Karpaťák 14.8.2010

S približujúcim sa termínom rástla aj moja nervozita, lebo kým pre pravotočivých je Karpaťák oddychovou akciou, pre mňa, v podstate rekreačného cyklistu, je to sviatok a vrchol náročnosti: ku koncu siaham na dno fyzických i mentálnych síl (a tohto roku i na asfalt). A preto sa zdá byť prirodzenou požiadavka, aby som k Mariánovým postrehom pridal pár zážitkov aj ja.

Minulý rok som si síce povedal, že je to na mňa už priveľa, ale aby som si dvere vopred nezabuchol, usiloval som sa jazdiť dlhšie trate a vyššou intenzitou ako vlani (čo sú to dlhšie trate a vyššia intenzita, som sa však dozvedel až cestou späť v aute). Týmto nerozumným prístupom som to riadne pohnojil. V prvej polovici putovania som sa totiž vládal udržať v pelotóne, čím sa mi benzín minul predčasne, a potom som s Bilíkom musel bojovať rovnako tuho ako vlani. Prispeli k tomu aj spolupútnici, keďže ma v rámci priateľského doberania pochválili – no a nešliapol by si potom do toho? Jediný, kto ma už v počiatočných fázach predvídavo a korektne zaškatuľkoval, bol Mišo Motýľ – keď doletel do Perneku a zisťovalo sa, kto ešte chýba, veľmi správne sa opýtal: Je tu už Bilík?

Ale späť ku Karpaťáku. Tohtoročný vodca stádečka v počte okolo 25 kusov Marián Dluhý pripravil podrobný rozpis 175-kilometrovej trate, vrátane gúglmapy. Ako vždy sa povedalo, že ideme na posledného, a ako vždy sa našli sabotéri (jeden sa napríklad trikrát vyhováral na defekt a istý Vlado na bezvládie).

Keďže to píšem i pre kolegov bežcov, ktorí stránku (skrytá reklama) www.sportreport.sk pravdepodobne nenavštevujú, uvádzam hlavné body trasy. Znalí preskočte. Štart 08:00 v Pezinku na kruháči pri Hypernove (0 km, 160 mnm), Baba (13, 530), Pernek (20, 260), Plavecký Peter (47, 220), Buková (53, 310), spojka na cestu č. 51 nad Trstínom (59, 215), Biela hora (63, 330), Jablonica (70, 210), Brezová pod Bradlom (82, 260), tesne pred Myjavou odbočka doprava na Hornú Polianku (92, 360), tiahle, miestami paprikové stúpanie na Priepasné – Dlhý Vŕšok (99, 470), Horné Košariská (102, 350), Vrbové (115, 185), obávaná šestica hupákov do Trstína (139, 205, súčet prevýšení vyše 200 m), Smolenice, cez Všivavec (malokarpatskí maratónci naň nadávajú z opačného smeru ako dnes my), oboje Orešany, Doľany (157, 240), Červený Kameň (162, 345), Píla, Kráľová (170, 230), Harmónia (171, 270), cieľ Zochova chata (175 km, 450 mnm).

Tentokrát som si dal dobrý pozor, aby som nezaspal štart a zostal v balíku. Po niekoľkých kilometroch som sa však utrhol (smerom dozadu, samozrejme), ale v podstate v pohode a s malým meškaním vyliezol na Babu a nepoškvrnený z nej aj zliezol. V Perneku sme sa počkali. A tam sa to začalo. Až do Plaveckého Petra, a potom i z Jablonice do Brezovej, sa išlo tempom nezriedka okolo 40 km/h a zriedka pod 35 km/h. Kým títo saganovia to zvládnu i s rezervou, takže v prípade, ak niekto zaostane, dokáže sa na balík pohodlne dotiahnuť, pre mňa by zaváhanie znamenalo, že som z kola von. Panický strach, aby sa to nestalo už v týchto úvodných fázach, ma viedol k tomu, že som šliapal ako najatý, sústreďujúc sa iba na koleso predo mnou, aby som nespôsobil karambol (stalo sa, ale až neskôr). V zápale boja som si nevšimol, že balík sa rozdelil na dve časti a ja som sa ocitol v prednej skupine hnačov (dámy ani tento rok neboli). Musím sa však priznať, že v líčení svojich trampôt to naschvál preháňam: v skutočnosti bola táto svižná jazda, a vlastne celá akcia, pôžitkom vysokého stupňa, umocnená prítomnosťou spriaznených duší naokolo, ktoré neboli ani najmenej nafúkané.

