„Tak na toto nemám prevody!“ To boli slová Peťa Kubíka, keď sa vedľa mňa objavil ešte nie veľmi ďaleko od štartu. „Tak na toto nemám kondičku!“ Pomyslel som si pre zmenu ja, pretože tak ako je na tomto maratóne zvykom, zase sa od začiatku išlo na plný kotol.

Prvý osobák na duatlone

Hoci som vždy chcel ísť pred triatlonom na duatlon, nikdy mi to nevyšlo.  Tentokrát som nemohol odolať, vzhľadom na blízkosť podujatia a dobrú referenciu od kamaráta.  Podujatie sa konalo v Parndorfe a blízkom okolí.  Objemy boli klasické 10-40-5km.  Teda bicykel obalený dvoma behmi.  Bežali sa 2,5km okruhy ulicami dediny a vozili sme sa na 2 okruhoch do Potzneusiedlu smerom na Gattendorf a späť.  Ako zaiste už tušíte, každý mal 20km.  V podstate rovina a tiež, ako obyčajne, v podstate "nefúkalo".  To len cyklistovi sa zdá, že fučí vždy a to oproti.  Predpoveď počasia hlásala občasný dážď resp. občasné polooblačno.  Doobeda to vyzeralo, že sa to aj splní, tak som bral aj zateplenie a s protivodným opatrením. Inak bolo pomerne teplo.

Veríte na zázraky? Ja asi začnem, lebo počúvajte čo sa stalo – na tohtoročnom „nojsídli“ vôbec nefúkalo !!! Veď ten vetrík, ktorý mal podľa predpovede rýchlosť 10 km/h, sa v tomto kraji prakticky rovná totálnemu bezvetriu. Viem si predstaviť, že všetci čo tu boli prvý krát to považovali za hnusný podraz, mne to ale najmä po spomienke na minulý rok podstatne zlepšilo náladu. Ďalším dôvodom na radosť bolo aj to, že okrem starého kumpána Reného sa mi podarilo na štart ukecať aj ultra tvrdé jadro maratónskeho oddelenia Sportreportu, čiže Rasťa, Ivana a Jara. Neviem či ich účasť bola iba mojou zásluhou, ale bez pýrenia si ju rád pripíšem :-) No a do tretice všetko dobré, dohodli sme sa na spoločnej jazde, takže som očakával pohodový priebeh a tešil sa, že mi zostanú sily aj na vybláznenie sa na cieľovej rovinke.

Tento krásny beh získal obrovskú popularitu. Raz darmo má svoje čaro, krásne prostredie a je pripravený zo srdca horolezeckého. Ostatne som ho bežal v roku 2005 a vtedy bol ešte komorný. Na štart sa postavilo hádam do 50 vytrvalcov. Na Pezinskú Babu sme sa vtedy viezli linkovým autobusom, ktorý praskal vo švíkoch a ujo šofér sa čudoval kam sa v nedeľu skoro ráno všetci vybrali. 11. ročník sa už s ním nedá porovnať. Viezlo nás 5 autobusov, pekne pohodlne a každý aj sedel, myslím v autobuse. Počasie ako na objednávku - nádherné slnečné, aj keď trochu zimné, čo behu iba prospieva. Prišli sme zavčasu asi o 8:30, takže bolo času sa pohodlne odprezentovať. Podebatiť s kamarátmi, ba zájsť i na čaj.

Tento rok by sa mal nazvať bežeckým rokom, všade padajú rekordy účasti a nebolo to inak ani na národnom behu, keď účasť bola okolo 4600 bežcov a padol tak 23 rokov starý rekord. Toto sa veru podpísalo aj na organizáciu podujatia. Autobusy nestíhali odvážať, niektoré zabudli v tom zhone zastaviť pri Lafranconi na Malý Devín, nuž museli sa vrátiť z veľkého Devína.  Jeden autobus ľahko-atléti úplne zlomili, teda presnejšie jeho os. Staré Ikarusy ledva zvládli povoziť pretekárov na štart. Ibaže zabudli, že treba aj batožinu odviezť. Prišli s 20 minútovým meškaním. Bežci sa ne vrhli, veď kto by chcel bežať aj s cestovnou taškou, zvlásť keď niektorí si veru ani neboli istí, či do Bratislavy dobehnú so sebou samým. Stalo sa, že široká cesta sa naplnila na prasknutie a ďaľšie autobusy zastali skoro až pri cintoríne.

Aj tento rok mi vyšiel tento maratón na rovnaký víkend ako firemný hokejový turnaj Telecom Cup 2010. Ale rovnako ako po iné roky som si povedal, že som tým pádom korčuliarsku prípravu nezanedbal. Akurát mi nezostal čas na zotavenie.

Na poslednú chvíľu sa podarilo vybaviť termín v Pieštanoch, ktoré sú už tradične dejiskom hokejového turnaja zamestnancov telekomunikačných firiem. Tento ročník musel odriecť svoju účasť team od O2, ktorý mal problémy zostaviť aspoň jednu päťku. Ich miesto teda zastúpil medzinárodný telekomunikačný operátor v slovenskom zastúpení AT&T.

Popularita tohoto behu sa zvyšuje, čo je dobré znamenie.  Tento rok bola opäť rekordná účasť 552 klasifikovaných bežcov a bežkýň.  Po prvý krát bolo meranie času uskutočnené čipmi.  Musím pochváliť organizátorov, ktorí zvládli perfektne organizáciu pretekov a nemuselo sa čakať na čísla nehorázne dlho. 

Teda presnejšie pod 1 hodinu a 20 minút. O tejto milej akcii som sa dozvedel pred pár rokmi, keď som hľadal preteky už v redšom období. Trvalo mi to opäť zopár rokov, kým som sa sem aj dostal. Machulince sú malá dedinka za Zlatými Moravcami. Beží sa do Jedľových Kostolian a späť. Trať je vlnitá, stúpanie prevažuje v prvej časti. Pre obyvateľov to je zjavne vrcholná udalosť a tomu je prispôsebená aj divácka kulisa a sprievodný program. Okrem hlavnej kategórie sú tam aj detské behy a súbežný beh na 6km. Parkovisko pukalo vo švíkoch a jediná ulica bola preplnená autami. Babičky pozerali v oknách pri odhrnutých záclonách. Toľko aút videli asi len v telke. V príprave som vychádzal z večnej pravdy, že tréning je len pre netalentovaných a rozcvička pre zbabelých:-) Keďže sa tak trochu radím do oboch skupín, tak som čo-to pre radosť pobehal.

Malokarpatský maratón volám trnavský, čo navodzuje dojem úplnej roviny. Je to však omyl, má svojho Všivavca na 17.km, karpatské vlnovky a dlhé roviny, ale v skutočnosti sú to dlhé stúpania, či klesania. Vedie cez malebné dedinky, prakticky bez dopravy, ako Suchá nad Parnou, Horné Orešany, Smolenice, Lošonec, Dolné Orešany a späť do Trnavy. Počasie bolo takmer ideálne až na ten vietor, ktorý bol niekedy skutočne brutálny.