The Alps Round 2009

Tento článok venujem Vierke, ktorá sa aktívne zúčastnila tejto mojej mini výpravy za kopcami. Venujem jej ho preto, lebo 14 februára Vierka oslavuje svoje narodeniny (nepytajte sa koľké?), a dokonca 14 februára je aj Valentína... Svojím prístupom a výkonmi na bajku si získala obdiv nielen môj, ale aj ostatných členov výpravy. Všetko najlepšie Vierka ....

„Kopce?“

Toto je otázka väčšiny mojich kamošov, keď spomeniem, že chcem ísť niekam za kopcami a hľadám niekoho ako sparring partnera. Áno, kopce – moja odpoveď. Od nepamäti sa ľudia stále štverajú niekam hore. Niekam, kde hľadajú hranice svojej fyzickej, ale aj psychickej odolnosti. Ľudia, športovci, bežci, horolezci a mnohí iní, sa priam hľadajú v „neprekonateľných“ métach, ktorých zdolanie všetkým prináša euforické precítenie. Méty, ktoré nás poháňajú ďalej a vyššie. Méty, pri dosiahnutí ktorých neváhame siahnuť až na dno svojich morálno - vôľových vlastností . Preto mám rád zdolávanie kopcov, mojich vrcholov - mojich mét. Mám vo svojom archíve už zopár vrchárskych cyklo-skalpov, ktoré stoja za zmienku. Keď som prvý krát s úspechom zdolal Pezinskú Babu, pomyslel som si, že som vrchár na slovo vzatý. Po Pezinskej Babe prišli ďalšie kopce a horské-cestné prechody, ktoré ma posúvali ďalej za poznaním svojho „morálna“, za poznaním seba samého. Na Slovensku to boli Donovaly, Skalka, Šturec, Čertovica, Štrba, Sliezsky dom, Vernár a mnohé menej známe. V Európe to boli prevažne známe dolomitské pojmy ako sú Stelvio, Pordoi, Gardena, Sella, Giau, Falzarego, Valparolla, Campolongo. Až po prejdení týchto slovenských a dolomitských gigantov som si uvedomil, čo je to vlastne kopec. Môj kamarát Hasan, ktorý toho veľa prejazdil po Európe, mi už dávno vravel, že pravá cyklistika sú kopce a nie dunajská hrádza. A mal pravdu. Kopce ma začali fascinovať nielen pohľadom na ne, ale aj tým, že som sa na ne vydriapal vlastnými silami. A ten spotený a unavený pohľad z vrcholu ma vždy napĺňa pocitmi spokojnosti a zadosťučinením, že vynaložená námaha nebola zbytočná.

Pri komentovaní prenosov z Tour de France a Giro d´Italia komentátorská cyklistická legenda Róbert Bakalář často spomína tri najťažšie kopce v Európe. Poznáte ho, občas nás jeho informácie pobavia. Rozhodol som sa, že si tieto tri kopce vyskúšam na vlastnej koži. Sú to Monte Zoncolan, Passo Mortirolo a jeden vraj „brutálny“ v Pyrenejach. Monte Zoncolan trochu poznám, bol som na ňom sledovať profíkov priamo v akcii na jednej z etáp Gira. Pyreneje sú trošku ďaleko a chcelo by to väčšiu organizáciu. Moja voľba padla na Dolomity, pretože túto oblasť dôverne poznám z mojich ciest za lyžovaním a cyklistikou. Zaujalo ma hlavne Mortirolo. A aby to nebolo len o tomto jednom kopci, keď už budem v Alpách, pripravil som si trojdňovku na alpských kopcoch plus deň cesta tam, a deň cesta späť. Zo začiatku sa mi zdalo, že to bude riadna „steeplechase“, ale nad mapou a pri príprave itinerára som usúdil, že ak pôjde všetko podľa pripraveného plánu, môže to byť celkom pekný výlet. Plán bol nasledovný :

Prvý deň:
cesta pod Edelweisspitze.

Druhý deň:
na rozjazdenie Edelweisspitze 2555 m. Na tomto kopci som už stál pred 15 rokmi a myslel som si, že na rozjazdenie bude dobrý. Bol to však omyl. 15 rokov je 15 rokov. Ale o tom neskôr.

Tretí deň:
premiestnenie sa pod legendami a cyklistami ospevované Stelvio 2758 m a ľahký výšľap naň

Štvrtý deň:
útok na hlavný cieľ tejto mojej mini výpravy – nevysoký, ale ťažký Mortirolo 1852 m.

Piaty deň:
výlet do Livigna a cesta domov do Bratislavy.

