16.08.2011 Je pár dní po „karpaťáku“ a ešte sa z neho spamätávam. Tak chvíľu z nudy „brouzdám“ po stránke www.maratony.eu a hľadám, čo by sa dalo ešte na konci roka stihnúť. Snáď už nie je koniec sezóny ! Narazím na link http://www.cyklozavody.cz/ a po pozriem obrázky a je jasné že to „žeriem“ a idem. A je to v podvečer 09.09.2011 v piatok. Už len pre tú srandu, zajazdiť si na automotodróme. Vyskúšať a zistiť rozdiel hobík-profík. Rozposielam info bikerom.

Aj keď som vedel, že pre nedostatok času tento rok doják nenapíšem, pri prezeraní fotiek, čítaní komentárov a po preflákanej nedeli (a na to čas máš?) mi to predsa len nedalo a pripájam pár spiatočníckych postrehov.

Povesť Dunajskej Lužnej zachraňovali (a mali proti mne čo robiť!) iba dvaja cyklisti, a to Marián Dluhý a Peťo Patrnčiak, keďže Mišo Motýľ odletel kamsi na dovolenku a Roman Rybanský úspešne absolvoval praktický kurz lámania vlastných rebier. (V Pezinku nás prišiel pozdraviť aj Rasťo Trubač, ktorý uskutočnil podobný experiment so svojou rukou.)

Ja som bol naladený optimisticky, a to bola chyba. Jazdu po kopcoch som simuloval na dovolenke, kde vám za 20 euro požičajú perfektný bicykel značky Radon a kde majú aj Dlhý Vŕšok zvaný Teide, na úpätie ktorého (vo výške 2300 m) sa dá od mora dostať po 45-kilometrovej neoblomne naklonenej rovine (najlepšia na tom všetkom je tá vyše hodinová cesta späť). Jaj, ale iné je diktovať si tempo sám a iné podriadiť sa teroru davu!

Začiatok bol sľubný: napríklad na Červený Kameň som sa vyštveral skôr ako Peťo Patrón a jeho družina. (No dobre, dostal defekt, no a čo?) Aj smolenickú natriasačku som ešte absolvoval spolu so zadným vojom pelotónu. Prekvapenie prišlo pri stúpaní na Bielu Horu, kde ani jediný človiečik, starý či mladý, nedokázal udržať moje tempo. Familiárne deja vu: predo mnou veľké zadky, predo mnou malé zadky, predo mnou zákruta – za zákrutou nikto. Vari sa všetci vykýblili? Našťastie nie, počkali ma v Jablonici.

Aj keď musím poriadne šliapať, cesta do Senice sa mi páči, okrem iného kvôli nedostatku áut. Príliš nevnímam to, že kvalita povrchu nie je ideálna. Obdivujem prácu žltomodrého anjela Roba Juhása, ktorý sa nepreteká, ale pozorne sleduje situáciu na chvoste a kolegiálne poťahuje nás roztratencov k väčším skupinkám.

Pred Senicou odbočujeme doprava na Kunov a až do Myjavy prevažne stúpame. Mne to dáva zabrať ešte viac, lebo nechcem skončiť porážkou ako na Bielej Hore. Nie že by mi to vadilo, ale obávam sa, že sám cestu k pivu v hostinci U Freda nevystopujem. Podarí sa to za cenu, že si málo všímam okolie, čo teraz trochu ľutujem pri pohľade napríklad na fotografiu hradu Branč. Ako to ten Dušky, doparoma, zvládne, aj točiť, aj fotiť. (S tichou škodoradosťou konštatujem, že aj on toho ku koncu musel mal plné zuby, lebo fotiek zo Záhoria je pomenej. Ibaže by sa naopak nudil, alebo sa mu vybila baterka... no to by si ma, Dušky, naštval!)

V hostinci nám bolo dobre a dlho. Tesne pred odchodom prifrčal individualista, ktorému sa kompas točil naopak. Stihli sme urobiť spoločnú fotku a hybaj do Priepasného. Tohto úseku som sa mimoriadne obával, lebo vlani som tam načisto sklapol. Tentokrát to napodiv šlo celkom solídne a relatívne bezbolestne. Dokonca som aj predbiehal, síce len trojicu napakovaných cykloturistov, z ktorých dvaja stáli pri ceste, ale aj to sa ráta, nie? Na zradne ostrú padaciu zákrutu „na zjazde z Dlheho vrsku na Horne Kosariska ... kde bol asfalt velmi mizerny“, ktorú spomína Marián na diskusnom fóre, si dobre spomínam aj ja, lebo som tam ledva ubrzdil a veľmo mi srco stislo (ak srdce je to, na čom sa sedí).

Na úsek do Vrbového som sa tešil, lebo sa dlho fičí dolu kopcom a nebude problém držať sa s ostatnými. A veru bol, priam do bodky sa opakoval bielohorský scenár. Vo Vrbovom sme mali v nohách okolo 120 km a tradičnú krátku pauzu pri čoraz ošarpanejšej putike. Mnohí z nás si hrkli pivo.

Nasledoval 24-kilometrový úsek do Trstína s legendárnymi „hupákmi“. Spočiatku sme šli spolu, ja na zadnom čele. Krátko za Vrbovým sa za nami rozjačala siréna a vzápätí nás začalo predbiehať policajné auto. Už je to tu, myslím si, boli zašití niekde za rohom, a teraz začneme pekne jeden po druhom fúkať. Keďže som mal strategicky výhodnú pozíciu, začal som rozmýšľať o sólo úniku. Našťastie policajtom sa iba nechcelo čakať, kým sa uvoľní protismer, a naše pivo ich nezaujímalo. Druhého vytrvalostného trubača spomína v zhrnutí akcie Marián. Možno chcel iba varovať: „Buďte opatrní, vy idioti za mnou, idem odbočovať.“ A my sme si aspoň zopakovali vybrané slová.

Podarilo sa mi zaklesnúť sa za Mariána s Duškym, ktorí veselo konverzovali, kým ja som sa zadúšal od námahy. V týchto chvíľach som už šiel vedome na doraz, skúšajúc, ako dlho to vydržím, zmierený s tým, že od Trstína, ako zatiaľ vždy, budem mať sólo na šliapacie. Ale nesťažoval som sa, naopak, až pri poriadnej námahe človek „z tej duše“ precíti, že naozaj žije, a spomalí čas, ktorý normálne letí čoraz besnejšie. Neviem, či som to vydržal štvrť hodiny: prestal som vládať na stúpaní niekde okolo Dechtíc práve v okamihu, keď Marián Duškymu povedal, že Ivan by vládal. (Neskôr mi doplnil, čo som už nezačul: že Ivan by aj tu vládal mlieť hubou až do rýchlosti presne 39.9 km/h.) S obdivom som sledoval tie vzďaľujúce sa sklonené postavičky pánov cyklistov. Až v týchto fázach sa ukáže, kto je kto a aké iluzórne bolo heslo Egalité a tak ďalej.

V Trstíne som partiu ešte zastihol. Vyrazili sme spolu, ale po necelom kilometri som bol sám a bolo mi dobre. Pár slov som si vymenil s vracajúcim sa Trnavčanom, ktorého reťaz sa rozhodla, že je čas padať. Pár poznámok k fanatickému povzbudzovačovi pred Bukovou, ktorého spomína Robo. Kým som tam dorazil ja, rozmnožil sa na počet najmenej osem kusov. A nevedel som sa z nich vysomáriť. Hulákali a gestikulovali na každé protiidúce auto, akoby boli nafetovaní. Zrazu sa niektorí rozbehli a stovky metrov utekali hore cestou, a nie hocijako: nepochybne dobre trénovaní atléti. Jeden nehanebník si spustil tie biele trenky až pod kolená a dobrých sto metrov bežal takto. A boli rýchlejší ako ja! Obával som som sa, že budem terčom ich „povzbudzovania“, ale zdochliny im zjavne nestáli ani za posmech.

Na Záhorí som „zanechal všetky nádeje“ a mojou jedinou ambíciou sa stalo dotrepať sa na Babu, z ktorej ma chytali čoraz väčšie obavy. Premávka bola hustá, autá rýchle, niektoré ma obiehali nebezpečne blízko. Nepríjemný úsek. Chcel som sa kochať prírodou, lebo sa vyčasilo, ale nebolo vôle. Bolo mi ľúto, že som Peťovi sľúbil, že ho zoberiem autom, a on bude musieť zo zdvorilosti najmenej hodinu zbytočne čakať. Našťastie cestou na Babu chytil druhý defekt, takže nečakal iba zo zdvorilosti.

