SportReport AŠK Pezinok
Log in
updated 9:07 PM CEST, Jun 22, 2017

Prechádzka Dolomitmi 2008, časť 2

  • Published in Hiking a Ski

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 
ImageDeň 5+6: Symbolom Corvary je kopec Sassongher, ktorý ma neuveriteľne fascinoval už aj v minulých rokoch. Aj teraz som sa niekoľkokrát pristihol, ako v kempe len tak stojím a čumákujem na tú zaujímavú skalu a pod ňou zvlnenú zelenú lúku s roztrúsenými domami a chatkami. Preto som sa rozhodol, že na neho musím vyliezť, aj keď počasie veľmi neprialo. Ráno bolo znova zamračené, vyrazil som teda cca. o hodinu neskôr a dúfal, že sa časom vyjasní. Prešiel som dedinou Colfosco a vystúpal až k chate Edelweiss, kde si na lúke bufetilo niekoľko koňov. Mali celkom zaujímavé ofiny, v meste by bol ten účes síce už niekoľko rokov „out“, ale tu na dedine to bol zrejme ešte stále veľký hit :-) Neprešiel som veľmi ďaleko, keď sa celkom slušne rozpršalo. Pár turistov okolo začalo vyťahovať velikánske vetrovky s kapucňami a dážniky s priemerom minimálne 3 metre, ja iba svoj ošumelý klobúk a cyklistickú pláštenku. Vôbec sa mi to nepozdávalo, tak som si trochu zanadával a zbehol späť k Edelweissu. Po chvíli už iba poprchalo, ale nebo nevyzeralo povzbudivo a preto som zatrúbil na ústup. Dobrý nápad, dedinou som prešiel na 3-krát, čo som sa schovával pred lejakom. Bol už čas obeda a tak som zakotvil v pizzerii, kde bola česká servírka a slovenská barmanka. Ešte dobre že kuchár bol Talian, asi by ma porazilo, keby mi v Taliansku piekol pizzu Slovák alebo Čech :-) Popoludňajšie búrky som predriemal v aute a trochu som sa obával, či takéto počasie nebude dlhodobejšie, ale našťastie som mal eso v rukáve. Meteorológ na voľnej nohe Rasťo mi oznámil, že ešte 1 mrak a od zajtra bude zas niekoľko dní pekne. Vyšlo mu to úplne presne, myslím že by sa tým mohol aj živiť :-)

ImageV noci ešte pršalo a tak aj keď ráno naozaj pálilo slnko, na vrcholkoch okolitých kopcov bol čerstvý sneh. Znova som trochu zaváhal, nebude to tam hore nebezpečné? Nemal som šajnu, preto som chytil ruksak a vyrazil. Rýchlo som prefrčal známou cestou k Edelweissu, kde trochu vyššie na lúke vyvíjali „ofináči“ celkom zaujímavú činnosť. Boli rozdelení do 2 skupín po troch, v každej skupine jeden stál ako na stráži a ostatní dvaja boli vyvalení na zemi. Ako chlapec z mesta sa v tom nevyznám, ale ževraj kone nezvyknú ležať a aj spia postojačky. Keď som prišiel bližšie, podľa ich sklených pohľadov sa mi zdalo, že sú všetky poriadne nahúlené, takže možno preto :-) Atmosféru dotvárali pískajúce svište upozorňujúce na votrelcov, no a ešte od Gardeny sa približujúca skupina asi 25 vrieskajúcich talianskych dôchodcov. Silenzio !!! Strašne ma vytáčali, z ľudských zvukov som bol ochotný akceptovať iba vŕzganie štrku pod topánkami. Na najbližšej križovatke som počkal, ktorým smerom sa vydajú, žiaľ tým mojim. Tak som otvoril mapu (Ďuri ešte raz díky za radu) a zistil, že keď pôjdem kúsok rovno, mal by som mať výhľad na nejaké jazero. Nakoniec ten kúsok bol poriadny kusisko, tak som sa vrátil z polovičky, ale dôchodcovia boli už aj tak dosť ďaleko a v nádhernom tichu som mohol pokračovať na vrchol. Štrkový a kamenistý chodník viedol pri úpätí skál, až som sa nakoniec dostal na miesto kde začínali istiace laná. Na zemi tu už bol miestami aj sneh, ale našťastie mokrý, nie šmykľavý. Táto stena s lanami bola naozaj kolmá a prvý krát mi tu na chvíľu poriadne stiahlo zadok. Musel som prejsť cez roh skaly, jedno lano skončilo a druhé bolo až za rohom, takže na krátky okamih som sa držal rukami iba výčnelkov na skale. Nebolo mi všetko jedno, keby som sa teraz šmykol, tak dovidenia, minimálne by som sa polámal na malé kúsky. Nechápem ako to mohli vyliezť tí urevaní seniori, buď tadiaľto neišli a o kúsok nižšie pokračovali iným chodníkom po hrebeni, alebo to všetko boli vyslúžilí cliffhangeri :-)