Kopec Mortirolo som si vybral aj preto, lebo je na ňom postavený pamätník fenomenálnemu cyklistovi „enfant terrible“ cestnej cyklistiky Marcovi Pantanimu. Myslím si, že osobnosť Marca Pantaniho - „el pirata“ si zaslúži, aby som sa mu poklonil, keď už tam budem, aj keď jeho život, a samozrejme aj odchod z neho, bol a je opradený rôznymi tvrdeniami a názormi. Po rozposlaní môjho plánu kamošom - cyklistom som čakal, koho chytím na návnadu, zvanú Mortirolo. Nakoniec sa vykryštalizovala táto pätica:

Drahoš Pobiecký – dá sa nahovoriť na všetko
Michal Kováčik – tiež rád objavuje a zdoláva nepoznané
Rišo Valka – môj mladý kolega, ktorý má rád adrenalín v každej podobe
Vierka Rampachová – cyklo, inline, lyžiarsky nadšenec a ja .

Deň prvý :
Konečne nadišiel deň „D“, na ktorý som dlho čakal .Štart bol naplánovaný na stredu 22.7.2009. Predpoveď počasia na nasledujúce tri dni bola priaznivá, nič nám teda nebránilo dosiahnuť stanovené ciele. Stretli sme sa pred mojím domom, pobalili „bajky“ a potrebné veci a spokojne sme vyrazili, smer Fusch an der Grossglocknerstrasse, neďaleko známeho Zell Am See. Cieľom bol presun z Bratislavy pod majestátny Grossglockner a o niečo menší Edelweisspitze, do dediny Fusch, ktorá je začiatkom Grossglockner Hochalpenstrasse. Presun prebehol v pohode a milá pani Lechner nás čakala v krásnom alpskom dome, kde sme mali spať dve noci, stojacom priamo pri ceste Hochalpenstrasse a pri horskom potoku, stekajúcom z Álp. Ubytovali sme sa, dali si nejaké pivo a večeru a pritom sme dolaďovali plány nasledujúceho dňa. Mal to byť zahrievací deň s výjazdom na Edelweisspitze.

