Potulky Slovenskom 2009

Nedávno som kamaráta Miša nahovoril na cyklojazdu Trnava-Rysy. Obaja sme chceli trošku potrénovať, tak sme si 1 víkend vyhradili na cyklistiku. Mišo začal jazdiť na biku len nedávno, a tak sa bál, či zvládne vyše 300 km maratón. Povedal som mu, že pripravím takú trasu, ktorú keď zvládne, tak Trnava-Rysy prejde s prstom v zadku :-).

Samozrejme, že som trošku namotával, keďže u nás nemáme tak náročný terén, aby sa dala vymyslieť nejaká extrémne ťažká etapa na 1 deň. Ale nevadí. Hlavne, aby sme si kvalitne zajazdili. Nakoniec som sa rozhodol prvý deň ísť trasu rovnakú ako minulý rok na Slovenskej jari a druhý deň dať zopár kopčekov v okolí Nízkych Tatier. Aj to bolo určené len tak nahrubo. Predpovede počasia hlásili všeličo a tak sme si vôbec neboli istí, či sa bude dať jazdiť. Ani ubytko sme si dopredu nerezervovali.

V sobotu ráno teda fičíme ícéčkom do Žiliny a vyrážame smerom na Terchovú. Na júl bola nenormálna kosa, len 8°C. O to nepríjemnejší bol zjazd zo sedla Lutiše, na ktoré som prišiel mokrý, aby ma potom v zjazde nepríjemne ofúklo.

Veľmi som sa tešil na novú cestu medzi Kysucami a Oravou. Dostavali ju len koncom minulého roka a otvorili tak nový horský prechod, na ktorý som bol zvedavý.

Asi som sa tešil príliš, keďže cesta bola práve dnes prvý krát uzavretá. Kvôli automobilovým pretekom do vrchu. Ako by im nestačila Pezinská baba už takmer každý mesiac. Mimoriadne ma to naštvalo hlavne kvôli tomu, že sme sa to dozvedeli až na mieste, nikde predtým nebola zaznačená obchádka. Kľudne sme mohli ísť cez Terchovú a Havraniu do Oravskej Lesnej. Takto sme sa museli opäť trepať po starej lesnej ceste cez sedlo Demänová, po ktorej sa chodievalo doteraz.

Dúfal som, že ju minulý rok opravili. Veď tam boli už parné valce, keď som tadiaľ prechádzal. Reku, možno aj nový asfalt tam bude. Prdlajs. Cesta sa prestala udržiavať a jamy zasypali hrubým ostrým štrkom. Na cesťák miestami neprejazdné. Veľmi som nadával na organizátorov pretekov, že neupozornili na uzáveru cesty. Takto som si pokrstil nové tretry, ktoré som mal prvý krát na nohách. A ktovie, ako to prežijú plášte.

Veľmi pomaly sme teda prešli cez Demänovú do Oravskej Lesnej. Odtiaľ už opäť rýchlo na Oravskú priehradu. Pred ňou ma z ničoho nič chytila kríza. Vôbec som netušil, prečo. Ani bageta na benzínke ma nezachránila. Úplne zle sa mi šliapalo. Asi kvôli týždňovej pauze alebo čo.

Prešli sme ešte Tvrdošín a Podbiel a začali mierne stúpať na Zuberec. Miša som poslal dopredu, nech sa netrápi so mnou, keď idem tak pomaly. Paradoxne o pár km mi kríza zase z ničoho nič odišla a rýchlosť sa pekne zvýšila, a hneď som bol v Zuberci. Pravdepodobne mi pomohlo, že som išiel svojím tempom.

Tu sme sa rozhodli prenocovať. Vybavovanie ubytka bolo veľmi šikovné. Nabehol som do informačného centra a za 15 sekúnd som už mal nakreslenú mapku, ako sa dostaneme k nášmu privátu :-).

Keďže boli len 2 hodiny poobede, rozhodli sme sa vybehnúť si ešte na Ťatliakovu chatu, nech to máme zajtra ťažšie :-). Táto horská cesta je na slovenské pomery veľmi kvalitná a s dobrými výhľadmi. Mišo jazdil v takomto teréne prvý krát, tak si to celkom vychutnal. A keďže patrí medzi ľahké váhy a má dobrú formu z pravidelného behania, úplne ľahúčko zdrhne mojej medvedej váhe :-). Stúpanie sa mi však šlo vynikajúco. Zaujímavé, že numerá kopca strašia viac ako kopec samotný. Vôbec by som nepovedal, že záverečné 2 km majú v priemere takmer 15%. A to sa mi tu šlo dobre aj s oveľa horšou formou. A ktovie, možno to bolo tým povzbudzovaním od toľkých turistov, ktorí keď videli dres CSC, hneď si mysleli, že som asi prišiel priamo z Tour de France :-).