ImageZ vrcholu bol po daždi nádherný výhľad, nielen na blízke hory, ale aj strašne ďaleko na vysoké zasnežené končiare. Teraz keď si doma pozerám fotografie, trochu si namýšľam že niektorý z nich je určite Mount Blanc :-) Chvíľu som tam stál a nasával atmosféru, potom som zobral foťák a dokola fotil ako šialený Japonec :-) Keď som sa ukľudnil, poprosil som jedného chlapíka, aby ma odfotil pri kríži. Kríž bol vysoký a dosť blízko pri okraji skaly, takže bol problém ho vtesnať celý do záberu, ale vôbec by mi nevadilo, keby mi na fotke chýbali nohy. Lenže tento borec bol buď fotografický fajnšmeker, alebo Batmanov brat. Pozrel na display, vystrúhal znechutenú grimasu a dvomi skokmi sa presunul na kameň, za ktorým už musel byť jedine vzduch a voľný pád. Ja by som sa tam neodvážil ani plazením po bruchu. Z toho pohľadu mi prišlo zle od žalúdka, veď mal môj foťák! :-)) Niečo som na neho aj vykríkol a keď som potom pozrel na jeho ženu a 2 synov, tiež im nebolo všetko jedno. Takto nás vyľakať, keby bol môj príbuzný, tak ho na mieste prefackám a sotím dole :-) Našťastie to celé dobre dopadlo a tak som sa pomaly pobral späť. Išlo sa mi v pohode a posledný úsek som nechcel absolvovať po tej istej ceste ako smerom hore, preto som si to trochu predĺžil a nad chatou Edelweiss odbočil k hornej stanici lanovky a potom sa pustil chodníkom cez les nad Corvarou. Ten chodník bol jedna nekonečná serpentína, na čo čoskoro znovu zareagovalo moje koleno a ja som si začal nadávať, načo vymýšľam sprostosti. Ale aspoň som si konečne z výšky pozrel miesto, kde býva cieľ maratónu. V kempe som si už pomaly začal baliť veci, pretože na druhý deň som sa chcel presunúť do Misuriny omrknúť slávny „trojzubec“ Drei Zinnen.