Deň druhý :
Vo štvrtok ráno sme sa prebudili do prijemného teplého počasia. My s Rišom sme pri rannej káve, s vlastnoručne ušúľanou poslednou cigaretkou, z balkóna sledovali prvých odvážlivcov, ktorí vyrazili bojovať s Hochalpenstrasse. Už tu som cítil vnútorné napätie a zároveň obavy z toho, čo nás čaká. Rýchlo na raňajky do útulnej štýlovej jedálne, kde si dohodneme posledné pokyny dnešnej etapy. Vierka nemo obdivuje alpské drevené dekorácie jedálne, keď tu zrazu do ticha zaznie „Kua aké je to strmé“ – Michalov povzdych pri pohľade z okna na cestu, ťahajúcu sa k vrcholu. Po raňajkách od pani domácej sme si pripravili naše radosti, naše bicykle. Vierka pozná svoje tempo a prihliadajúc na svoju operovanú platničku a váhu svojho „fondriesta“ vyrazila prvá na trať smerom k vrcholu Edelweisspitze. My ostatní sme mazali reťaze, štelovali brzdy, lebo zjazd dole je rovnako dôležitý, ako aj nebezpečný. Asi po hodine sme vyrazili za Vierkou.
Prvé kilometre ležia skoro na rovine a vítame to, pretože nohy potrebujú pomalé zahrievanie a pľúca si musia zvyknúť na čistý „luft“. Cesta sa pomaly začína dvíhať a z našej mušketierskej štvorky, resp. päťky, sa stáva nie „jeden za všetkých a všetci za jedného“, ale „každý sám za seba“. Predbiehame nejakých hobíkov a keď sa cesta trochu opäť vyrovná prichádzame na „mýtnicu“, na ktorej sa vyberá mýto, pretože cesta je pre motorové vozidlá spoplatnená. Tu sa počkáme a spolu opäť vyrážame na vrchol. To je naposledy, čo sme pokope. Stretneme sa až hore na Fuschertörl 2430 m.
Drahoš vyrazil svižne, evidentne sa cíti v pohode. Má dobre zvolené prevody s compactom 34 x 25 a jeho ľahké carbonové COLNAGO sa mazná s dobrým asfaltovým povrchom cesty. Rišo, nováčik a benjamín výpravy, ktorý má cesťák niečo vyše mesiaca, sa drží celkom dobre.Je to húževnatý, všestranný športovec - hrávame spolu ľadový hokej, snowboarduje a vlastní motorku DUCATI. Ide stále popri mne. Na jeho pokrčenej tvári je vidieť, že má pred kopcami rešpekt. Jeho comp ukazuje, najazdených okolo 500 km, aj to v okolí Bratislavy. Po chvíli si všimnem jeho koleno a vidím riadny opuch a sfarbenie do červena. Zrejme to je dôvodom jeho pokrčených grimás. Zastaneme a chladí si ho v ľadovej alpskej vode. Pred par dňami na hokeji ho niekto sekol a natrel si to zaručene „zázračnou“ masťou a z toho táto reakcia. Ale je to bojovník nevzdáva sa.
Ja dobre viem, že do kopca sa nesmiem šponovať za lepšími, ani sa prispôsobovať slabším. Volím svoje tempo, ale zisťujem, že compact s 34 zubami by bol rozhodne lepší. Ťahám 39 x 29, relatívne ľahký prevod, ale určite na menšie stúpania. Aj môj SCOTT CR1 ISSUE si kvalitný asfalt vychutnáva. Nahodil som nové plášte SCHWALBE ULTREMO R1. Sú veľmi komfortné, ale až neskôr sa dozvedám o ich výrobnej a nebezpečnej chybe. Graf na mape ukazuje ťahavé stúpanie, miestami 12 až 14 %.
Spolu pokračujeme za naším cieľom.
Ideme pomaly, ale aj tak predbiehame bikerov na horákoch a dokonca aj Čechov. Ja sa vždy do kopca snažím zabávať čímkoľvek, aby cesta nebola iba o pohľade nahor a na computer, koľko ešte chýba do cieľa. Divákov pri ceste vyzývam k aplauzu, ktorí, keď vidia ako sa potíme, tlieskajú a ženú nás hore bojovými pokrikmi. Trošku mi vadí hustá premávka motorkárov, áut a dokonca aj autobusov s lenivými turistami. „Ale čo už“ - ako vraví Zdenka Predná, hore sa isť musí. Cestu na vrchol nám znepríjemňuje silný vietor. V jednom okamihu, pri silnom náraze vetra, len- len, že stihnem vytrhnúť nohu z pedála. Rišo má obdobné problémy, ale ustáli sme to obaja. Drží sa neustále pri mne a evidentne sa spolieha na moje skúsenosti a mnou zvolenú taktiku a tempo. Aj napriek hendikepovanému kolenu riadne zaberá. Zvykám si pomaly na jeho prítomnosť a dych, už ma aj oslovuje „tato“. Ale veď ma skoro o 20 rokov menej ako ja, ja syna nemám, tak mi to celkom robí dobre a odháňa to myšlienky od trápenia a otázok, „koľko je to ešte hore?“ Nad úrovňou lesa je už vidieť, ako sa cesta ťahá k vrcholu. Je to riadna ťahavá „anakonda“ (tú mal natáčať pán prezident Schuster). Na horizonte už vidieť horské chaty a stožiare s vlajkami, ktoré sú vďaka silnému vetru našponované priam vodorovne. Stále som dúfal, že Vierku, ktorá vyrazila o hodinu skôr ako my, niekde dobehneme. Zatiaľ sa nám to však nedarí. To dievčisko na tom Fondrieste, čo ma hádam 12 kíl, ak nie viac, nám pekne dokazuje, čo za potenciál a húževnatosť je v nej. Veď aj vďaka tejto obrovskej húževnatosti má čerstvý červený diplom s titulom Mgr.
Vrchol stanice Fuschertörl už vidíme na horizonte. S Rišom si naberáme vodu na jednej z nižšie položených chát a vydávame sa na posledný úsek. Posledný asi kilometer sa plazíme pomaly hore s vidinou „veľkej prestávky“. Tu nás už čaká Drahoš, ktorý vôbec nestál (vraj) a Vierka, ktorá nám dokázala, že nikoho netreba podceňovať , tobôž nie ju. Fotíme sa a čakáme na Michala, ktorý zvolil optimálne tempo, a správnu stratégiu : nezničiť sa hneď prvý deň. Konečne sme hore všetci, porobíme fotky, aby sme sa mohli na „facebooku“ pochváliť, a poberieme sa dnu do chaty. Zaslúžime si všetci oddych a niečo pod zub. Ja som si dal veľké kvasinkové pivo Franziskaner Weiss Bier. Mňam....
Na vrchol Edelweisspitze sú to už len 2 km, ale brutálne. Brutalitu znásobuje silný vietor, ktorý fúka, akoby nás chcel pováľať. Cesta je strmá a ide sa prevažne po kockách. Nakoniec však posledný úsek cesty k vrcholu zvládneme ako starí vrchári. Cieľ prvého dňa sme splnili do bodky. Sme na vrchole. My štyria mušketieri a „Constance Bonacieux“. Porobíme zopár fotiek, dokonca aj na snehu a poberieme sa nadol. Vietor zrejme ešte viacej zosilnel, lebo ani dole nám to nechce ísť. Jednu nohu mám stále vycvaknutú z pedála, pre prípad, že by sa do mňa vetrisko zrazu oprel. Musím byť pripravený ju použiť, aby som sa nejako „neprejavil“. Konečne sme o nejaký výškový meter nižšie, aj vietor je slabší. Prežili sme všetci zjazd z vrcholu do pokojnejších polôh a pokračujeme do doliny. To už je pohoda, občas zastavujeme, fotíme sa a kocháme sa nádhernou scenériou, podfarbenou krásnym slnečným počasím. Dolu je 32 stupňový úpek. Všetci sa už tešíme pod sprchu zmyť zo seba slaný alpský pot. Dorazili sme v zdraví. Sme vykúpaní a šťastní z toho, že sa nám prvý ciel podarilo naplniť do slova a do písmena a navyše, celkom úspešne.
Len Rišovo koleno je opuchnuté a sfarbené ešte viacej do bordova. Preto, ako vedúci výpravy a Rišov nový tato, nariaďujem návštevu lekára. A to čo najskôr, pretože nás čakajú ešte ďalšie zaujímavé kopce. U lekára v Zell am See Rišo dostane injekciu, masť a tabletky, zaplatí 110 eur, ale bicyklovať môže . „To sme chceli počuť, pán Doktor“. Spokojní sa vrátime do „nášho domu“ a tešíme sa na pripravenú oslavu prvého úspešného dňa. Pri prestretom stole, pri vínku, klobáske a syre s olivami, dlho debatujeme aj s pani domácou. Dozvieme sa čo-to zo života alpských domorodcov, spoločne riešime zajtrajší presun do talianskych Dolomitov s uvoľňovacou etapou na Stelvio. A ja a môj nový adoptovaný syn Rišo, si občas dáme víťaznú ušúľanú cigaretku (vraj poslednú).

