Ako (ne)plavec preplával Karpaťák 2008
- Napísal: Roman Rybanský
- Published in Cestná cyklistika
Dá sa Karpaťák preplávať? Znie to čudne, veď to je cyklo podujatie a nie hocijaké. Vyše 200km túlania po karpatských cestách na cestnom bicykli. Mne sa to tento rok podarilo a omnoho lepšie ako rok predtým.Naposledy som sedel na mojom čiernom Scottovi na Turčianskom Amatérskom Triatlone a už som naňho príliš nemyslel, lebo mi skončila triatlonová sezóna a posunuli mi môj obľúbený Karpaťák o deň skôr na sobotu 16. augusta. Práve vtedy som mal plánovaný návrat z rodinnej dovolenky v zahraničí. Duševne som sa s tým nejak vysporiadal a bolo mi to ľúto, lebo priateľ Vlado kúpil nový bike a plánoval sa zúčastniť vo veľkom štýle aj so synom. Dovolenku som 2 týždne trávil pri mori a ako správny triatlonista som spojil príjemné s užitočným a trénoval som po troche plávanie. Prvý týždeň slabých 22km. Druhý týždeň sme sa presunuli na druhú stranu Jadranu a objemy som dotlačil na 30km. Chôdza po mori k ceduľkám "safe limit" mi veľmi nešla a ešte menej rátanie preplávanej vzdialenosti medzi nimi. Niekedy som sa tak stratil, že som musel zastať a hľadať orientáciu. Pripomenulo mi to triatlon v Senci, kde bola rovnaká viditeľnosť vo vode a nad vodou som mal zahmlené okuliare. Tu som nevidel kvôli ostrému slnku a nepomáhali ani metalizované sklá. Moje bezstarostné plávanie rozrušila SMS od "precedu" Roba vo štvrtok pred podujatím, ktorá oznamovala presun Karpaťáku na nedeľu. Vtedy svitla moja nádej, aj keď som si nevedel predstaviť po tom plaveckom tréningu absolvovanie tak náročného podujatia. Rozhodnutie o účasti padlo v sobotu neskoro večer, keď sme šťastne docestovali po niekoľko hodinách strávených v aute domov. Zavolal som Vladovi a pozisťoval základné informácie. Čiastočne sa vybalil a pobalil. Ráno bolo pekné aj keď trošku chladné. Predpoveď hovorila o 24C. Pre istotu som pribalil aj návleky a vetrovku. Doma som našiel aj dve tatranky. Raňajkovať sa mi príliš nechcelo, o to viac chodiť na trón, ale iba malý biely. To ma dosť zdržalo, tak som ledva stihol primontovať bicykel na strechu. Truhla tam ešte ostala, no skrátka ako po dovolenke.Slovenské peniaze žiadne. Vyrazil som s meškaním, ale bol som v pohode na Pezinskom kruháči o 7.10. Nikde nikoho, trocha ma to znervoznilo, tak som skontroloval zariadenie aj na miestnej pumpe, nech toho zo sebou veľa neťahám, ale stále nikto nechodil. Začal som telefonovať, nikto neodpovedal. Cez mobil som skontroloval čas, ten sedel. Dvoch cyklistov som aj zbadal, ale sa stratili. Našťastie som o chvíľu zbadal prichádzať v plnej paráde aj Vlada. Prípravu som zintenzívnil. Stále nikoho, tak som znova skontroval web a skoro mi budíky vypadli. Štart bol z hlavnej križovatky v Pezinku. O chvíľu už volal aj Robo, že nás na Bielom Kríži počkajú. Aspoň, že tak, lebo už to vyzeralo blede.
Oficiálny štart sme zmeškali aj časovo a vyštartovali asi 10min neskôr. Vlado sa ešte po niečo vrátil. Krútili sme to dvaja. Veľmi som sa nehnal. Za mnou šlapal Paľko. Tempo sme zmiernili, nech nás Vlado dobehne, keď nás už za Grinavou dobiehal, tak sme mu ušli. Nechcel ísť s nami. Lepšie mu bolo samému. Neskôr sa k nemu pridal iný cyklista. Počkali sme sa v Rači pri odbočke na Biely Kríž. Zatiaľ to bolo v pohode. Boli sme plní síl. V kopci priatelia zaostali. Ťahal som si to sám. Stúpanie sa zvyšovalo a tiež pulz. Vládať som vládal, keď tu ma to začalo akosi voziť. Známy to pocit z defektu. Zoskočil som z bicykla, aby som to skontroloval. Iný cyklista ma predbehol a ja som sa pokúšal znova nasadnúť. Do kopca to nie je žiadna sranda a veru som sa skoro vykydal. Odniesla to iba pravá noha, ktorú pohryzla veľká píla. Našťastie ju nezjedla. Hore už všetci čakali v plnej paráde. Asi tam neboli dlho, lebo po ceste som ešte asi dvoch predbehol.
