Výstup na La Varellu

Vyrazili sme v piatok o 22.00 večer. V aute boli okrem Tonyho aj Eva a Mišo. Cesta bola veľmi zaujímavá. Prakticky od Blavy až po Talianske hranice sme išli v silnej búrke, často sprevádzanej krúpami. Predpoveď síce hlásila polooblačno pre sever Talianska, avšak keď sme ráno prišli do Cortiny d´Ampezzo a stále slabo pršalo, nebolo nám všetko jedno. Aj sme rozmýšľali, že to potiahneme ďalej na západ, kde je predpoklad lepšieho počasia. Po výstupe na Passo Falzarego však dážď ustal a tak sme zabočili cez Passo Valparola dole do doliny, odkiaľ plánujeme výstup. Je skoro ráno, hodíme ešte krátkeho šlofíka, hlavne kvôli Tonymu, ktorý celú noc šoféroval, a vyrážame. Kopce sú odkryté, tlak prudko stúpa a zamračená obloha sa pomaly začína trhať.

Chodník už od začiatku pomerne strmo stúpa. Trochu ma pobavili cyklisti, ktorých stretávame oproti. Idú dole kopcom opatrným tempom cez tieto schody a šutre, mnohí z nich bez potrebnej techniky jazdy a výbavy. Nečudoval by som sa, kebyže vidím niektorého z nich hodiť tigra.

Po vystúpaní 400 m sa dostávame na náhornú plošinu, ktorá nie a nie skončiť. Ale boli odtiaľ aspoň pekné výhľady na okolité kopce. Každopádne som sa najviac tešil na to, keď konečne odbočíme na náš vrchol, La Varellu. Po odbočení som mal iný problém – raňajky som mal slabé a do kopca som potreboval nejakú energiu. Ostatní šliapu asi na vzduch, keďže ráno tiež dokopy nič nejedli a neprejavovali ani najmenší záujem niečo si zajesť. Tak som teda zastal sám, rýchlo niečo zhltol a snažil sa ich dobehnúť. Ani sa nezdá, koľko človek prejde za 3 minúty. Mal som čo robiť :-).

Postupom výškových metrov som si všímal, kedy prekročím moju maximálnu hranicu 2503 m. V tomto podnebí bola len o kúsok nižšie kosodrevina. Zato po nočných dažďoch začínal sneh už tu. Samozrejme, čím vyššie, tým ho bolo viac. A tým viac sa aj šmýkalo, keďže sa topil. Medzitým sa mi začala točiť hlava. Neviem, či to bolo výškou alebo únavou. Najskôr kombináciou oboch. Tony mi ponúkne liek, ktorý okamžite zaberá. Predsa len, prevýšenie vyše 2000 m v priebehu pár hodín nie je pre organizmus nič jednoduché.

Postupne vystúpame do sedla vo výške tesne pod 2900 m. Už sa ukázalo aj Slnko a treba nasadiť slnečné okuliare, lebo bez nich by sme videli holé nič. O tom by vedel rozprávať Mišo, ktorý si okuliare nechal v aute, keďže ráno bolo zamračené :-).

Výška, silné slnečné svetlo, sneh, skaly, lezenie, všetko príznaky pekného výstupu na štít, hoci to v skutočnosti nebola žiadna morda. Avšak takýto pocit výstupu som zažil prvý krát v živote. Pri zdolávaní posledných 100 výškových metrov s pár exponovanými úsekmi a občasným lezením si hovorím, že fakt to stojí za to a už kujem rôzne plány na serióznejšie výstupy v Alpách :-). Škoda, že sa zamračilo tesne pred príchodom na vrchol. Zaujímavé je, že je veľmi teplo (16°C) a prakticky bezvetrie. Robíme vrcholové foto, krátky obed a zostup do sedla. V ňom ešte rozmýšľame, či nevystúpime aj na náprotivný vrch. Časovo to stíhame, kondične v pohode vládzeme. Kvôli hmle na jeho vrchole sa však rozhodneme pre zostup dole. Trochu sme to oľutovali, keďže po zostúpení do výšky 2500 m sa na chvíľu takmer úplne vyjasnilo. Čo už, snáď nabudúce.

Dole na náhornej plošine si dávame neskorý obed, aby sme potom rýchlo zišli tou istou cestou späť až k autu. Prekvapivo necítim takmer žiadnu únavu. Pešo sa forma získava asi počas výletu :-).

Keďže by bolo bláznovstvo ťahať ďalšiu noc autom domov, smerujeme do kempu kúsok nad Cortinou. Samotný kemp bol kapitola sama o sebe – všade tiekla iba teplá voda, el.zástrčky iba nad záchodovou misou, žiadne stoly, miesto na stan iba v lese a na toľkých šutroch, že ich sem museli asi nosiť z okolia :-). A všetky nápisy po taliansky. Napriek tomu, že sú tu hlavne Nemci, Česi, Slováci, Rumuni či Rakúšania. Dlhší pobyt v tomto kempe by mi asi liezol na nervy. Našťastie sme tu museli pretrpieť iba 1 noc. A ráno sme ťahali naspäť domov.

S odstupom času som rád, že som uprednostnil turistiku pred Karpaťákom. Opäť to vo mne vzbudilo dávnu túžbu po zdolávaní hôr. Už máme na pláne ďalšiu métu – Piz Bernina – najvýchodnejšia štvortisícovka v Alpách. Samozrejme, už s ľadovcovým výstrojom a po absolvovaní ľadovcových kurzov. Takže mal by som cez zimu začať trénovať. A hlavne si to budúci rok zariadiť tak, aby sa to nekrylo s Karpaťákom :-).

Viac fotiek  tu.