Deň tretí :
Presun pod Stelvio do talianskej dediny Prato . Berieme to ako oddych v aute. Cesta okolo 300 km cez Innsbruck a Reschenpass bola unavujúca a mal som obavy, či z oddychovej etapy nebude drina. Ako keby som bol tušil, že nás niečo opäť prekvapí. Po príchode do Prato sme začali hľadať vhodné ubytovanie, pretože sme žiadne vopred nevybavili . Máme trošku problém nájsť vhodný hlavný stan - všetko lacné už bolo obsadené. Nakoniec sa našiel „sponzor Drahoš“, ktorý nás poslal do trojhviezdičkového hotela ZENTRAL s bazénom a saunou v cene 35 eur/os/noc/raňajky. Niekedy okolo 17-tej hodine mám pocit, že náš plán budeme musieť poopraviť , hľadaním vhodného ubytovania totiž náš program nabral časový sklz.
Chcel som etapu na Stelvio 2758 m - menej náročný, ale významovo veľký kopec - presunúť na ďalší deň. Ale silný duch partie zaúradoval a vraj „ideme dnes“. Pre pokročilý čas volím stratégiu odviesť sa autami do dediny Trafoi, odtiaľ vyšliapať na vrchol Stelvia, čo predstavuje preskočiť menej zábavnú 8 km cestu lesom. Všetci súhlasia, dokonca by sme sa mohli z vrcholu Stelvia spustiť na stranu Švajčiarska do dediny Santa Mária Val Müstair a potom po rovine obísť horsky masív a prísť do Prato. Chvíľami som sa aj pohrával s touto myšlienkou, ale zdalo sa mi to z časových dôvodov nereálne. V malej dedine Trafoi zaparkujeme v strede dediny na neveľkom parkovisku, rýchlosťou bojového poplachu poskladáme bajky a vyrážame na vrchol. Je niečo po 18-tej hodine. Vierka opäť vyráža na trať prvá, za ňou Michal a potom ideme ja, Rišo a Drahoš. Z Trafoi je to na vrchol 14 km, 7 km riadnych ešte v lese až k jednému z hotelov a potom 7 km miernejších po kľukatých serpentínach až hore. Drahoš opäť hýri aktivitou - šľape v pohode, fotí nás, a to dokonca aj za jazdy na bajku. Michala sme dobehli ešte v lese. Ide svojim tempom. Opäť volí taktiku nezničenia sa, čo my, mušketieri, nepoznáme. Moja taktika znie : točiť rýchlosťou cca 10 km/h a za hodinu a pol sme na vrchole. Rišo sa po skúsenostiach z predošlého dňa pridáva ku mne. Verí mi. „Dobrá voľba synak“, chválim ho. Dobiehame Vierku, ktorá ide tiež svojím tempom a pravdupovediac ju obdivujem na tom ťažkom Fondriestovi. Radšej sa ani neprihovorím, aby sa aj mne neušiel nejaký „titul“ (Mgr. ani Ing. by to určite nebolo) ....
Cestu od hotela, odkiaľ je pekne vidieť, ako sa kľukatí cesta na vrchol Stelvia, zdolávame slušnou kadenciou. Spoločne s Drahošom a Rišom dorážame na vrchol, kde už je skoro šero. Pofotíme sa, sme spotení, tu v tejto výške je trochu chladnejšie, tak sa ukrývame do hotela. V hoteli je už len personál, ktorý sa balí po celodennej šichte. S údivom sa na nás dívajú a naznačujú niečo poklepaním si na čelo. Tvárime sa, že sa nás to netýka. Objednávame si čaj a Jägra ako odmenu. Prichádza Vierka a Michal, točíme druhú rundu čaju s Jägrom. Veď už budeme len zjazdovať.
Šero sa pomaly mení v tmu, ale aj tak vidíme cez okno čierne ťažké mraky, ktoré smerujú rovno k nám, na vrchol Stelvia. Až teraz si uvedomujeme, že sa vonku stmieva a začína aj jemne kropiť. Je asi 20.00. Dážď je jemný, ak by to vydržalo, máme šancu v pohode doraziť k autám. Moja zlá predtucha, že nás opäť niečo prekvapí, sa naplnila. Schladilo sa na 10-12 stupňov. To je zmena. Dolu 34 stupňov a teraz niečo cez desať, a k tomu ešte studený dážď. Naťahujeme na seba pláštenky. Ja mam len tenkú vestu, preto si pýtam od personálu hotela noviny pod dres a igelitové vrecia na smeti, ktoré si aj s Drahošom natiahneme na seba. Dáme si s Drahošom ešte jedného Jägra na „guráž“ vydať sa na nočný, studený