Ako slováčik bežal najstarší maratón sveta - 113. ročník Boston
Na bostonský maratón som si brúsil zuby už zopár rokov. Stále mi niečo chýbalo, buď trénovanosť, kvalifikácia alebo správne načasovanie. Minulý rok som sa konečne rozhodol. Bolo to niekedy koncom leta, keď ešte ani neotvorili prihlasovanie. Potom som ešte čakal ako dopadnem na košickom maratóne, lebo lepšia kvalifikácia na bostonský maratón sa oplatí pre lepšie postavenie na štarte. Oplatilo sa počkať, lebo čas som si opravil z 3:16 na 3:11. Jasné, že na takýto významný maratón som sa chcel hecnúť a konečne zabehnúť pod 3 hodiny.

„No na čo čakáš“ poslal mi pred mesiacom Milan mail s linkom na prihlasovací formulár svätojurského maratónu. Aj som sa dosť okúňal, šak som domáci, trať poznám skoro celú do detailov, tak čo tam budem znovu trapošiť. Nakoniec som sa prihlásil. A tuším som aj dobre spravil. Z dažďového „slejváku“ som si nič nerobil. Dva týždne bolo teplo, neexistuje, aby bolo v lese blato po jednodňovom daždi. Možno akurát tam, kde jazdia lesné mechanizmy (teda všade v lese :-). Ale ani to sa nekonalo.

Počasie sa na tieto Veľkonočné sviatky celkom pekne upratalo tak, aby sa dalo aspoň trochu normálne jazdiť. Vhod mi do toho prišiel aj fakt, že som si mohol ako základný stan rozbaliť u sestry v baraku pri Liptovskom Mikuláši. Ako stvorené na výjazdy do jazditeľného okolia ako Orava, Pohronie či Považie. Upravil som podla toho aj plán výjazdov pre tento rok.

 

Týmto podujatím väčšina bežcov otvárala pretekársku sezónu vrátane mňa.  Preto volili radšej polovičnú dĺžku.  Pre mňa to bol test na bostonský maratón.  Podľa bežeckej kalkulačky povinný čas bol 1:26.  Ja som si chcel spraviť osobák a skúsiť okolo 1:20.  Špeciálne na polmaratón som sa nepripravoval iba normálne na maratón.  V sobotu, deň pred podujatím predpovedali vietor a dážď s 90% pravdepodobnosťou.  Ráno pred pretekmi bolo veľmi bežecky príjemne.  Pod mrakom cez 10C a bezvetrie.  V šatni som stretol Laukovcov.  Pokecali sme o Barcelonskom maratóne.  Otestoval suché WC a to doslova, lebo žiadna voda netiekla.  V kľude som sa rozcvičil, aby som v predstihu zaujal výhodné postavenie na štarte.  Najprv sme pustili hŕstku in line korčuliarov, aby nezavadzali na trati.  Bežcom sa nejako nechcelo a zbierali sa pomaly.  Vodiči už boli nachystaní, balóny ich nadľahčovali.  Chvíľka napätia pred štartom a primátor Bratislavy si mohol vystreliť.

Bol to môj jubilejný 5. ročník a zabehol som ho najlepšie zo všetkých z pohľadu dosiahnutého výsledku. Išiel som z plného tréningu, cítiac v nohách ČSOB polmaratón spred týždňa. V slnečnom počasí a teplote cez 20C bežalo skoro 3000 bežcov. Nezmestili sa ani na štart. Ja som sa zaradil tak 15 min skôr na štartovnú čiaru. Zopár dosť chytrákov postávalo pred ňou. Predpokladal som, že ich upracú ako po minulé roky a vyštartujeme ako sa patrí na seriózne preteky, všetci spoza štartovnej čiary. Nestalo sa a tak som sa po cintorín predieral davmi bežcov, ktorí patrili kdesi na chvost, no natlačili sa dopredu ako nejakí pretekári.

Rok sa stretol s rokom a ako vždy,  ku koncu sezóny sme znovu zorganizovali firemný hokejový turnaj Telecom Cup. IV ročník priniesol do súbojov 6 team IBM čím bolo potrebné zmeniť herný systém tak, aby sa turnaj nezmenil na nekonečný maratón zápasov. Na základe výsledkov z minulého roka som teda rozhodil teamy do dvoch skupín. V prvej bol T-mobile, Siemens a O2 a do druhej k Orange, T-com pribudol už spomínaný team IBM. Deň pred turnajom som bol ako obvykle, znovu nervózny či som spravil všetko čo bolo treba a hlavne, nech sa nikto na turnaji škaredo nezraní. Radšej blbý gól ako blbé zranenie.