Na vrchole klasika. Fotenie, kochanie, obliekanie do zjazdu. Som si gratuloval, že som si zobral jesenný dres aj návleky na nohy. Strašná kosa bola. Ale vývoj počasia začínal byť priaznivý. Kým doteraz bolo skôr zamračené, večer sa začalo vyjasňovať.

Numerá: 150 km, 1765 m prevýšenie, priemerka 23,8

mapa

Nedeľa

Ráno sme vyrazili krátko po 7, teda podľa možností čo najskôr, aby sme stihli v pohode celú dnešnú etapu. V pláne sme mali prejsť 5 väčších kopcov a takmer 200 km.

Hneď prvé stúpanie na Ostrú bolo lahoda. Teda, až na tých ranných 7°C. O to však bola lepšia viditeľnosť a otvárali sa nádherné výhľady. Najkrajší bol z pod vrcholu na Liptov, ktorý bol ešte v hmle. Tu sme sa obliekli, ja som pokecal so spolužiakom, ktorý sa práve vracal z rybačky a šup do zjazdu. Slnko už začalo medzitým trošku hriať, čiže nebola až taká zima, ako sme sa obávali.

Pekne bolo aj pri Liptovskej mare, keď už hmla ustúpila. Išiel som po tejto strane, smerom na Bešeňovú, prvý krát, a bol som milo prekvapený dobrou cestou a peknou krajinkou. Nechápem, prečo Efa neťahá maratón BA-Jasná tadiaľto. Aj kilometrovo je to porovnateľné s druhou stranou.

Z Bešeňovej opäť mierne stúpanie na Partizánsku Ľupču a Železnô. Chcel som si vyskúšať toto zabudnuté sedlo na biku. Asfalt bol až na pár úsekov obstojný. A tým, že sme tu stretli veľmi málo áut, sa tu jazdilo skvele. Aj stúpanie bolo pekné. Miša som už tradične nechal ísť dopredu, kto má stíhať jeho 15-ke? :-). Mne sa išlo opäť skvele. Síce pomalšie, ale išlo to bez trápenia. V sedle Prievalec (1100 m) už klasické prezliekanie do suchého a obliekanie jesenného dresu. Už ma to aj prestáva baviť :-).

Zjazd zo sedla však stál za to. Dobré 2 km sme fičali okolo 70. Chvíľu dokonca 76 km/h. Široká a kvalitná cesta pokračovala aj cez celú Liptovskú Lúžnu až do Lipt. Osady. Tu sme si dali v bufete pár tyčiniek, doplnili tekutiny a hybaj na Donovaly. Z tejto strany to ani nie je poriadne stúpanie. Najprv dlho mierne, záver nemá prevýšenie ani 300 m a sme hore. Tesne pred vrcholom však dostávam defekt. Prosím, len to nieeeee :-(.

Včera som sa nemýlil, rozmlátená cesta cez Demänovú mi doničila plášte. Ktovie, či keď vymením dušu, nedostanem zakrátko ďalší defekt. Ešte k tomu pred zjazdom. Nerád jazdím na nie naplno dofúkanom kolese.

Najbližšia pumpa bola až pred Banskou Bystricou. Radšej som potiaľto šiel opatrne. Na kompatibilitu medzi autoventilom a mojím ventilom som nedávno zohnal nadstavec, pomocou ktorého sa dá nafúkať koleso na každej benzínke. Šikovná vecička.

Tak, už sme sa zdržali dosť, treba ísť ďalej. Museli sme sa kúsok vrátiť, keďže sme chceli prejsť cez Malý Šturec. Išlo to už ťažšie, ako doteraz. Predsa len, mali sme už 3 kopce za sebou. Stále to však šlo. Len sa mi to zdalo dlhšie.

Zjazd totálne rozmlátený. Paradoxne, toto je cesta I. triedy, kým cez Železnô to bola III. trieda. Aj okolo Turčianskych Teplíc ide úplne rozbitá cesta. Tak sme časť obišli cez centrum, kde sme sa aj zastavili v pizzerke. Tu sme sa rozhodli definitívne, ako ďalej. Ja mám ešte 1 deň dovolenky, takže kľudne môžem prespať v Rajeckých Tepliciach, kde je akurát frajerka s rodinou na dovolenke. Mišo dovolenku nemá, tak to potiahne až do Žiliny. Pôvodne chcel ísť ešte cez Gápeľ a Zliechov do Púchova, ale prehovoril ma na Fačkovské sedlo, hoci podvedome som sa mu chcel vyhnúť, ani neviem prečo.

