tento rok. Prvý ročník bol v prostredí, ktoré som poznal dlhé roky. Teraz už mali byť viaceré úseky zmenené na nepoznanie a mali pomaly vymazávať staré spomienky na zalesnené Tatry ... Minulý rok bolo priam ideálne počasie – slnečno, pričom väčšinu otvorených úsekov sme šli po vetre. Bol som zvedavý, aké počasie bude tento rok a akú podobu majú súčasné Tatry.

František Pitko – Jarná Klasika, Slovenský Raj, Okolo Vysokých Tatier

Keď som na oslovil organizátora maratónov Jarnej Klasiky, Slovenského Raja či okolo Vysokých Tatier, Františka Pitka so žiadosťou o rozhovor, prisľúbil ho so slovami, že je za každú vec, ktorá posúva cyklistiku. Jarnú Klasiku ani Slovenský Raj nepoznám ale maratón okolo Vysokých Tatier by som si asi niekedy zajazdil. S rozhovorom na tému cyklistika p. Pitko súhlasil aj s poznámkou, že je za každú aktivitu, ktorá posúva cyklistiku. Veď preto túto sériu rozhovorov robím, nie? :-)

1. Ako ste spokojný s cestným maratónom Okolo Vysokých Tatier (OVK)?
Tento cestný cyklomaratón môže mať dobrú perspektívu. OVT mám na papieri viac ako 5 rokov. Čakalo sa na vstup stredoeuropských štátov do EU, jednak pre symboliku podujatia a jednak na zrušenie niektorých byrokratických prekážok na hraničných prechodoch a mnoho ďalších vecí, ktoré s tým súvisia.

Tuším jediný dôvod, ktorý ma dotiahol na tento maratón bola vidina tomboly, keď bola dosť vysoká pravdepodobnosť získať jeden z bikov série Author. Počet ľudí bol okresaný prlibližne na 150 kusov, takže šance rozhodne vyššie ako keď na nejakom inom maratóne nabehne 500-1000 bikerov a v tobole je len jeden bike.

Ešte ma Miro z Wiky poprosil o pomoc pri zabezpečovaní trate. Na umiestnenie na bedni v sérii už nemám pri tých šarkanoch z KŠK žiadnu šancu, tak prečo nie. Aj tak idem na KV len kvôli vyššie spomenutému dôvodu. :-).

V sobotu ráno dosť teplo a tuším aj dusno. Výšľapom na Kamzík som sa tuším ešte nikdy tak nespotil ako teraz. To sa už priestor registrácie pretekov slušne zapĺňal. Pokecal som si s kamošmi, vynadal im, že neboli v Partizánskom :-), a tak podobne. Potom mi Miro hovorí, že smerovčíci, ktorých vyslal na určené miesto zmätkujú a nevedia, kde sú, aby som vyrazil za nimi a nasmeroval ich tam, kde treba. No dobre. Zapol som Polar a odštartoval som sa sám. Mám 25 minút náskok, hádam dôjdem na Somár skôr ako najrýchlejší. Makal som, čo to dalo, aj som si dosť ponadával na trasu. Všade samé kaluže, popadané konáre. Hlavne brod pri Horvátke by si zaslúžil lepšie označiť prejazd. Dve obrovské mláky plné vody. Bolo treba zosadnúť a opatrne cez naukladané drevá.

Tohtoročné prázdniny som mal ozaj napchaté rôznymi akciami a dovolenkami, mnohokrát som tak ostal bez možnosti si ísť niekam zajazdiť. V júli som bol na dovolenke v Grécku. Bike som si tam nemohol zobrať vlastný, našťastie sa tam však dal požičať, aj keď dosť draho, 6 eur za deň. Nakoniec som si s ním spravil 1 väčší výlet do okolia.

Už dlhšie sme sa s Jurom a s Darom chceli vybrať na bikoch na nejaký viacdňový výlet. Termín, ktorý nám všetkým vyhovoval bol 2-5 júla. Bolo už treba iba zbúchať trasu, na ktorej sa nebudeme nudiť. Samozrejme, trasa je závislá aj od toho, kde sa nám podarí vybaviť ubytovanie. Mne sa podarilo vybaviť v Považskej Bystrici a v Nitre, Jurovi zasa pri Myjave. Podľa toho sme spravili okruh. Keďže jednotlivé miesta prespatia sú od seba vzdialené tak 80-150 km, dopredu sme vedeli, že to bude skôr vegetový výlet. Však nakoniec vlastne aj bol... :-)

O tomto maratóne som už počul od Rasťa toľko historiek a príhod, že bola otázka času, kedy podľahnem. Všetko navyše doložené zaujímavými reportkami, ktoré mal na svojej stránke. Azda najviac omieľaná na rôznych akciách bola historka o tom, ako v jednom zjazde Rasťo skoro (alebo naozaj?) objal kravu. Všetci sa chichúňali a jemu by sa krvi nedorezali.