a mokrý zjazd zo Stelvia. Z hotela vyrážame ako poslední. Prvého dobiehame Michala, ten ma niečo s kolesom, niečo mu tam praská, priam hučí. Nový carbon EDDIE MERCX a Michalove servisácke danosti - to by som nebol povedal, že zlyhajú v tom najhoršom okamihu. Ale : „keď sa darí, tak sa darí“. Ide opatrne, stačím mu povedať, že valíme s Drahošom dolu po autá a ak bude treba, vrátime sa poňho. Kropenie zosilnieva, ponáhľame sa, aby sme ušli pred silnejúcim dažďom, ktorý čím sme nižšie, tým je silnejší a hustejší. Zákruty a kilometre, ktoré pomaly plynuli cestou nahor, plynú pri zjazde rovnako pomaly. Sme asi v polovici, je už úplná tma, sme všetci do nitky mokrí a že nám je hrozná zima, nemusím hádam ani písať. Poznám s Drahošom túto cestu celkom dobre, preto si dovolíme isť rýchlejšie, ideme na samej hranici opatrnosti, a ten “hore“, čo ťahá tie nite, je opäť raz zas pri nás. Predbiehame Vierku, ktorej stihneme povedať, že ideme po auta a ak bude treba zvezieme aj ju autom do hotela. Vierka sa zmohla len na „...mne je strašná zima....“
Dorazíme s Drahošom k autám a o chvíľu dorazí aj Rišo. Zhodím zo seba časť mokrého rovno na autobusovej zastávke a vyrážame nahor niekoho naložiť. Po pár kilometroch stretávame oboch, ale nenastupujú a vraj zídu až na parkovisko. A zišli. Vierka nasadne do auta, je do nitky mokrá, trasie sa zimou a my samozrejme tiež. Ale ona je predsa len krehká žena. Hodím na ňu suchý spacák, čo bol v aute a chcem jej navrhnúť, aby si presadla dopredu, aby som mohol vziať aj naše bicykle, ktoré vozím vo vnútri auta. Opäť mi povedala „mne je strašná zima“ a to bolo všetko. Vidím, že s ňou už nepohnem, nie je obraz ani zvuk...
Vyhodím Rišovi karimatku, aby sa do nej zabalil, pretože sa trasie ako ratlík, a nechávam ho na zastávke strážiť bicykle a mokré veci, čo som zhodil zo seba. Vôbec ma nezaujíma kde mám bajk, tretry, prilbu, rukavice. Drahoš naložil Michala a podarilo sa mu do svojho džípu VOLVO priam vhodiť špinavé a mokré Colnago a Michalovho Mercxa. Vôbec mu nevadí, že jeho auto má poťahy z béžovej kože a on sám je pedant a veľmi háklivý na svoje veci. Keď som toto uvidel na vlastné oči, uvedomil som si, že to bola naozaj veľmi krízová situácia.
Letíme s Drahošom autami obaja dolu do hotela vzdialeného 7 km. Stále prší a aj autom po úzkej horskej ceste ideme opäť na hrane pretekárskeho „rally“ umenia. Takéto rally sme si dovolili my Slováci pod Stelviom. Som spokojný, moja octavka 1,9 TDI sa držala statočne.
Konečne sme pri hoteli - Michal a Vierka utekajú rovno pod teplú sprchu a ja s Drahošom sa točíme späť po Riša a bicykle. Stále husto leje. Teplomer na palubnom počítači ukazuje vonkajšiu teplotu 11 stupňov. Chudák Riško, najmladší sa musel obetovať, ale vydržal to. Konečne sme dorazili k Rišovi. Tomu je asi veselo, spieva si. Keď otvorím dvere na aute, zisťujem, že to nie je spev, ale rev. Vraj ku....vská zima. Chvalabohu, všetko naložené a vezieme sa dolu do teplého hotela. Vierka je už v teplákoch pod perinou, ešte stále sa trasie. Pre istotu na ňu dáme ešte jednu perinu. Už nie je v šoku, o niečo viac s nami komunikuje. Pre istotu varíme jej aj nám veľa teplého čaju.
Čo dodať na záver tejto hororovej jazdy? Nič, snáď len toľko, že zrejme stáli pri nás všetci Svätí, a pomohli nám splniť ďalší cieľ nášho výletu. Cieľ sme splnili, no s odretými ušami. S Rišom ešte čistíme v noci bicykle, perieme špinavé a mokré veci. Neodpustíme si pivko a cigaretku v kúpeľni ako za mladi (už naozaj poslednú) a do postele sa dostaneme o pol tretej nad ránom a zaspávame bez najmenších problémov.