Neviem, či pomalá jazda prispela k oblaženiu tela i ducha, alebo zapracovala vidina skorého finále, ale na Babu mi to šlo celkom obstojne (občas doslovne). Napodiv, hore ešte bolo zopár ľudí a z rozhovoru vyplynulo, že meškám iba pol hodiny. Objavil sa Peťo s jemne deravým zadným kolesom. Po chvíli sme sa spustili dolu; ja som odfukoval, on dofukoval. A tu sme naďabili na Emila s rozbitým bicyklom, čakajúceho na manželku, sanitku a policajtov. Asistoval jeden z Trnavčanov. Manželka prišla po chvíli, takže sme mohli bez výčitiek svedomia pokračovať. Emil nevyzeral práve najšťastnejšie, ale bral veci s obdivuhodným pokojom. Spomenul som si, ako okolo obeda komusi vysvetľoval, že mal bezmála kolíziu s dievčinou, ktorá jazdila s nami: „Keby som sa s ňou zrazil, už si v živote nesadnem na bicykel!“ Osudu sa nevyhol, ale našťastie sa zrazil iba s motorkou.

Nebol teda ten náš Karpaťák v širšom ponímaní celkom nevinný: dva pády (a to nerátam padajúcu trnavskú reťaz), jedno zlomené koleso, jeden zlomený rám a ako prekurzory jedna zlomená ruka a ktoviekoľko zlomených rebier.

A to nie je všetko. „Veď máš zlomené sedlo! A to ťa nebolelo?“ hovorí Peťo, keď mi v Pezinku na kruháči pomáha nakladať bicykel. „Mňa už bolí všetko, nejaká ďalšia zlomenina je mi u prdele“ (a bola). A vtom mi svitlo. No jasné! Preto som bol od Košarísk taký slaboduch! Iste som zlomil sedlo vlastným srcom, keď mi ho tam v zákrute tak prudko zovrelo. A preto to odvtedy so mnou šlo dolu vodou. Možno predsa len odvolám svoju rezignáciu a prídem aj o rok – s novým sedlom. A potom sa majte na pozore, sokolíci karpatskí!

Na štarte v PK som sa dostavil asi 2 minúty pred oficiálnym štartom. Zdalo sa mi, že je snáď rekordná účasť. Rasťo nás tam fotil a tešil sa, že nemusí ísť. :-) Ešte Marián zahlásil základné pokyny a vyrazilo sa.

Pohromade sme išli asi len po Šenkvice. Odtiaľ sa to všetko plynule roztiahlo až po Jablonicu. Bachli sme si tam dobrú čapovanú malinu, ako nám odporúčal Marián. Fakt bola dobrá. Aj krčmárka bola rada že chutí.

Potom sme pokračovali ďalej na Myjavu. Spolu sme išli asi po Prietrž. Za ňou bola celkom kvalitná 12% (nie pivo, stúpanie) „to nemvypadá dobre“, vravel Milan, takže balík komplet na franforce až po Myjavu. Trasa parádna, asfalt už menej. Nejako sme sa už ale dohrkali na futbalový štadión v Myjave do BedRock reštiky a sadli si na terasu. Na to, že v podniku pracovali tuším len 2! ľudia, si myslím, že tú takmer 40 člennú cyklotlupu čo sa dovalila, obslúžili v rámci svojich kapacitných možností celkom v norme.

Trošku sme potom síce meškali ale tempo čo brúsili tí neukojenci vpredu sme pomerne rýchlo dobehli. Akurát sa nám jeden cyklista vysypal pri zjazde z Dlhého vŕška. Dal si v rigole vyrobiť v malinčí efektné červené tetovanie na lýtkach. Nie ako my, suchári, otetované odtlačky vlastnej píly.

Do Vrbového sme sa dovalli ako veľká voda. Jaro čo išiel napred si ešte ani pijatiku nestihol kúpiť. Tento podnik je už podľa mňa strašný pajzeľ. Kedysi som sa tu rád zastavil aj mimo Karpaťáka. Teraz som si tam nekúpil ani tú čiernu limonádu či čo to tam za patoky čapujú.

Z Vrbového do Trstína viedla novučičká asfaltka. Ani čiary ešte nestihli namaľovať. Akurát si neviem spomenúť, či tá cesta bola naozaj v takom hroznom stave, že jej bolo treba dať prednosť na úkor tankodromu v Smoleniciach. V krčme v Trstíne zase nával na krčmárku a tá to celkom slušne zvládala. Na mnohých už bolo vidno únavu. A to som si hovoril, že nás čaká ešte dosť zradná etapa. Preliezť Bukovú a vyterigať sa na Babu. Pred Bukovou nás pri lome pobavili šialení cyklofanatici, ktorí stáli pozdĺž slávneho stúpania a mohutne povzbudzovali skoro ako na Tdf. No dobre, nebolo ich veľa, iba jeden. Ale niekde treba začať. :-)

Za Bukovou som ťahal Milana, ktorý už mal dosť. Cestou sme ešte zobrali Emila za Sološnicou. Po prechladnutí na neho doľahli kŕče. Takto sme sa nejako dostali do Perneku a odtiaľ už každý za svoje.

Na Babe som bol tento rok druhý krát. Cestári rozpadajúcu krajnicu „vyriešili“ semafórmi, inak nič nerobia. Aj tak to však bláznivým jogurtom neprekáža a veselo režú zákruty hore-dole. Počas celého zjazdu som sa stále pozeral dozadu, či niekomu neskrížim cestu.

Tento ročník Karpaťáku ma unavil asi najviac zo všetkých „diaľkoplazových“ akcii, čo som mal tento rok. Iné je voziť si prdel na BA-JASNÁ či TT-RYSY v závetrí balíka a iné je robiť žuvačkára. Krajina na Myjave je veľmi pekná. Keby boli aj cesty také dobré ako v Rakúsku, to by tu boli pravé cyklistické orgie. Už len tí vodiči keby boli menej agresívni. Asi aj niektorí motorkári.

Ešte zopár mojich čísiel.

Trasa: 245 km
Čas: 8:50
Nastúpané: 2280 m
Priemerka: 28,4 km/h

Reportky z Karpaťáku nezvyknem písať a nechystal som sa ani teraz, ale zo zúčastnených „pisálkov“ Vlado-špecialista nemal mať čas, Marián-vedúci sa tiež netváril nadšene a keďže spolu s časovkou by mala byť táto akcia výkladnou skriňou klubu, nechcel som v tom nechať Roba-tutovku samého. Nakoniec si Vlado vstúpil do svedomia, čo ma dosť potešilo, lebo pri čítaní jeho postrehov sa zvyknem váľať od smiechu, ale mal som už čo-to rozpísané, tak mi bolo ľúto prestať a stlačiť Delete. Rozhodol som sa ale, že táto reportka sa bude od mojich doterajších výrazne líšiť. Žiadne fantazmagórie, bude absolútne seriózna s vysokou výpovednou hodnotou, čím možno zaútočí aj na budúcoročnú Pulitzerovu cenu. Nie, dôvodom tejto zmeny nie je to, že mi policajti našli moje marihuanové políčko, iba začínam mať pocit, že niektorí protiidúci cyklisti sa na mňa nejak divne usmievajú. Pacienti na Cajle vedia o čom hovorím :-)

Deň pred štartom mi dal Marián dôležitú bojovú úlohu, nafotiť maximum záberov a podľa možnosti zvečniť každého, kto sa zúčastní. A keďže mali prísť aj 3 baby, čo som ja na tejto akcii ešte nezažil, tak mi pribudla aj jedna samostatná tajná misia s krycím názvom „babské zadky“ :-) Priznávam, že túto úlohu som totálne nezvládol, lebo jeden „záujmový objekt“ meškal a ďalšie 2 sa nenápadne vytratili nejakými skratkami a na trase som ich videl už len raz. Po štarte sme až do Šenkvíc išli spolu, ale už v hupkách na Vištuk sa ukázali výkonnostné rozdiely, „plašoni“ odfujazdili a ja som tradične ostal v skupine vychutnávačov. Spolu sme si to vychutnali až na Červený kameň, kde som urgentne musel vyriešiť rovnicu chladné počasie + moje ľadviny = dlhááááááá čúracia pauza. Všetci mi zdrhli a pod kopcom som dobehol len Ďuriho, tak sa ho pýtam, či zahájime stíhačku. Do obrazu ma dostal slovami, že tento rok nafúkal dnes ráno na cesťáku prvýkrát gumy, na horáku má najazdených asi 400km a pred Trstínom sa cez Bukovú vracia späť. Aha, no nevadí, ale špicu by si mi potiahnuť mohol, nie? :-) Spolu sme išli až do Doľan a ostatných chalanov sme stále videli niekoľko sto metrov pred nami, tak som sa pokúsil stiahnuť medzeru a podarilo sa mi to na konci Horných Orešan. Nechcel som veľmi mrhať energiou, ale aj tak som dosť cítil nohy a celkom mi to dalo zabrať. V skupine už znova boli 2 baby, preto som trochu nažhavil foťák, aj keď neviem, či sa mi to za tie boľavé nohy oplatilo :-)

