Vazkári robia z tejto akcie z roka na rok kvalitnejšie podujatie. A tak sa zbieha konkurencia zo všetkých strán. Tento rok sa k tomu pridalo aj pravé cyklistické počasie, ktoré zafungovalo tak ako malo. Nič teda nebránilo zažiť pravé dobrodružstvo v Malých Karpatoch.  Hneď na štarte som cítil vnútornú nervozitu, aby som nezvrzal úvod. Lebo sa to s nami povlečie až do cieľa. :-)  Po odštartovaní sme začali horúčkovo značiť bodové hodnoty na mapu. Aj ma napadlo, že som zasa zabudol zobrať fixku, aspoň by som DAČO videl na mape. Teda hodnoty jednotlivých kontrôl, ktoré sme si nachytro na štarte načmárali na mapu perom.

Keď som ráno vyliezol z postele a zakopol o roh stola, pred očami sa mi nielen zablýskalo, ale videl som aj všetkých svätých vrátane Juraja. Dosť realistická pripomienka, aby som sadol na bicykel a utekal na Neštich trochu pretiahnuť svaly na 7,5 km tankodróme :-) Organizátori presunuli termín tejto časovky o mesiac skôr, za čo majú u mňa jedno velikánske plus. Vonku bolo príjemných 18 stupňov a stále sa otepľovalo, aj cesty po nočnom daždi už skoro úplne obschli, jednoducho ideálny čas na takéto podujatie. Možno aj to bol jeden z dôvodov veľkej účasti, keď som medzi poslednými dorazil na preplnené parkovisko, bol som v poradí 113-ty, nakoniec sa počet bikeriek a bikerov ustálil na čísle 133. A keď som si zbežne prezrel tímové dresy zúčastnených, hneď mi bolo jasné, že tento ročník nebude kvalitný len počtom súťažiacich, ale aj výkonmi.

 

Už to bude snáď aj 10 rokov, čo som prvý krát s prstom na Alpských mapách študoval, kam všade sa dá dostať na bicykli a sníval, že si musím niekedy prejsť všetky najzaujímavejšie priesmyky a kopce. Slovensko je síce pekné, ale na rozdiel od Álp tu nemáme žiadne vysokohorské sedlá s cestami priamo medzi štítmi. A keďže sny sú na to, aby sa plnili, neváhal som využiť ponuku od chalanov z cykloklubu na takmer 2 týždne trvajúcu cyklodovolenku vo Francúzskych a Talianskych Alpách :-). Po celodňovom presune, noci blízko Chamonix, fotení Mt. Blancu a ďalšom presune sme vysadli na bicykle v Bourg Saint Maurice, kde pred 2 týždňami končila etapa Tour de France a začali odkrajovať výškové metre z takmer 50 km dlhého stúpania na Col de Iseran vo výške 2770 m, ktorý je najvyšší reálny priesmyk v Alpách. 

Na našu, v poradí štvrtú, rakúsku jazdu sme si vybrali bližšiu lokalitu k Bratislave a to pohorie Viedenský les (Wienerwald). Šetrili sme tak čas aj pohonné hmoty. 95 km z Petržalky trvalo asi hodinu a na jednej z prvých odbočiek schádzame z diaľnice A21 a v prvej dedinke vypíname motor nášho povozu. Slnko začína pekne hriať, takže „zimné doplnky“ nechávame v aute.

Po cestárskych hodoch v podobe Francúzskych a Talianskych Álp prišlo bolenie brucha. Plánovaný Eddy Merckx Classic maratón sa mi už nechcelo absolvovať, resp. tá cesta tam a späť a tak som hľadal náhradu doma. Ako osvieženie som zobral možnosť štartovať na orientačných pretekoch. A to rovno na Majstrovstvách Slovenska... A to rovno v kategórii medzi riadnymi orienťákmi v kategórii M40. Riadna drzosť, čo vy na to .-) Ale kto sa bojí, nech nejde do lesa a ja do lesa som šiel. Moja hlavná ambícia bola nebyť disknutý a ak by všetko klaplo tak skúsiť predbehnúť aspoň jedného špecialistu. Nejaký podobný plán si dal aj Roman Kučera – dúfam že opäť moja dvojička na MAKADO a čerstvý absolvent Gerlachu. Do tretice šiel si orienťáky vyskúšať z partie aj Ivan Červenka do Open no a Medo Féder keď videl, aká silná zostava pôjde, radšej si nechal platničku vyskočiť.

