87. Medzinárodný Maratón Mieru 2010

Fantastické preteky

Tento rok som akosi behal menej, lebo som viac plával a bicykloval.  Jarný maratón sa mi nezmestil do kalendára, nuž sa mi veľmi žiadalo opäť zažiť tie krásne aj ťažké maratónske chvíle a to rovno na našom najstaršom mierečnom maratóne v Košiciach.  Ale, aby som nezavádzal jeden maratón som absolvoval začiatkom augusta v rámci Slovakmana, to sa neráta, lebo to je triatlon a zase si robiť dve čiarky by bolo podvádzanie.  Každopádne som toho veľa nenabehal, či vlastne nič do konca augusta. 

To sa mi veru za ostatných 9 rokov ešte nepodarilo. Rozbehol som sa až začiatkom septembra, potom 6 dní behal po San Franciscu a keď som sa vrátil mohol som sa spamätať z časového posunu a oddychovať pred maratónom. Je pravda, že som úplne nezaháľal, až na jeden týždeň, keď som bol chorý a poctivo skoro denne plával a niekedy aj 2krát. Teda to bolo na týždňovej dovolenke. Dosť na tom, poznajúc pomstychtivosť maratónu, išiel som do Košíc na môj 4. MMM a 16. celkový maratón so skromnou, avšak ambicióznou a odvážnou dušičkou. Uštipačné poznámky kolegov a priateľov, že to musí byť malina, keď si pred tým nepoplávam a nepovozím na biku, som si nevšímal.
Nemal som žiadne výkonnnostné ambície. Prvým cieľom bolo si to v pohode užiť a vychutnať. Dobrá výhovorka, nie? Keďže som na viac ani nemal. Taktika bola ísť prvú polku fakt dosť voľne a v druhej skúsiť zrýchliť, čo v realite by bolo udržať tempo. Myslel som, že mám na výsledný čas kdesi medzi 3:10-3:15. Takto som bežal aj predošlé ročníky. V zmysle hesla dúfaj v najlepšie a očakávaj horšie som si povedal, že skúsim točiť prvú polku v tempe medzi 4:15-4:30 na km. Ideálne tak do 44min na desine, čo by vytváralo aj rezervu na čas pod 3:10, ktorý som doposiaľ v Košiciach nedokázal prekonať.

Do Košíc som sa dopravil rýchlym tatranom v sobotu popoludní. Vo vlaku som veľa bežcov nestretol, teda iba dvoch: Miša a Tomáša. S Mišom sme aj podebatili o maratónskych pocitoch a behaní. Po prvý krát som zistil obdobné pocity. Celkom potešilo, že nie som v tomto sám. V Košiciach bolo dosť zima a sychravo. Registrácia prebehla s vouchermi veľmi rýchlo. Cesta na intrák bola veľmi zaujímavá a stojí za zmienku: Chcel som trocha ušetriť nohy a využiť lacnú MHD, teda zadarmo. Očumujem smelo zastávku električky, až sa ma ujme mladík a radí vystúpiť na 6. zastávke električky č.6. Bolo mi to divné, veď pešo to nie je ďaleko a odhadom by som vystúpil tak na druhej. Domácim treba dôverovať a možno to bude v závere kratšie, času dosť, tak prečo nie. Pritakával aj dedúšik. Konečne dohrmotala, naložili sme sa a spokojne si sedím. Keď tu dôjde iniciatívny dedko a začne mi robiť sprievodcu, napokon sa pre veľké sympatie, či domácu znudenosť rozhodne, že ma doprevadí. Ach jaj. Zrazu vymyslí, že vystúpime už na štvrtej zastávke, čo bolo križovatka s Toryskou. Trmácali sme sa dobrých 10min, začalo aj popŕchať. Nenápadko sa pridali aj ďaľší naivní maratónci. Tu sa dedko radšej už rozlúčil a ukázal smer na Medickú. Teda ďaľších 10min. Skoro ma rozpučilo, veď to som mohol rovno ísť pešo!!! Aspoň som sa pobavil. Intrák "predčil" všetky moje očakávania. Úroveň horšia ako pred 6 rokmi. Nerozumiem ako tam môže niekto bývať. Myslím, že aj ubytovňa pre bezdomovcov je na vyššej úrovni. Navyše ma prekvapili, že ani raňajky nepripravujú. Však, aby maratónci bežali kade ľahšie. Dobre mi padla teda ponuka od Milana na presťahovanie do jeho hotelíka Maraton. Pred pasta párty sme ešte pozreli zapálenie maratónskeho ohňa dúfajúc, že sa zohrejeme, ale márne. Iba tak od ľudského tepla. Došla pozrieť aj bežecká elita, len sme ju museli hľadať, lebo sa v tme akosi stratili.