ImageDeň 7: Cestou do Misuriny som sa ešte rozhodol absolvovať jednu krátku túru. Keď som k nej v sprievodcovi videl fotografiu, nemohol som odolať. Chlapík sa na nej jednou rukou pridŕža istiaceho lana, stojí na uzučkom chodníku ktorý je na úpätí kolmej skaly a pod ním je šikmý červeno-šedo-modrý suťový zráz. Tam jednoducho musím ísť, aj keby to mala byť moja posledná túra :-) Trasa začínala pri chate A. Dibona, ku ktorej viedla cesta niekde medzi Falzaregom a odbočkou na Giau. Akurát že v knihe zabudli spomenúť, že povinnou výbavou je terénne auto. Asfaltová cesta sa veľmi rýchlo zmenila na rozbitú asfaltku, tú onedlho vystriedala štrková cesta a následne rozmlátená štrková cesta. Posledné kilometre som išiel krokom na jednotke a dúfal, že môj mestský vehikel prežije. Už som videl, ako pri chate sedí iba nejaký bača s kravami a s údivom pozerá, čo tam robím s takýmto autom :-) Preto som bol poriadne prekvapený, keď som prišiel na plné parkovisko a tereňáky boli v menšine. Dokonca som zbadal aj luxusný mercedes, aj keď ťažko ho je porovnávať s mojim Suzuki, predsa len neotesaní Nemci versus jemná precízna japonská technika made in Hungary, to sa nedá :-)) Z parkoviska som najprv stúpal širokou cestou a neskôr odbočil ku skalám smerom k chate Pomedes. Až po roh skaly to už boli pre mňa všedné pohľady, ale za ním to prišlo. Kolmé skalisko s pozdĺžnymi zárezmi, ako keby ho niekto prešiel veľkým hrebeňom, v jednom z tých zárezov sa vinie úzky chodník a smerom dole suťový svah s prevládajúcou červenou farbou. Len som tam chvíľu stál, oči vyvalené a úsmev okolo celej hlavy :-)

ImageZ opačnej strany práve prichádzala skupina mladých báb a niekoľko dospelých, ešte dobre, že sme sa nestretli niekde v strede cesty, neviem ako by dopadlo vyhýbanie. Všetci mali na hlavách helmy a k lanu sa ešte istili karabínami, takže ak by niekto letel, asi by som to bol ja :-) Keď dorazili až ku mne, po mojom pozdrave Nazdar sme zrazu zistili, že sme všetci Slováci. Vlastne oni boli zmiešaní aj s Poliakmi a Čechmi. Spýtal som sa ich, či je naozaj nutná taká horolezecká výbava, ževraj to v pohode zvládnem, ale helma by sa zišla. Helma? A načo? Veď ten tunel na Falzaregu ešte teraz plače, akú som mu dal čelovku :-) Rozlúčili sme sa a ja som sa pustil do tohto dobrodružstva. Bola to naozaj paráda, najviac ma fascinovalo to množstvo farieb, od čiernej cez šedú, hnedú a modrú až po žltú, oranžovú a červenú a do toho ešte miestami zelená farba rastlín. Ani som netušil, že neživá skala môže byť taká zaujímavá. Keď som sa dostal na druhú stranu, až mi bolo ľúto, že to prebehlo tak rýchlo. Vybehol som ešte krátkym stupákom k chate Pomedes, kde boli na lehátkach voľne pohodené opaľujúce sa cicušky, urobil zopár fotiek (kopcov, nie cicušiek) a vrátil sa k autu. Nasledovala cesta cez Pocol, ktorý sa mi konečne podarilo aj odfotiť, a cez Cortinu som sa dostal do Misuriny, kde ma potešil pekný pohľad na okolité hory a jazero. V blízkosti bol iba jeden kemp Alla Baita, ktorý oproti Colfoscu a rakúskym kempom, v ktorých som tento rok stanoval, vyzeral tak trochu socialisticky. Pripomínal mi kempy, keď som ako malý chlapec chodil na dovolenky s rodičmi, asi najmä kvôli umyvárke, ktorá mala všetky umývadlá po vonkajšom obvode budovy, na záchodoch mali domov desiatky nočných múr a sprchy boli spoločné pre ženy aj mužov. A to ešte bola sranda keď som zistil, že do umývadiel tečie iba studená voda, ale nie taká akú máme doma v paneláku, ale naozaj ľadová ako z horského potoka, a pre zmenu do spŕch iba skoro horúca voda bez možnosti regulácie. To som potom pri umývaní zubov kričal „Jaj jaj studená“ a pri sprchovaní „Jaj jaj horúca“ :-) No čo, pár dní tu nejak vydržím.