Keď som sa v sobotu poobede blížil s Jarom k Eugendorfu pri Salzburgu, rozmýšľal som, ako sa mám k tomuto maratónu postaviť. Už od konca júla som bol prihlásený a zaplatený na dlhú trasu 155km/2300m, vtedy som to bral ako príjemnú povinnú jazdu. Teraz som už mal trochu zmiešané pocity, ani sa mi veľmi nechcelo, aj som bol po Alpaťáku bicyklovaním mierne presýtený, ešte aj to počasie sa poriadne pokazilo, na diaľnici nás vetrisko skoro odfúkol, mala byť zima a aj pravdepodobnosť dažďa bola dosť veľká. A tak som si vymyslel 3 varianty – nejako sa dokopem k tomu, že naozaj pôjdem cielene dlhú trasu, alebo sa podľa počasia a pocitov rozhodnem až na rozdelení dlhá/krátka, alebo po štarte počkám na Jara a pôjdem v pohode s ním iba krátku. Kto ma pozná trochu lepšie a vie aký som lenivý, určite si už domýšľa ako to asi dopadlo ... ale nie je to pravda :-) Nepočkal som na Jara, zvolil som zlatú strednú cestu, rozhodnem sa na deličke.

Po rokoch som si znovu osviežil pamäť a pospomínal, prečo sa mi trasa tohto maratónu nepáči. Možno nie som ten typ bikerov, ktorí idú do pretekov na plné gule nezávlisle od umiestnenia ale od cyklistických súťaží očakávam, že sa na nich má, alebo by sa na nich aspoň malo dať bicyklovať. Tlačiť bike po strechách s koreňmi, nosiť bike po skalách a šmýkať sa dole po strechách s koreňmi obľubovať asi nebudem.

Sobota – nastal deň D. Nakladanie prebehlo podľa plánu , batožiny nebolo veľa až na objem, ktorý doniesol Martin. Doslova sme to natlačili do auta  a vyrazili sme, naložení ako česká rodinka do Chorvátska, cca 10:00 smer Lago. Cesta bola upršaná , ale bicykle sme mali zabalené v igelite, rezne na cestu v trojobale,  takže cesta cez Aut išla v pohode až po taliansku časť. Tam sa , mne z doteraz neznámych príčin sa prestalo jazdiť systémom vpravo je pomalší pruh a vľavo rýchlejší,  ale začalo sa jazdiť po „taliansky“ oba pruhy sú buď pomalé alebo rýchle alebo pravý  je rýchly a v ľavom si Porsche Cayenne ťahá svoju kolónku 110tkou. V prípade, ak sú pruhy 3, tak stredný je univerzálny , ide sa nim kontinuálne 120 a ľavý a pravý  sa po 7 km menia striedavo na pomalší alebo rýchlejší.

Tento rok to malo byť „len“ 191 km a veľmi ma ťahalo opäť si to skúsiť, hoci som mal v kolesách iba 700 km na cestnom bicykli a pár stoviek na horskom. Spomínal som na prekrásnu scenériu, ktorou trať vedie, a priateľskú atmosféru, z ktorej solídna porcia sa ušla aj mne. Zabudol som už na útrapy, ktoré na leňochodov sem-tam číhajú.

Bicykel som dal do servisu s upozornením, že padá reťaz pri prehadzovaní z malej na veľkú „pílu“. Keď som ho v piatok večer skúšal, ako prvé mi – spadla reťaz. Tak som bol nútený nacvičiť taktiku „opatrnúčko“, pri ktorej som reťaz vo väčšine prípadov udržal. Nebezpečné je to, že pozeráš pod seba a nie na cestu.

Ako som sa stal polovičný železný muž

V myšlienkach som sa veľmi dlho pripravoval na takýto tzv. stredný triatlon, aj keď je vlastne polovičný, lebo ironman je celý. Pôvodným povolaním som bežec, po niekoľkých maratónoch ma začal lákať triatlon. To som ešte nevedel, čo to všetko obnáša. Behám 8 rokov, bicyklujem 3 roky a plávam 1,5 roka. Toto bol môj piaty triathlon. Základom jeho úspechu bolo neutopiť sa. Toto mi najmenej ide, ale zlepšujem sa, teda myslím. Tréningové úsilie vyvrcholilo dovolenkou v Chorvátsku. Hlavne som chcel plávať. Našťastie som si vzal aj bike a tenisky. Podarilo sa mi najazdiť v kopčekoch 370km. Každý deň som naplával cca 2000m. Behať som bol iba 2 krát po 18km. Istotu, že to zvládnem mi dodalo preplávaných cca 1800m v kuse. Dovtedy som preplával najviac 1500m v bazéne.