Časy sa zmenili. Už neriešime, či tradičný cyklomaratón, ktorý sa hrdí titulom najdlhší na SVK, zvládneme alebo nie. Či máme v nohách postačujúce množstvo kilometrov. Či sme zodrali dosť plášťov a roztrhali dosť reťazí. Či budú na Donovaloch cestoviny dávať radšej v tube. So všetkým by sme sa už vedeli zmieriť, čert to vezmi ale ostatné ročníky už len meditujeme, aby nepršalo. Teda, poznám pravidelného účastníka BA-JASNÁ v žltej čelenke, ktorý takéto daždivé veci nerieši, ale neradím pred ním nikomu hovoriť ani zo žartu o samozrejmosti jazde v daždi, lebo sa s vami okamžite skamaráti a bude vás považovať za jediného normálneho cyklistu. :-)

Takmer identický scenár ako minulý rok sa črtal aj teraz. Z predpovedí sme boli úplne domotaní. Bol som tak trošku zmierený s tým, že nás asi pokropí ale hádam sa to bude dať vydržať. Na štart sme sa z klubu postavili 9. Zvyšok si dal umeleckú prestávku.
Oproti predošlým ročníkom tento ročník ukázal viacero zlepšení. Prvým a viditeľným bola prezentácia v piatok na Zlatých pieskoch. Až som bol sám nesvoj, že či som neprišiel neskoro, lebo mi tá dlhočižná rada bicyklovania-nesúťaženiachtivých občanov chýbala.

Štart na Zlatých Pieskoch bol v pohode. Cesty suché, teplota vzduchu celkom vyhovovala. Bola mi síce zima ale to len preto, lebo stáť polhodinu ráno v cyklistickom nie je práve najpohodlnejšie.
Efa sa ma pýtal kde mám štartové číslo. Ukázal som mu na rám bicykla, kde som ho mal uhľadne a aerodynamicky pripevnené. Síce to zdiaľky vyzeralo, akoby som opleštil mokrú handru okolo tyče ale na druhej strane, moje číslo bolo na rozdiel od VŠETKÝCH, viditeľne stále a nie schované pod pláštenkou či dlhým dresom.

Úvodné kilometre mi už čoraz častejšie na takýchto akciách dávajú zabrať. Hlavne morálne. Sú to nezáživné kilometre po rovinách vyšperkované dierami v asfalte. Niet sa na čom kochať a keby neboli na cestách už spomínané kolosálne diery, tak normálne zapnem autopilota a chrápem minimálne po zjazdík na Nitru.

Pred prvou krátkou prestávkou na pumpe OMV prišiel prvý incident v pelotóne, kde sa zranil aj náš klubový Ježo. Videl pred sebou pád, chcel sa vyhnúť ale ten pred ním spanikáril a zostrelil aj Ježa. Odniesol si to šrám pod kolenom. Cechtilo mu z neho hektolitre kečupovej krvi. Kvalitu neviem, nechutnal som, mal som vlastný jonťák.

Cez krátku prestávku mu to ofačovali a pokračoval ďalej. Mraky stále zlovestne viseli nad nami. Fúkal výdatný zadný vietor ale bolo vidieť, že sa ešte nechystá pršať.

Za Nitrou som sledoval postup výstavby R1. Možno sme nevideli všetko ale zdalo sa mi, že tam ešte majú pred sebou veľa práce. No nech si švihnú, lebo niektorí vodiči musia byť z nás na tomto úseku určite na prášky. Potom to už bude pohoda. Rovnako ako donedávna „Žiarsky lievik“. Teraz je to tam samá cyklistická pohoda. Zaujal ma cyklista v pelotóne s džínsovými „cyklisťákmi“. V prvom momente som si pomyslel, že si len zabudol zobrať normálne cyklogate. Ale nechcel by som počúvať komentáre jeho prostaty.

Polhodinová pauza na Zubore mi pocitovo celkom dobre padla. Dáša nás kamerovala a my sme tlačili do seba bagety, pitie. Podaktorí aj pivo. Aj ja. Ale len trošičku. Na veľké pivo je ešte skoro. S Mariánom sme rozoberali najbližšie kilometre. Treba sa mať na pozore. Cesta od Kozároviec po Novú Baňu je totiž pre tento maratón seriózne pobosorovaná. Neprejde tam pomaly jeden ročník bez karambolu. Ostal som preto verný doterajšej jazde na chvoste, nech mám všetkých na očiach.

Cesta odsýpala. Išlo to ľahúčko a miestami som mal aj vitálny pocit, že som dobre nabúchaný, keď si to svištím 35 a tepy mám na úrovni, ako keď idem vysypať smeti. :-) Pred Novou Baňou sa však zmotali snáď 4 cyklisti a už zdiaľky som videl, že je medzi nimi aj Citrón. Jeden z cyklistov zletel aj s bicyklom dole do rigolu. Do Hrona našťastie nie. Našťastie všetci vyzerali pojazdní, hoci som mal pocit, že toto bolo dosť vážne.

Zvyšok po Pohronskú Dúbravu už bez problémov po poloprázdnej ceste. Už sa normálne teším, kedy bude celá R1 hotová a cyklisti si budú môcť v pohode dávať diaľkoplazové výlety medzi Nitrou a Banskou Bystricou.