Prehupli sme sa teda cez Vyšehrad do Nitrianskeho Pravna a zakrátko začali stúpať na Fačkov. Z tejto strany som ho ešte nešiel. A už vôbec nie so 170 km v nohách a vyše 2 nastúpanými km. Mišo chcel stihnúť večerný rýchlik, tak som ho nechal ísť. Už som totiž vedel, že tentokrát by ma nečakal okolo 5 minút, ale možno aj štvrťhodinu.

Naozaj. Kým predošlé kopce som šiel na pohodu a s rezervou, teraz mi to šlo veľmi ťažko. Aj 1 horákista ma pomaly predbehol. A záverečné prudké stúpanie som už lámal. Darmo, mám ešte čo doháňať v kondičke.

Zjazd bol už tradične rozbitý. To majú zrejme miestni ako „odmenu“ za to, koho si zvolili vo voľbách :-). Veď kto si už len všimne, že sa znížil rozpočet pre Slovenskú správu ciest.

Po Rajec to šlo v pohode, miernym dolekopcom. Pred Rajcom som však dostal ďalší defekt. Niééé, to snáď nie je možné. Ani nie 10 km pred cieľom a ja nemám náhradnú dušu. Lepiť sa mi už hrozne nechce.

Našťastie si všímam, že duša fučí len veľmi pomaly. A ak si dobre pamätám, kdesi v Rajci je benzínka. Tak tam pomaly prídem na poloprázdnom kolese. Ledva ledva mi to vydržalo, aby som nejazdil po ráfiku. Dofúkam na fest a makám čo to dá ďalej. Aj som sa čudoval, že mám ešte toľko energie :-). Do Raj. Teplíc som teda nakoniec dofičal bez lepenia. Úúúf, to som si vydýchol :-).

Vyšli mi tieto numerá: 193 km, 22,5 priemerka, 2550 m prevýšenie.

K nim by som dodal drobný komentár. Na prvý pohľad to nevyzerá, že je to až také náročné. V porovnaní napríklad s maratónom BA-Jasná by som jednoznačne určil ako ľahší maratón. Úplne inak sa naberajú výškové metre na drobných hupkách a minimálne po polovicu kopca v balíku, a iné je jazdiť 5 kopcov prakticky bez rovinatého úseku a oddychu. Možno pre 40-kilové komáre môžu byť obe trasy porovnateľné, ale pre medvede nie :-). A určite nám priťažilo teraz aj to, že sme nešli úplne naľahko.

mapa

Pondelok

Tento deň som nemal nič naplánované. A keďže sa mi ráno vôbec nechcelo lepiť defekt, tak som si pekne oddýchol. Ani riskovať jazdu na poškodenom plášti až domov som nechcel, tak som sa rozhodol, že zídem len po Púchov. Po obede som zalepil defekt a vyrazil.

V Rajci som zabočil na Považskú Bystricu. Pár hupiek, krátke klesanie a som v Domažine. Tu som odbočil na pre mňa neznámu cestu smerom na Pružinu. Milo ma prekvapila okolitá krajina. Pekné dediny, lúky, kopce, ticho. A prekvapivo dobrý asfalt. Čerešničkou na torte bol krátky, ale parádny zjazd do Pružiny. Som sa cítil ako v tobogáne.

Odtiaľ som musel trochu pridať, aby som v Púchove stihol rýchlik Považan. Obzeral som si kraj, ktorý vychoval našej krajine momentálne najlepšieho cyklistu. Možno aj na mňa sa niečo nalepí :-).

Rýchlik som nakoniec stihol aj s rezervou. A bol som aj celkom rád, že som nemusel ísť ďalej. Predsa len som bol po včerajšku unavený.

mapa

Celkovo:

3 dni, 390 km

nastúpaných 4300 m

16 hodín v sedle.

Takéto akcie majú mnoho pozitív. Nové prostredie, lepšie terény ako doma, viac motivácie prejsť celú trasu a dobrý tréning. Nevýhodou je, že sa nedá ísť totálne naľahko, vždy si treba zobrať aspoň niečo na spanie a niečo teplejšie. To však treba mať v horách vždy. Podarilo sa mi však v pohode zbaliť do bedrového batoha a stredovej taštičky.

Výlet mi teda pekne poslúžil ako náhrada za chýbajúcu „Slovenskú jar“ a dúfam, že to nie je tento rok posledná akcia tohto typu.