Z kríža sme väčšinou zliezali zjazdom po lesných cestách, teplo nebolo, ale zase nie tak zima. Ja sám som bol v krátkom drese. Všetci sa tomu čudovali, či mi nie je zima. Preceda to uzavrel, že veď ja som triatlonista. No aspoň sa tak tvárim. Záludnosť nás čakala v krásnom posype asfaltky hrubým štrkom v pomerne dlhom úseku. Doteraz nerozumiem, že to všetci v zdraví prežili a hlavne tie chúďatá tenké kolesá. Palkov plášť bol dokonca prasknutý. Ten ho určite teda meniť nebude, keď toto prekonal. Krátko sme sa počkali za jazerom na križovatke v Lozorne. Očistil som si nohu od tej špinavej hrýzajúcej píly. Vybrali sme sa vlažným tempom do Perneku. S Milanom sme pokecali o plávaní. Čakal nás krásny kopec na Babu. Pretekári pole roztrhali a ušli aj mne viacerí, no v prvej desiatke som isto a v pohode bol. Šliapalo sme mi dobre a hladko. Toto jarmo mi pripadalo ľahké a príjemné. Rýchlosť okolo 20km/h. Ani som sa veľmi nezadýchal. Vzduch nám vylepšovali rakúski motorkári. Hore na Babe sme sa zase počkali, ale zatiaľ, čo som sa bavil s Vladom ostatní už nabrali zostupovú rýchlosť. Kopol som aj ja do mašiny. Viac ako 51 mi to neťahalo. Dole som dobehol Palka tak na 70m, ale ako sa zrovnilo nevedel som sa priblížiť. Nič to, takto osamotený som sa dogúlal až na pezinský kruháč. Za jeho prvým rohom bola krčma a tam už popíjala naša partia.
Ďaľší úsek viedol prevažne rovinatým terénom malými dedinkami do Smoleníc. Preceda sa do mňa navážal, že vyrážam dopredu. Ja som sa pritom bál zostať vzadu a v pelotóne sa nerád obzerám, lebo jeden nikdy nevie, čo urobí druhý pred ním. Faktom bolo, že som veľa krát išiel druhý. Asi 20km pred Smolenicami som bol veru už aj hladný. Všetci ma uisťovali, že musím vydržať, že tam je obed, teda v tých Smoleniciach. Preceda nás predbehol, keď sme sa k obedu akože blížili, držím sa ho, reku nech si rýchlo objednám a tu zrazu tabuľa Smolenice, ale preškrtnutá. Vyrážam za ním, reku kde je ten obed a on na to, že v Jablonici. No to sú teda pekné galeje, myslím si. Našťastie sa v Trstíne nejak vytratil a tak sme si partia vpredu urobili drink pauzu v krčme na kopci oproti kostolu. Potom sme urobili stíhacie preteky za čelom partie do Jablonice. Ja som vydržal s ťahúňmi tak do úvratia. Potom mi akosi unikli. Dole s Bielej hory som už šiel úplne sám, lebo im to dole ťahá ešte rýchlejšie. Konečne dorazím do Jablonice a oni už z reštaurácie cúvajú. Bol tam ten istý "ochotný" čašník, čo minulý rok a nechcel mať pri vchode ani bicykle. Rozhodli sme sa, že ideme spolu ďalej do Brezovej, ale pod Bradlom.
Partia sa držala na prekvapenie spolu, šliapalo sa nádherne, prevážne rovina občas malý kopček na osvieženie. Najhorší bol závoďák, ktorý nás obiehal v najväčšom prachu. Kúdol musel klesať určite ešte hodnú chvíľu a vzduchové filtre nám zapchal dokonale. Konečne sme dorazili do Brezovej, hneď na začiatku bola dobre vyzerajúca krčma aj s čašníčkou, škoda len, že tam prestali variť. Poradila nám však U Tvarôžkov na námestí. Aj sme to našli a bolo to skoro dokonalé. Sedenie vonku v polotieni, primerane rýchla obsluha a výborné jedlo. Druhá partia ostala v Smoleniciach, čo nakoniec bolo aj dobre, lebo veľký nájazd cyklistov, by žiadna reštaurácia len tak nezvládla. 10 min pred odchodom sa zjavili na križovatke. Poslali sme ich ďalej.
