Karpaťák 2008 – lepšie ako som čakal

Nie je tajomstvom, že posledné roky si k cyklistike už len odskakujem a aj tohtoročná sezóna bola takáto. Navyše tento rok aj viacero akcií, čo som chcel absolvovať, nakoniec zostali bez mojej účasti, tak keď sa posledné dni pred karpaťákom začali množiť zlé predpovede počasia bol som z toho smutný. Nakoniec mi nezostalo nič iné ako presunúť termín Karpaťáku, čo bolo nakoniec dobrým ťahom a vyšlo troška chladnejšie ale príjemné počasie. To bol prvý dobrý základ.

Ďalším plus bodom bolo, že som si našiel čas na niekoľko tréningov a úmyselne som sa zameral na to, aby som sa vedel udržať v skupine a prejsť čo najdlhšiu štreku. Aj tento bod som si splnil ale stálo ma to nemálo energie a psychických síl. A do posledného okamžiku som nebol rozhodnutý, či sa pokúsim prejsť celú trasu. Až handrkovanie s „rakúšanom“ Duškym, či príde na akciu a on že iba ak pôjdem úvodné kolo aj ja, ma preplo do rozhodnutia to ísť celé.

V nedeľu ráno som sa teda obliekol a prišiel na štart. V Pezinku mi chýbali moje známe tváre zo starej partie, ktorí podobne ako ja, teraz veľa vody nemútia, čo ma mrzelo, ale najmä som sa začal obávať o to, či ma niekde na najvzdialenejšom mieste nezradia sily. Odštartovali sme teda z Pezinka asi desiati s tým, že gro bratislavčanov nás bude čakať na Bielom Kríži. Tempo bolo svižné a ja som si vychutnával ten pocit, ako okolo uší sviští vzduch a toto svišťanie bolo doprevádzané zvukom odvaľujúcich sa plášťov. Áut veľa ráno nebolo tak som si tieto chvíľe užíval. Práve pre toto sa mi páči cestná cyklistika, ten pocit tempa, krásny rytmus a tie zvuky.... ani neviem ako sme prišli do Rače.

Tam som sa musel hodne rýchlo prebrať, lebo nasledovalo stúpanie na Biely Kríž. Spolu s Ďurim sme uzatvárali skupinku, ale už po kilometri stúpania som mu odňal koncové svetlá a svietil som si sám. Na kopce skrátka nemám. Aspoň som si v hlave premietal Duškyho reportku zo Samsona a pozeral na "Edgara" čo sa percentá mi ukazuje. Prežíval som to isté, čo on. Našťasie, tento kopec poznám veľmi dobre, tak som ho prepochodoval bez prílišnej straty energie. Hore pri Kocmunde sa už balík pekne rozrástol, ešte sme počkali pár oneskorencov a vydali sa na najkrajší úsek dnešného dňa.

Ešte si pamätám ako všetky asfaltky nad Bratislavou boli vo výbornom stave, bolo to začiatkom 90-tych tokov a jazdilo sa tadiaľ dokonale. Postupom času sa povrch porozpadal až vlani mi kamoši začali hlásiť, že sa opravujú jednotlivé úseky. Tak aj preto som po rokoch tadiaľto potiahol Karpaťáka. Ale od Bieleho kríža to bolo stále rozbité a krásny zjazdík ku Košariskám po pokrytý navezenými kamienkami, tak namiesto pôžitku som vyvaľoval oči ako tykadlá, aby som nedostal šmyk či defekt. Našťastie od Košarísk až do Lozorna to bolo to krásle, dobrý vzduch, hladká cesta, svišťanie vzduchu oklolo uší a šum plášťov.... teda až na jeden naplavený asi 5m úsek ktorý ma prebudil. Veru piatková búrka bola divoká.

