Trnava-Rysy 2009

Roky som nevedel prísť na to, prečo je táto cyklojazda ťažšia, ako cyklomaratón BA-Jasná. Veď je predsa o niečo kratší, profil tiež nie je príliš odlišný a ide sa tu dokonca pomalšie tempo. Nad týmto som rozmýšľal aj ráno o 4 krátko po štarte, keď sme sa trepali ospalou 18-kou po nočných cestách smerom na Hlohovec. Začiatok ťažší rozhodne nie je. Tepy klesajúce miestami až pod 60 snáď hovoria za všetko :-).

Už od začiatku mi bolo jasné, že v sprievodnom vozidle sedí iný vodič, ako minulé roky. Hlavne, keď sme v stúpaní na Jašter zrýchlili s úplne stuhnutými nohami na 22 a v klesaní zase brzdili. V polke úseku medzi Hlohovcom a Topoľčanmi som sa teda na balík vykašľal, zdrhol dozadu a s Citrónom sme ťahali špicu normálnym cyklistickým tempom, bez nezmyselného brzdenia a naháňania sa v kopcoch. Hlavný balík sme mali stále na dohľad.

Za Partizánskym na mňa prišla nepochopiteľná kríza. Hladný som nebol, na 2,5 hodiny spánku som už zvyknutý, najazdené snáď mám a predsa sa mi nejde dobre. Pred stúpaním na Veľké pole som teda zastavil, vyprázdnil, ponaťahoval a pomaly som sa pohol ďalej. Asi som bol naozaj len stuhnutý, pretože hneď sa mi šlo citeľne lepšie. Hore som dobehol Boba so Škodovkou, ako sa vyprávali sťa pri pive. Zjazd dole bol opäť o niečo rozbitejší.

Úsek Pohroním nebol ničím príliš zaujímavý. Naďalej sme zbytočne brzdili dolekopcom a snáď naposledy sme šli tadiaľto popri veľkej premávke. Budúci rok by už mala byť hotová diaľnica. Keď som už pri tej diaľnici, nechápem, prečo sa stále trepeme po starej ceste. Diaľnica ma 4 pruhy + odstavný, kde nás autá s rezervou obiehajú, kým stará cesta je dvojpruh, a autám, hoci ich je podstatne menej, úplne blokujeme ich jediný pruh. A ešte k tomu je aj rozbitá. Podľa mňa je teda cesta po diaľnici lepšia pre nás aj pre autá.

Ďalej už prebiehalo všetko snáď tak ako vždy. Špagety na syrovej omáčke, cesta Horehroním, oddych v Nemeckej a pomalé chystanie na Čertovicu. Doteraz mala akcia naozaj turistický charakter. Mnohí prekecali medzi sebou doslova celú cestu. Ani by som sa nečudoval, keby mali vo fľašiach namiesto vody či ionťáku pivo :-). Za Nemeckou však pomaly sranda končila. Cesta sa pomaly dvíha na Čertovicu. Mne sa spočiatku šlo skvele. Za Mýtom ma zrazu balík utrhol. Ostal som pokojný, ale na pohode mi to rozhodne nepridalo. Slnko pieklo a to mi vôbec nerobilo dobre. Ani si nepamätám, kedy sa mi šlo tak zle. V zákrutách, kde organizátori podávali vodu, som zastavil, naplnil fľašu, zvyšok nalial na hlavu a šiel ďalej. To som však nemal robiť. Úplne mi to rozbilo tempo. Doteraz som šiel síce pomaly, ale rovnomerne a s rezervou. Odtiaľto mi to už šlo ako v lete na saniach. Avšak stále lepšie, ako keď som prišiel medzi poslednými ostatné 2 roky.

Mišo už dávno čakal hore. Ešteže si to v stúpaní nerozdal s najlepšími. To by ma poriadne naštvalo, keďže nemá najazdené ani 2 tisícky :-). Darmo, bude z neho vrchár. A ja budem asi navždy lekvár :-).

Na Liptovskej strane Čertovice Slovenská správa ciest mohutne zainvestovala. Osadila značku „nerovná vozovka“ v dĺžke 15 km a hotovo. Ani tie časté 20 cm hlboké a 2 m široké jamy sa nesnažila zakryť. Doslova ródeo. Dole sme sa už klasicky čakali. Kebyže som nebol psychicky demotivovaný zo stúpania, aj by som sa tešil na ďalší úsek plný mastných hupiek, ktorého som sa pôvodne obával. Zatiaľ mi tu balík vždy zdrhol.