Tento rok to konečne vyšlo. Síce som skoro vykrvácal na štartovnom, ktoré sa muselo zaplatiť pred vianocami. A to je čas, ako všetci dobre vieme, keď má každý hlboko do kapsy. :-). A to ešte ani nebolo isté, či sa nám podarí sa prihlásiť. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo.
S Mariánom sme sa dohodli, že pôjdeme autom spolu a zoberieme so sebou aj Miša. Nech sú náklady na dopravu podľa možnosti efektívne rozložené. Išli sme spolu s početnou výpravou ostatných cyklistov, prevažne z okolia PK. Takže sme neboli sami.

Počasie nebolo spočiatku prívetivé. V piatok skoro celý deň lialo a kosa kosovatá okolo 10 stupňov Celzia. V sobotu sa začalo počasie zlepšovať. Spravili sme si dokonca vysokohorskú turistiku v blízkom okolí. Hoci neviem, či to bol dobrý nápad tesne pred maratónom.

Na Rasťových internetových stránkach som pri mojich cyklistických začiatkoch pred pár rokmi prevetral takmer všetky publikované šťavnaté reportky doplnené dokumentačnými momentkami zachytenými skleneným okom fotoaparátu autora. Spočiatku som netušil, prečo sú práve zážitky z tohto podujatia uvedené v prvom poradí. Teraz už áno.

Prakticky od Karpatského maratónu v roku 2004, ktorý familiárne nazývame Rasťov Karpaťák, sa medzi chalanmi okolo pezinskej partie hobbíkov spočiatku potichšie, ale postupne hlasnejšie rozprávalo o účasti na cestnom horskom maratóne v Taliansku, ktorého trasu tvoria sčasti aj úseky kráľovských etáp Giro d´Italia. Teda minimálne kráľovských kopcov a stúpaní. Na poslednú chvíľu som sa nechal presvedčiť, že aj moja účasť je možná a tak pod tlakom mnohých argumentov a vlastnej vidiny podniknúť niečo nové, možno životného charakteru, som súhlasil a zaslal potrebné identifikačné údaje. Elektronická prihlasovacia tortúra, ktorú za nás všetkých ochotne podstúpil Rasťo, nakoniec dopadla v náš prospech a tak nám mohol po niekoľkých dňoch čakania víťazne oznámiť:

Ideme na Dolomity!

Podľa mňa vrcholná akcia pre cestné bicykle hádam aj v celej Európe. Počtom štartujúcich nad 8500, jedinečným prostredím srdca Dolomitov, tým, že sa tu pravidelne konajú kráľovské etapy Gira. To pre mňa znamená vždy záruku jedinečných zážitkov. Po niekoľkoročnej odmlke som sa tam tento rok vrátil. A nie sám, ale som dotiahol partiu vyše 20 ľudí. Čerešničkou na torte mal byť samotný maratón, kde sa aj väčšina prihlásila. Otáznikom, ako to s horami býva, bolo len počasie.

Plán bol jednoduchý - štvrtok príchod, piatok cyklistika, sobota turistika, nedeľa maratón, pondelok oddych, utorok odchod domov s možnou cyklistikou. A čo realita? 

Ani neviem prečo, celkom som sa na tento maratón tešil. Nohy a telo síce hovorili niečo iné, ale to už tak medzi nami dievčatami býva. Dozvedel som sa, však, že nebude núdza o technické jazdenie. Aj pohľad do mapy svedčil o tom, že sa bude jazdiť väčšinou v lese, takže to vyskúšame..
S Braňom som sa dohodol na doprave a v sobotu ráno sme išli do Partizánskeho. Braňo ma prekvapil, že ide iba krátku, resp, 49 km trať. Na druhej strane má tento rok dosť málo najazdené, takže sa mu nečudujem.

V centre diania ma druhýkrát prekvapilo málo štartujúcich. Prišiel som sa zaregistrovať medzi poslednými a dostal som, ako obvykle, číslo končiace nulou. Pred ňou ešte dvojka. Takže na dlhú trať, sakumprásk, bolo na štarte nejakých 24 borcov. Nebol to veselý pohľad na štartovaciu lajnu ale asi sa zľakli toho prevýšenia, ktoré bolo v propozíciach. Hoci netuším, či sa toho zľakol aj víťaz na polovičnej trati. :-)