Pred Trstínom sa princezné rozlúčili a zbabelo vrátili cez Bukovú. Dievčatá, viem že sa zúfalo chcete dostať k nám do klubu, medzi vyšportovaných švárnych šuhajov, ale takto to naozaj nepôjde. Kto chce jazdiť za Ukrajinu, musí podávať aj primerané výkony :-)) A jedným dychom musím znova pochváliť juniorov, ktorí aj so svojim kamošom zvládli celú trasu na horákoch a väčšinou lietali v predných skupinách. Chalani nebojte sa, klub vám určite kúpi poriadne karbónové cesťáky. Len si musíte nájsť dobrého manažéra. A aj ten klub :-) Akonáhle dzífčence opustili skupinu, Robo sa zbláznil a z Trstína po Bielu horu nasadil také tempo, že som skoro skolaboval. Pod kopcom nás dobehli a predbehli chlapi, ktorí pod „červákom“ opravovali defekt a ako mi neskôr hovoril Jaro, kúsok sa s nimi viezol a stále išli okolo 40km/h. Fajn, beriem späť, Robo sa až tak veľmi nezbláznil :-) Na Bielu horu vyšiel každý za svoje, dole chvíľu na voľnobeh, záver potiahla lokomotíva Emil a už sme stáli v krčme v Jablonici. Všetci odpočívali, len ja som ťažko pracoval – foťákom :-) Našiel som tam aj náš tretí zblúdilý ženský prírastok, ale mojej misii to veľmi nepomohlo. Neviem či bola taká rýchla alebo nenápadná, ale videl som ju len v Jablonici a potom až v Perneku. Ale až na počiatočnú skratku prešla celú trasu, toto keď sa roznesie do sveta, tak o rok bude pomer muži – ženy určite aspoň 50:50 a možno prídu aj nejaké supermodelky. Ako už písal Marián v niektorom komentári, díky Broňa! :-)) A aby som nezabudol, na krátky úsek sa tu k nám pridal aj „zoškový riaditeľ“ Peter, ale v drese BA-Jasná spred 2-3 rokov. Efa by sa potešil, ale my sme ho za to po(s)tupne zdr.... zdravili a slušne mu to aj vytkli :-)

Najbližšou zastávkou bol obed v Myjave a išli sme tam veľmi pekným krajom, bočnými cestami cez Osuské, Prietrž a Kunov. Pred odjazdom nám Marián ešte popísal čakajúce nástrahy, niekoľkokilometrový hrboľatý úsek a dva 7%-né plazáky. Tie hrboly neboli až také strašné, aspoň sme zažili menší slovenský Paris-Roubaix, ale tých stúpaní som narátal viac a myslím, že niektoré časti boli ostrejšie ako 7%. Títo „vedúci zájazdov“ sú líšky prešibané, to som si všimol už na cyklodovolenkách s Rasťom. Najhoršie úseky preventívne trochu zahmlievajú, aby sa im ovečky nerozutekali už pred štartom :-) V Myjave sme sa celkom dobre a aj relatívne rýchlo najedli, na rozdiel od minulého roku bolo pred odjazdom dostatok času, aby sa jedlo trochu v žalúdku usadilo a asi nikto nemal nutkanie po kilometri zastaviť pri krajnici a „nakŕmiť holuby“ :-) Čo bolo dosť dobré, lebo nasledoval nepríjemný úsek cez Priepasné a Dlhý vŕšok na Košariská. Najhoršie bolo, že Dlhý vŕšok je naozaj vŕšok a ešte aj dlhý, názov vôbec neklame. A kým doteraz bolo zamračené a chvíľu dokonca padlo aj zopár dažďových kvapiek, teraz do kopca vyliezol Oskar a poctivo nám piekol na kokosy. Ale inak znova nádherný úsek na dosť kvalitnom asfalte a následne aj pekný zjazd. Pred výjazdom na hlavnú cestu sme sa počkali, nasledovalo 13km klesanie do Vrbového. Tu ma trochu pobavil Marián, ktorý hovorí – „polovička už choďte, aby sme nevytvorili veľkú prekážku na ceste, ostatní pôjdeme neskôr“. Väčšina sa začala postupne rozbiehať a Marián zrazu zahlásil „už sme tu všetci, ideme“. Takže onedlho sme cez celý jazdný pruh vytvorili niekoľko desiatok metrov dlhú, rýchlu a hlavne absolútne jednoliatu masu, cez ktorú nemohlo prejsť nič. Až do Vrbového nás myslím predbehlo len jedno auto, ale klobúk dolu, nepočul som ani jeden nervózny klaksón.

Po pauze vo Vrbovom nás čakal úsek, na ktorom by Mark Cavendish dávno zahodil bicykel do jarku a aj Philippe Gilbert by mal z neho zimomriavky :-) 24km hupáčikov do Trstína. Na moje prekvapenie aj vytrénovaní borci zvolili opatrnejšie tempo a do prvého stúpania sme išli všetci spolu, takže sa medzi nás musel vkliniť jeden neurotik na červenom pickupe a sústavným vytrubovaním nám doprial fanúšikovskú atmosféru. Zľava som sa dostal kúsok od jeho otvoreného okna, tak som počul, ako nás zanietene povzbudzuje slovami „ťahajte rýchlejšie vy ..., kto sa bude za vami vliecť?!“ Momentálne nás tu bolo toľko, že by sme ho aj s tým pickupom ľahko zmlátili do malej červenej kocky, ale s pribúdajúcim vekom som nejaký kľudnejší, niekedy už trúbiacim šoférom neukazujem ani prostredník, tak som si len pre seba zamrmlal, aby držal ženský orgán na štyri začínajúci písmenom P. Čiže pusu :-) Na vrchu stúpania odbočil a nás nasledujúce hupky roztiahli na malé skupinky a jednotlivcov, takže takéto zábavné momenty už nehrozili. Väčšinu trasy som odjazdil s Mariánom, šetrili sme sily ako sa len dalo a neskôr večer sme si v Pezinku vyznávali lásku, ako nám to spolu dobre klapalo :-) V krčme v Trstíne som sa tešil, že už len 40-50km, síce so stúpaním na Bukovú a na Babu, ale inak pohodička. Nebola to celkom pravda, aj keď na Bukovú to ešte išlo celkom dobre. Na začiatku nás potešil utekajúci fanúšik, ktorého som žiaľ nestihol odfotiť, ale akčne ma zastúpil Robo. Neskôr som prešiel vedľa Emila, ktorý zastavil s kŕčmi, ale zrejme ho rýchlo prešli, lebo na konci kopca už išiel vedľa mňa a ospravedlňujúco sa priznával, že sa mi vezie v háku ako nejaký „šnicel“. Emilo konečne si na to prišiel, netreba byť stále len lokomotíva :-))

Pod kopcom sme vytvorili 5-člennú skupinku a vydali sa na posledných cca. 30km. Presnejšie nekonečných 30km, mal som pocit, že do toho Perneku snáď ani nedorazíme. Fúkal nepríjemný protivietor, špicu sme si točili každý koľko vládal, ale viac ako nohy ma už bolel zvyšok tela. Niekde pred Rohožníkom sme stratili „kŕčovitého“ Emila a kúsok za ním sme sa rozpadli na dvojičky, ja som znovu ostal s Mariánom. Ani jeden z nás tadiaľto nezvykne jazdiť, tak sme hádali, že najbližšia dedina je Jablonové a potom už musí prísť Pernek. Najbližšia dedina bola Kuchyňa. Znechutene som si zanadával, potom sme si ale uvedomili, že Jablonové je z druhej strany a naozaj nasledoval Pernek. Chválabohu! Na Babu sa mi už išlo celkom dobre, akurát Mariána začali chytať kŕče, ktoré rýchlo zažehnal pár extrahltmi vody. Najprv Emil, teraz Marián, trochu som ľutoval, že som si so sebou nezobral tabletky proti kŕčom, ktoré mi na skúšku daroval Ivan. Ale nechcel som riskovať, v niekoľkých reportkách som si z Ivana trochu robil srandu a vôbec by ma neprekvapilo, keby mi miesto protikŕčových tabliet dal tie „Erikine“. Veď poznáte tie bilboardy, v dobrej viere si ich dám proti kŕčom a ráno sa zobudím so „super prsiami a štíhlou líniou“ :-)) Aj keď popravde asi žiadnemu chlapovi by nevadilo, keby mal vždy poruke dve super prsia :-) Lenže bacha, treba čítať aj malé písmenká, jedným s nepríjemných vedľajších účinkov je symptóm „prirodzene krásna“. To nieeee, to by som asi nezvládol, múdry, šikovný, bohatý a ešte aj krásny??? :-)))

Krátke zhodnotenie – bolo to pekné, ale trochu dlhé, z PK do PK som mal 208km. Neviem aký názor majú borci, čo boli výkonnostne o level vyššie, ale mne by takých 150km úplne stačilo. Dievčatá poviem vám pravdu, v klube sme už aj tak väčšinou po záruke, nabudúce pôjdem radšej s vami skratkou :-) Len dúfam že mi nebudete závidieť moje super prsia :-) Ešte k tej Emilovej búračke s motorkou pri zjazde z Baby, dozvedeli sme sa o nej až v krčme v Pezinku a dosť nám odľahlo, že z nej vyšiel relatívne dobre. Nechcem hádzať všetkých šoférov a motorkárov do jedného vreca, niekedy má aj slušný vodič zlý deň a urobí hlúposť, niekedy mu cyklista svojou jazdou k tomu aj dopomôže. Ale na tohoto magora na motorke by som použil islamské právo, holého ho priviazal na bicykel a bez bŕzd pustil dole kopcom, nech si to užije. A potom ešte zopár rán, aby do budúcnosti nezabudol. A konečne by sa už mohli zobudiť aj policajti a miestni politici, veď kvôli niekoľkým idiotom ide na tomto kopci o život už zopár rokov.

