Po minuloročnej akcii s partiou na chate na Českých hraniciach som sa už nevedel tento rok dočkať podobnej akcie, ktorá sa konala v Habovke pod Západnými Tatrami. Takže minulý rok som pojazdil České pohraničie, tento rok to bude Orava :-). A samozrejme cesta z Pezinka do Habovky a späť na bicykli.

Iba pár týždňov dozadu som absolvoval prvý výlet nad 270 km za deň. Hoci je Habovka z Pezinka vzdialená v podstate rovnakú vzdialenosť, netrúfam si to prejsť za 1 deň. To znamená vybaviť kdesi v strede trasy dáke ubytko. To sa podarí Paťovi, ktorý síce nie je pravidelný cyklista, ale trasu Pezinok-Habovka chce absolvovať so mnou na vlastný pohon, tak ako minulý rok. Juro plánoval ísť tiež s nami, ale v piatok musí byť v robote, čiže spraví celú trasu za 1 deň :-). Ešte aj batožina na celý týždeň sa nám vezie autom, takže nám stačí zobrať len pár vecí na cestu. Veľkým otáznikom ostáva až do odchodu počasie. Pár dní pred odchodom sa začína zhoršovať a predpoveď je veľmi negatívna. To som ešte netušil, že to bude jedna z mojich najúspešnejších „cyklodovoleniek“ :-)

Beží sa v Trenčianskych Tepliciach a okolitých cestách. Celkové prevýšenie cca 560m. Štart 270mnm a najvyšší bod Sedlo Machnáč 461m. Tento rok sa k trati pridal sneh na zemi aj vo vzduchu, mráz a neskôr aj vietor. V priestore štartu a cieľa sa to kĺzalo ako na ľade. Nebolo hodno von ani psa vyhnať, iba bežcov. Od rána husto snežilo, cesty neupravené, alebo samá plušť a voda. Ani sám neviem, prečo som sa na to dal. Chcel som pôvodne bežať Florenciu o týždeň neskôr, ale to mi padlo. Trať je toto náročná, ale v sobotu doobeda pokukovalo u nás slnko a poobede mal ustať vietor. Zdalo sa mi, že nakoniec to budú dobré preteky.

Beh Devínskou Kobylou je pomerne staré podujatie. Tento rok sa bežal 33. ročník. Mal však dlhú prestávku 7 rokov, toto bol 3. obnovený ročník. Za študentských čias som ho koncom osemdesiatych rokov zo dva razy absolvoval, ale iba 3000m, na dlhšiu 6500m trať som si vôbec netrúfal. Vtedy malo toto podujatie veľkú slávu a moderoval ho Gabo Zelenay. Keď som vo štrtok zistil, že sa znova koná, dostal som chuť si zaspomínať a odvážiť sa na veľkú trať:-) Nahovoril som aj mladšiu dcéru, ktorá rada behá a urobili sme si športovú polsobotu. Beží sa lesnými cestami-necestami Devínskej Kobyly formou časovky. Štartuje sa po dvojiciach.

Konečne som si mohol vyskúšať nové korčule, ktoré som si definitívne kúpil po infarktovom pidlikaní sa s hokejovými inline korčulami na bratislavskom ČSOB City maratóne 2008.

So zapáleným hrdlom a  unavenými nohami po sobotnom 90 km výjazde na bicykli som si veľmi netrúfal podať na 10 kilometrovej trati nejaký extra výkon.
„Ale veď uvidíme ako to pôjde", povedal Stevie Wonder sadajúc si prvýkrát za volant autoškoly.

Tento maratón sa rodil ťažko. Mal som ho dlho na svojom zozname, hádam od roku 2000, keď ho bežali Vlado s Martinom a hlavne Martin mu robil veľkú reklamu, ba dokonca ho o 2 roky bežal s týždňovým odstupom s Košicami. Mimochodom toto je myslím hlavný problém pre Slovákov, lebo obyčajne sa beží týždeň pred MMM Košice alebo dokonca v ten istý deň. Pozvánku som dostal niekedy pred letom, ibaže som bol slabo rozbehnutý a objem sa sám nezdvíhal, ešte dobre, že som si kúpil ten cestný bycikel a využíval cesty do práce a z práce. Rozhodnutie dozrelo až koncom augusta, keď som už mal čosi odkrútené a trocha aj nabehané. Presnejšie 363km bycikel a 63km beh. September bol určený výsostne behu, no viac ako 2-3 krát som sa na trate nedostal. Konkrétne 190km bycikel a 130 km beh. 