ImageDeň 8: Prvá túra v Misurine bola úplne jasná, okolo Drei Zinnen. Autom som sa odviezol niekoľko kilometrov k chate Auronzo, ale až po zaplatení mýta 20EUR. Aj som sa čudoval, že doteraz som nikde neplatil, v Rakúsku by dali rampu a štrngali mešcom na každej zaujímavej cestičke. Cesta k chate bola poriadne strmá, Suzuki síce na takýchto serpentínach ide ako raketa, ale aj tak som v niektorých zákrutách musel podradiť až na jednotku. Keď som sa poobede vracal do kempu, stretol som zopár cyklistov ako sa s utýraným výrazom v tvári na najľahšom prevode trápia hore. Ja turista som im teda vôbec nezávidel :-) Od Auronza až k chate Drei Zinnen viedla široká nenáročná cesta, čiže znova milión ľudí, mamička s kočíkom, dôchodcovia, školský výlet, trochu veľký ruch na môj vkus. Preto keď som pri chate Lavaredo zbadal možnosť odbočiť a pokračovať ďalej strmším úzkym chodníkom, hneď som ju využil, po širokej ceste môžem chodiť aj doma. Po zdolaní tohto stúpania som stál na úpätí ospevovaných „Troch zubov“, ale popravde nejak zvlášť ma neočarili, také boli nejaké štrbavé a s veľkými medzerami :-) Oveľa viac sa mi páčili okolité kopce, ktoré aj keď stáli v rade vedľa seba, každý z nich bol tvarom aj farbou úplne iný.

ImageV diaľke už bolo vidieť aj prvý cieľ, chatu Drei Zinnen, ku ktorej som znovu mohol ísť širokou cestou alebo úzkym chodníkom, ktorý sa vinul o niekoľko desiatok metrov vyššie na úpätí vedľajšieho kopca. Jasne že som vybehol na ten chodník, predsa sa nebudem dole špacírovať s dôchodcami a deťmi v kočíkoch :-) Z tejto výšky som mal aj oveľa lepší výhľad do údolia a keď som sa dostal až k chate, príjemne ma prekvapili na druhej strane kopca schované dve modro-zelené jazerá, v diaľke lemované holými skalami. Z tejto strany vyzeral aj „trojzubec“ o trochu lepšie, ale stále som mu nemohol prísť na chuť. Spiatočná cesta viedla údolím pod Drei Zinnen a okrem 2 stúpaní bola príjemne vychádzková, stretol som aj mladý párik s revúcim batoľaťom zaveseným na hrudi. To decko sa snáď narodilo len pred niekoľkými hodinami, myslím že tí ľudia by tiež potrebovali nejakú terapiu. Inak tu už bolo oveľa menej ľudí, omnoho viac zelene, z diaľky sa ozývali zvonce pasúcich sa kráv, za kosodrevinou sa zjavila maličká chatka, okolité vrchy vytvárali nádhernú kulisu, jednoducho celkom pekná romantika. Ani neviem ako to ubehlo a zrazu som už znova stál pri svojom aute. Tak som si ešte spravil večernú prechádzku okolo jazera a tešil sa na zajtrajšiu poslednú túru.

ImageDeň 9+10: Pred poslednou túrou som sa už cítil ako ostrieľaný horský vodca, tak som si ju s pomocou knižky a mapy navrhol sám. Okolo jazera som prešiel na jeho druhú stranu k sedačkovej lanovke a po širokej ceste vystúpal až k jej hornej stanici a chate Col de Varda. Cestou k chate som stretol iba dvoch chalanov so psom a aj na lanovke bolo iba zopár ľudí, tak som sa tešil, že tentokrát to nebude žiadna masovka. Od chaty pokračoval po svahu nad jazerom chodník Sentiero Bonacossa, ktorým som sa na konci za pomoci oceľových lán dostal do skalného „výseku“ Forcella di Misurina, odkiaľ boli pekné výhľady na obidve strany pohoria. Odtiaľto som sa znovu cez istiace laná a suťový chodník spustil do údolia, v ktorom som tak trochu zablúdil. Prišiel som k neoznačenej odbočke a mal som pocit, že keď pôjdem rovno, vrátim sa cez iný priesmyk naspäť k jazeru. Druhou možnosťou bolo zbehnúť kľukatou cestičkou do údolia, na protiľahlom svahu som za nefunkčnou lanovkou videl ďalší chodník ktorý smeroval k výrezu v skale, to musí byť ono. Mapa mi to v podstate potvrdzovala a keďže ako decko som prečítal všetky diely Winnetoua, Posledného Mohykána aj dobrodružstvá stopára Koženej Pančuchy, jednoducho som sa nemohol mýliť :-)) Koniec tejto cestičky križoval chodník do Misuriny, čo mi mapa znovu potvrdila, lenže to som netušil, že tá správna križovatka aj so smerovými tabuľami je o cca. 200m vyššie. Predo mnou sa rozprestieralo kamenné pole a márne som v ňom hľadal značku, tak som sa pustil rovno cez neho. Ešte pred týždňom nemysliteľné, teraz som preskakoval z kameňa na kameň ako pravý slovenský kamzík :-) Za lanovkou som nabehol na chodník, ale bolo mi podozrivé, že ani tu nevidím žiadnu značku. Našťastie som zbadal zdola sa približujúcu českú rodinku, ktorá náhodou tú trasu už v minulosti absolvovala. Vytiahli sme mapy, dali hlavy dokopy a o chvíľu som vedel, kde som ja skrachovaný horský vodca spravil chybu. Keby som ich nestretol, tak tam blúdim a blikám červenou blikačkou ešte teraz :-) Alebo by som možno objavil novú cestu Sentiero Cyklistiko :-)

