Predchádzajúce ročníky som takticky vynechal. Tam choroba, tam nedostatok kilometrov, tam nedostatok času. Bolo to pestré. :-)

Vyskytoval som sa náhodou na východe, tak ma napadlo, že by som si mohol vyskúšať nejakú cyklo akciu, čo sa poriada v týchto končinách. Celkom vhod mi preto prišlo vyskúšať jedno kolo východňárskej cyklo ligy - Okolo Svidníka. Dôležité bolo aj to, že to bude pre mňa vlastne jediná súťažná akcia na cestnom bicykli tento rok, ak nerátam časovky. Ako sa s ňou popasujem, to uvidím.

Jediný dôvod, ktorý by ma odradil ísť túto časovku okrem počasia bol asfalt. Na Javorine bol tento rok ešte niekedy na jar a preklínal som vtedy toho, čo mi tvrdil, že je tam nový asfalt. No bol, posledný kilometr pred chatou.

Ötztaler 2012 (Ako sme varili ötztalerské špécie....)

Článok o mojom, zatiaľ najväčšom cyklo - skalpe, som plánoval napísať v odľahčenom a humornom štýle. Veľa srandy sme si však pri boji o tento skalp neužili. Bola to len nečakane tvrdá drina, i keď sme tušili, že jednoduché to nebude. Teraz, s odstupom času sa mi zdajú niektoré pasáže celkom zábavné.

Ráno prídem k biku, ktorý som tam nechal od poslednej akcie s Citrónom. Obidve duše spľasnuté. Do štartu ostáva 90 minút. Klídek, veď mám náhradné duše.

Možno mi ako závislákovi neuveríte, ale o tomto ročníku som reportku napísať nechcel. Veď čo nové sa dá povedať piaty krát po sebe o 7 kilometroch? Ako by povedal správny pezinčan, predsa nyšt :-) Preto som sa dohodol s Rasťom, že mi požičia svoju helmovú kamerku a hodím sem iba nejaké video z trate, lenže stretli sme sa až večer pred pretekmi a aj keď víno je liek a je v ňom dokonca aj pravda, výrazne mi znížilo chuť na študovanie manuálu.

Po trojtýždňovom júlovom pobyte za veľkou mlákou, kde môj cyklistický tréning spočíval najmä v dodržiavaní pitného režimu, nazývaného v tamojších končinách „beer flights“, a v rozhovoroch s kolegom Johnom z Modesta – amatérskym pretekárom, drukujúcim Petrovi Saganovi na Tour de France (ako kalifornský cyklista ho, samozrejme, dobre pozná), teda, aby som túto jednoduchú vetičku dokončil, po trojtýždňovom pobyte za veľkou mlákou som na účasť na tohtoročnom Karpaťáku ani nepomyslel. Prispela k tomu i spomienka na vlaňajšie týranie a sklapnutie po 130. kilometri. V kútiku duše túžba asi zostala, lebo som do práce začal jazdiť na horáku, čo denne vydalo 60 km, a raz som prevetral aj cesťák. Lámať ma začal Roman Rybanský, ktorý mi aj oznámil termín konania – a nech sa vraj nebojím, tento rok to bude iba 160 km.

Overtúra.
Po odznení Alpaťáku sa pomaly začali robiť prípravy na ešte odvážnejšiu akciu. Alpy a Karpaty dostali teraz parťáka s názvom Pyreneják. Ako už z názvu vyplýva, cieľom cyklodovolenky boli Pyreneje, prevažne z Francúzskej strany ale trošku sa pojazdí aj Španielsko a Andorra. Rasťo so Slavom v roku 2011 spoločne vyberali itinerár, program, dátum, ubytovanie. Na mňa zostala druhá fáza. Teda zabezpečiť dostatok rekreantov do autobusu a lietadla. Trošku som pri tom zošedivel ale zvonku to našťastie nevidno.

Na tohtoročný Karpaťák som sa tešil z viacerých dôvodov. Túto sezónu som maratónom veľmi neublížil, takže konečne som si mohol znovu zajazdiť v balíku, aj trasa bola oproti minulým ročníkom menej náročná, ale hlavným ťahákom bolo pre mňa to, že sa ho mali zúčastniť aj twinsky.

Pred tromi rokmi som sa po prvý krát s malou dušičkou odhodlal na polovičné trate Ironmana v Bátovciach. S intenzívnym tréningom, napriek malým skúsenostiam, som to zvládol celkom v pohode za 5:07. Bol som vtedy na seba veľmi hrdý.