Fotky: http://picasaweb.google.com/dusan.hodur/Karpatak2011

Každoročne sa snažíme s kamarátom Maťom aspoň raz v roku absolvovať cyklistickú minidovolenku, niečo ako cyklosústredenie, či ako je dnes v móde nazývať veci anglicky „cyklokemp“ – jednoducho bajkovačku v poriadnych kopcoch, alebo aspoň v nádhernom prostredí. Taký neoficiálny vrchol sezóny. Po vlaňajšom Stelviu, ktorým sme si nasadili latku dosť vysoko, sme dlho rozmýšľali, ktorú oblasť si vybrať, aby sme dodržali určitý štandard. Keďže chodíme väčšinou na predĺžený víkend (štvrtok-nedeľa), nechceli sme to siliť príliš ďaleko od Blavy. Nakoniec sme si vybrali juh Rakúska, tzv. trojmedzie (hraničný trojhran: Rakúsko, Slovinsko a Taliansko), kde je na malej ploche dosť vysokých sediel alebo kopcov a cesta sem trvá okolo päť hodín. No a tu je naša reportka:

Hodlal som si s týmto maratónom „vybaviť“ účet za minulý rok, keď ma v tempe zabrzdili technické problémy s bicyklom. Tak som sa až do cieľa stihol pekne vyvariť.

Už chodím na túto akciu tak pravidelne, že ma „trnaváci“ začnú brať ako povinnú výbavu. Stále však neviem bez problémov, podobne ako BA-Jasná, rozchodiť ranné jazdenie. Po prvú prestávku je to skrátka psycho. Potom to už ide stále lepšie a keď padne 200 km hranica, kedy sa už neoplatí ísť nazad domov, vtedy to ide samo. Horšie je, že tá 200 je pod Čertovicou. :-)

Tento rok som sa rozhodol ísť tvrdo za víťazstvom. Podmienky sa zdali byť ideálne, síce nie vďaka mojej excelentnej forme, ale kvôli chýbajúcej konkurencii. Keď som si pozrel, kto ma predbehol na posledných dvoch ročníkoch, mal by som mať teraz cestu na vrchol vydláždenú zlatom. Julo Bugár ani prekliato rýchli železničiari nemali prísť a Ivan je tiež mimo hry, lebo znovu predstiera strašne smrteľnú chorobu. Uznávam, dosť čierny humor aj na moje pomery, ale kto poznáte Ivana, dobre viete ako to skončí. O rok dofičí už ako duplovaný Armstrong a nohy bude mať rovnako rýchle, ako mal teraz „klapačku“ pri rozprávaní do megafónu :-) Nenechal som ale nič na náhodu a absolvoval aj tréning priamo na trati. Prvýkrát niekedy začiatkom mája, turistickým tempom za 24 minút. Celkom ma to potešilo, keď pôjdem naostro, určite budem mať výborný čas. Naostro som išiel asi v polke júna, stupák popri Zoške som ledva vytiahol na poštárovi a čas som mal okolo 22 minút. To som sa už veľmi netešil a keďže ďalší tréning mi znemožnilo boľavé koleno po páde na Mondsee, musel som nájsť inú motiváciu. Pokúsil som sa presvedčiť Peťa Majdu, aby víťaz dostal aj hotovosť, aspoň 50 evri. A keď náhodou nedajú sponzori, riaditeľ takýchto prestížnych pretekov by predsa mohol dať aj z vlastného vrecka. Z nepochopiteľných dôvodov nesúhlasil :-) Skúsil som ešte zaútočiť na city, ako jediný som sa zúčastnil všetkých ročníkov, takže by sa patrilo adekvátne ma odmeniť. Bol to len bluf, nie som jediný, ale aj tak som dostal odpoveď, že to až na 25-tom ročníku. V poriadku chlapci, ale potom zacvakáte aj za nový rekord trasy, lebo pri ťahaní do kopca sa už budem odrážať aj francúzskymi barlami a určite budem nadopovaný liekmi na všetky možné choroby. V tom lepšom prípade aspoň Viagrou :-))

Keď som sa s Monikou – mimochodom striebornou medailistkou a spolu s našimi dvomi vymakanými juniormi svetlou nádejou klubu – blížil k Modre, predbehli nás dve skupinky a pri pohľade na nich som ihneď stratil aj posledné ilúzie. Asi by som si ich nerobil ani vo sne, keby som tušil, že až traja to zajazdia pod 17 minút a ďalší šiesti pod 18. U víťaza mi vyšla priemerka skoro 27 km/h, ako som sa v cieli zhodol s Marianom, to máme niekedy problém urobiť aj na rovine. Chlapi teraz úplne vážne, aké motorčeky používate? Kľudne mi to napíšte do komentára, mlčím ako hrob. Momentálne sú moderné reči o wattových výkonoch, tak som sa pokúsil narvať do sedlovky 35-kilový motor z požiarnickej elektrocentrály, ale trochu teraz šúcham zadný ráfik o asfalt a štartovacia šnúra sa mi motá do prehadzovačky, tak potrebujem poradiť :-) Okrem wattov ma telka zblbla aj infoškou, že pred časovkou sa treba poriadne rozjazdiť, tak som sa po zaregistrovaní trocha povozil, trocha čo-to pofotil a konečne aj odštartoval. Bolo skôr chladno ako teplo, čo mi celkom vyhovovalo, ale fúkal nepríjemný protivietor. Až po zastávku pod Zoškou to išlo celkom dobre, potom začala kalvária. Mám to šťastie, že som si na rôznych pretekoch a dovolenkách mohol odjazdiť zopár ťažkých kopcov, aj niektoré slávne z Gira a Tour, ale tých 9% bolo aj tak stále 9%, vôbec sa ma nezľakli a dali riadne zabrať. Možno sa dopočuli, ako mi nedávno Zoncolan zničil tajné sny, dal pár faciek a s kopancom do zadku poslal po necelých 4km späť do auta :-) Miesto zhodenia na malú pílu som použil taliansky (alebo španielsky?) prevod – vpredu veľká a vzadu najľahší – a ako-tak tým udržal rýchlosť. Viem že sa to nemá, že to bicyklu nerobí dobre, ale veď nedávno kvôli troche dažďa trucoval a dokonca sa ako malé decko za jazdy praštil o zem, tak nech konečne pochopí, kto je tu pán :-)

Vojaci používajú na prekonávanie ťažkých terénov BVP (preklad pre modroknižkárov - bojové vozidlo pechoty), podľa Wikipédie ho sovieti nazývali BMP (bojevaja mašina pechoty), ja v takýchto kopcoch využívam BNP (bolesť, nadávky, pot :-)) Mám už overené, že dobre načasovaná séria správnych nadávok dokáže výrazne zvýšiť výkon, lenže teraz som mal pocit, že mi roztrhne pľúca, bol som rád, že môžem vôbec dýchať, nieto ešte nadávať. Keď som to konečne zvládol a na krátkom miernejšom úseku lapal dych, čakali ma ešte 2 hupky. Tí čo ste to prešli za 17-18 minút sa teraz asi čudujete, o čom to rozprávam. Verte mi, naozaj sú tam ešte dva kopčeky, cítil som ich každý rok. Tých 16-minútových presviedčať nebudem, tí by mi neuverili ani to, že cesta na Zošku je do kopca :-) Po hupkách nasledoval krátky zjazd, ostrá zákruta doľava a posledný plazák do cieľa. Tu treba pozbierať posledné zvyšky síl, nakopnúť motorček a upaľovať čo to dá. Veď som aj chcel, ale ako by povedal Peter Velits, nemal som už dobré nohy :-) Nepozerali ste náhodou na Eurosporte Giro d´Italia? Keď jednu z etáp vyhral John Gadret, Bakalář si z neho ešte niekoľko dní robil prdel, že ako to mohol dokázať s tými „hubeňoučkými“ nožičkami. Lenže John Gadret má 58kg, ja mám o 15 viac a miesto nôh rovnaké špáratká, to by som chcel fakt vidieť, či by s mojou postavou robil frajera aj na tomto svetoznámom stúpaní :-) Už počujem ako niektorí hovoríte, že máte ešte o 15 kíl viac ako ja a ako vás to v kopcoch znevýhodňuje a bla bla bla. Lenže tým pádom máte aj oveľa viac sily, tak nevymýšľajte a makajte :-))