ImageVeľakrát som poďakoval, znova preskákal to kamenné pole a vybehol na tú správnu križovatku. Odtiaľto až po vrchol nasledoval poriadny stupák, prvý krát som cítil, ako mi bije srdce a po spánkoch tečie pot. Nahodil som cyklistické strojové tempo a ako robot postupoval hore, až som sa pomocou kovových rebríkov a lán dostal na vrchol Forcella del Diavolo. Nooo, naozaj to bol diabolský kopec. Naskytol sa mi zaujímavý pohľad, na jednej strane smutný šedivý vrch so suťovými svahmi, na druhej zaujímavé zoskupenia v okolí Drei Zinnen. Podľa knižky sa v tomto údolí zvykne až do leta udržať sneh, teraz tu už našťastie nebol. Pomocou istiacich lán som zliezol na suťový chodník, kde som stretol rodinku s tromi malými deťmi. Už som ani nerozmýšľal, ako chcú zdolať ten úsek s lanami a následný zostup po rebríkoch. Po pravom úbočí som pokračoval ďalej, keď sa zrazu tá štrková cestička rozdelila na niekoľko ďalších, samozrejme značka žiadna. Trochu som zneistel, na svoje stopárske schopnosti som sa už radšej nespoliehal, ale mapa mi tiež veľmi nepomohla. V diaľke vľavo dole som síce videl nejakú budovu, ale smer sa mi veľmi nepozdával, tak som si radšej zanadával na neporiadnych Talianov a postupoval rovno ďalej. Za najbližším rohom som zrazu zbadal svoj cieľ, chatu Fonda Savio. Stála na takom neprístupnom mieste, že posledné metre sa išli po drevenom rebríku a s pomocou lana. Ešte o trochu vyššie viala na skale talianska zástava, tak som k nej vybehol, urobil zopár fotiek a nakŕmil čiernych operencov. Dúfam že im fit tyčinky padli k úžitku :-) Naspäť do Misuriny som išiel tzv. Cestou duchov, ale žiadneho som nestretol, jedine tak ducha dobrej nálady. Z kamenistej cesty som postupne prešiel na lesnú a skončil až na prvých zátačkách asfaltky ku chate Auronzo. Znovu som na nej stretol zopár trápiacich sa bikerov a jedného maníka s kočíkom. Ten sa tuším trápil ešte viac :-) Odtiaľ to už bol len kúsok do kempu, kde som sa na druhý deň zbalil a so smútkom odišiel domov.

