Vysoké Tatry tour 2008
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Tak ako aj minulý rok, aj teraz som sa do Popradu vo štvrtok "doručil"
s cestovnou agentúrou Trnava-Rysy o ktorej píšem inde . Tých 330 km z
Trnavy do Popradu som zobral ako objemový tréning, aby ma náhodou
Vysoké Tatry Tour 2008 neprekvapili nepripraveného. :-)Počasie nebolo v piatok úplne jednoznačné. Striedavo pršalo a svietilo slnko ale to prezentácii na popradskom námestí veľmi nevadilo. Dal som si šmakóznu 4 syrovú pizzu v pizzerii Via Veneta počas popŕchania a dumal, čo nám počasie pripraví v sobotu. Predpovede strašili kadečím ale ráno bolo pekne. Staré známe tváre sa pozdravili, trošku pokecali pred štartom, aby zahnali čakanie. Štart mal byť na námestí v Poprade len taký, akože. Myslel som, že sa len manifestačne presunieme do Smokovca na ostrý štart. Ale kdeže. Jazda na plné prdy. Prvé kilometre do mierného kopca priemerka 32 a to ešte nebolo nič.
V Smokovci sa pelotón zoradil podľa toho kto ako prišiel. Teda, väčšina. Fiškusi a krowkári sa začali predbiehať medzi kvetináčmi ako diví. Už konečne odštartujme, kým nebudem posledný. :-)
Odštartované a masa cyklistov vyrazila po celej šírke cesty dopredu. A už sa išlo naostro. Po koniec stúpania pod Štrbským plesom som mal priemerku 30 km/h a to sme ešte museli pred protiidúcimi autami aj pribrzďovať, čo podaktorí nezvládli a hodili papuláka na cestu. Do zjazdu na Podbanské sme sa sformovali do celkom početného balíku v ktorom jazdila aj Zuzka Vojtášovie spolu s domestikmi, ktorí balík šoférovali. A chlapci teda ťahali, len čo je pravda. V zjazde som sa ani neodvážil vytiahnúť foťák, s čím som inak minulý rok na týchto miestach problém nemal.Tak sme si to teda fičali až na odbočku na Jamník. Vedel som, že odbočujeme doprava ale tie šípky, čo boli pomaľované na ceste ma mierne povedané, zneistili. Preškrtnuté šípky doprava, namaľované rovno a policajt nás odkláňa doprava. A teraz sa vyznaj. Než som sa spamätal, už som bol na chvoste a než som sa znovu prepracoval dopredu, už tu bola občerstvovačka. Dal som si naliať jonťák, hlad som nemal ale kde sú tašky s poživňou ako ostatný rok? Žeby až na Ostrej?
Nasledoval dosť otrasný povrch až po zjazdík. Ten asfalt je v tomto hroznom stave už roky. Na konci zjazdu je ostrý padák s križovatkou. Keďže nebola vyčistená, cyklista predo mnou hodil držku. Kým sa zviechal z oblakov prachu, obďaleč stojaci pán s chlapcom sa prizerali na pretekárov v štýle:
"Vidíš synu, dobre sme tu nahádzali štrku. Pozri, padajú ako knedle. Prihodíme?" :-)
Po Liptovský Mikuláš sme sa znovu zgrupovali a za pomoci polície prefrčali mestom. Na jednych koľajoch niekomu vypadol mobil. Keď som mu gestikuloval, že mu vypadol mobil, len mávol rukou. Ťažký milionáro. :-) Tak sme rýchlo jachali ďalej na Huty. Mal som dosť bobky z toho, ako ma tam zase všetci brutálne utrhnú a ja budem musieť počkať na ďalší balík. No skoro ma aj všetci utrhli. Postupne som však v priebehu stúpania začal spamätávať a veľmi pomaly náskok sťahovať. Okolo prefrčal zozadu jeden Zuzkin domestik načapovať na občerstvovačkách pitie, jedlo aby sa zbytočne nezdržovali všetci. Išiel hore dosť znudeným tempom. :-)
Asi kilometer pred vrcholom ma naraz zozadu ktosi povzbudzuje z dodávky. No jasné, Efa, to sa mu huláka z pohodlia spolujazdca. Tak som mu podal prázdnu fľašu, nech mi ju hore doplní, aspoň ho zamestnám, nech ma nedeprimuje v stúpaní. :-)
Hore pozerám, Efa s fľašou pripravený a tašky s jedlom zase nikde. Minulý rok tu tuším boli, či nie? Ale to bol štart v Zakopanom. Možno budú v Hladovke. Tu som asi spravil zásadnú chybu. Do Zakopaného to síce bolo dole kopcom ale odtiaľ je náročný terén, kde sa to vždy láme. Väčšine z balíku som síce týmto rýchlym prejazdom občerstvovačky síce ušiel, dokonca začal aj dobiehať tabak z balíka pred nami ale za Oravicami ma autobus s červenými rakmi znovu dobehol. Nedbám, aspoň do Zakopaného ma odvezte a potom sa uvidí. :-)
Je zvláštne, že jazda v balíku plynie akosi inak ako sólo. Počas jazdy si skoro nič nepamätám, pretože som skoro všetku pozornosť sústredil na splynutie s balíkom a sledovaním Zuzkiných šoférov aby som primerane vedel reagovať na tempo prípadne diery na ceste.
V Hladovke bola občerstvovačka a už som vedel, že ak tu nebude nič poriadne na zakusnutie, som v "pytli". Nebolo. Na štart som si zobral len dve tyčinky a zopár cukríkov. Nič z toho som už dávno nemal. Dorazil som k bufetu, dal si aspoň naliať do fľaše a veruže veľa nechýbalo a autobus by mi nadobro zdrhol. Pred Chocholowom som ho zázračne dobehol ale už mi bolo jasné, že mi chýba energia a za Zakopaným ich musím nechať plávať a skresať trošku tempo až po poslednú občerstvovačku. Lebo zo Zakopaného už profil pripomína skôr rozbité sklo a ani povrch asfaltu na poľskej strane k tomu nemá ďaleko. Poliaci v balíku si medzitým telefonicky privolávali sprievodné vozidlá.