Deň štvrtý :
V sobotu ráno sa nám trochu ťažšie vstáva, ale konečne môžme vyskúšať služby nášho hotela. Vyberáme sa na raňajky k švédskym stolom. Doprajeme si slušnú kombináciu a zo všetkého. Mokré veci, ktoré sme s Rišom prali ešte v noci, nám samozrejme nevyschli. Preto sme si ich povykladali na trávnik v areáli hotela, aby nám ich vysušilo letné alpské slnko. Noblesní hostia trojhviezdičkového hotela pozerajú, čo to majú za spolubývajúcich. Možno si mysleli, že sme z Rumunska (romale). Michal s Drahošom sa vrhli na svoje stroje a dôkladne ich prečistili. Tento deň bol aspoň pre mňa tým dôležitým, lebo dnes som mal pokoriť „passo“, kvôli ktorému som sem prišiel - Passo Mortirolo. S vedomím, že sa nám už nič horšieho nemôže stať, sme sa vypravili na cestu - autom cez Passo Stelvio.
Bol krásny teplý slnečný deň. Ani náznak nejakej pohromy, akú sme zažili včera. Cestou cez Stelvio sme ešte stihli porobiť vrcholové fotky, pretože sa nám to včera pre tmu a dážď nepodarilo. Cesta na Mortirolo viedla ďalej cez mesto Bormio do dediny Grossio, odkiaľ vedú na Mortirolo dve cesty. Tá strmá, o ktorej hovoril Róbert Bakalář, a jedna menej strmá, ale dlhšia. My, po prežitých ťažkých dvoch dňoch, volíme tú ľahšiu variantu. V Grossiu sme hľadali niekde nápis Mortirolo. Nikde ho nebolo. Domorodci nás nasmerovali do Maazza a to sme ani netušili, že to je ťažšia varianta.
Tak čo : „vrátime sa, alebo berieme hodenú rukavicu a zdoláme to ťažšie stúpanie ? Keď už sme tu, tak ideme.“
Zostali sme traja. Michal sa bojí riskovať, lebo mu v kole niečo puká, Vierka chce odpočívať, určite má cyklistiky na najbližšie dni dosť. My traja, Drahoš, synak Rišo a ja, sa vyberieme dokonať čo sme si zaumienili (teda čo som si zaumienil ja). Fajn, pôjdeme naľahko a za nami pôjde doprovodné auto. S vedomím posledných 12 kopcových kilometrov tejto výpravy pokojne vyrážame. Hneď od samého začiatku sa cesta začala nepríjemne dvíhať. Snáď to trošku povolí, myslím si. Nepovolilo.
Ba naopak, s pribúdajúcimi kilometrami ubúdajú sily, ubúda aj „morál“. Mám dojem, ba som presvedčený, že ťažšie stúpanie som ešte nikdy nešiel. Po dvoch km svorne všetci traja zastaneme, dorazí aj Michal a Vierka s autom a nastáva dilema. Ak to takto pôjde ďalej, utrhnem si hádam aj šľachy. To, že mám vysokú tepovku, okolo 180 tepov, vôbec neberiem na zreteľ. Idem v kuse zo sedla, prehadzovač mi vôbec nie je treba. Šliapem stále 39 x 29, ale som presvedčený, že si kúpim compact 34 x 27.
Drahoš s Rišom sa mi vzdialia a dokonca „amatér“ - mladý Rišo poodíde aj Drahošovi, ktorý je v kopcoch doma. Cesta je veľmi úzka, vedie prevažné lesom, a nie je tu ani čo obdivovať. Veď na to nemám ani chuť, ani síl. Pozerám na comp a na ňom niečo okolo 4,8 km. Nastáva dialóg rozhodovania ducha s „morálom“: „Na 5 km končím, idem do auta, lebo ak ma niekto predbehne, v aute už nebude miesta a budem si to musieť odšliapať. No skúsim ešte jeden km a bude polovica za mnou. Potom možno nasadnem do auta.“ Cesta stále stúpa v rovnakom strmom stúpaní. Ani v zákrutách sa nedá oddýchnuť. Neviem ako, ale zdolávam 7 km tohto ťažkého a nezáživného kopca. Snažím sa zaháňať myšlienky na trápenie, ale tu sa to ani nedá. Nie je ani oči kam zavesiť. Cesta, stromy, cesta, stromy. Už chápem, prečo tu nie je premávka, ako na Stelviu.
Pozerám pred seba a vidím, že Rišo a Drahoš stoja pri veľkom transparente s nápisom MARCO PANTANI. Asi tu je ten monument na pamiatku „el pirata“. No, ale čakal som iné umenie. K nášmu Slavínu to má ďaleko. Zrejme tomu nerozumiem. Zastavujem aj ja. Únava a trápenie na chvíľu ustupuje a ja tu niekde okolo nás cítim Marcovu prítomnosť. V duchu si premietam jeho závodenia v kopcoch, trebárs aj s Lance Armstrongom. Oddych na tomto pietnom mieste, cítiac niekde tam v diaľke Marcovu prítomnosť, ma zbavil únavy a dodal mi možno aj trochu síl. Som opäť spokojný, že som si splnil tento cieľ a hlavne, že som nezosadol z bicykla a nenastúpil do auta. Porobíme zopár záberov, na transparent napíšeme odkaz od cyklistov z klubu Cyklo Slovakia Bratislava, vzdávajúc tak symbolicky hold za nás všetkých slovenských hobíkov veľkému cyklistovi. Bol aký bol, ale hlavne je nezabudnuteľný. „Ciao Marco“, my musíme ísť ďalej, ďalej za svojimi pozemskými kopcami, vrcholmi, métami... Na vrchol Mortirola nám zostávajú ešte 4 km. Neviem, či mi dodalo “Pantaniho“ miesto nejakú silu, ale ide sa mi o poznanie lepšie. Mám dojem, že stúpanie sa zvoľnilo a ideme rezkejšie. Cesta sa vyhupne z lesa na peknú lúku a asi po jednom km prechádzame popri tabule Passo Mortirolo 1852 m. Celkom nenápadný vrchol.