Pasta párty prebiehala v rekonštruovanom spoločenskom pavilóne. Spoločnosť si však bolo treba hľadať, alebo vziať so sebou. Rad obrovský, porovnateľný s naším hladom. Piva bolo dosť, lebo ho nikto nechcel. Bolo totiž nealkoholické. To zrejme vysvetľuje nezáujem bežcov. Potrebujú predsa predštartovný ionťák. Navštívil som ešte príbuzných a presťahoval sa úspešne do hotelíka k Milanovi. Štarťák som vôbec nemal. Nachystal som veci na preteky a o 2200 úspešne zaľahol. Spalo sa mi výborne až do 7mej.

Ráno bolo nádherne, jasno, bez jediného mráčka, no veľmi zima. Čo si obliecť? Tričko-tielko? Prípadne návleky na ruky. Trenky boli isté. Napokon som hodil na seba aj zahadzovacie tričko, natiahol predštartovné šušťáky. Bŕŕŕ, zima mi bola ešte vo vnútri. Zjedol som kus domácej bagety so šunkou a syrom, tekutý jogurt, banán, ionťák. Mohli sme okolo 8mej vyraziť. V chládku bolo poriadne zima, ale na slnku sa dalo vydržať. Zvolili sme teda slnečnú cestu s azimutom mestská plaváreň. Šatne boli prekúrené, to mi dodalo teplo, tiež ranná prechádzka trochu rozprúdila tekutiny. Po rozcvičke som uznal, že bude úplne stačiť tielko a trenky. Teplota stúpla na 8C a bolo jasno. Dobre som spravil. Pri ceste na štart nás rozohnali húkacie motorky a autá. Privážali prvého občana našej republiky.

Tlačíme sa na štarte. Činovníci rečnia. Bežci sa sústreďujú na výkon. Som rád, že prišiel aj pán prezident. Mikrofón má však zle nastavený, tak ho nikto z bežcov nepočúva. Myslím, že by nepočúvali ani keby niekto zo záhrobia prišiel. Mali aspoň hymnu zahrať ako v USA. Stíhačky radšej nespomínam, tie už asi ani funkčné nemáme. Prišla už aj elita. Konečne odštartovali kolieskárov, tak sa môžeme posunúť na značku štartu. Posledné odrátavanie aaaa... bum! Nie bum nebol, ale vyštartovali sme dobre aj bez neho.

Bežal som dosť vpredu, takže ma davy predbiehali. Nechcel som prepáliť začiatok. Išiel som na pocit a nastrelenie úvodu. Napriek lahodnému tempu prvý km za 3:59. Musím zvoľniť. Snažím sa spomaľovať, no zrejme davy určujú tempo. Takže aj druhý, či tretí km ešte rýchle: 4s a 9s za štvorkou. Spomalenie rieši Anička, teda jej park. Našťastie primerané. Neviem prečo, ale sú tu na 4.km vždy aj diváci a potom je chvíľu kľud a zastrčená občerstvovačka, kde sa môžeme alibisticky zastaviť. Teraz nie je treba, no pre istotu beriem červenú fľaštičku, nech zalepím črievko. Dá sa s tým aj bežať, ale otravuje to. Tak radšej dopijem a hadžem do zeliny. Tá je tam každý rok. Na treťom km ma potešil povzbudzovaním Marián, manželkin bratranec. Dobre padne povzbudzovanie aj na začiatku, aspoň si bežec uvedomí zodpovednosť. Z Aničky vybiehame na sídlisko, ale nie priamo, viac vľavo, neviem, či kvôli rozkopávke, či prečo je trať zmenenná. Kilometrovníky mätúce, aj staré aj nové. Druhú päťku bežím v tempe od 4:05 do 4:16. Medzičas 41:38. Taktiku sa mi príliš dodržiavať nedarí, ale pulz je nižší ako zvyčajne na maratóne, teda tak do 157.

