Tohtoročný maratón sa niesol v znamení Eddyho 65-tych narodenín, preto som sa zo slušnosti rozhodol trochu pozmeniť názov reportky, ktorý som si vymyslel už minulý rok a tiež aj svoje plány, ktoré s ním súviseli. Žiaden kanibal sa žrať nebude, bude sa gratulovať! Už keď som sa v júli prihlasoval, mal som vymyslený jednoduchý plán. Rovnako ako Eddy pôjdem tento rok iba krátku trasu, dobehnem ho, odfotím sa s ním a odprevadím ho až do cieľa, kde si vychutnám a podľa možnosti aj zvečním búrlivé privítanie. Eddyho, nie moje :-)

Je tu opäť september a teda mesiac, ktorý nám ohlasuje koniec leta, nástup školákov a žltohnedej farebnosti prírody. Mohutný tok rekreačných „inlajnistov a bikerov“ na petržalskej hrádzi už pomaly odchádza dostratena, až kým hrádza nedosiahne ten najbelší odtieň farebnej škály. Verní zostávajú už len naozajstní fanatici, ktorí to so svojím zdravím a kondičkou myslia naozaj vážne a bufetári, ktorí sa snažia dohnať straty z daždivých letných dní.

Bolo to asi pred piatimi rokmi, keď som v telke zachytil rozhovor so Slovenkou, útlou žienkou, ktorá pretekala na Hawaii na Ironmane. Dosť ma to oslovilo a motivovalo. Tie objemy boli nepredstaviteľné: 3.8, 180, 42.2, mierka je v km :-) Hovorím si, to by som chcel niekedy skúsiť. Poznáte to, niekedy je nikdy. V tom čase som nemal ani bike a ani plávať nevedel. Mal som iba myšlienku a inak nič len sen. Behal som maratóny. Sen začal mať reálne kontúry v roku 2007, keď kolega spomenul TAT (Turčiansky amatérsky triatlon).

S približujúcim sa termínom rástla aj moja nervozita, lebo kým pre pravotočivých je Karpaťák oddychovou akciou, pre mňa, v podstate rekreačného cyklistu, je to sviatok a vrchol náročnosti: ku koncu siaham na dno fyzických i mentálnych síl (a tohto roku i na asfalt). A preto sa zdá byť prirodzenou požiadavka, aby som k Mariánovým postrehom pridal pár zážitkov aj ja.

 

 

Familiárne nazývaný Rasťov Karpaťák sa po dlhých rokoch preformoval na Karpaťák. Časy sa menia, veci sa menia, ľudia sa menia, počasie sa mení, asi sa aj tu žiadala zmena. Nie však zásadná, aspoň čo sa týka termínu a trasy. Tohtoročný Karpaťák sa rodil trocha inak ako po uplynulé roky. Prečo? Pretože bez Rasťa. Poďme však pekne po poriadku.

Nudí ťa „švéhater“ a máš pocit, že krajinka sa len veľmi neochotne mení pred očami? Máš pocit, že na „švéhateri“ nebojuješ s ničím iným ako s protivetrom? Hlavne pre bratislavských „hrádzových“ cyklistov bude Zwettler maratón krst ohňom a možno aj vítaná zmena v zmysle cyklistiky.

Ako som obhájil víťazstvo

Chystal som sa na dlhý triatlon(Ironman) a nemohol som vynechať tieto tradičné preteky.  Aj keď netradičné trate a štandardné objemy.  Štart a cieľ sa posunul do Ďanovej a všetci plávali 1500m, teda dospelí.  Nejak zvlášť som sa nepripravoval a šiel som v podstate z plného tréningu.  Dal som si iba 1 deň športové voľno.  Bol to už môj tretí TAT.  Tento krát sa pripojili aj 3 kamoši.  Som sa tešil, že sa hecli, aj keď nebolo isté, či ma čapicami nepobijú.  Totiž všetci išli stratiť triatlonové panenstvo a získať nové endorfíny.

Tento rok je to s tým počasím nejako pobosorované. Na švéhateri utekali celý čas dažďu. BA-Jasná celý čas vyzerala, že zmokneme. Na MTB maratóne sa mi aj podarilo zmoknúť aj napriek tomu, že dojazd do cieľa bol v prachu. To jsou paradoxy. A aký bude tohtoročný maratón Trnava-Rysy? Aj teraz budeme uhýbať medzi kvapkami?

TT-Rysy sa mi však tento rok po poriadne dlhom čase išlo konečne dobre. Už skoro začínam podozrievať „škodovku“ že naschvál na túto akciu veľmi netrénuje, aby sa mu išlo dobre.
Ale možno si to len namýšľam, lebo po úvodných slovách organizátorov v Trnave sa celý pelotón rozbehol dopredu veľmi svižným tempom. Teda aspoň takým, aby som nemrzol a nezaspával pri tom.

Väčšina športovcov tvrdí, že obhajoba medaily je oveľa ťažšia, ako jej získanie. Ja ani Chuck Norris si to nemyslíme :-) Stačí mať správnu taktiku a úspech je zaručený. No a tento rok som si ju starostlivo vypiplal skoro až k dokonalosti.

Po Dolomitských hodoch neprišlo bolenie brucha, ale chuť na ďalšiu porciu. Tak prišlo na radu si na cesťáčiku pojazdiť aj po Slovinsku. No, ono to až také spontánne nebolo, lebo už pri príprave plánu dovolenky v Dolomitoch som si začal robiť plány aj na trojdňový výlet do Julijských Álp. A keď už, tak v znamení naj! Takže hlavným bodom výletu bolo prejsť najvyššie Slovinské asfaltové sedlo cez Vršič (1611mnm) a najvyššie položenú asfaltku na Mangartsko sedlo (2055mnm). Pôvodne tento plán nemal stanovený termín ale okolnosti a počasie rozhodli, že v dvojici s Ježom toto absolvujeme 14 – 16.7.2010