Sústredenie v Chorvátsku
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Prihlásil som sa na tento pobyt s malou dušičkou, lebo už bolo po termíne prihlášok. Zavolal som preto (organizátorovi sústredenia) Norovi či to je ešte aktuálne. Bolo. A tak sme spolu s ostatnými členmi sústredenia v chladnú poobednú sobotu nakladali bicykle na príves. Na poslednú chvíľu sa na sústredko vykašľal aj známy MTB borec Milan Barényi.
Noro to v autobuse okomentoval, že sa celkom tešil a teraz vlastne stratil motiváciu.
Na to sa ozval Ivan Ježko, víťaz nešticháckej časovky z roku 2003 so slovami "A ja som čo?"
To ho už Noro slušne poslal do riti. :-)
Ale s Ivanom bola celkom sranda. A nielen s ním. :-)
Cesta bola síce bezproblémová, ale mne s dlhými nohami šesť a viachodinový pobyt v autobuse veľmi nevyhovuje. Aspoň sme si robili zakaždým srandu z neprítomného Milana, keď sme sa po každej prestávke v autobuse do éteru pýtali, či predsa len nenastúpil.
Ubytovali sme sa v penzióne v malej dedinke-mestečku Podgora. Obsadili sme ho celý. Vlastne sme tým obsadili celú Podgoru, lebo turistický ruch tu ani len nezačal. Prítomnosť cudzincov si asi najviac uvedomovali domáci vodiči, pretože spolu s nami cesty Makarskej riviéry brázdili aj iné cyklistické výpravy.
Strava bola celkom fajn. Na raňajky sme mali tie typicky otrasné chorvátske chleby (sendviče) s klasickými blbinkami typu maslo, džem, med, mlieko, kakao-granko. K tomu občas nejaká príloha ako napríklad praženica, korny...
Večere chutné a sám som bol prekvapený, že mi vždy stačilo. Noro v organizačných pokynoch upozorňoval/strašil, aby sme si so sebou zobrali jedlo, veď po tréningu nám predsa vytrávi. Zobral som si preto kopec cestovín, celý chlieb, salámu, maslo a podobne. Pokojne som tie cestoviny mohol nechať doma. Aj ten chlieb mi doteraz ostal. Ale zase iní šrotili ako pandravy. Neskôr vysvetlím.
Pôvodne som si myslel, že väčšina členov sústredenia, bude práve počas pobytu naberať prvé kilometre, ako napríklad ja. Hneď prvá jazda, ešte v deň príjazdu, ukázala, že budem patriť skôr k tým, ktorým sa v cykložargóne hovorí "tabak".
"No fasa", vravel som si, "tak to si asi v balíku moc nezajazdím. Ešte k tomu s tréningovým 5-10 ročným bicyklom Fořt, ktorý je oproti môjmu Giosu asi o 5-6 kilo ťažší, mäkší a horšie vybavený. Navyše jazdiť s 40-60 kilovými šarkanmi z KŠK alebo Ivanom Ježkom, či dokonca Filipom Polcom, ktorí majú už túto sezónu natočených aj 5 000 km, sa bez zmysluplnej prípravy nedá dosť dobre zvládnuť."
Takže títo draci jazdili počas celého pobytu naplno a tak nečudo, že im naozaj trávilo ako sa patrí.
Rozhodol som sa teda jazdiť prevažne sám a pomaly doháňať to, čo som počas práve prebiehajúcej hokejovej sezóny zanedbal. Napodiv sa mi jazdilo celkom dobre. Kopce som neprepínal, prevažovalo skôr frekvenčné točenie pedálmi a kochanie sa krajinou a neporiadkom.
Apropó krajina? Pôvodne som to nechcel napísať ale kašlem na to. Nadávam, čo sa mi nepáči tu v SVK, budem nadávať aj na to, čo sa mi nepáčilo v Chorvátsku. Počas jazdenia má človek akosi viac času si všímať detaily miestnej kultúry, mentality. Že je tam málo stromov, je každému jasné. V kopcoch holých skál sa stromom veľmi nedarí. Ak áno, sú zakrpatené a všelijako pokrútené. Preto bolo jazdenie v kopcoch sťažené aj protivetrom. Pri pobreží to nebolo také vypuklé, pretože tam rástlo aspoň niečo, a terén pobrežia so samými zátokami fungoval ako vetrolam. Dalo sa pravidelne odpočinúť.
Čo ma však úplne znechucovalo, bol neskutočný bordel pri cestách. Ak vravím neskutočný, tak sa nedá ani porovnať s tým naším, čo máme pri cestách. Pri našich cestách, (myslím tým rigoly, stromy a podobne) sú väčšinou nečistoty typu plastová fľaša, obal z mekáča, igelitka a podobne. Nanajvýš nelegálna skládka presne na hranici medzi dedinami, aby nebolo jasné, komu ten bordel patrí. Už odbočujem.