Sledujem polmaratóncov, nedarí sa mi držať úplne tempo a ani sa o to všemožne nesnažím. Pred plavárňou verný fanúšik Vlado- manželkin strýko. Pendloval medzi Moyzesovou, cez Hlavnú a Protifašistických bojovníkov. Celkom slušný divácky výkon. V nasledovnej päťke sa nič nezmenilo, ak nerátam nešťastný 13.km, keď zrazu rýchlosť klesla na 4:28. Vôbec netuším prečo. Žiadne rozptýlenie som nezaznamenal. Medzičas po 15. km 1:02:50, teda rezerva vyše 3 minúty od plánovaného najhoršie času. Slnko už riadne pálilo a bolo veľmi teplo. Pil som zväčša vodu, bál som sa, aby krv nezhustla. Bolo by treba natlačiť do seba gel, ale sa mi nechce. Bojím sa, aby nevyskočil. Beží sa dobre a ľahko, aj keď sa mi zdá, že inokedy prvá polka prebehne nejak rýchlejšie a som v takom nejakom opojení, že poriadne nevnímam, čo sa deje. Teraz skôr trať vnímam rozumom a odratúvam trpezlivo kilometer po kilometri. Nasleduje Moyzesova ulica, ktorú nemám príliš rád a nie je to vplyvom hudobnej výuky, ktorú som neznášal. Je to dlhá ulica a väčšinou tam bežec je sám. Jasné v prvej polke je to lepšie. Treba si túto povinnú jazdu odkrútiť a sústrediť sa na druhú polku, kedy to začne byť viac zaujímavé. 4. päťku bežím za 21:30, čo je máličko cez 4:15 tempo. Dostávam sa na medzičas 1:24:18. Beží sa tu viac než dobre. Všade davy povzbudzujúcich divákov. Fandia skôr polmaratóncom, ktorí tu už končia a my maratónci si to dáme ešte raz. Polmaraton točím za 1:29:12.

Stačí udržať tempo, či zrýchliť a bude to dokonca pod 3hodky. Držím sa však na uzde v svojej fantázii. Maratón ešte ani nezačal. Mám za sebou iba povinnú predohru. Hlavné dejstvo ešte len príde. Vedome sa začínam do toho opierať. Pridávam sa do štvorky, ktorá ma obieha. Pomôže mi to držať tempo. Ibaže tí su zase príliš rýchli. 22.km točíme za 4:07 a 23.km za rovne 4min. Takto to nepôojde. Vrážam do seba nasilu celú tubu gelu. Zapíjam pred Ančou vodou. Piata päťka za 21:45. Napriek veľkej rýchlosti mi ušiel 24. km a kleslo tempo na 4:43. Netuším, čo sa udialo, asi som sa babral s tým gelom. Aj tak je to fajn a mám rezervu. Necítim sa unavený, pulz sa drží na tej istej úrovni. Ťažkosti začnú už na 28. km. Zľahka má pichá v pravom boku. Nech robím, čo robím pichá a pichá. Horšie než ježko. Nezastavujem. Dúfam, že to prejde. Nejak skoro to prišlo. To sa mi ešte nestalo. Hlavou sa mi preháňajú čierne myšlienky o zlých časoch. Radšej sa tým nezaoberám a makám ďalej.

