Časovka ku hviezdam 2009

október 18, 2013
júl 26, 2009
Napísal: Dušan Hodúr
Published in Cestná cyklistika

Priestor štartu Keď som sa ráno horko-ťažko vyštveral do sedla, vôbec som netušil, aká závratná udalosť ma dnes čaká v mojej „cyklistickej kariére“, najmä keď som si tých 30km do Modry vďaka silnému vetru dosť odtrpel. Už na Čiernej Vode som mal toho plné zuby, z Grobu do Grinavy som sa ledva vliekol a po zdolaní tých dvoch modranských hrbov som chalanom pod štartovým šiatrom naznačoval, či mi nemôžu vraziť nejaký povzbudzovák rovno do žily :-) Po chvílke zaslúženého oddychu som sa presunul ku kolkárni, kde ma nabudený Rasťo, mimochodom rovnako ako minulý rok, začal uháňať aby som sa išiel zaregistrovať. Kam sa náhliť? Prišiel som medzi poslednými, reku veď je kríza, zíde sa nás tu 20-30, do polhodinky odštartujem a o jednej som doma. Preto keď som vyfasoval číslo 92, sánka mi trochu klesla. Keď to pôjde týmto tempom, tak o pár rokov nám bude účasť závidieť aj 8-tisícový maratón v Dolomitoch :-)

Hodinu a pol do štartu som využil najmä na fotenie a pozorovanie štartujúcich. V širokej škále cyklistických nadšencov a ich strojov nebolo vôbec prekvapujúce, keď „až po uši“ zablatený horák začalo prenasledovať nablýskané Colnago, za ktorým sa onedlho s rovnakou vervou rozbehol staručký 6-kolečkový Favorit. Mal som z toho celkom príjemný pocit, že kamaráti vymysleli zaujímavú akciu naozaj pre všetkých a myslím, že pretekári si ju aj poriadne užili a dali do toho kopca úplne všetko. Ale dosť bolo sentimentálnych rečičiek, blížil sa čas môjho štartu. Veľké oči som teda nemal, deficit v najazdených kilometroch oproti minulému roku sa už zvýšil na tisíc, čo pri mojom spôsobe „bufet“ jazdenia bez akéhokoľvek cieleného tréningu znamená dosť. Nevadí, tie 2 mladé baby by som hádam mohol predbehnúť a posledný snáď nebudem :-) Rýchlo ešte fotka od Mariana, zapadnúť do Medovho štartovacieho bloku, okuliare dozadu na prilbu, Robove poučenie „Nedávaj si ich tam, stratíš ich“, moja odpoveď „Nebój, všetko pod kontrolou“, zapnúť stopky, posledných 5 sekúnd a štart.

Leháro, pojazdny bufet. Na rozdiel od minulého roku som vyštartoval kľudnejšie, klasicky na malej píle. Onedlho som uvidel Rasťa s foťákom, ktorý bol tento rok akčný a presúval sa po trase na biku. Hneď som si spomenul, ako strúhal formu na Eddym Merckxovi, keď zbadal že ho natáčam na video. Tak som si dovolil menšiu paródiu, napol ruky, vystrel chrbát a prešiel okolo neho s víťazným úsmevom :-) Nasledovalo ešte trochu stúpania a bol som pri jazere, lenže v krátkom zjazde fúkal nepríjemný protivietor, takže viac ako 32 km/h som neroztočil. Aj som rozmýšľal či mám do toho viac dupnúť, ale radšej som si šetril sily do nasledujúceho kopca. Nechal som nahodenú veľkú pílu a vzadu postupne vyhodil reťaz až na druhý najľahší prevod. Preventívne som sa obzrel, zatiaľ ma nikto nedobiehal, tak som týmto talianskym štýlom spokojne pokračoval ďalej. Až po začiatok stúpania k autobusovej zastávke som dokázal udržať rýchlosť okolo 21 km/h, tam už som ale musel zhodiť na malú a rýchlosť okamžite padla na 17 a postupne už len klesala. Ako zaslúžilý alergik som už dlhú dobu dýchal iba ústami a teraz moje skoro astmatické pľúca začali vydávať zaujímavé piskľavo-syčavo-kvílivé zvuky, ako keby mi z nich unikal vzduch aj inými, nie na to určenými otvormi :-) Ešte dobre že po trase neboli zdravoťáci, asi by ma strhli z bajku a začali oživovať. Aj keď taká záchranná akcia od Pamely z „Bajkwatchu“ mi mohla otvoriť nové obzory :-))