Niekde v tej oblasti ma oslovil Bohušov kamoš Feri z minulého roka. Reku, či si na neho pamätám. Veru "nempametal". Pýtal sa ma, ako sa mi ide. To som už medzi riadkami kdesi napísal, "na....". :-) Ako som pozeral na neho v stúpaní, nebol na tom oveľa lepšie ako ja, lebo som ho ešte pred zjazdom na hranice PL/SK polomŕtvy dobehol. Tiež sa nevedel dočkať občerstvovačky. Ale nakoniec našiel viac síl a v zjazde ufujazdil s poliakom. Ja som sa medzitým v zjazde prepínal na baterky, aby som vôbec došiel na Príslop, kde mala byť občerstvovačka. Pitie došlo, poriadne jedlo od štartu "veškeré žádné", žalúdok totálne scvrknutý, pozeral som po hríboch alebo malinách pri ceste, že by som si aj dal.Počas stúpania na Príslop som však som záujmom zistil, že aj napriek chýbajúcej vode aj jedlu nohy stále fungujú. Nie naplno ale fungujú bez toho, aby som sa musel nejako extra premáhať. Akoby nohy tvorili samostatnú pohonnú jednotku a čo si robil zvyšok tela, im bolo jedno. Jediné čo chceli, poriadne palivo. Zatiaľ išli na baterky. "No dobre", sľuboval som si, "keď ma dopravíte na občerstvovačku, tak sa nažeriem doslova ako divá sviňa a potom sa znovu skamarátime, OK?"
Tak aj bolo. Síce ma dobehol pri stúpaní nejaký malý roztrhaný balík ale nechal som ho ísť. Jedlo bolo prednejšie.
Nažratý ako prasa som sa spustil do Tatranskej Kotliny. Keby som sa takto najedol doma, tak okamžite hodím tyčku. Lenže do prázdneho a vyhladovaného žalúdka sa zmestí nepochopiteľné množstvo jedla a pitia. Bez pregĺgania jeden pohár jonťáku a žalúdok nič. Len to tak prešlo ako keď človek vyleje do výlevky kýbeľ vody. Štvrť melónu v žalúdku som prestal cítiť už po dvoch kilometroch. Aspoň tie keksíky s banánmi tam vydržali plávať dlhšie. Ale to som už ťahal spolu s nejakým maďarom a čechom dolu. Maďar nebol veľmi ochotný striedať. Naznačoval som čechovi, že sa treba do stúpania na Smokovec šetriť, nech neťahá ako blázon. Medzitým nás dobehol a predbehol nejaký ďalší maďar ale ten bol snáď nadrogovaný pod vidinou cieľa alebo čo, lebo nás ofúkol takým štýlom, že som si pomyslel, "chudák, to ani nevieš, do čoho ideš".No mohol som si myslieť. Ešte pred Kežmarskými žľabmi sme ho vydochnutého pomaly dobehli pravidelným striedaním. Aspoň sa potom zapojil do striedania.
Ale jazdil dosť divne a nepredvídateľne. Raz striedal zľava, raz sprava, raz nastupoval zľava, sprava, ako "talian". Očividne sólo jazdec a samorast. Normálne som sa ho bál, odkiaľ sa vynorí keď odstriedam špicu.
Proti vetru a do kopca na Starý Smokovec postupne odpadli maďar, "taliansky" maďar aj čech. Toho som však ešte chcel počkať, aby sme sa dole v zjazde striedaním potiahli až do cieľa. Ale mu došlo a tak ma pustil samého ďalej.
Pár kilákov pred Popradom ma "talian" dobehol a spolu sme začali pracovať až do cieľa. Posledné kilometre sme fičali cez mesto! priemerkou 38 km/h čo je na môj vkus aj s ohľadom na kvalitu ciest trošku prisilné kafčo. To nehovorím o kvalite dlažby na námestí, kde to so mnou pri vysokých rýchlostiach hovadsky hádzalo. Ale čo si budem sťažovať, môžem byť rád, že nejazdím na nejakých vytrasených "pavé" kdesi pri Roubaix. Hlavne že som v poriadku dojazdil do cieľa.Zopár vecí sa mi na tejto akcii prestáva pozdávať. Kvalita ciest. Minimálne na tej poľskej strane je kvalita vozovky doslova otrasná. Ďalšia vec sú sprievodné autá a úplne to dorážajú poľskí cyklisti. Ani by som sa nečudoval, keby niektorých prichytili, ako sa v nechajú vyvážať autom a na vhodnom mieste znovu nasadli na bike. Prejazdová kontrola je len jedna, tak bez problémov.
Oproti ostatnému ročníku som si zlepšil čas asi o 20 minút aj keď mám pocit, že keby som nerobil hovadiny a tiež sa nespoliehal na nejaké tašky s jedlom ako minulý rok, tak by to mohlo byť aj za 6:30, plus mínus autobus aj s červenými rakmi. :-). Feri si posťažoval, že mal na trase dve krízy na čo som skonštatoval, že ja som mal krízu len jednu. Posledných 100 km. :-)Občerstvovačky boli celkom rozumne rozmiestnené. Policajti boli aspoň pre tých rýchlejších výborná pomoc pri prejazde kritických úsekov a miest. Počasie napokon vyšlo úúúúplne super, teda že nepršalo. Priam ako odmena za účasť na pretekoch. :-)