Teraz si určite myslíte, že som nevyhral. Nie je to celkom pravda, vo svojej vekovej kategórii som skončil 11-ty, čo sa dá s prižmúrením všetkých očí interpretovať aj ako dvakrát prvé miesto :-) Ale viacej ma teší čas, iba o 6 sekúnd horší ako môj najlepší na prvom ročníku, lenže vtedy som ešte jazdil o kategóriu nižšie medzi „soplákmi“, takže tento má pre mňa väčšiu cenu. Najhoršie je, že sa mi pomíňali výhovorky, ak by ste mali nejaké dobré, hoďte mi ich do mailu alebo komentu, o rok sa isto znova zídu :-) Najprv som chcel použiť boľavé koleno, ale na rozdiel od chodenia, sedenia a ležania je bicyklovanie asi jediná činnosť, pri ktorej ma skoro nebolí. Preto mi vychádza, že dôvodom môjho neúspehu môže byť len zlá organizácia pretekov. Netvrdím že úplne všetko bolo zlé, oproti tým minuloročným párkom dovezeným priamo z Gumonky bola kapustnica naozaj parádna. Ale súťažné kategórie, to bol totálny omyl. Prosím pekne a kde je kategória lenivých skorocyklistov s tenkými nohami a iniciálkami DH? Aj keď pri mojom šťastí by určite prišiel nejaký namakaný podvyživený Džon Hgadret a zas by som vyšiel naprázdno. Ale som rád, že je demokracia a môžem si bez následkov dovoliť takúto konštruktívnu kritiku do vlastných radov. Ak budete onedlho čítať, že predávam svoje klubové dresy, tak to je len náhoda :-) Záverom už iba jedna výzva, kto tento rok ešte nespadol, príďte k nám do klubu. Ako to tak sledujem, túto sezónu sme už boli dole skoro všetci. Už sa teším na blížiaci sa Karpaťák, kde asi nebudeme robiť tradičné gruppetto, ale skôr lazaretto :-)

Niekoľko fotiek: http://picasaweb.google.com/dusan.hodur/CasovkaNaZosku2011

Opakovaný kanadský žartík už väčšinou nebýva smiešny a jeho autor riskuje aj jednu-dve rany medzi zuby. Konkrétne odo mňa. A ešte konkrétnejšie ten rakúsky dažďový vtipálek, ktorého určite vykopli z Olympu a teraz si lieči komplexy z niektorej germánskej hory. Na tomto maratóne totiž znova lialo, pršalo alebo aspoň mrholilo, od piatku do nedele som slnko videl asi len raz. Trochu mi to kazilo náladu a hlavne turistické plány po okolí, v piatok po rozložení v kempe som sa peši vybral do cca. 8km vzdialeného Mondsee a behom pár sekúnd prišla taká prietrž, že som zmokol až na kožu. V sobotu bolo aspoň doobeda iba zamračené, tak som to využil na jednu lanovkovú a jednu naozajstnú túru. Tá naozajstná viedla na horu Drachenwand a bola pekná aj dosť náročná, so strmými stúpaniami, rebríkmi aj lanovými úsekmi. Škoda, že som sa dostal asi len do jej polovičky, lebo by som nestíhal registráciu na preteky, ktorá bola iba od 14 do 18h. Nedá mi to a musím si trochu zafrflať, pri tom množstve prihlásených mohli kľudne registrovať aj v piatok, prípadne aspoň v sobotu už od rána. Všetko by som v pohode stihol a ani by som nemusel stáť v rade.

Prihlásený som bol na trasu B, 140km a 900 výškových metrov. Po túre na Drachenwand som riadne vyhladol, tak som sa po zaregistrovaní postavil do rady na rakúsku špecialitu – Kaiserschmarrn. Neviem či toto jedlo poznáte, je to vlastne strašne sladké palacinkové cesto rozmlátené na kúsky, pocukrované a k tomu kompót alebo detská výživa. Celkom dobrá kalorická bomba, adrenalínové typy ju ešte zapíjajú mliekom na zlepšenie šprintérskych schopností :-) A znova idem frflať. Moja mama je stará prešpuráčka, takže „šmorn“ poznám aj z domu a aj keď som totálny kuchyňový analfabet, viem že jeho príprava trvá 15-20 minút. Oni to robili „live“ na jednej veľkej panvici, po 15 min. čakania som sa v rade posunul asi o 10cm, potom sa im pokazil šporák a po ďalších 15 minútach ma od uhynutia nakoniec zachránila blízka pizzeria. Ale pri tom čakaní som aspoň zistil, aký je svet malý. Stretol som tam svojho nemeckého kamaráta z Amadé, asi bol tiež dosť hladný, lebo znova prišiel od Mníchova na bicykli. Ale tentokrát to mal o nejakých 50-80km bližšie, tak som sa už tváril cool, že no a čo, veď normálka, nie? :-) Samozrejme takto dobre rozjazdený nemal problém ísť na druhý deň 200km trasu A. Nie som si tým úplne istý, ale na lanovkovej túre som asi videl aj rodičov toho zime a vodeodolného mutanta z Dolomiten Radrundfahrt. Podľa informačnej tabule bolo v dedine 13 stupňov a na vrchole Zwölferhorn iba 4 stupne. Hneď som dal otočku do auta, zobral ešte jednu bundu a po vystúpení z lanovky mi v ľadovom vetre bolo tak akurát. Títo dvaja Eskimáci nemali problém, on iba v tričku a v kraťasoch, ona s holými nohami v plážových šľapkách. Gratulujem, ľadové medvede by určite pukali závisťou :-)

V noci zo soboty na nedeľu stále pršalo, ráno tiež a tak som sa do Mondsee odviezol autom, aby som bol aspoň na štarte suchý. Intenzita dažďa sa menila, trasa A štartovala pol hodiny pred nami, vtedy len mrholilo a vyzeralo to celkom nádejne. O chvíľu ale začalo znovu silno pršať, natiahol som teda kompletný kúpací úbor a odišiel na štart. Pri štartovom výstrele to už opäť bolo trochu lepšie, ale aj tak som bol po kilometri totálne mokrý. Aj na ceste bolo dosť vody a zo zadných kolies nepríjemne plieskala do tváre, preto som si od balíku nechával menší odstup. Na piatom kilometri sme išli mierne dolu kopcom, tacháč mi ukazoval 45km/h, mal som asi 10m medzeru a trochu som pridával, aby som sa dotiahol bližšie. Zrazu počujem výkriky. V tých spŕškach vody som mal hlavu aicky viac sklonenú a možno som sa práve pozeral na comp, policajti by asi povedali, že som sa dostatočne nevenoval riadeniu a neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu vozovky. Začal som brzdiť a hneď som vedel, že už je neskoro. Videl som, ako pár ľudí predo mnou padá, jedinou šancou bola medzera medzi dvoma chlapmi, tam keď prejdem, tak to možno ešte ustojím. Keď som bol na ich úrovni, tak ten chalan vľavo trochu uhol doprava, brzdou som mu vpálil do baranov a už sme obidvaja ležali. Ja dole, on na mne. Chvíľu mu trvalo, kým sa vyplietol a popri tom zľahka nadával. Reku čo pindáš, veď som sa šľahol pod teba, aby si bol na mäkkom. Aj keď ja som vlastne dosť kostnatý, tak asi mal dôvod :-) Našťastie sa mu nič nestalo a za chvíľku pokračoval v pretekoch. Nahodil som reťaz a začal kontrolovať škody. Na sebe som nenašiel nič, na bicykli roztrhnutá omotávka, pokrivené obidva košíky na fľaše a odtrhnutá podsedlová kapsa. Na sekundu som zauvažoval, či mám ísť ďalej, ale slabá bolesť v kolene zavelila na návrat. Na mieste sme ostali traja, chalan s krvavou nohou nasadol do zberáku, jedna babenka a ja sme pomaly vyrazili na spiatočnú cestu. Bolesť začala byť pri niektorých pohyboch dosť silná, preto som sa rozhodol že balím a čo najskôr pálim domov.