Zastavim na 29. km na občersvovačke. Poriadne sa napijem. Na chvíľu to prejde. Beží sa dolu kopcom, tak sa to dá. Postupne si na bolesť zvykám, avšak zhoršuje sa to prechádza doľava a potom je tu už len jeden veľký kŕč. Zohýnam sa, na chvíľu to poľavuje. Bežím ďalej. Napriek všetkému rýchlosť neklesá pod 4:30 v priemere. 6. päťka za 22min! Na 31. km dobieham polmarotónca o barliach. Každý krát, čo som bežal Košice si naňho spomínam. Čosi neuveriteľné. Presúva sa iba barlami a nohami opiera. Veľmi ma to povzbudí aj bez slov. Je mi zle, ale oproti tomuto makáčovi som na tom omnoho lepšie. Na 32. km je bolesť už neznesiteľná musím prejsť do kroku a poriadne sa natiahnuť. Ustúpi to, ale po čase sa vracia. Tempo ešte dokážem ako-tak držať. Nastupujú najhoršie km 33 a 34. Bežím v jednom kŕči. Telo hovorí dosť, ja nie. Tempo klesne na 4:40 resp. 4:43. Pokiaľ sa pamätám v tomto úseku sa mi vždy zle beží. Občerstvím sa, snažím uvoľniť a pokojne dýchať. Čuduj sa svete kŕč je preč a ja sa môžem rozbehnúť. Super sa mi bežalo, boleli iba nohy a inak nič.

Odbočíme z Južnej triedy na Rastislavovu a je tu 35. km. Táto päťka bola za 23min. Čas horší o 1minútu voči plánu. Vzhľadom na zlú krízu veľmi dobrý. Medzičas 2:31:21 dáva reálny predpoklad výsledného času pod 3:05, čo by bolo prekonaním plánovaného času a zlepšenie vlastného rekordu trate. Vrážam do seba power gel, nech mi to dobre dobieha, keď som sa tak ďaleko dostal. Bežcov je tu menej, ale sú a je s kým bežať. Bežím zľahka tempo cez 4:30. Beží sa mi dobre, musím sa však nútiť držať nohy v tempe. Je to príjemné, bojujem iba s vlastnou lenivosťou, ale vládzem dobre. Na 37. km nám cestu skíži prezidentská kolóna. Aspoň mi to zvýši adrenalín. Príliš čakať nemusím, vlastne nič, lebo bežím drzo ďalej, že im buchnem do tej hrče, ale v tom momente uhnú, tak sa incident nekoná. Každopádne divné maniere.

To už bežím sám po Moyzesovej. Oproti minulým rokom úplne v pohodičke a pri zmysloch. Predposledná občerstvovačka na 39.km. Pijem vodu, osviežujem sa žinkou. S radosťou sa opieram do asfaltu a bežím za svojim víťazstvom. Konečne 40.km s medzičasom 2:54 a päťka za 23min. Rozbaľujem to. Veľmi chcem čas pod 3:05. V takom čase som bežal iba 2 krát. Diváci povzbudzujú. Mám kopec sily a tak sa nechám unášať nohami. 41. km za 4:19. Predo mnou autobus vypúšťa akési biele detváky. To mi ešte chýbalo, nie je veľmi kadiaľ predbiehať. Podarí sa cez kocky. Zaradím sa poctivo za sprievodné vozidlo. Občerstvenie už odmietam, veď zostáva 1km a 195metrov. Pri rozdvojení trate obieham aj sprievodné autíčko a bežím fakt koľko vládzem. Cítim divácku kulisu aj keď nepovzbudzujú. Pred dómom obieham jedného bežca. Prichádza méta 42. km v čase 4:12. Doťahujem sa na ďaľšieho a drzo predbieham aj toho. Zjavne sa mu to nepáči. Dokáže to nahnevať pred cieľom predbehnúť. Začne za mnou šprintovať a tak šprintujeme dvaja a ja víťazím - hlavne nad sebou samým v čase 3:03:34. Záver ako sa patrí. Milujem takéto konce. Som veľmi šťastný, že sa mi podarilo prekonať krízu a bežať pri zmysloch a sile posledných 8km. Tiež, že som konečne na štvrtý pokus zlomil hranicu 3:10. Záver ako z veľkej maratónskej knihy, potešil aj divákov.

Môžem si teda užiť ten krásny pocit víťazstva nad sebou samým a krásneho času, v ktorý som pred pretekmi ani nedúfal. S účastníckou medailou na krku, môžem konečne posedieť a vypiť pohár piva. Prichádza Milan, aby ma pofotil. Hodím krátko reč s Vladom- strýkom. Poberiem sa osprchovať v čerstvej plavárenskej vodičke a pobaliť veci na vlak. Môžem sa tešiť na ďaľší ročník.