V Bukovej sme vykúpili miestne potraviny a cez Trstín, ktorý sme iba lízli, sme vyfučali na Bielu Horu a spustili sa do Jablonice. Keďže v tejto časti sa ide buď dosť strmo dolu, buď ešte strmšie hore, naše teleso sa postupne roztrhalo na molekuly a atómy (pár atómov sa aj odtrhlo a nabralo spätný kurz), takže vopred ohlásená čakačka v Jablonici bola oprávnená. A práve tam sme sa dozvedeli o spomenutom defektívovi. Keďže ani po desiatich minútach ho nebolo, kapitán Marián rozhodol, že ho s časťou mužstva počká, kým ostatní môžu pokračovať. Zraz bude v hostinci v Brezovej, kde sa, tak ako vlani, naobedujeme. Ja som sa, prirodzene, bál zostať. Týmto nedopatrením som sa opäť ocitol medzi tými najhorlivejšími, takže v Brezovej, po vyše osemdesiatich kilometroch kopcovitého terénu, som mal na tachometri priemernú rýchlosť vyše 30 km/h, tempo pre mňa neslýchané aj na rovine. A nohy sa už začali tváriť namrzene.

Brezová dostala svojráznu príchuť už pred jedením, a to gramatickú, presnejšie prvý pád. Keď Jožo Cabadaj zavetril reštauráciu, náhle zabočil doprava, aby nestratil stopu. Peťo Patrnčiak, nepatrný kúsok za ním, nestihol zareagovať a zoznámil sa s miestnou asfaltkou. Našťastie bez následkov. Čo všetko sa mohlo stať, mu úplne došlo až v Harmónii, a začal Joža naháňať hore kopcom. Výsledok bol taký, že Jožo bol na Zoške prvý a Peťo druhý.

Kuchárovi v brezovskom hostinci sme prekazili sobotné plány, ktoré boli založené na očakávanom počte nula hostí, a musel začať kuchtiť. Jedlo bolo dobré, ale trávili sme tam dve hodiny miesto jednej. Takže – zasa sa bolo treba ponáhľať.

Moja slávna chvíľa prišla pred Myjavou na takmer protivnej odbočke do Priepasného, ktorá je na konci dosť dlhého klesania. Všetci predo mnou vytŕčali pravú ruku: zmena smeru. Nuž, vytrčil som aj ja. Ibaže mi tá ruka chýbala na brzde podobne, ako frajerovi chýba rozum v hlave. Keď som začal brzdiť, prišlo poznanie, že bicykel nie je auto. Šmýkam sa smerom ku kolegovi, ktorý už začal zahýbať doprava, a kričím: Počkáááj!
Nepočúvol ma, asi preto, že vtedy sa už naše predné kolesá stotožnili. On to vraj ustál, ja som overil kvalitu asfaltu: certifikát mám ešte po štyroch dňoch na pravom kĺbe (kópia je zobrazená na konci článku, pozn. Admin). Nič vážnejšie sa nestalo, lebo rýchlosť bola nepatrná (ako sa dozvedám z Mariánovej správy, bol to Mihi a predsa som mu ublížil, čo veľmi ľutujem). Kamaráti pomohli dať bicykel do poriadku. Jedinou chybou zostalo to, že mi prestala brzdiť zadná brzda. A aj túto závadu sa mi ešte pred nasadnutím podarilo odstrániť: bolo treba stláčať páčku na pravej strane riadidiel a nie na ľavej.

Druhým pádom sa skloňovanie v našej triede našťastie skončilo. Viac ako bicykel som si, ako už naznačil incident s brzdou, rozhasil hlavu: rozmýšľal som o príhode, o ľudskej hlúposti a nezarezával, ako sa patrí, čím som sa osamostatnil. Možno i toto prispelo ku skutočnosti, že tu niekde sa objavil začiatok môjho konca. Druhý, asi fundamentálnejší dôvod bolo tiahle, nekonečné stúpanie na Dlhý Vŕšok. Potvrdilo sa, že aj na bicykli platí to, čo poznám z horských behov: keď už je jasné, že stupák končí, si práve v polovici. Neúspešne som sa pokúšal dotiahnuť na skupinu žltomodrých dresov, ktoré makali asi sto metrov predo mnou. Že sa dobré časy končia, oznámili stehná tak, že sa premenili na tuhé, boľavé, vzpierajúce sa gundže. Nakoniec som sa predsa len vyvrcholil a preklopil do Horných Košarísk, kde sme sa počkali a roztrúsení spúšťali smerom k Vrbovému. Spočiatku to šlo dobre, potom sa únava vrátila a postupne ma všetci predbiehali. Raz som len o vlások vybŕdol z ďalšieho problému, keď som sa, po otázke okolofujazdiaceho, energiou nabitého novica pelotónu Karola, či som po páde v poriadku, sústredil viac na konverzáciu ako na cestu. Hupol som do hliny vedľa cesty a bezmála som mu znova predviedol, ako sa to robí.