 Človeku sa pred prvým takýmto podujatím všeličo preháňa hlavou. Je to strach z neznáma?  Ale aké veľké je to neznámo, veď podobnú trať som už absolvoval v rámci tréningov nie jeden krát. Natrénovanú kondíciu človek večer pred pretekom už nezmení, no stále existuje veľa faktorov, ktoré môžu výkon ovplyvniť. Oddych, strava z posledných dní, výdatný spánok, psychická pohoda, či nepohoda, zvolené oblečenie.  Podobné otázky som riešil asi päť dní pred súťažou a spravil som dobre. Dobehol som s krásnym časom: 3 hodiny, 5 minút, 18 sekúnd. Čas, ktorý som tušil, no neočakával som ho. Veď neskúseného bežeckého pretekára môže prekvapiť čokoľvek: počasie, kríza, žalúdočná nevoľnosť, svalové kŕče... Nestalo sa, dobehol som až do konca, tvrdohlavo a nekompromisne.

Premiéru s novými korčuľami som už minulý rok absolvoval a dosť som bol zvedavý, ako sa mi pôjde s nimi na tomto podujatí. Spolu s korčuľami som si samozrejme znovu so sebou zobral aj zapálené hrdlo ako aj minule. Žeby zvláštna forma „štarťáku“? :-) Akoby ani to nestačilo, prišiel som aj na na štart neskoro. Teda, zo šatní som vychádzal a hodinky mi ukazovali okolo 9:46. Takže studený, nerozjazdený som sa vydal naháňať štartujúcich čo sa mi aj vypomstilo, lebo som sa natiahol na koľajniciach ako "šalená šalina". 

Bolo to už veľmi dávno, niekedy koncom osemdesiatych rokov, ešte za socíku, keď som po prvý krát absolvoval Bielu Stopu SNP. Vtedy to bolo ešte okolo 50km a bežalo sa z Kremnice do B. Bystrice.  Ešte som nebehával.  Nahovoril ma na to spolužiak a terajší výborný triatlonista Rado. Týždeň som potrénoval a mohol som vyraziť:-) Mal som túžbu skúsiť si to znovu, aj keď za zmenených podmienok. Tentokrát ma zlomil kolega Marián, ktorý je vášnivý lyžiar. Prihlásil som sa 5 dní pred štartom, na kratšiu 25km trasu. Na bežkách som nestál asi 5 rokov, nuž musel som dať aspoň jeden pro forma tréning. Nuž som v piatok skoro ráno deň pred podujatím vybehol na Pezinskú Babu. Reku odskúšam to korčulovanie, veď ja som bežkoval iba klasicky. Kde by som ja prišiel ku korčuliarskej dráhe? Nestihli ešte upraviť dráhu a bol som tam prvý, tak som dal aspoň klasiku, asi tak 8km. Totiž napadol čerstvý sneh. Lyžovať som nezabudol, aj 30 ročné lyže vydržali. Mimochodom tie isté, na ktorých som to absolvoval po prvý krát. Boli to síce pretekárske lyže, ale s turistickým viazaním:-)

Cyklistiku som vždy ponímal ako činnosť, pri ktorej treba aj myslieť a samozrejme sa okolo seba pozerať, ak chcem niečo viac z cyklistiky mať. Preto mám radšej cesty do kopca, ako búšenie do pedálov po rovine. Zväčša sa jazdí pomalšie a stíham sa pozerať na okolie, nech už je akékoľvek. Počas dlhej cesty na vrchol odháňam prípadné myšlienky vzdať to, pohľadom na okolie a panorámu, ktorú mi poskytuje pohľad zo sedla môjho SCOTTa. Vždy si nájdem niečo, čo mi hladí dušu a zabúdam myslieť na trápenia vrchárov a slabú kondičku. Moje oči si vždy (a hlavne v Dolomitoch) nájdu to, na čom sa môžu „popásť“ a uložiť na môj nezmazateľný hard-disk krásy tohto sveta (niekedy je to aj pekný alpský dekolt).