Zo štartu rovno do kopca. Kúsok za zastávkou, na začiatku toho najhnusnejšieho stupáku k zbúranej Zoške som zbadal Piliňáka so zaostreným foťákom. Neviem či som zadržal dych, ale pískanie okamžite prestalo, bleskurýchle som nahodil tú známu figúru ála „pravítko v zadku“ a s pohŕdavým úsmevom typu „tomuto hovoríte kopec?“ prešiel vedľa neho. Hneď po skončení tohto neplánovaného fototermínu som obnovil sprievodné zvuky a znovu sa obzrel, aká je situácia za mnou. Obidvaja chalani čo štartovali po mne ma už dobiehali, ten čo mal stratu 2 minúty ma v polke kopca aj predbehol. Vôbec ma to nerozhodilo a v kľude som sa vypískal, vysyčal a vykvílil až k Zoške, akurát chodci uskakovali z cesty a márne očami hľadali prichádzajúci vlak :-) Konečne som sa trochu vydýchal a hodil kontrolné očko za seba, chalan čo išiel minútu po mne si držal rovnaký odstup. Dosť ma to potešilo, buď to on prepálil, alebo ja mám viac síl, ako som si pôvodne myslel. Vybehol som ešte poslednú hupku a začal sa zjazd, keď mi niečo padlo na chrbát. Okuliare z prilby. Do kelu, Robo, tvoja vina, keby si bol ticho, tak sa to nestane :-) Kam ich teraz dám? Za chvíľu príde tá zabijácka zákruta a budem potrebovať obidve ruky na brzdách, tak ma nenapadlo nič múdrejšie, ako si ich dať medzi zuby. Hmm hmm, nebolo by lepšie hodiť ich chalanom pri trati alebo si ich nasadiť tam, kde patria, čiže na oči? Toto je jasný príklad, že v mojom prípade sa mozog odkrvuje aj pri cyklistike :-))

Čo sa za mlada s ďalekohľadom naučíš... Na zákrute stál Jaro s policajtmi a pozerali na mňa ako na blázna, ale nasledoval mierny stupák až do cieľa a mal som v úmysle vybehnúť ho celý na veľkej píle a postavený zo sedla, takže brýle museli ostať v zuboch. Teraz okrem toho, že som nemohol poriadne dýchať, začal som aj slintať :-) Naozaj nezabudnuteľný posledný kilometer. Cez cieľovú čiaru som prešiel zarovno s mojim „minútovým“ prenasledovateľom, ktorého som nechtiac ešte trochu aj vytlačil. Oči som mal v zuboch, tak som si ho nevšimol :-) Pozrel som na stopky, nie je to až také zlé, síce o viac ako pol minúty horšie ako pred rokom, ale čakal som väčšiu stratu. Na tomto mieste musím znova pochváliť organizátorov, ja som ešte len lapal po dychu v cieli, a dole v kolkárni už boli vyvesené priebežné výsledky. Klobúk dolu, takýto online servis som nevidel ani na niektorých maratónoch, kde boli pretekári vybavení čipmi.

Défilé víťazov. V kolkárni som sa práve vykecával s Jarom pri stánku kočky od Kompavy, keď ku mne prišiel Dušan, podáva mi ruku a hovorí gratulujem. Ďakujem, ale k čomu? Skončil si druhý. Čo blázniš? Veď viem minimálne o dvoch, čo ma predbehli. Ale tí boli asi v inej vekovej kategórii. Ahaaaa, zabudol som, že tento rok už nejazdím s teenagermi, ale s dospelými mužmi v najlepšej fyzickej kondícii, a dievčatá pozor, výkonnými nielen na bicykli :-)) Niekedy to starnutie človeka aj poteší. Ale aj tak mi to bolo divné, to sme v tejto kategórii štartovali iba dvaja? Uveril som, až keď som stál na bedni s medailou na krku. Na prvého Jula som mal síce komfortnú 3-minútovú stratu, ale aj tak to potešilo. Minulý rok po Svätojurskom blesku som napísal, že na bedňu sa môžem dostať iba medzi jednonohými. Lenže bacha, mám svedkov aj fotodokumentáciu, všetci mali po 2 nohy :-) Akurát teraz neviem, ako zvládnem tento život celebrity. To, že si všetci myslia, že na spoločných akciách budem stále trhať špicu ma až tak netrápi, veľmi rýchlo ich vyvediem z omylu. Ale keď teraz pôjdem na „okukávaciu“ jazdu na hrádzu medzi čavesky-korčuliarky, to aby som mal stále medailu na krku, bol oholený, navoňaný a vždy pripravený na autogramy :-) Ozaj, nemáte niekto mobil na Armstronga? Klödenovi to v posledných kopcoch už veľmi nešlo, možno by som mohol Lanceovi v novom tíme ťahať špice a zachytávať Contadorove úniky :-))) Vlastne naopak, veď ja som bol druhý a on na Tour až tretí, babrák jeden :-))