Približne 6 km pred Vrbovým ma ofúkli tri športreporťácke dresy. Osoby v nich sídliace (Marián, Dušky a ...joj, zabudol som, kto bol ten tretí) ma pobádajú: Vlado, poď, zaves sa! V okamihu sú 20 m predo mnou. Medzitým si hovorím: Čo sa budem vešať, veď je to skupinka menšia ako Dzurindova. Akéže tí narobia vetry? Ale predsa som to skúsil, zaťal zuby i celého seba a dostihol ich. A stal sa zázrak: za nimi to šlo neporovnateľne ľahšie a bez problémov som sa dokázal držať až do Vrbového. Paráda! Eufória z jazdy a blízkosti priateľov.

Za Vrbovým eufória rýchlo vyprchala a podľa očakávania som sa stal sólistom na dychové nástroje – po Mišovi druhá trúba. Ale bolo to lepšie ako vlani, keď som mal zle nastavenú prednú prehadzovačku a prakticky všetko tlačil na veľkej píle. V Trstíne som doplnil energiu a rozriedil ju džúsom. Na posledný, 35-kilometrový úsek som radšej vyrazil niekoľko minút pred zvyškom. Moje ambície sa scvrkli na púhe absolvovanie celej trasy, vrátane dobytia Červeného Kameňa a zvládnutia záverečného výšľapu ku Zochovej chate (tam ma čakala autorizovaná manželka Majka). Postupne moje predsavzatia ochabovali a v polovici som začal meditovať o tom, akým zázračným vynálezom je mobilný telefón. Odolal som, hoci s pomocou, lebo myšlienky mi prerušili parťáci, ktorí ma zasa začali po skupinkách i jednotlivo predbiehať. A pri Doľanoch deja-vu: opäť žltomodré dresy, opäť Vlado, poď! Pridávam sa, tentokrát za cenu väčšieho sebazaprenia zmiešaného s obavami, aby som si nenatrhol tie stuhnuté stehná. V Častej skupinku nedobrovoľne ponechávam jej osudu; zazriem ešte, ako odbočujú na Červený Kameň. Púšťam sa za nimi, posledný z trojice v strmom svahu zaostáva, ale ja sa k nemu nepribližujem ani náhodou. Naopak, keď vyleziem hore na plochší úsek, niet po ňom ani stopy.

V areáli hradu sa musí konať veľká akcia, lebo cesty sú v oboch smeroch prepchaté autami. Iba v strede je asi poldruhametrová ulička, v ktorej unavený sotva balancujem. Znenazdania sa na jednom z áut v mojom smere otvoria dvere a zablokujú uličku. To nie som schopný ubrzdiť. V zúfalstve revem ako tur: Pozóóór, zatvor dvere! zatvóóór! ZATVÓÓÓR!!! Nebesá mi prajú. V poslednom zlomku sekundy sa dvere zatvoria, takže návšteva (aj s bicyklom) sa dnes nekoná. Ktovie, čím by ma ponúkli.

Za areálom do mňa náhle vošla strašná sila, takže sa celkom slušne rozbieham. Alternatívne vysvetlenie je, že hradská začala viesť prudko dolu. Ide to až po hlavnú cestu (hlavne je poriadne rozbitá). V Dubovej sa duševne pripravujem na Golgotu. V Harmónii pri jazierku do seba vtláčam gél a zapíjam vodou. A poďme hore. Napodiv to nie je také zlé, nohy si odpočinuli a vcelku poslúchajú. Ťažké sú iba posledné dva strmé kilometre. Zabudnúť na percentá mi pomáhajú parťáci, ktorí už fičia dolu a zdravia ma. Hore ma víta Majka a zvyšok partie, včítane troch Lužňanov. Peťovi, ktorý ráno prišiel na vlastných galuskách, ponúkame odvoz. Najprv sa, samozrejme, spustíme na bicykloch pod Harmóniu. Šibe mi to vyše šesťdesiat a hovorím si: keby si teraz spadol, si mŕtvy človek. Až doma som zistil, že na jednom mieste zadného plášťa je guma vytrhnutá až po tkaninu.

V aute sa od Peťa medzi rečou dozvedám, čo je to tréning. Napríklad: Vyrazím si do Pezinka (30 km), výjdem päťkrát na Babu a idem späť. Alebo: Vlakom sa odveziem do Ružomberka, nasadnem na bicykel a cez Donovaly, Šturec, Fačkovské sedlo (a ešte čosi) prídem po 220 km do Trenčína. To sa potom jazdí na Karpaťáku! Mňa teší iba to, že môj dnešný brutálny čas (deväť a trištvrte hodiny) je o hodinu lepší ako čas Romana Rybanského spred týždňa. On, pravda, za svoj čas absolvoval kompletného Ironmana.

Hoci ku koncu akcie i po jej skončení som si povedal to, čo v úvode, dnes, s opatrným optimizmom hovorím: dovidenia o rok, priatelia.

Vlado Bilík
Dunajská Lužná, 18. august 2010

P.S. Nech robím, čo robím, nedarí sa mi pridať odkaz k článkom na stránke sportreport (na ten kód na spodku nezabúdam). Tak mi prepáčte, ak nebudem reagovať.