Balík približne 30 ľudí sa v Lozorne dal dokopy a vydali sme sa smerom na Pernek a Babu. Veľký kus sme šli po novom asfaltovom povrchu tak dotretice som si užíval čary žiletkáriny. V Perneku som zavelil vrchári dopredu, nahodil koncové svetlá a hybaj nahor. Aj napriek tomu, že som bol najpomalší, som si spravil najrýchlejší čas na babu – „úžasných 25 minút“. Hore ma už všetci čakali, lebo väčšina nevedela, kde budeme v Pezinku stáť. Tak som sa pustil dou kopcom. Tej zjazdík mám veľmi rád, ale len keď tam „netrénujú“ motorkári. A to bolo práve teraz. Takže k šumu vetra a svišťaniu plášťov sa pridal aj pocit z klopenia zákrut a bol som zasa chvíľu v nirváne. Na rovnejšom úseku ma dobehli Bobo s Petrom a roztočili to až po Pezinok parádnym tempom... V Pezinku som ukázal kde je krčma a chytro som zbehol domov sa prezliecť a doplniť zásoby, veď som bol 300m od domu. Nakoniec som bol teda šťastný že som úvodnú slučku absolvoval. Ale na druhú stranu som sa obával čo ďalej. Odtiaľko sa pripojilo k nám ďalších pár ľudí medzi nimi aj navrátilec „Armstrong“ Ivan a tak v tejto fáze sme boli v maximálnom počte.

Vyrazili sme o 10 minút skôr smerom na Šenkvice. Chalani nasadili veľmi svižné tempo tak tie pocity z prvého úseku začali potláčať obavy o to či to vydržím. Poznám pocit tých, ktorým to ide a aké je to ťažké ísť neprirodzene pomaly ale pravidlá hry som stanovil a ušil na seba;-) tak ako vždy a posielal som svojich domestikov nech v stúpaníčkach držia špicu. To sa im aj podario a cestu na Vištuk som v balíku vydržal. Potom som mal prichystanú fintu. Šiel som skratkou do Budmeríc ktorá bohužiaľ pre balík je zle zjazdná, kým zvyšok poctivo prechádzal naplánovanou trasou. Za Budmericami sú 4 nechutné hupáčiky, ktoré som si mohol v pokoji prejsť a pred odbočkou na Borovú som spravil aj zopár fotiek rútiaceho sa pelotónu. Rýchlo som sa zaradil a držal sa potom balíka. Už sa mi nešlo veľmi dobre a začal som jazdiť aj na rezervy. Aspoň cesta ubiehala rýchlo – Borové Dlhá Košolná - to sme prefičali. V Košolnej som našiel skratku na cestu z Trnavy do Orešian a tadiaľ sme pokračovali. Na konci Orešian je nepríjemný kopček ktorý rozdelil partiu. Tí lepší utiekli, verní zostali so mnou. Tak aj plánovanú obednú pauzu v Smoleniciach sme absolovali len my zadní. Prvý balík nakoniec obedoval až v Brezovej. V Smoleniciach sme mali polhodinový náskok nad itinerárom. Nečudo keď sme tento úsek namiesto 25 priemerky šli tridsiatkou. V pizzérii sme sa však zdržali dlhšie a tak nakoniec sme šli podľa itinerára. Tu sa už začali odpájať chalani, čo plánovali ísť menej. Tak celá už teraz menšia skupinka zvolila itinerárové tempo a šla smerom na Trstín Bielu Horu a Jablonicu. V stúpaní cez Karpaty som si zasa rozsvietil koncový lampáš ale našťasie chalani boli kolegiálni a neušli mi. Na vrchu sme sa rozlúčili s Ďurim – posledným členom ktorý bol rozhodnutý neísť to celé. V kopci som sa trápil a mal som riadne odkrvený mozog, tak v zjazde do Jablonice som si uvedomil, že už odtiaľto to musím ísť celé. Nemal som sa aj ja otočiť? Toto mi v hlave znelo celý úsek po Brezovú. Skupinka šla ako hodinky podľa môjho tempa ale ja som bol nervózny. Čo ak ma to zlomí. Ale zasa verím kamošom. Na obede sme sa dohodli, že mi pomôžu keď bude zle a skutočne sa o mňa starali ako o nejakého lídra.

Cez Brezovú sme len prešli a kričali na rýchlejšiu partiu že ideme vopred. Tí už tiež dojedli a o chvíľu sa pustili za nami. Úvod z Brezovej je strmý, na najľahšom prevode som sa na nič netváril – len to prejsť. Moji domestici ma v miernejších kopcom potiahli a aj v dlhom zjazde do Vrbového mi odtiahli celú špicu. Ale tie pocity z rána to neboli. Jediné čo som si z toho úseku zapamätal, boli kopy blata na krajoch cesty čo cestári čistili od nánosov z búrky. Vo Vrbovom sa okolo nás prehnali naši eliťáci a tak do krčmy sme dorazili všetci naraz. Zatiaľ som to znášal dobre, nemal som vážnu krízu, ale to vďaka tomu, že ma ostatní čakali. Teraz však nasledoval 24km úsek, kde rovnej cesty prakticky nevidíš. Veľmi sa mi nechcelo odtiaľ odchádzať. Síce ma moji verní ubezpečovali, že pojdu so mnou, ale na tomto úsekou som tomu veľmi neveril. Tak nakoniec zavelil niekto iný, že sa ide.

