Definitívne rozhodnutie zúčastniť sa maratónu Eddy Merckx Classic 2008 ktorý sa konal v Rakúsku pod záštitou Eddyho Merckxa padlo vo štvrtok 4.9.2008 na poslednú chvíľu, lebo počasie na nedeľu nevyzeralo priaznivo. Na rôznych meteoserveroch boli rôzne predpovede, od polojasno až po celodenný dážď. Rozhodli sme sa počasie risknúť a vyrazili v ústrety novému dobrodružstvu. Nakoniec sme vyrazili na dvoch autách štyria sportreporťáci, ja a Rasťo Trubač, Jaro Veselovský a  „rakušák“ Dušan Hodúr. Hranice sme prekročili okolo 16:30 s tým, že by sme mali tesne po západe slnka, čiže ešte za akého-takého denného svetla doraziť do kempu v mestečku Seekirchen am Wallersee, ktorý našiel na internete Dušky.

Eddy Merckx je cyklistická legenda a ja som jazdil v rovnakom pelotóne ako on !!! Viac by som už snáď ani nemusel písať, pretože tromfnúť tento pocit sa mi už nepodarí :-) Keď som zistil, že maratón Eddy Merckx Classic je v rovnakom termíne ako preteky vo Wildone, rozhodovanie kam ísť bolo veľmi jednoduché. Podobne zrejme rozmýšľal aj Rasťo, lebo som ho vôbec nemusel presviedčať, a do partie sa ešte pridali Jaro a Ivan. Pôvodne som si myslel, že už tradične pôjdem sám, preto ma táto spoločnosť potešila, človek sa má aspoň s kým porozprávať a je aj viacej srandy. Prvú som zažil hneď cestou do Rakúska, s Jarom sa nám podarilo vyraziť z Pezinka trocha skôr a Rasťo s Ivanom nás dobehli až na diaľnici kúsok za Viedňou. Pri rýchlosti 130km/h sme sa im rôznymi posunkami snažili naznačiť, že sa chceme zastaviť na najbližšom parkovisku. Totálna ignorácia bez odozvy. Tak som Jarovi navrhol, nech im prstami ukáže písmeno P, ako parkovisko. Odpoveďou bol Rasťov zdvihnutý prostredník. Celkom som to nepochopil, ale keď sme nejakým zázrakom odbočili na parkovisko, prišlo vysvetlenie. Jaro im ževraj neukazoval P, ale kosoštvorec :-)) On sa síce dušoval, že auto nadskočilo na hrbole a preto mu to nevyšlo, ale ruku do ohňa by som za to nedal. Jedno je isté, ak by som sa niekedy potreboval porozprávať s hluchonemým, Jara si ako tlmočníka určite nezavolám :-)

Wildon - Steirische Wildoner Radmarathon 2008  je už dávno za nami, no ja aj napriek tomu a s odstupom času, chcem sa  s vami opäť podeliť o moje zážitky. Tentoraz z kratšej 130 km trasy. Už po skončení ročníka 2007 som si povedal, že by nebolo od veci,  prejsť si aj túto kratšiu trasu. Pohľad na môj Polar a najazdené kilometre ma veľmi rýchlo presvedčili, že to bude zrejme najlepšia voľba. Sľúbil som si sám sebe a aj ostatným, že napíšem, ako to vlastne vyzerá na tej kratšej trati, keďže tú najdlhšiu (170 km) som absolvoval už trikrát a písal som o nej na našom webe pred rokom.