Pre istotu sa ešte pýtam, či sme na vrchole. „No konečne“, odľahlo mi. Prešli sme aj posledné stúpanie a skončilo trápenie našej malej výpravy. Nakoniec sa nám predsa to povestné Mortirolo podarilo dobyť. Opäť cieľové vrcholové foto. Cítim sa ako Jožo „Juzek“ Psotka na vrchole Everestu, ktorý sa na svojich kamarátov, horolezcov dnes pozerá už zo svojho horolezeckého neba.... Už len cesta dolu, naložiť bicykle a vrátiť cez Bormio a Stelvio do hotela. Cestou späť sme si z auta vychutnávali výjazd z Bormia na Stelvio. I keď je to z auta príjemnejšie, mňa to láka popasovať sa so Stelviom aj z tejto strany, prípadne zo Švajčiarskej Santa Márie. Spokojní sme sa vrátili do hotela s pocitom, že môj ciel bol do bodky splnený. Večer sme si ešte stihli dať pizzu a pobalili sme sa, pretože ráno nás čakal už len výlet do Livigna, kde sa nielen dobre nakupuje, ale zaujímavý je aj prejazd tunelom Zernez k veľkému jazeru Lago di Livigno.

Deň piaty:
No a je tu nedeľa, náš posledný deň. Po raňajkách nakladáme našu batožinu do auta a naberáme smer Livigno. Cítim miernu svalovicu, veď tri dni v kopcoch mi skutočne dali zabrať. Cestou okolo horského masívu prechádzame cez územie Švajčiarska, cez Offenpass stretávame cyklistov, ktorí sa preháňajú týmto pekným krajom. Vôbec im nezávidím, dobre mi je za volantom. Cez Zernez tunel a popri Lago di Livigno sa dostávame do Livigna. Parkujeme neďaleko centra a vyberáme sa „shoppingovať“. Uličky sú plné malých obchodov a plné aj celkom slušného davu ekonomických turistov. Počuť tu aj slovenčinu a bratskú češtinu. Popozeráme sa a samozrejme neodoláme nákupom. Nejakú tú „voňavku“, niečo na seba a na bajk , fľašku kolegom a domov, to sa vždy patrí priniesť. „Vždyť je to tady levný“. Po nákupoch dorazíme k autu, ideme na čerpaciu stanicu a tankujem plnú nádrž nafty. Cena je bez DPH (DPH sa v Livigne neplatí). Za 1 liter nafty 0,66 eura. Toto keby nastolil Fico u nás, bolo by po problémoch s mýtnym systémom a aj po štrajku kamionistov.