Tak takto po 5km skončila moja premiéra na tomto maratóne. Pádov som už zažil dosť, veď aj moje lakte a kolená vyzerali pri narodení určite inak :-) Pred Meridou som 13 rokov jazdil českého Šírera a to som bol dole tuším každý rok, väčšinou kvôli vlastnej blbosti. Ten bicykel ale robil česť svojej vlasti, lebo bol ukážkový vychcálek. Ja som sa vždy váľal po asfalte alebo betóne, on spravidla skončil na mäkkučkej tráve, vedel by som o tom napísať tiež zopár historiek, vtedy bolestivých, teraz už smiešnych. Na pretekoch to ale bol prvý pád a dúfam, že aj posledný. Keď som v minulej reportke spomínal rýchlokurz kamikadze, netušil som, že sa dočkám tak skoro. Fakt si musím dať pozor, čo píšem, niekto sa mi tuším snaží všetky tie ftákoviny splniť :-) Áno, tipujem presne na teba a keď neprestaneš, možno tie rany medzi zuby nebudú iba dve :-) Našťastie na rozdiel od kamikadze som to rozchodil, aj keď momentálne nemôžem zohnúť nohu, presúvam sa ako doktor House a podľa chirurga tá bolesť naznačuje, že môžem mať poškodený meniskus. To by bolo blbé, lebo asi nestihnem jednu zaujímavú cyklo-dovolenku, ale zase ostatní chalani sa môžu tešiť, že im tam tým pádom určite nebude pršať :-)) Na záver si ešte raz trochu zafrflem. Doma si pozerám výsledky a vôbec v nich nie som uvedený ako DNF. Pre tých čo nevedia dobre anglicky, doslovný preklad tejto skratky je „Dušky Nabúral. Fuck!“ :-)) To čo má byť? Veď cez štartovú čiaru som prešiel, čo mi dali zlý čip? Nakoniec sa ešte budem tešiť, že som si ľahol, lebo keby som prešiel 140km bez času, to by ma dosť vytočilo. Moja SIS a CIA teória – rozšírilo sa, že som už uznávaný špecialista na mokré preteky a niekto sa zľakol, že ohrozím domácich favoritov. Predpokladám, že po terajšom výkone si to už nabudúce myslieť nebudú :-)

Na 5km sa nedá urobiť veľa fotiek a tie turistické sú väčšinou zamračené, ale zopár sa ich vydarilo. http://picasaweb.google.com/dusky96

Ako chlapec uskutočnil sen

Keď som v roku 2001 začal viac behať, aby som zabehol vôbec maratón, to som ešte netušil, že táto bežecká disciplína je ako čerešnička na torte a predtým si treba ešte zaplávať a pobicyklovať. Je to neuveriteľné, čo sa dá dosiahnuť z ničoho, z myšlienky. Človek si povie toto by som chcel a potom to začne uskutočňovať týždne, mesiace a roky. Toto bol síce už môj druhý ironman po vlaňajšej premiére na slovakmanovi. Zrovnávať sa dá veru ťažko. Okrem vzdialeností všetko iné. Pre amatéra oficiálna séria Ironman je ako olympiáda, prosto veľkolepé preteky na vysokej úrovni. IM France ešte špeciálne cyklo traťou a podnebím. Rozhodol som sa vlani v decembri a poctivo sa pripravoval, ak sa to dá tak nazvať. Ja hovorím, že na triatlon sa vlastne ani nedá pripraviť pokiaľ má človek aj pracovať a starať sa o rodinu. Jednoducho robil som najlepšie, čo sa dalo. Plán pretekov som podriadil jedinému cieľu. Z väčších pretekov vyberám ČSOB maratón za 3:01, Schwechater radmaraton za 3:34 a senecký triatlon za 2:24. Mojou nočnou morou bývalo plávanie, vyzerá, že som ho dostal pod kontrolu a vody sa prestal báť. Našťastie zranenia sa mi vyhýbali, občas sa nejaká viróza vyskytla, ale nie na dlho. Trenoval som skoro každý deň a občas som dal nejakú väčšiu zátaž. Na žiadne preteky som sa nepripravoval tak dlho. Veď len uzávierka prihlášok bola do konca decembra 2010 a to som si ešte gratuloval, že som sa vôbec na nejaké podujatie IM dokázal prihlásiť. Veď väčšina z nich bola vypredaná v priebehu dní a uzatvorená registrácia. Letenku a ubytovanie som mal zaistenú už od januára. Pôvodne aj moja rodina mala ísť so mnou, ale posledný zvrat nastal po zistení priemernej teploty vody v mori 19C. Mesiac pred pretekmi som zistil, že letecká preprava biku tiež nie je úplne jednoduchá a takúto operáciu treba mať zaistenú s letenkou. Našťastie nebol to s Austrian Airlines žiadny problém. Zostávalo ho iba zbaliť. Pomohol tréner Mišo so svojou originál škatulou. Po poldňovej špekulácii sa mi podarilo bike rozložiť aj zložiť.

Napokon som do partie vzal svoju krstnú mamu, z dôvodu bezpečnosti a umožnenia poznávacieho výletu. Týždeň pred odchodom bol veľmi perný. Bike som zbalil už v nedeľu. Na poslednú chvíľu vážne ochorel malý syn, takže štvrtok ráno o 3:30 ráno som opúšťal staršie dcéry samé a spal som iba 3 hodiny. Cesta na letisko a aj odbavenie prebehlo bez problémov. Dokonca nikto nič nenamietal na trčiacu sedlovku, ktorá je súčasťou kostry. Teta od čias komunizmu, lietadlom neletela, takže hneď na prvom presvecovaní bola podozrivá. U nej na oblečení nič nenašli, hoci pípala a svietila. Zato v kabelke áno. Chvíľu im to trvalo, no po 10 minútovom prehľadávaní černoška víťazoslávne objavila malý pilníček na nechty. Prémie si isto zaslúži. Po prílete do Nice som mal hlavne obavy o môj bike. Francúzi sa s tým nebabrali a hodili to normálne na pás s kuframi. Sranda bola, že v hale mali profi stojan na uchytenie kostry a zloženie biku. Celkom milé. Len neviem akoby som s kuframi na ňom jazdil. Tiež ma potešili, že mi ho vzali do autobusu, čo premával do centra. Zo zastávky do hotela to bolo asi 15min pešo, čo aj teta s rokmi, aj ja s ruksakom, veľkým kufrom a škatulou sme zvládli bez problémov. Ubytovať sme sa hneď ráno nemohli, ale aspoň zložiť batožinu.

Popoludní som sa aj zaregistroval. Žiadna tlačenica ako som zvyknutý z veľkých bežeckých podujatí. Opäť skontrolovali moje údaje. Fungovala aj slovenská licencia. Podpísal som, že za nič nenesú zodpovednosť. Dostal som identifikačnú pásku a obálku s číslami a nálepkami. V stane za ním aj manuál so všetkými informáciami, vrecká, ruksak a propagačné materiály. Najväčší bol katalog Shimano, žiaľ iba vo francúžštine. Bolo tam kopu stánkov hlavne s cyklomateriálom a plaveckými vecami. Ani som to nestihol poriadne popozerať a musel som utekať za tetou. Bolo tam dosť horúco sedieť a čakať. Podarilo sa mi celkom rýchlo poskladať bike. Večer som ho aj odskúšal. Vyzeralo všetko ok. Nostalgicky som si spomínal na miesta kadiaľ som v novembri bežal maratón. Jazdil som iba po cyklo cestách. Bolo dosť plno, takže kolízie hrozili každú chvíľu. Raz som bol riadne rozbehnutý a neskoro som zbadal auto, ktoré križovalo cestu. Vypol som sa len v poslednej sekunde.

Na druhý deň ráno bol oficiálny plavecký tréning od 7.00-9.00. Podarilo sa mi prísť na 7:30. Ešte som dospával cestu. Všetci plávali v neopréne. Voda bola čerstvá. Vlny hlavne pri brehu mocné. Potreboval som predovšetkým vyskúšať plávanie vo vlnách. Predstavoval som si to jednoducho. Pred vrcholom neplávať, ale sa do vlny ponoriť. Skutočnosť bola taká, že som vrchol nepocítil a capol do vody naprázdno. Voda si robila so mnou, čo chcela. Miestami bola veľmi studená. Moje hodinky ukazovali 23C, ale asi to nebola pravda. Plavčík písal iba 21C. Inak sa plávalo dobre a to hlavne smerom ku brehu. Tento deň, teda piatok, sme si dali výlet do Monaca a Eze. Večer bola pasta párty. Táto udalosť ma dosť sklamala. Obrovké rady na teplé cestoviny, ktoré ešte ako tak stáli za zjedenie. Ostatné boli nejaké miestne špeciality, na ktoré môj žalúdok nebol zvyknutý. Ešte pochválim výborné jablkové koláče. Až na tie dlhé čakačky sála bola zariadená výborne a aj moderátori sa snažili. Na hlavnom plátne premietali organizačné pokyny. Najedol som sa ako slovák a bol som šťastný, že som aj všetko strávil. Nikoho známeho som tam nestretol a ani neznámeho, s ktorým by som sa mohol zoznámiť. Niektorí vyzerali ako stroje, ktoré len ťahajú pedále a bike je jediné, čo im chýba na existenciu. Bolo však aj veľa úplne normálnych ľudí a aj postáv mne podobných. Dokonca aj chlápek, čo tieto preteky 5 krát vyhral sa mi podobal. Tak aspoň navonok som moc vyčnieval z davu.