Deň 5+6: Symbolom Corvary je kopec Sassongher, ktorý ma neuveriteľne fascinoval už aj v minulých rokoch. Aj teraz som sa niekoľkokrát pristihol, ako v kempe len tak stojím a čumákujem na tú zaujímavú skalu a pod ňou zvlnenú zelenú lúku s roztrúsenými domami a chatkami. Preto som sa rozhodol, že na neho musím vyliezť, aj keď počasie veľmi neprialo. Ráno bolo znova zamračené, vyrazil som teda cca. o hodinu neskôr a dúfal, že sa časom vyjasní. Prešiel som dedinou Colfosco a vystúpal až k chate Edelweiss, kde si na lúke bufetilo niekoľko koňov. Mali celkom zaujímavé ofiny, v meste by bol ten účes síce už niekoľko rokov „out“, ale tu na dedine to bol zrejme ešte stále veľký hit :-) Neprešiel som veľmi ďaleko, keď sa celkom slušne rozpršalo. Pár turistov okolo začalo vyťahovať velikánske vetrovky s kapucňami a dážniky s priemerom minimálne 3 metre, ja iba svoj ošumelý klobúk a cyklistickú pláštenku. Vôbec sa mi to nepozdávalo, tak som si trochu zanadával a zbehol späť k Edelweissu. Po chvíli už iba poprchalo, ale nebo nevyzeralo povzbudivo a preto som zatrúbil na ústup. Dobrý nápad, dedinou som prešiel na 3-krát, čo som sa schovával pred lejakom. Bol už čas obeda a tak som zakotvil v pizzerii, kde bola česká servírka a slovenská barmanka. Ešte dobre že kuchár bol Talian, asi by ma porazilo, keby mi v Taliansku piekol pizzu Slovák alebo Čech :-) Popoludňajšie búrky som predriemal v aute a trochu som sa obával, či takéto počasie nebude dlhodobejšie, ale našťastie som mal eso v rukáve. Meteorológ na voľnej nohe Rasťo mi oznámil, že ešte 1 mrak a od zajtra bude zas niekoľko dní pekne. Vyšlo mu to úplne presne, myslím že by sa tým mohol aj živiť :-)

Dobrý deň, volám sa Dušan a som závislý na písaní reportiek. Myslím, že takto sa onedlho budem predstavovať na nejakej skupinovej terapii, ale dovtedy ešte musím svoje zážitky niekomu vyrozprávať a práve vám ostal ten čierny Peter :-) A to som si iba nedávno všimol, že na stránke je aj sekcia Turistika a dokonca úplne prázdna, aj keď nakoniec ma beťár Andrej predbehol a zhodou okolností tiež s Dolomitmi. Keby som pochodil hocijaké iné hory, určite by som nič nepísal, ale Dolomity sú moja srdcovka, veď po niekoľkoročnom prehováraní som v nich išiel svoj úplne prvý cyklomaratón a na to sa nezabúda. Teraz som do Talianska vyrazil 2 dni po Karpaťáku, preto som bicykel nechal doma a rozhodol sa iba trochu zodrať topánky. Ráno som pri nakladaní vecí do auta stúpil do psieho ho...a a tak som veril, že budem mať šťastie a vrátim sa nepoškodený domov, pretože musím priznať, že turista som ešte oveľa horší ako cyklista :-) Aj keď určité paralely s bicyklom som našiel, do kopca som celkom vládal, po rovine klasický bufet z nohy na nohu, no a dole kopcom som vďaka boľavým kolenám absolútne nestíhal. Počas 10 dní som urobil 7 túr, 1 deň pršalo a 2 dni som potreboval na cestu tam a späť. A tu to je všetko po poriadku:

Karpaťák alebo vysokohorská turistika v Dolomitoch? Túto otázku som si musel položiť v piatok doobeda pred Karpaťákom, na ktorom som už 4 roky nebol z rôznych dôvodov a na ktorý som sa konečne tak tešil. Kamarát Tony ma totiž zavolal, že majú ešte 1 miesto v aute voľné. Po pravde, bolo to ťažké rozhodnutie. Nakoniec však vyhrala turistika, keďže tento rok som prakticky ešte nikde v horách nebol (vybehnutie na Chopok po cyklomaratóne v Jasnej nepočítam za výstup :-) a hranicu 3000 výškových metrov som tiež ešte nikdy neprekonal. Doteraz to boli len také výletíky v Tatrách, poprípade v nižšie štíty Álp. Zároveň sa môžem otestovať, ako som na tom s formou v horách a zhodnotiť tak prípravu na budúce méty, ktoré mám na pláne.

Tak som si vybehol s partiou D3RACE na cyklosústredenie do Chorvátska naberať kilečká objemov v aktuálnej cyklistickej sezóne.