Rozbiehali sme sa pomaly ale mne sa to zdalo dosť rýchlo. Tak som sa už asi po 3 kilometroch odpojil a chystal sa na trápenie. Nakoniec v tých hupákoch aj celý veľký balík sa rozdelil na malé skupinky a nakoniec celý čas som videl jednotlivcov na protiľahlých kopcoch. Pokúšal som si nájsť optimálny rytmus. Už som sa presvedčil, že stúpania môžem ísť len pomaly a frekvenčne, ale našťastie dolekopcom akoby tých pár tréningov predtým ma poháňalo vpred. Teda čo som strácal nahor, dolekopcom som vedel stiahnuť. V praxi som si takto vyskúšal dve hupky a už chalani zaregistrovali, že som mimo. Tak sa ku mne presunuli Bobo, Ivan a Dušky. V družnej zábave si vykecávali do kopca a Bobo mi dolu kopcom ťahal dobrééé špice, že sa mi to aj začalo páčit. Tak som mal do kopca Duškyho ako spolujazdca a dolekopcom Boba. Ivan nás tam zabával historkami, ale nepamätám si z toho nič, len myšlienku že musím uvisieť. Občas som mal pocit, že to musí ísť ale keď som chcel zabrať v stúpaní, tak nohy nedokázali pretlačiť pedále. Okolo mňa sa pohybovali ešte dvaja borci ale každý sme mali iný rytmus a oni odmietli garde, kým ja som bol štastný, že mám okolo seba ľudí, inak neviem ako by vyzeral môj morál. Za Naháčom som sa nejako zmátožil. Asi preto, lebo som vedel, že do Trstína to už nebudú kopčeky a tak som zaťal zuby a šlapal som za Bobom a Ivanom, ktorí roztočili slušné tempo tak nakoniec sme dobehli aj pred nami idúceho Miša. Ale v krčme som sa cítil úplne vyčerpaný. Až malá desiatka mi spravila dobre a prestávka tam sa mi zdala, ako keby som tam bol minútu.

Z Trstína sa mi však paradoxne šlo dobre, ešte som mal pocit, že zbytočne zdržuju chalani. Smolenice, oboje Orešany – úplne v pohode. Ale asi to robilo to malé pivo. Lebo cestou do Dolán mi prestali ísť nohy, resp. Úplne odišla sila. Mohol som len ľahko krútiť. Takže bolo rozhodnuté – nejdem na Červený kameň a na Zošku sa musím vytrápiť. Počkal ma Dušky a ešte jeden chalan a miernym tempom sme šli rovno. Skupinku sme videli v diaľke a aj tam sa niektorí vydali rovno. V okolí Dubovej nás už predbiehali naši žíhači. Dušky si z nich robil srandu že je zakázané predbbiehať ale bolo vidno, že tí si dali tento úsek ako mini pretek. Nakoniec sme odbočili na stúpanie na Zochovu chatu. V nohách som už nemal silu. Tak len ľahké prevody. Spolu sme kecali a popri tom sa Dušan otáčal, či nás niekto nedobieha. Myslel si, že nás nedobehnú a neveril mi, keď som mu vravel, že nás ešte budú hore čakať. Nakoniec aj tak bolo. Posledný kilometer som už tlačil očami čísla na tachometri nech už je koniec a keď sa mi pred očami zjavilo parkovisko pocítil som veľkú úľavu. Tak predsa len som to prešiel.

Obligátny pokec hore bol u mňa dosť stručný;-) Stihol som akurát povedať že už nech sme v Jame na pive. Tak sme ečte počkali posledných a šli na to pivo.

Nakoniec som odjazdil cez 220km a mal som pocit že to nebolo až také zlé ako vlani. Akurát, že som si povedal že už nemožem vymýľať také extrémy keď na to ledva mám. Tak uvidím aká bude budúcnosť kapraťáku. Ďakujem všetkých čo sa pripojili a dúfam že sa páčilo.

Duškyho fotečky

Moje fotky

{mosmap kml=http://www.sportreport.sk/report/dmdocuments/karpatak08_final.kml}