Na štart som sa vybral už tradične na poslednú chvíľu, lebo ráno ešte bolo trochu chladno a podľa radaru hrozilo, že u nás v „hlavnej dedine“ aj mierne spŕchne. Preto som bol dosť prekvapený, keď som po príjazde na Neštich zbadal dlhý rad bikerov, ktorí ešte stále čakali na registráciu. Vpredu som videl zopár našich dresov, tak som sa išiel s chalanmi „vybozkávať“ a aj keď to pôvodne nebol môj úmysel, dosť drzo som sa predbehol. Takže všetkým za mnou – pardón, toto bol výnimočný prípad, nezvyknem sa predbiehať ani v rade, ani na trati :-) Tento rok bol Športreport zastúpený celkom slušne, ale cielene spomeniem len dvoch, náš nový prírastok medailistov – Dušana a Jara. Na sobotňajšej trnaváckej 6666 metrovej časovke skončili v kategórii neregistrovaných veteránov na 2. a 3. mieste, ale keďže reportku by som z nich nevytĺkol ani kladivom, rád by som to vytrúbil do sveta aspoň takto. Takže chlapi, najbližší slnečný víkend hodíme medaily na krk a zoberiem vás rozdávať autogramy medzi čavesky na hrádzu :-))

Pôvodne som uvažoval, či by som nešiel radšej na časovku na Malú Smrekovicu pri Ružomberku, ktorá sa konala tiež v tomto termíne. Ale ako zlenivelého „blaváka“ ma odradila okrem 13-éčkového štartovného aj predstava, že kvôli hodine šliapania do kopca zabijem celý deň a miniem kopec peňazí aj cestovaním hore-dole. Ale asi to ešte raz prehodnotím keď budem v tom čase niekde nablízku.

 

„Na tento maratón som sa očividne pripravoval viac teoreticky ako prakticky“, pomyslel som si asi na 80 km s jazykom na asfalte s úpornou snahou sa udržať v skupine cyklistov, ktorí aj tak jazdia zasadne 5 cm od konca vozovky ak nie rovno po tráve. Najmä ak fúka spredu zľava, tak to dosť poteší.

 

Tohtoročný maratón sa niesol v znamení Eddyho 65-tych narodenín, preto som sa zo slušnosti rozhodol trochu pozmeniť názov reportky, ktorý som si vymyslel už minulý rok a tiež aj svoje plány, ktoré s ním súviseli. Žiaden kanibal sa žrať nebude, bude sa gratulovať! Už keď som sa v júli prihlasoval, mal som vymyslený jednoduchý plán. Rovnako ako Eddy pôjdem tento rok iba krátku trasu, dobehnem ho, odfotím sa s ním a odprevadím ho až do cieľa, kde si vychutnám a podľa možnosti aj zvečním búrlivé privítanie. Eddyho, nie moje :-)

Je tu opäť september a teda mesiac, ktorý nám ohlasuje koniec leta, nástup školákov a žltohnedej farebnosti prírody. Mohutný tok rekreačných „inlajnistov a bikerov“ na petržalskej hrádzi už pomaly odchádza dostratena, až kým hrádza nedosiahne ten najbelší odtieň farebnej škály. Verní zostávajú už len naozajstní fanatici, ktorí to so svojím zdravím a kondičkou myslia naozaj vážne a bufetári, ktorí sa snažia dohnať straty z daždivých letných dní.

Bolo to asi pred piatimi rokmi, keď som v telke zachytil rozhovor so Slovenkou, útlou žienkou, ktorá pretekala na Hawaii na Ironmane. Dosť ma to oslovilo a motivovalo. Tie objemy boli nepredstaviteľné: 3.8, 180, 42.2, mierka je v km :-) Hovorím si, to by som chcel niekedy skúsiť. Poznáte to, niekedy je nikdy. V tom čase som nemal ani bike a ani plávať nevedel. Mal som iba myšlienku a inak nič len sen. Behal som maratóny. Sen začal mať reálne kontúry v roku 2007, keď kolega spomenul TAT (Turčiansky amatérsky triatlon).

S približujúcim sa termínom rástla aj moja nervozita, lebo kým pre pravotočivých je Karpaťák oddychovou akciou, pre mňa, v podstate rekreačného cyklistu, je to sviatok a vrchol náročnosti: ku koncu siaham na dno fyzických i mentálnych síl (a tohto roku i na asfalt). A preto sa zdá byť prirodzenou požiadavka, aby som k Mariánovým postrehom pridal pár zážitkov aj ja.

 

 

Familiárne nazývaný Rasťov Karpaťák sa po dlhých rokoch preformoval na Karpaťák. Časy sa menia, veci sa menia, ľudia sa menia, počasie sa mení, asi sa aj tu žiadala zmena. Nie však zásadná, aspoň čo sa týka termínu a trasy. Tohtoročný Karpaťák sa rodil trocha inak ako po uplynulé roky. Prečo? Pretože bez Rasťa. Poďme však pekne po poriadku.

Nudí ťa „švéhater“ a máš pocit, že krajinka sa len veľmi neochotne mení pred očami? Máš pocit, že na „švéhateri“ nebojuješ s ničím iným ako s protivetrom? Hlavne pre bratislavských „hrádzových“ cyklistov bude Zwettler maratón krst ohňom a možno aj vítaná zmena v zmysle cyklistiky.

Ako som obhájil víťazstvo

Chystal som sa na dlhý triatlon(Ironman) a nemohol som vynechať tieto tradičné preteky.  Aj keď netradičné trate a štandardné objemy.  Štart a cieľ sa posunul do Ďanovej a všetci plávali 1500m, teda dospelí.  Nejak zvlášť som sa nepripravoval a šiel som v podstate z plného tréningu.  Dal som si iba 1 deň športové voľno.  Bol to už môj tretí TAT.  Tento krát sa pripojili aj 3 kamoši.  Som sa tešil, že sa hecli, aj keď nebolo isté, či ma čapicami nepobijú.  Totiž všetci išli stratiť triatlonové panenstvo a získať nové endorfíny.