Prihlásil som sa na tento pobyt s malou dušičkou, lebo už bolo po termíne prihlášok. Zavolal som preto (organizátorovi sústredenia) Norovi či to je ešte aktuálne. Bolo. A tak sme spolu s ostatnými členmi sústredenia v chladnú poobednú sobotu nakladali bicykle na príves. Na poslednú chvíľu sa na sústredko vykašľal aj známy MTB borec Milan Barényi.
Noro to v autobuse okomentoval, že sa celkom tešil a teraz vlastne stratil motiváciu.
Na to sa ozval Ivan Ježko, víťaz nešticháckej časovky z roku 2003 so slovami "A ja som čo?"
To ho už Noro slušne poslal do riti. :-)
Ale s Ivanom bola celkom sranda. A nielen s ním. :-)

Dá sa Karpaťák preplávať?  Znie to čudne, veď to je cyklo podujatie a nie hocijaké.  Vyše 200km túlania po karpatských cestách na cestnom bicykli.  Mne sa to tento rok podarilo a omnoho lepšie ako rok predtým.

Naposledy som sedel na mojom čiernom Scottovi na Turčianskom Amatérskom Triatlone a už som naňho príliš nemyslel, lebo mi skončila triatlonová sezóna a posunuli mi môj obľúbený Karpaťák o deň skôr na sobotu 16. augusta.  Práve vtedy som mal plánovaný návrat z rodinnej dovolenky v zahraničí.  Duševne som sa s tým nejak vysporiadal a bolo mi to ľúto, lebo priateľ Vlado kúpil nový bike a plánoval sa zúčastniť vo veľkom štýle aj so synom.  Dovolenku som 2 týždne trávil pri mori a ako správny triatlonista som spojil príjemné s užitočným a trénoval som po troche plávanie.  Prvý týždeň slabých 22km.  Druhý týždeň sme sa presunuli na druhú stranu Jadranu a objemy som dotlačil na 30km.  Chôdza po mori k ceduľkám "safe limit" mi veľmi nešla a ešte menej rátanie preplávanej vzdialenosti medzi nimi.  Niekedy som sa tak stratil, že som musel zastať a hľadať orientáciu.  Pripomenulo mi to triatlon v Senci, kde bola rovnaká viditeľnosť vo vode a nad vodou som mal zahmlené okuliare.  Tu som nevidel kvôli ostrému slnku a nepomáhali ani metalizované sklá.  Moje bezstarostné plávanie rozrušila SMS od "precedu" Roba vo štvrtok pred podujatím, ktorá oznamovala presun Karpaťáku na nedeľu.  Vtedy svitla moja nádej, aj keď som si nevedel predstaviť po tom plaveckom tréningu absolvovanie tak náročného podujatia.

Nie je tajomstvom, že posledné roky si k cyklistike už len odskakujem a aj tohtoročná sezóna bola takáto. Navyše tento rok aj viacero akcií, čo som chcel absolvovať, nakoniec zostali bez mojej účasti, tak keď sa posledné dni pred karpaťákom začali množiť zlé predpovede počasia bol som z toho smutný. Nakoniec mi nezostalo nič iné ako presunúť termín Karpaťáku, čo bolo nakoniec dobrým ťahom a vyšlo troška chladnejšie ale príjemné počasie. To bol prvý dobrý základ.

Ďalším plus bodom bolo, že som si našiel čas na niekoľko tréningov a úmyselne som sa zameral na to, aby som sa vedel udržať v skupine a prejsť čo najdlhšiu štreku. Aj tento bod som si splnil ale stálo ma to nemálo energie a psychických síl. A do posledného okamžiku som nebol rozhodnutý, či sa pokúsim prejsť celú trasu. Až handrkovanie s „rakúšanom“ Duškym, či príde na akciu a on že iba ak pôjdem úvodné kolo aj ja, ma preplo do rozhodnutia to ísť celé.

Tak ako aj minulý rok, aj teraz som sa do Popradu vo štvrtok "doručil" s cestovnou agentúrou Trnava-Rysy o ktorej píšem inde . Tých 330 km z Trnavy do Popradu som zobral ako objemový tréning, aby ma náhodou Vysoké Tatry Tour 2008 neprekvapili nepripraveného. :-)
Počasie nebolo v piatok úplne jednoznačné. Striedavo pršalo a svietilo slnko ale to prezentácii na popradskom námestí veľmi nevadilo. Dal som si šmakóznu 4 syrovú pizzu v pizzerii Via Veneta počas popŕchania a dumal, čo nám počasie pripraví v sobotu.