Táto dovolenka patrila k mojim najlepším, vôbec ku šťastiu nepotrebujem more, slnko, pláž, práve tu som sa cítil ako ryba vo vode. Aj keď nohy dostali miestami poriadne zabrať a toľko kilometrov inokedy prejdem asi tak za rok, kvôli tým nádherným scenériam sa to určite oplatilo. Dúfam, že sa mi sem o rok podarí znova vrátiť a ešte nejaké tie kopce si pobehám. Dovtedy len môžem spomínať nad fotkami, k týmto túram sú v nasledujúcich 2 albumoch:
http://picasaweb.google.com/dusky69/Dolomity20082
http://picasaweb.google.com/dusky69/Dolomity20083

Pridať komentár

Bezpečnostný kód
Obnoviť

  1. Zažili sme
  2. Vyskúšali sme
  3. Pochodili sme
  4. Organizujeme

Dolomiten Radrundfahrt 2017

Cestná cyklistika 12-06-2017

Pred pretekmi vo „veľkých“ Dolomitoch som si ešte strihol tento okruh cez „malé“ Dolomity a keď som v reportke z Neusiedlera písal, že viem prečo som tam prestal chodiť, pri tomto marat...

St.Pöltner Radmarathon 2017

Cestná cyklistika 04-06-2017

Pred dvomi rokmi som sa na týchto pretekoch výborne pobavil, tak som sem vyrazil opäť, i keď som kvôli nim musel obetovať sľubovaný únik na Leitha.Berg maratóne, ktorý padol na rovnaký termín. Zn...

Neusiedlerský maratón 2017

Cestná cyklistika 30-04-2017

Po šiestich rokoch som si znova vybehol na toto kolečko okolo jazera a veľmi rýchlo som si spomenul, prečo som mal takú dlhú pauzu - je to strašnáááá nuda. Ešte úvodných 10km je celkom fajn, hneď...

Garmin Varia Vision – V zornom poli

Športovec používa HW SW 04-12-2016

V tejto recenzii na mňa dýchol závan budúcnosti. Pod názvom Garmin Varia Vision sa totiž skrýva náhľadový – in sight displej. Ešte ni...

Test Garmin Edge 520

Športovec používa HW SW 27-11-2016

Garmin Edge 520 som mal k dispozícii po takmer celú sezónu 2016. Takže z testovaných zariadení je to jeden z najdlhšie testovaných kúskov. Čiast...

Predstavenie série Garmin Varia – keď id…

Športovec používa HW SW 15-07-2016

Prichádzajú dlhé letné dni. Každý kto má aspoň trocha rád bicyklovanie si nenechá ujsť príjemné chvíle stráven&eacut...

Profil stúpania Železná studienka - Hrub…

Kopce profily 14-02-2015

Alternatívne asfaltové stúpanie v bratislavskom lesoparku. Až po Kačín ľahké a vhodné aj pre menšie deti. Do druhej kategórie je zaradené kvôli záverečnému stúpaniu na Hrubý vrch.  ...

Profil stúpania na Kamzík

Kopce profily 31-10-2014

Známe a relatívne rušné asfaltové stúpanie z centra mesta až takmer k vysielaču na Kamzíku, čo viac dodať...  ...

Profil stúpania Pekná cesta

Kopce profily 07-09-2014

Známe asfaltové stúpanie z Krasnian (Rače) na hrebeň Malých Karpát a Bratislavského lesoparku. Charakteristické je svojim veľmi strmými úsekmi. Touto cestou sa dostanete na sieť spevnených ciest v les...

Propozície 2017 Časovky Ivana Červenku n…

Propozície 17-05-2017

Amatérsky športový klub AŠK Sportreport Pezinok Vás pozýva na cestnú cyklistickú časovku do kopca určenú všetkým nadšencom cyklistiky, ktorí si trúfajú zdolať nástrahy tohto kopca.   Cyklistick...

Výsledky Časovky Ivana Červenku na Zošku…

výsledky 24-07-2016

Ďakujeme všetkým  pretekárom, že prišli na našu časovku si zmerať sily. Ročník 2016 dopadol nasledovne...  

Propozície 2016 Časovky Ivana Červenku n…

Propozície 28-05-2016

Amatérsky športový klub AŠK Sportreport Pezinok Vás pozýva na cestnú cyklistickú časovku do kopca určenú všetkým nad&scaron...

next
prev