Bol som rozhodnutý nenapísať z tejto dovolenky žiadnu reportku, pretože keby som chcel podrobne opísať všetky zážitky, musel by som splodiť menší román. Nakoniec som neodolal spomenúť aspoň výstup na túto Bakalářom ospevovanú „horu smrti“, „veternú horu“, „horu hor“, ktorá vo mne zanechala najväčší dojem, aj keď poriadne ani neviem prečo. Možno kvôli tomu, že som ju mal ešte stále čerstvo v pamäti z tohtoročnej Tour, vrátane všetkých komentárov o jej výnimočnosti a obtiažnosti a tešil som sa, že si ju odskúšam na vlastnej koži. Po jej zdolaní som si hovoril - keby teraz aj celý čas pršalo a nepôjdeme už ani jedno stúpanie, nevadí, aj tak by som považoval túto dovolenku za vydarenú.

 

 

Roky som nevedel prísť na to, prečo je táto cyklojazda ťažšia, ako cyklomaratón BA-Jasná. Veď je predsa o niečo kratší, profil tiež nie je príliš odlišný a ide sa tu dokonca pomalšie tempo. Nad týmto som rozmýšľal aj ráno o 4 krátko po štarte, keď sme sa trepali ospalou 18-kou po nočných cestách smerom na Hlohovec. Začiatok ťažší rozhodne nie je. Tepy klesajúce miestami až pod 60 snáď hovoria za všetko :-).

Čo už napísať nové o notoricky známej akcii Trnava-Rysy, ktorú s Andrejom pravidelne jazdíme?
Prihlásenie, prezentácia, prebrať plnú igelitku potravín, materiálov a šup do postele dohnať spánkový deficit. Nepomohlo.
Ráno o 4 nevyspatý, štart v tme ale aspoň bolo vidieť, že slnko rýchlo vychádza. Nič to však nemenilo na veci, že mi bola strašná zima. Tepy v takých intervaloch, že by bežného človeka začali oživovať. Robil som čo sa dalo aby sa telo rozhýbalo ale zahrej sa na biku, keď sa vlečieš v rozpätí 15-20 km/h. Skúšal som sa zastaviť, nechať odísť balík a šprintami dobiehať aby som sa zahrial. Trošku to pomohlo ale žiadna sláva.

Keď som sa ráno horko-ťažko vyštveral do sedla, vôbec som netušil, aká závratná udalosť ma dnes čaká v mojej „cyklistickej kariére“, najmä keď som si tých 30km do Modry vďaka silnému vetru dosť odtrpel. Už na Čiernej Vode som mal toho plné zuby, z Grobu do Grinavy som sa ledva vliekol a po zdolaní tých dvoch modranských hrbov som chalanom pod štartovým šiatrom naznačoval, či mi nemôžu vraziť nejaký povzbudzovák rovno do žily :-) Po chvílke zaslúženého oddychu som sa presunul ku kolkárni, kde ma nabudený Rasťo, mimochodom rovnako ako minulý rok, začal uháňať aby som sa išiel zaregistrovať. Kam sa náhliť? Prišiel som medzi poslednými, reku veď je kríza, zíde sa nás tu 20-30, do polhodinky odštartujem a o jednej som doma. Preto keď som vyfasoval číslo 92, sánka mi trochu klesla. Keď to pôjde týmto tempom, tak o pár rokov nám bude účasť závidieť aj 8-tisícový maratón v Dolomitoch :-)

Ako som vyhral hlavne nad sebou :-)
Pred rokom som položartovne povedal po pretekoch, keď som skončil štvrtý, že budúci rok vyhrám. Podarilo sa:-) Paradoxne som sa najviac zlepšil v behu, ktorý je normálne najlepší aj tak. No tentoraz ma menej pichalo v boku. Zlepšil som aj plávanie o viac ako minútu, ale hlavne kvalitatívne. Pripravoval som sa rovnako ako minulý rok, ibaže som starší a tak som aj lepší, ako víno:-) Každý deň som sa snažil niečo relevantné športovať, aby som na konci týždňa mohol konštatovať, že mi nič nejde, tak ako by sa žiadalo:-) Nuž ale asi taký je tréning na triatlon, keď človek trénuje popri práci a nie naopak:-)

Tento článok venujem Vierke, ktorá sa aktívne zúčastnila tejto mojej mini výpravy za kopcami. Venujem jej ho preto, lebo 14 februára Vierka oslavuje svoje narodeniny (nepytajte sa koľké?), a dokonca 14 februára je aj Valentína... Svojím prístupom a výkonmi na bajku si získala obdiv nielen môj, ale aj ostatných členov výpravy. Všetko najlepšie Vierka ....

K napísaniu tohto príspevku ma inšpirovala reportka Andreja M. „Okolo masívu Veitschalpe“, nakoľko zabrdol do oblasti, kam už dlhšie chodíme bajkovať. Výhody už niekto na tejto stránke spomínal, ja ich len zopakujem:
- kvalitné cesty
- ohľaduplní vodiči a riedka premávka áut (vyhýbame sa hlavným ťahom)
- z Bratislavy je to sem „na skok“ (11/2 až 2 hodiny jazdy) - hustá sieť asfaltiek cez sedlá, čiže je tu veľká variabilita tvorby trás podľa chuti a náročnosti no a samozrejme nádherná prírodná scenéria

 

Nedávno som kamaráta Miša nahovoril na cyklojazdu Trnava-Rysy. Obaja sme chceli trošku potrénovať, tak sme si 1 víkend vyhradili na cyklistiku. Mišo začal jazdiť na biku len nedávno, a tak sa bál, či zvládne vyše 300 km maratón. Povedal som mu, že pripravím takú trasu, ktorú keď zvládne, tak Trnava-Rysy prejde s prstom v zadku :-).

Keď mi Bukas hovoril o tejto jeho akcii, pomyslel som si, že čo to za (s prepáčením) chujovinu vymyslel? Ísť vlakom do Košíc a odtiaľ späť do Bratislavy na kole za dva dni?

Poznáte Bukasa? „Aký problém?“, „Ide sa – hotovo “. Aj samotný Hasan sa čudoval, čo to ten Bukas vymyslel . Bukas je typ, že aj keď si 99% balíka povie „ideme spolu – tadiaľto“, on si kľudne pôjde „svoje“, pokojne iným smerom (Uhliská). Ale ak by to bolo inak, už by to nebol on. Bukas nikoho veľmi  nepresviedča , ale tento výlet od samého začiatku vo mne vzbudzoval zvedavosť.
„Mám malo najazdené, (chystám sa do Rakúska na Grossglockner (3798m), do Talianska na Stelvio (2758m) a Mortirolo (pamätník Marca Pantaniho), tak hádam to bude dobrý tréning“ pomyslel som si.
Nakoniec sme sa dohodli štyria. Drahoš, Banán, ja a samozrejme Bukas, ktorý vybavil lístky na vlak a aj ubytovanie v Hnúšti.