Cez prestávku sme si oddýchli. Zase čosi popili, pojedli. Počasie stále nemastné-neslané. Občas slnko, častejšie mraky ale nepršalo. Takže som ani neuvažoval, že sa namastím opaľovacím krémom. Podstatné bolo, že nám stále fúkalo do chrbta a išlo sa naozaj dobre. Na Sliači práve pristávali stíhačky. Možno Efa zabezpečil, aby stíhačky rozohnali dažďové mraky a práve sa vracali z misie. Ktovie?
Za Banskou Bystricou pred Starými Horami nám trošku stiahlo zadky. Pred nami vo výške totálna čierňava. Tak predsa nás dnes dážď dobehne? Našťastie po otočení cesty na severovýchod bolo pred nami vidieť predsa len optimistickejšie vyzerajúce oblaky. Dokonca bola v diaľke vidieť aj lanovka. Hneď sa ľahšie šliapalo do kopca aj keď vidina pokračujúceho seriálu „varíme hnusné cestoviny na Donovaloch“ ma veľmi netlačila hore.

Aké bolo naše prekvapenie, keď nás nasmerovali na konci stúpania do iného hotela. Normálne do garáže sme si mohli odstaviť tátoše a z garáže rovno do „první světové skupiny“ kde nám dali šmakóznu polievku a špagety. Verím tomu, že rovnako to vnimali aj ostatní cyklisti. Proste úplne iná liga. Takto napapkaní sme sa išli ešte prevetrať von voľačo popiť a pripraviť na zjazd do Liptovskej Osady. Odtiaľ nasledovala posledná časť dnešného maratónu. Od Ružomberka do Liptovského Mikuláša a potom už len hore. V Ružomberku som zastavil pri koľajoch, lebo tam komusi utrhlo podsedlovú tašku. Než som ju zobral, pelotón už bol dávno v čudu. Ale stihol som ho ešte pred výjazdom na diaľnicu dobehnúť a znovu sa v pohode prevetrávať v zadných radoch.

S 250 km v nohach už tých pár hupiek do Liptovského Mikuláša dalo dosť roboty každému. A komu čo ostalo v nohách, s tým musí ísť do finále. A to som si robil v Liptovskej Osade srandu, že či si mám nechať neprefuk vestu, aby ma v stúpaní do Jasnej neprefúklo. No ale mohol som si ju predsa len zobrať, lebo pred Partizánskou Lupčou začalo miernučko popŕchať. Ale našťastie iba chvíľočku. Pred Liptovským Mikulášom už bol pelotón kompletne roztrhaný. Nie som si istý, či organizátori náhodou nezmenili na poslednú chvíľu dojazd do cieľa bez krátkej cikpauzy na parkovisko kvôli blížiacemu sa dažďu. Balík bol proste roztrhaný na cimpr-camp. Prvý krát počas celej akcie som totiž prechádzal cez nezabezpečené križovatky. Ani policajti na motorkách ani motorkári, proste nikto. Už som sa necítil dvakrát bezpečne, keď som prechádzal cez križovatku na červenú hoci som zdiaľky videl, že autá ktoré majú zelenú, stoja a čakajú, kým všetci cyklisti prejdu ale keby sa medzi nimi našiel jeden iniciatívný blbec, tak neviem neviem.

Chvíľku som skúšal potiahnúť Mariána ale už mlel z posledného, tak ma poslal dopredu pripraviť pre neho pivo v cieli. H-h-h. :-) Počas stúpania som obiehal kohosi, čo už tlačil bicykel hore. Alebo boli dokonca dvaja? Mne to išlo naštastie v pohode. Teda, bývali aj horšie ročníky, čo som v najprudších stúpaniach váhal, či tiež nepotlačim. :-) Ale veď keď točím väčšinu kopca na 17 pastorku, tak mám ešte do 23 dosť rezervy na tie steny, čo sú tu. Rozhodne som však stihol prísť do cieľa dostatočne včas na to, aby som nezmokol. Pol hodinu po dojazde sa slušne rozpršalo. Takže zrýchlený dojazd do cieľa ukázal dôvod. Takto skoro sme v cieli ešte nikdy neboli, čo si moja deravá hlava pamätá.

V cieli sme si pogratulovali čo sme boli, čosi popili a už som nemyslel na nič iné ako zaľahnúť do postele. Konečne sa môžem vyspať ako bolo kedysi strašne dávno bežné. :-)

Na druhý deň som chcel ísť na bicykli domov. Počasie znovu povedalo nie. Akože velice pekne ďakujem. Ale na druhej strane, ak má pršať v nedeľu na úkor soboty, tak radšej takto.

Akcia dopadla celkom dobre. Len tie úvodné kilometre mi každý rok robí čoraz väčší problém psychicky rozchodiť. Aspoň občas tú trasu zmeniť cez Pezinok-Trnavu alebo spodom cez Zlaté Klasy :-).

O rok hádam zase na rám číslo si dám.

Na Sereďmaratón má väčšina nášho športového klubu skôr negatívne referencie. Počínajúc dobabranými výsledkami za ktoré aj organizátor maratónu Dušan Holbík schytal plné vedrá nadávok zo štvrtej cenovej, končiac „starostlivosťou“ o všetkých súťažiacich, kde sa menej výkonní bežní hobbíci stretávali s úplným nezáujmom na trase. Nezabezpečené križovatky, žiadne jedlo na občerstvovačke (áno Andy, nezabudol som na tvoje oprávnené požiadavky :-) teplé pitie a podobne. Tak toto sme sa dnes rozhodli otestovať, či nastalo aspoň mikroskopické zlepšenie.