V sobotu ráno som si ešte zabehol úsek maratónu tam a späť. Bežalo sa mi dobre. Tým som zakončil fyzickú prípravu. Cez deň som už iba odpočíval v chládku na pláži. Skúšal som aj plávať v plavkách. Bolo to dosť studené. Na našinca bolo horúco a to hlavne na slnku. Na to som sa psychicky pripravoval. Popoludní bolo treba odovzdať bike do depa a dve vrecká - bežecké a cyklo. Mal som iba malú pumpu, vyzeralo, že sú kolesá dostatočne nafúkané. Tiež som nezohnal olej na reťaz. Dúfal som, že sa neprehreje. Vstup bol z Opera plage. Kontrolovali iba štuple na rajdách. Na ich pamiatku každého s bikom aj odfotili. V nálepke na biku bol aj RFID. Slušná bezpečnosť. Depo malo dĺžku asi 200m až po centrálnu pláž. Po umiestnení biku na stojan, každému napísali číslo na rameno a nohu. Odovzdal som obe vrecká. Dôležité bolo si zapamätať, kam to vešajú. Fľaše a gély nebolo dobré nechávať na biku. Ráno bol k nemu ešte prístup, na rozdiel od vriec. Na konci procedúry každý dostal ešte čip. Ak to teda prežil - čakanie v dlhom rade na slnku. Museli ho hľadať v hromade čísiel. Ku cti organizátorov slúži, že čipy boli na paradných páskach, takže som svoju nevyužil.

Cítil som sa v pohode ako fyzicky, tak psychicky. Vôbec som nepociťoval nejakú nervozitu. Asi som si to odbil v príprave. Večer som si ešte nachystal veci, kúpil raňajky a vyčistil hodinky od starých záznamov, aby sa tam vošiel celý ironman priebeh. Zaľahol som pred 22.00. Tu sa mi teta osvedčila. Tá spala už od 21vej. Ráno som vstával o 4.45. Natrel som sa proti spáleniu slnkom na tvari 50kou faktorom a zvyšok 30kou. Tiež som ponatieral krk, končatiny a zadok krémom pod neoprén, aby sa dobre kĺzal. Zjedol som zopár sladkých tyčiniek, zapil džúsom. 5.15 som vyrazil na štart. Ešte som navštívil bike, aby som tam zapichol fľaše s nápojmi a nastavil prevod. Zostávalo obliecť neoprén a odovzdať veci. Zostávalo pár minút do uzavretia depa. Niektorí ešte len dobiehali. Podľa časov som si našiel svoju skupinu - 1.14. Rozplával som sa. V pokoji. Dobre mi to padlo. Na súši bolo v neopréne horúco. 20 minút pred štartom som vopchal do seba gel a zapil isotonickým nápojom. Skoro mi zle došlo. Snažil som sa identifikovať trasu plávania. Obdobný problém mali viacerí a každý sa snažil vysvetliť ako by to malo byť. Mne sa to nejak nezdalo. Napokon to bolo úplne zbytocne. Čakali sme na okrúhlych plážových kameňoch. Bol som hneď v druhom rade. Dopredu som sa netlačil. Minúty sa vliekli. Ako to už býva na triatlonoch štart prišiel nečakane. Iba som videl ako sa všetci vrhajú do vĺn. Stihol som stlačiť stopky. Ostatné som už mal nasadené.

Nasledovala trma-vrma o akej sa mi ani nesnívalo a to som myslel, že už som zažil kadečo na triatlonoch. Tu bolo telo na telo, doslova tlačenica, z každej strany. Musel som plávať kvôli bezpečnosti ako na vodnom póle. Viem sa vžiť do pocitu vianočných kaprov. Po pár desiatkach metrov sa to trošku utriaslo. Aj tak sa dalo plávať iba tak rýchlo ako plávali predo mnou. Vlny asi ani neboli, to som vôbec neriešil. Imperatívom bolo nedostať do okuliarov, či hlavy. Tlačenica nastala na prvej bójke. Doslova a do písmena ma zomkli telá a pomaly som sa posúval ďalej. Pravdupovediac ani neviem ako som k nej doplával. Vôbec nič som nevidel pred sebou. Konečne som sa vymanil a mohol plávať. Dokonca som mal aj priestor a videl druhú bójku. Bolo veľmi dôležité poznať smer. Pri druhej bójke sa situácia nezopakovala. Chvíľu som sa zorientoval a šup plávať k tretej. Tá už bola úplne v pohode. Potom sme plávali k brehu na medzivýbeh. Vyzeralo to jednoducho. Bol tam nafúknutý veľký žltý PowerBar vankúš. Plávam si plávam, snažiac sa zachytiť za niekoho. Všetci tu plávali približne rovnako. Dokonca sa dalo v čistej azúrovej vode pozorovať rôzne techniky záberu. Sranda bola ako niektorí hľadeli na dno a znenazdajky križovali niekomu cestu. Začala mi padať erárna čiapka, nuž som musel na chvílu prestať zaberať a naprávať. Ako tak plávam, zistím, že vankúš veru nie je dobrý smer, ale treba plávať viac vľavo. Konečne breh a výbeh. Bol tam koberec, takže sa dobre vychádzalo. Ibaže ulička úzka, tak opäť tlačenica a drobná chôdza. Nebol som ani zadýchaný a medzičas 47 minút ma potešil. Ostávalo posledných 1400m a to som vedel, že už dám. Plávalo sa omnoho lepšie, voľnejšie. Vychádzalo slnko, bolo pekne ostré a už aj pieklo. Zadok sa mi prekuroval. Šťastie, že som zvolil metalizované okuliare. Medzi 4. a 5. bójkou sa plávalo presne oproti slnku. Plávalo sa mi vynikajúco. Dovolil som si dokonca aj nádych naľavo, aby mi slnko do očí nesvietilo. Posledné stovky metrov som sa snažil zrýchliť. Cieľ prišiel rýchlejšie ako som čakal. Medzičas 1.13.50. Lepšie ako na Slovakmanovi o 4minúty a tam nebola tlačenica. Ešte som sa stihol aj osprchovať ako som z vody vybehol.  Výbeh do depa bol dlhý, takže bolo dosť času vyzliecť neoprén. Tašku som našiel veľmi rýchlo a našiel aj stoličku na prezlečenie. Navyše som dával ponožky, kvôli zdravotným záležitostiam. Komfortne som si aj nohy do uteráka utrel. Vsetko som zvládol a mohol bežať hľadať bike. Prebehlo to ľahko, pamätal som si miesto dokonale podľa oblúka na pláži. Vybiehalo sa až za depo do úzkej uličky.