Do kopca z Brezovej sa mi išlo na prekvapenie dobre. Bol som medzi prvými, snáď to preceda nevidel. Keby aj, nech. Ja som pomalší dolu kopcom. Kým ja som musel točiť chlapci išli rovnakou rýchlosťou bez točenia. Kdesi pred koncom klesania z Košarísk sa sformoval balík a mal som problém sa v ňom udržať a ako obyčajne ušli mi v miernej hupke. Vzďaľovali sa astronomickou rýchlosťou. Ostal som sám. Vôbec to nevadilo, veď som bol iba kúsok pred Vrbovým. Pred priehradou som dobehol Paľka. Pýtam sa, že kde je otec. Vraj kúsok pred nami. V diaľke som videl nejaké siluety, tak ma to ukľudnilo. Už som nikoho nedobehol a ani nikto mňa. Dorazil som to Vrbového. Občerstvovačka prebiehala v plnom prúde. Bolo sa treba posilniť pre, aspoň pre mňa, najhorší úsek.Vyštartoval som hneď druhý a dlho som sa viezol v závetrí. Neskôr sa k nám pridal ďaľší cyklista. Zatiaľ sa mi išlo dobre až som bol prekvapený. Bolo to klamlivé. Ani neviem kde sa to stalo a ušli mi a odvtedy to so mnou išlo dolu vodou. Stále som v poli klesal a nedokázal sa nikoho chytiť. Mal som stavy, keď unavené nohy mleli akoby z posledného a nevedel som vyvinúť žiadnu rýchlosť. Nakoniec to bol pre mňa najhorší úsek. Zrejme som sa mal šetriť na začiatku. Vtedy mi to také neprišlo. Ono to je určite aj psychikou. Ak človek začne klesať veľmi ťažko sa chytá. Našťastie úplne posledný som nebol a do Trstína som prišiel s malou skupinkou. Oddychovanie sa tu natiahlo o dobrú štvrťhodinku.
Do posledného úseku som vyrazil ako obyčajne s vedúcou skupinkou. Už v Smoleniciach mi bolo jasné, že držať s nimi krok bude veru ťažké, no aspoň sa o to pokúsim. V kopčekoch mi trocha unikali, vždy len o pár metrov, potom som ich dohnal. Až prišla povestná preliačina pred Hornými Orešanmi, dole v pohode aj s rezervou, ale do kopca som veľmi podradil, chlapci sa do toho postavili a začali unikať. Mal som dosť a nechal som ich ísť. Ďalej som si išiel svojim tempom a pomaly som vyzeral skupinku za mnou, aby som sa pripojil. Veľmi sa nehnali, ale dobehli ma, tak ako som chcel. V balíku sa mi šlo omnoho ľahšie a veselšie. Aspoň som mohol šetriť sily na Červeňák a Zošku. Rýchlosť sa pohybovala pod 30. Prišli sme na odbočku v Častej. Niektorí to vzdali a odolnejší pokračovali v plánovanej ceste na Kameň. Preceda dovolil pretekanie. Dosť skoro, keď už je človek vyšťavený, no to, aby nás potrestal. Kopec to nebol až taký hrozný a držal som sa hneď v druhej rade. Pred vrcholcom nás preceda priam astronomickou rýchlosťou predbehol. Konečne mohol uvoľniť energiu. Najbližšie som ho videl v cieli. Ja som sa tiež vzdialil súputníkovi a ďalej som trielil sám. Dolu sa to veľmi pustiť nedalo, lebo zákruty boli ostré a zradné. Dedina bola celá dolu kopcom až v závere malá hupka a tu ma Milan aj s kolegom trhol. Našťastie ma na hlavnej počkali. Za nami bol ešte jeden. Aj ten sa pripojil. 
V tejto zostave sme prešli Dubovú. Za ňou ma Milan pustil dopredu, ale chlapci nejak nestíhali, aj som ich čakal, ale sa nechceli chytiť. Dolu kopcom do Modry som im ušiel. Na zákrute sa pripojil ešte Palko, ale vliekli sa. V závere som ťahal úplne sám a nevidel som ani nikoho za sebou. Ťahalo sa mi príjemne. Vôbec mi ten kopec nepripadal taký hrozný ako minulý rok. Nič som si z toho nepamätal, iba ako som ho v mrákotách zdolal a ešte aj niekoho na poslednej zákrute. Teraz som bol úplne pri zmysloch. Podradil som iba na poslednej zákrute. Postaviť som sa vôbec nemusel. Každopádne som bol rád, že som už hore a mám to za sebou.Tento rok to bolo ľahšie a tempo miernejšie. Vzhľadom na môj slabší tréning som bol rád ako som to "preplával". Deň predtým, by som tomu neveril. Veď som si nebol ani istý, či to zvládnem. Je pravda, viac ma bolel zadok a trocha aj nohy, no celkom v "norme". Vyše 200km musí byť cítiť. Som nesmierne rád, že som sa mohol zúčastniť. Bolo to pekné podujatie a dúfajme, že vydrží dlhšie.