Porobíme zopár posledných záberov, s Rišom si dáme teraz už zaručene poslednú cigu, a vyrážame na cca 9- hodinovú púť domov. Rišo vedľa mňa zaspáva na sedadle, ako by ho už ta nádhera unavila, ale to skôr tie kopce. Spokojne odfukuje, a keby nebol pripútaný, tak sa mi zloží na „šaltpáku“. Ja s pocitom víťaza pokojne odkrajujem z cesty, a v hlave už skladám ďalšie plány a možné varianty, kam sa s bicyklom vyberiem.

Po zastávke na diaľničnom odpočívadle sa meníme s Rišom za volantom. Zaspávam aj ja na nepohodlnom prednom sedadle. Asi som zaspal dosť tvrdo, lebo sa zobúdzam niekde okolo Salzburgu . Buď som dlho spal, alebo Rišo valil statočne. Ešte raz zastavujeme pri Linzi, dáme si len zmrzlinu a kávu v McDonald´s a pokračujeme domov. Okolo 22.00 hod. už blúdime ulicami Bratislavy, a nastáva čas reality a vnútorného auditu. V zdraví sme sa vrátili a môj cieľ sa naplnil do bodky. Som opäť bohatší .... Bohatší o skúsenosti, zážitky a poznanie.

Bohatší o poznanie niečoho nového, poznanie svojich síl a schopností, poznanie nových kútov tejto malej planéty.

Edelweisspitze, Stelvio, Mortirolo – tri kopce (teraz už ani nie ťažké), tri dni nádherného trápenia, tri dni siahnutia si až na dno svojich fyzických, ale občas aj psychických síl.

Stále mi ešte zostávajú mnohé „passá“, na ktoré by som sa rád pozrel, a samozrejme rád by som sa s nimi popasoval, kým mi ešte zdravie slúži. Zrejme som už, akosi prirýchlo, zabudol na trápenie „Mortirolo“. Prechody ako sú Gavia a Monte Zoncolan ma nahlodávajú a lákajú. Hlavne ten Zoncolan ma provokuje. Veď aj komentátor Bakalář vravel, že Monte Zoncolan je jeden z najťažších v Európe. O ňom sa tiež vraví ako o pekelnom, so stúpaniami 20 až 22%. A ako správnemu „zberateľovi trofejí“, sa mi už teraz v hlave naháňajú ďalšie kopce, ďalšie neznáme miesta. Mám stále chuť spoznávať nepoznané a zdolať mnou nezdolané. Možno aj Kitzbühler Horn by stál za to.

Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili na tejto mojej malej a krátkej výprave, pretože bez oponentúry a zbytočného „frflania“ sa podriadili všetkému, takže program a cieľ sme mohli naplniť do bodky tak, ako som si to vysníval.

Ďakujem všetkým a za všetko.