Nasadám na bike. Rozbieham, je tam zmätok a kiksy, ktoré smrdia pádom. Smola, že sa mi zvliekla ľavá gumička, ale nie je to taký problém pomôcť si rukou. Som obutý a môžem vyraziť plnou silou. Hákovanie nikto nerieši, cesta je úzka a plná jazdcov. Rýchlosť je slušná okolo 38. Klukaňa pri letisku preverí pozornosť a aj brzdy. Prejdeme mostom cez rieku a potom pozdlž nej do vnútrozemia. Cesta je plná cyklistov. Jazdí okolo splašený rozhodca. Hákovanie nerieši, iba zaháňa za stredovú čiaru. Prichádza prvá občerstvovačka. Radšej ju vynechávam. Je tam toľko jazdocov, že sa bojím priblížiť, pretože som veľmi vľavo. Mám ešte dosť vo fľašiach a tiež nejaké gely. Takto jazdíme ešte asi 5km a potom príde najväčšie stúpanie, našťastie krátke. Je to úzka cesta pomedzi domy. Zaradím včas 39-25. Preverí kondíciu a trochu preberie srdce k činnosti. Nasleduje taký premenlivý terén. Prevažne však stúpavý. Chytí sa ma nejaká Gertrúda. Kopce šliape so mnou. Potom príde trochu rýchlejší úsek po rovine a aj mierne dolu. Tu mi ujde. Idem dlhé km sám. Je tam aj jeden krátky, ale výživný zjazd. Tak sa vlečieme až po približne 50km. Slnko sa už prebralo úplne k životu a robí si svoju prácu. Prechádzame malými dedinkami. Stromy robia príjemný tieň, teda občas. Nasleduje ostrá zákruta a od tohoto bodu iba veľké stúpanie tak na 21 alebo 23. Pedáluje sa mi dobre. Po chvíli príde občerstvovačka. Padne veľmi dobre. Už ma suší. Obieham haldy pretekárov. Idem si svoje. Stúpanie nekončí a privedie nás do dedinky na veľkom pahorku. Vyzerá to ako koniec sveta. Stred obce je ako každá iná francúzska obec. Navlas podobná. Z dediny vyrážame do nádherných serpentín. Vidno veľmi ďaleko ako sa vinie reťaz pretekárov. Slnko neuveriteľne páli. My šliapeme ako otroci do tých veľkých kopcov. Nemám prehľad o čase, či pulze. Idem na pocit. Viem len, že treba stúpanie vydržať a už bude len lepšie. Stále obieham. Dokonca aj Gertrúdu som predbehol. Tieto kopce veru preveria/prevaria :-) pretekárov. Ostáva zdolať poslednú zákrutu. Zdá sa mi, že mi mäkne zadná pneumatika. Nechce sa mi zastavovať. Počkám, kým úplne spľasne. Našťastie sa drží a iba som mal halucinácie. Konečne sa blíži 70.km a podľa mapy si pamätám, že to je koniec najväčšieho stúpania. Teším sa prísun tekutín a gelov. Veru všetko som spotreboval na tých galejách. Už vidím občerstvovačku a koniec kopca. Čo to? To je len pre "special needs", takže my, obyčajní, sme utreli. Nohy sú tuhé, tak dobre padne pekný zjazd. Scenéria je nádherná. Vysoké hory, pastviny. Dolu kopcom ma predbiehajú. Neviem, čo robím inak. Jednoducho neviem vyvinúť takú rýchlosť. Asi sa bojím, alebo tým, že mám len 12 zubové najmenšie. Prichádzame do malej usadlosti. Vidím zopár pretekárov, že čapujú vodu, asi majú podobný problém ako ja. Nezastavím, vydržím. Oplatilo sa, po pár rovinatých stovkách metroch prichádza občerstvovačka. Naberiem fľaše a aj banán strčím do seba. To už sa spúšťam do obrovského zjazdu, ktorý končí 180 stupňovou zákrutou. Veľmi nebezpečné. Našťastie tam boli výstražné značky a aj dobrovoľníci. Pokračujeme príjemnou jazdou v chládku lesa v miernom klesaní. Cesta nás zavedie na pastviny a vedľa košiara. Pastva nielen pre ovce, ale aj moje oči. Všetko nádherne rozvoniava. Tlačím do seba energo tyčinku a užívam zjazd po kvalitnej kľukatej ceste. Predo mnou sledujem dvoch pretekárov. Niektoré zákruty sú naozaj dosť nebezpečné a rýchlosť vysoká. Zjazd skončil a začalo opäť stúpanie, odbočka bola zaistená klobúčikmi. Niektorí sme nabehli do nesprávneho pruhu, nuž sme to museli švihnúť do medzery. Kopec už nebol až taký dlhý, iba 7km. Zjazdili sme. Nasmerovalo nás to dolu do obojsmernej cesty. Nevedel som, či stúpam, alebo klesám, len viem, že ma pár pretekárov predbehlo. To už bolo viac než 100km za nami. Na konci bola otočka a kopa divákov. Smerom nazad sa mi lepšie ťahalo. Bolo to trošku dolu kopcom a som sa chytil za jazdcami. Cesta to bola dosť nebezpečná úzka a zrázy dolu veľké. Napokon sme odbočili cez štýlový mostík a mohli makať do kopca. Nohy už boli utlačené, ale dalo sa. Bol to kratší kopček. Konečne 140km. a odtiaľto už by malo byť len klesanie. Zjazdy to boli šialené. Niektorí sa predbiehali hlava nehlava. Autá našťastie nejazdili, alebo ich zastavili, no občas vyšiel dedinský traktor. Desili ma zrázy a nízke zábrany, poväčšine drevené. Občas som ostrú zákrutu, presne nevybral, ale bezpečne to bolo. Videl som aj pretekára doráňaného vedľa cesty. Tak som si hovoril, že radšej sa treba krotiť. Na asi 145km som začal chytať kŕč. Okamžite som vopchal do seba celý gel a ukľudnil sa. To by bolo nepríjemné. Dolu v diaľke už bolo vidieť rieku, čo bolo znamením, že Nice je nablízku. Ešte sme sa pospúšťali až úplne dolu. Ostávalo niečo menej ako 30km. Ostal som sám na rovine. Už sa mi nejak nechcelo ťahať. Začal aj vietor fúkať do tváre. Nedarilo sa mi ani 30km rýchlosť držať. Musel som začať zaostávať, lebo keď som sa obzrel, tak ma dobiehala obrovská tlupa jazdcov. Okamžite som sa do toho oprel, trochu ma pohltili, ale nie veľa. Hákovalo sa tam jedna radosť. Zrasu prikvitol rozhodca na motorke a rozohnal stádočko. Ja som mal odstup. Išiel za mnou hodnú chvíľu. To sme sa už blížili k pobrežiu. Situácia bola stabilizovaná. Od letiska som ešte predbehol zopár kúskov a chystal sa na vypnutie. Tešil som sa, že o chvíľu to budem mať za sebou. Posledných 30km ma prekvapilo, bolo to asi najhoršia etapa. Hlavne, že som si myslel, ako si oddýchnem, čo nebola pravda. Vypol som sa v pohode. Čas 5:48, dlhší aspoň o 30 minút ako som plánoval, ale to som si neuvedomil, že to je náročnejší terén a je dosť teplo.

Nohy boli tuhé, ledva som bežal vedľa biku v depe. Hovorím si, že to rozchodím, povystieram. Dôležite bolo, že chrbát nebolel a ani kŕče som nechytal. V depe som ešte ponaťahoval nohy. Stratégia bola začať pomalšie a uvoľniť nohy. Zrýchľovať neskôr. Prvá päťka sa mi bežala tuho. Čas bol uspokojivý 25:32. Myslel som, že to už bude len lepšie. Zdalo sa mi, že vládzem, ale telo hovorilo, že nie. Začalo ma príšerne pichať v boku a nič nepomáhalo. Bol som rád, že som dobehol vždy do najbližšej občerstvovačky. Vždy som dal pohár vody, niekedy pomaranč a vždy studené sprchy. Bolo to trápenie, ale zvykal som si. Postupne som si zvykal aj na to pichanie. Mimo občerstvovačiek som nezastavoval, ak nerátam tretiu, kedy som si musel odskočiť. Vo štvrtej som tiež po odbočke trochu pochodil, aby sa to ukľudnilo. Polmaratón bol za 1:52, čo nebolo ešte také zlé. Dúfal som, že sa bude dať ešte zrýchliť. Napriek úsiliu sa čas nezlepšoval. Zrazu ma začala bolieť ľavá achilovka, musel som ju šetriť. Snažil som sa uvoľniť a bežať rýchlejšie, veď pulz bol nízky. Čo nevytiahol bike, tak vzalo slnko. Nenadarmo je maratónska poučka, že v teple a slnku na hodinky nepozeraj, je to len o prežití. Fakt je, že som bežal vyrovnane, ale bol som vždy šťastný si pochodiť v depe. Bolo ich však príliš veľa. Piaty a šiesty úsek ani neviem ako prešli, ostávali posledné dva. To som mal už nasadené 3 chuchu a bol som ako kráľ. Vydržať poslednú hodinku a je to za mnou. Bežím normálne, ale pomaly. Čas sa opäť nezlepšil. Som rád, že aspoň takto je to. Vidím ako veľa bežcov kolabuje a každú chvíľu lietajú sanitky. Posledný úsek to rozbaľujem. Bežím hladko. Môjmu telu sa to nepáči. Dostávam kŕč do druhej strany brušnej dutiny. Musím spomaliť a riešiť. Darí sa mi, ale nemôžem bežať, čo by som chcel. Po druhej občerstvovačke už ďaľšiu vynechávam. Všetci sa čudujú. Až potom pochopia, že už to mám za pár a povzbudzujú. Súťažim s nejakým Johnom. Má problémy aj beží aj nie. Konečne vidím víťazný oblúk a môžem odbočiť do finálového pruhu. Rozhodca kontroluje, či mám na to nárok. Posledné desiatky metrov sú užasné. Modrý koberec, po bokoch mantinely s reklamou, tribúnky a časomiera s bránou pre víťazov. Šprintujem, sily sa vrátili. John, kdesi za mnou, už nič nevnímam, iba si vychutnávam tie užasné metre cieľa. Je dobojované, dokázal som to a s radosťou vystieram ruky nad hlavu. Finálny čas 11:08:55. Trénoval som na to pol roka. Organizoval a pripravoval sa. Podarilo sa. Je to obrovský úspech, že som to dokázal. Umiestnil som sa na 388. mieste z cca 2600 pretekárov. Najlepší zo Slovákov, hoci sme boli len štyria. Maratón som plánoval za 3:30, zase dopadol ako minulý rok za 3:56:45, ale bežal som vyrovnane. Boli to ťažké, no veľmi pekné preteky. Veľmi dobrá úroveň aj organizácia. Pre hobíka triatlonistu je to ako vyliezť na osemtisícovku. Som vďačný mojej rodine a všetkým podporovateľom, že sa mi to podarilo.

Dostali sme krásnu medailu a pamätné tričko. Zrelaxoval som si v zóne pre ironmanov, kde podávali občerstvenie. Čo bude ďalej? Hlavne si oddýchnuť a potom stanoviť nový cieľ. Večer som musel riešiť spálené plecia a paže. Nenamerali mi prechod cieľovou čiarou a preto som svietil týždeň ako DNF. V utorok som ochorel, asi mi neprospeli tie studené sprchy a zmena klímy. Aj to patrí k veci, sen som si splnil.