Na tento triatlon som sa pripravoval nepriamo niekoľko rokov. Vlastne som o tom iba sníval a rozprával. Aj keď v skutočnosti bol aj tento senecký v kategórii prípravy na väčšie objemy. Prvý skutočný krok som urobil pred rokom, keď som si kúpil cestný bicykel a začal bicyklovať. Druhý krok bol tréning plávania tento rok v zime. Pravdu povediac skúšal som to aj každé leto, ba dokonca som sa chystal aj na Turčiansky Amatérsky Triatlon minulý rok, ale s nulovou plaveckou prípravou a malou cyklistickou. Najväčšia výzva bola pre mňa samozrejme plávanie, lebo napriek úsiliu a tréningu časy boli hrozné. Napr. najrýchlejsí čas na 50m bol 1:15 a 1000m 32min! Otvoril som si knižku a tá hovorila, že pokiaľ športovec nezapláva 400m za 8min a lepšie tak nemôže kondične trénovať a buď má zlú techniku alebo kondičku. Keďže kondičku zlú mať nemôžem, tak zrejme to bude v technike. Keď som bol v bazéne, tak som sa snažil odpozorovať plavcov, pozeral som internet a čítal akoby sa malo plávať. Veľmi mi to nepomáhalo. Čas sa nezlepšoval aj keď som vládal plávať omnoho dlhšie. Keď som sám už nevedel ako ďalej tak som sa odvážil osloviť priateľov plavcov. Po ich radách som sa začal zlepšovať. Podstatnou zmenou bolo lepšie zapojenie nôh a zlepšenie polohy. Bola to tak radikálna zmena, že som mal sprvoti dosť, aby som zaplával 50m. No časy sa rapídne zlešili a ťahali sa k 1min na 50m. Postupne som zvyšoval objemy a zlepšoval techniku. V tréningu som zaplával 1000m za 23min. 750m za 17:46. To ma tak povzbudilo, že som sa rozhodol skúsiť šprint triatlon 31.mája s objemami 0,750-20-5.

 

Aby som bol presný, vzdialenosť 42 195 m som sa už prekonal 2 krát pred tým, ale nepodarilo sa mi bežať v kuse. Tento krát to bolo iné. Takmer spomenutú vzdialenosť som prekonal za 3 hodiny, 38 minút a 13 sekúnd. Prečo takmer ? Neviem prečo, ale dal by som ruku do ohňa za to, že maratón má 42 137 m, tak som stopky zastavil na vzdialenosti 42 140 m. Ale 55 m pri tej vzdialenosti mi čitateľ určite odpustí.

Nie je až taký problém zabehnúť maratón, keď má bežec natrénované, ale zabehnúť bez tréningu to je umenie.  Tak nejak som nastupoval na môj 12. maratón v Košiciach. Snažil som sa trénovať od augusta, ale sa mi veľmi nedarilo.  Za august iba 100km, čo za normálnych okolností mám za 2 týždne, prípadne za týždeň.  Chcel som zabrať v septembri, no prišla do toho choroba a nejaké tie cesty. Výsledok bol zase len tá stovečka.  Týždeň pred maratónom som zistil, že polmaratón je vypredaný, čo bola alternatíva, keby som sa na to necítil.  Keďže som už mal všetko zariadené a hlavne, že kamarát Vlado mi preteky schválil, som sa definitívne prihlásil na celý maratón.  Však nemusí to byť osobák a čo keby náhodou padol.  Jeden nikdy nevie.

Na tomto podujatí som bol prvý krát. Predchádzajúce ročníky, ktoré sa ešte jazdili pod iným názvom, som systematicky odignoroval, lebo nemám rád ani kopce ani časovky, posledné 2 roky som už aj chcel ísť, ale raz ma skolila choroba a raz sa mi nepozdávalo počasie. Tento rok to vyzeralo nádejne, ráno bolo síce iba necyklistických 7 stupňov, ale po predchádzajúcich daždivých dňoch sa konečne ukazoval jeden pekný slnečný. Natiahol som na seba všetko čo skriňa ponúkla a pomaličky sa presunul do Jura. A naozaj pomaličky, na tých 17km som mal priemerku 23, len aby som sa čo najmenej spotil a aj ušetril sily na jeden zo svojich ďalších heroických výkonov :-)) Na štarte sa z našej partie zišla hviezdna zostava – ostrieľaný harcovník Dušan, čerstvý medailista z Makada Medo, dolomitmi zocelený Palo a ako morálna podpora sa zastavil aj Peter, vďaka ktorému máme zopár pekných akčných fotiek z trasy aj cieľa.

Priznám sa, že tentorkrát som váhal nad účasťou na Makade najviac. Niekoľkodňové dažde a klesajúca teplota ma odradilo ťahať do lesa parťáčku. Tak som sa pridal k odielovému kolegovi Milanovi, ktorému zase pre zmenu ochorel jeho parťák. Vlastne, keď si tak spomínam, tak práve s Milanom som mal ísť minulý rok. Zdá sa, že negatívom a zároveň pozitívom Makada je práve jazdenie dvojice. Vo dvojici je väčšie riziko, že jeden z dvojice nemôže štartovať ale zase vo dvojici je väčšia sranda. A dva páry očí, vidí viac ako jeden, o čom som sa presvedčil tento rok aj ja. :-)