V miestach, kde sme my boli, sa odpad skladal hlavne zo stavebnej sute, bordel z povaly či odkiaľ, samé autovraky, pneumatiky. Miestami to bol jeden kolosálny súvislý bordel. Pomaly problém nájsť nezasvinený kúsok pri ceste. Aj miestni mi často pripomínali akoby im bolo úplne jedno, že maju na dvore príšernú hnusnú skládku odpadu. Niektorí uvedomelejší tú skládku jednoducho prehodili cez plot. Skoro ako Balkán Luník. Ešte som ako-tak schopný pochopiť bordel vo vnútrozemí, čo je inak dosť nehostinná krajina. Len skaly a suché kroviny. Ale mať tento bordel v turisticky dosť exponovanom prostredí, sa mi zdá ako totálna neúcta k cudzincom. Akoby tým vraveli, prišli ste sa sem okúpať tak sa kúpte, dajte prachy a moc tu neobsmŕdajte.
Ak už niekto žije z turistického ruchu, tak nech sa tak aj chová, žije a pracuje. Kult peňazí je aj tu zrejme silnejší.
Pri jedne večeri sme si robili srandu, že by sme mohli našim cigánom zaplatiť cestu do Chorvátska. Zo železného šrotu, čo sa povaľuje pri chorvátskych cestách, by sa tu s prstom v zadku pekne uživili.
Mimochodom, pri jednom z výletov som stretol upratovačov, ako robili poriadok na ceste. Dvaja chlapi s lopatami kráčali po oboch krajniciach a lopatami čistili krajnice. Nie tak ako u nás, že urobia kôpku a príde druhá partia a tie kôpky naloží na nakladné auto. Normálne nahrabali a šup ho mimo vozovku s heslom, "čo nie je na ceste, to nie je naša starosť".
Vykvákal som sa na neporiadok, teraz zbytok. Cyklisticky sú cesty, po ktorých som jazdil celkom dobré. Trošku úzke a dosť frekventované hlavné cesty na môj vkus. Čo nám aj veľa šoférov dávalo tutútkávaním najavo. Niektorí však vytrubovali len tak z detskej hravosti. To som pochopil, až mi jeden chorvát spoza volantu staršieho mafia-mercedesa vytrubovaním a vyškereným ksichtom s dvoma pahýľmi predných zubov, odušu mával. Vedľajšie cesty boli podľa mňa lepšie. Asfalt kvalitatívne zhruba rovnaký ale minimálne o polovicu (ak nie viac) menej áut. Vo vnútrozemí ma preto viac bavilo jazdiť.
Za zmienku stála jazda z Vrgoracu cez Prolog do Ploču. Pri hraniciach s Hercegovinou som dlhé minúty nikoho nestretol. Príšerný pocit. Veď aj cestou z Rače na Biely kríž, kde je zákaz vjazdu stretnem viac áut ako som stretol tam. Po 10 minútach som si začal myslieť, že ma každú chvíľu odfajčí nejaký sniper alebo čo, keď tam bolo také ľudoprázdno. :-)
Zvyšok dní z pobytu sa začalo častejšie kaziť počasie, tak sa dosť improvizovalo. V posledný deň som si dal tri kolečká medzi Tučepi a Podgorou. 18 km kolečko s prevýšením 330 metrov mi dalo zabrať. S prekvapením som zistil, že najťažšie bolo prvé kolečko.
To je asi tak všetko. Na Sv. Jura som nakoniec nešiel, lebo počasie išlo naozaj do vtákov a keď som v predposledný deň vo vnútrozemí zjazdoval do doliny, v ktorej bolo mrazivých 10 stupňov, tak ma výšľap na 1700 metrovú horu vôbec nelákal. Už som si svoje užil na Kráľovej Holi. V tých výškach telo začína fungovať úplne inak (malá pomôcka pre nechápavých - funguje smerom k horšiemu, teda prestáva fungovať :-).
Ešte jedna vec ma prekvapila. V predchádzajúcich dvoch rokoch som o veľkonočných sviatkoch absolvoval svoje vlastné cyklosústredenie a nazval ho Slovenská jar. Zaujímavé je, že behom 4 dní som najazdil len o 100 km menej, ako tu v Chorvátsku 707 km behom 8 dní. A celkom určite má zaujímavejšiu a pestrejšiu trasu. Logicky vyvstáva otázka, načo som vlastne do Chorvátska išiel. Z celkom jednoduchého dôvodu. Veľkonočné sviatky v apríli sú aj tu teplejšie ako v marci. Teraz vyšli na marec, takže bolo treba ísť za teplom dole.
Inak bol pobyt v Podgore celkom fajn. Užili sme si srandy, nikto sa vážnejšie nezranil, čo určite ocenil aj Noro. Schudol som asi 2-3 kilá a keď mi skončí hokejová sezóna, môžem zabrať tohtoročnú cyklosezónu naplno. Veď počasie sa očividne zlepšuje.