Po prvom kopci za Hybami som bol milo prekvapený, ako pekne a ľahučko mi to ide. Na sprievodné auto s pár vytrvalcami idúcimi 22 hore hupkami som však chuť nemal. Radšej som šiel sám. Aspoň som nemusel vôbec brzdiť dolekopcom. Po chvíli ma dobehol Bobo, s ktorým som to ťahal prakticky až po Štrbu. Aj to som ho nechal ísť kvôli kolenu. Stačilo iba trošku zmierniť tempo a už som v pohode a s dobrým pocitom vyšiel na Štrbské pleso. Uf, nie som až taký lekvár :-). 

Záverečný dojazd je vždy taká odmena za celú tú štreku. Priemerka 38, rýchle vyberanie zákrut, dobrý asfalt a na záver mohutné povzbudzovanie. Aj Mišo bol milo prekvapený :-). Tento rok sme už nekempovali v Eurocampe ale kúsok vyššie v kempe Tatranec. A to sme sa už pred 3 rokmi presúvali zo Športcampu. Keď to takto pôjde ďalej, o 2 roky bude cieľ v Tatranskej Lomnici, potom na stanici Štart, neskôr na Skalnatom plese, až raz skončíme na Lomnickom štíte ;-).

Miša som sa v cieli pýtal, či už vie, aký je to pocit, ako keby ho prešiel kombajn ;-). Ale ináč sme sa cítili dobre. Len stále neviem pochopiť, prečo je tento maratón ťažší ako BA - Jasná. Aj Efa to vraj uznal. Niečo spraví určite aj vyššie prevýšenie, niečo zase vyhýbanie sa diaľniciam. Ale aj tak mám vždy pocit, že je to o dosť ťažšie. A to mám oproti júnu najazdené o 2 tisícky naviac.

Piatok

V piatok sme s Mišom plánovali ísť na Sliezsky dom. Jedno z „najlepších“ stúpaní na Slovensku. Hoci som po včerajšku myslel, že dnes budem rád, ak vôbec sadnem na bicykel a prejdem aspoň do Veľkej Lomnice na vlak. Ale ráno som sa zobudil celkom čerstvý a v miernom stúpaní na Starý Smokovec mi to veľmi pekne šlo. Asi som mal včera len zlý deň alebo čo.

Na stúpanie na Sliezsky dom som bol dosť zvedavý. Pred 4 rokmi tu bol už dosť rozbitý asfalt a aj pri vtedajšej dobrej forme mi to trvalo celú hodinu, kým som vyšiel hore. Teraz som mal informácie o novom asfalte po asi polovici trasy. Dal som si limit, pod hodinu to musím dať. Veď tých 660 m prevýšenia predsa nemôže byť nič hrozné, hoci priemerné stúpanie je 9,6 %.   

Prvých 400 výškových metrov sa mi aj darilo ísť relatívne na pohodu. Horšie to bolo vyššie, keď skončil nový asfalt, ale stále som dokázal ísť bez lámania. Viac ma trápil rozdiel teplôt. Dole pražilo slnko, 25°C, hore zamračené, 10°C a studený vietor. Hodinový limit sa mi však podaril prelomiť. Síce tesne, ale nevadí. Teší ma, že som to vyšiel v podstate za rovnaký čas, ako keď som mal o 10 kg menej :-). A hlavne som sa otestoval na väčšie kopčeky, ktoré ma o pár dní čakajú :-).

Večer som už len zozjazdoval do Veľkej Lomnice na vlak a v Poprade prestúpil na IC-čko. Už tu mám väčšinu trás aj tak pojazdenú.

Celkovo som s akciou už tradične spokojný. To, že ma už prestáva baviť rok čo rok sa trepať po tých istých cestách je už môj problém :-). Organizačne sa to stále zlepšuje, aj keď stále sa v budúcnosti neplánuje oddeliť cyklojazda od Stretnutia mládeže na Rysoch, kde aj tak neostane ani 20% cyklistov. Preto je akcia naďalej nezvyčajne vo štvrtok a treba si tak brať 2 dni dovolenky. Každopádne mi to padlo ako dobrý tréning, pekné spomienky na staršie ročníky ako aj „nakopnutie“ na inú akciu, ktorá ma teraz čaká :-).