Ako som (ne)zožral kanibala Eddyho 2010

Tohtoročný maratón sa niesol v znamení Eddyho 65-tych narodenín, preto som sa zo slušnosti rozhodol trochu pozmeniť názov reportky, ktorý som si vymyslel už minulý rok a tiež aj svoje plány, ktoré s ním súviseli. Žiaden kanibal sa žrať nebude, bude sa gratulovať! Už keď som sa v júli prihlasoval, mal som vymyslený jednoduchý plán. Rovnako ako Eddy pôjdem tento rok iba krátku trasu, dobehnem ho, odfotím sa s ním a odprevadím ho až do cieľa, kde si vychutnám a podľa možnosti aj zvečním búrlivé privítanie. Eddyho, nie moje :-)

A ako malý bonus si ešte pre vlastné potešenie urobím aj rekordnú maximálku v tom parádnom zjazde na 20-tom kilometri. Ako správny gratulant som ešte musel zohnať nejaký zaujímavý darček a tak som premýšľal, čo také by ulahodilo nielen cyklistovi Eddyho kvalít, ale aj každému hobbíkovi-fajnšmekerovi. Nakoniec som stavil na istotu a priviedol mu dve nepoškvrnené panny. Roba a Emila :-)) Aby ich manželkám náhodou nevypadli oči od úžasu, upresňujem že panny iba čo sa týka účasti na tomto maratóne, u vás doma to nebola pretvárka :-)

Bývali sme asi 12km od Eugendorfu a ráno som sa aj s Jarom zviezol na štart autom. Ale Robo s Emilom nie, tí ako tvrdí chlapi odfrčali na bikoch. Určite dobre vedeli, že panny sa musia podávať nielen správne naladené, ale aj rozohriate :-) Náš spôsob prepravy sa mi aj tak pozdával viac, lebo po večernom lejaku bola ráno hmla a iba mrazivých 8 stupňov, takže sme aspoň nemuseli na štarte ďalšiu polhodinku mrznúť v prepotených dresoch. O ôsmej odštartoval Eddy s VIP-kármi, o 5 minút neskôr blok č. 2 a o ďalších 5 minút aj my. A začal sa lov na Eddyho. Chvíľu sme išli všetci spolu, potom nám Emil odskočil a viezol som sa iba s Robom, trochu sme potiahli špicu, trochu sme sa odviezli v balíku, stále dole alebo hore kopcom, stále dosť rýchlym tempom. Nohy som mal totálne tvrdé a skrehnuté od zimy, takže už po niekoľkých kilometroch ma začalo bolieť ľavé stehno. Nie páliť, ale naozaj bolieť. Preto keď sme na asi 14-tom kilometri odbočili do trochu ostrejšieho kopca, bude to znieť paradoxne, ale naozaj som si oddýchol. Zhodil som na malú pílu, celé stúpanie prešiel postavený zo sedla a cítil, ako sa mi prekrvujú stehná a bolesť postupne mizne. Pomaly som sa cez húf cyklistov  preštrikoval dopredu a keď som sa na vrchole obzrel, zistil som, že sme už len dvaja. Po Robovi ani chýru, ani slychu. Fúúúha, tak o tomto som donedávna iba sníval, že mi náš eliťák nebude stíhať. Je síce pravda, že sa na tom výrazne podieľal zaujímavý prírodný úkaz „čím si kratšie ženatý – tým máš horšiu formu“, ale aj tak si do svojho ružového pamätníčku môžem zapísať ďalšie malé víťazstvo :-)

Pokračovali sme ďalej vo dvojici, postupne doskakovali jednotlivcov aj skupinky, až sme prišli na začiatok toho grandiózneho zjazdu, ktorý spomínam každý rok. Ešte som sa trochu rozbehol a zaľahol za barany, dnes to musí byť rekord! Keď som už cítil, že sa blížim k rýchlosti zvuku, hodil som očkom na svoj vymakaný precízny nemecký computer VDO a čo nevidím – aktuálna rýchlosť 0 km/h. To snáď nie, ty nemecký šmejd, ty Veľmi Drahý Odpad, zaber, chyť sa, viem že letím riadne cez 80 !!! Chytil sa, ale až na konci zjazdu, keď som išiel už len 68 km/h. Bodaj by ťa ....., keď som ťa kupoval, mali mi hneď priložiť aj 2 tehly. Ešte stále som penil od zúrivosti, keď som zrazu dobehol Emila. Okamžite mi zlepšil náladu otázkou, kde je Robo. Robo? Neviem, niekde sa stratil. Asi ešte vykašliava prach z môjho zadného kolesa :-))) A tak som ďalšie kilometre odkrajoval v balíku s Emilom, ktorý je zrejme ženatý už trochu dlhšie, pretože mu to stále šľape veľmi dobre :-) Na 32. kilometri som v miernom stúpaní zbadal hrču bielych dresov, Eddy a jeho partička. Keď som ho predbehol, zvesil som nohy a ponechal Emila s družinou svojmu osudu, ja sa idem teraz fotiť. Na vrchole kopca už postávalo zopár Eddyho kumpánov, zastavil som kúsok od nich, vytiahol foťák, zamieril a čakal na kanibala. Najprv som zbadal ich začudované, zhrozené a asi aj trochu nepriateľské pohľady a hneď na to som zaregistroval aj obsah ich rúk, chlapci sa zastavili na cikpauzu :-) Uuuups, pardóóón, toto som nechcel, možno by som si takou fotkou zarobil v bulváre alebo nejakom ženskom časopise, ale až tak prešpekulované som to nemal. Rýchlo som schoval foťák a pomaly išiel preč, radšej počkám s fotením až keď ma dobehnú.

Zrazu sa okolo mňa prehnal väčší balík a zbadal som Robov prekvapený pohľad. Rýchlo som zmenil plán a zachytil sa, Eddyho počkám na občerstvovačke. Na najbližšom kopci som Roba dobehol, reku Bobeši ako sa cítiš? Odpoveďou bol kyslý úškľabok. Presne viem čo tým myslel, ja som už tiež nebol najčerstvejší a stále intenzívnejšie som si začal uvedomovať dosť silný a hlavne poriadne ľadový protivietor. Spolu sme sa takto dostali až na občerstvovačku, kde Robo iba rýchlo niečo vypil a hneď pokračoval ďalej. Ja som práve dojedal obloženú žemľu, keď okolo prefrčali „biele dresy“. Rýchlo som si ešte odskočil a fujazdil za nimi. Mal som ale tú smolu, že práve vtedy nebol nikto pred ani za mnou a skoro stále som išiel sólo. Biele dresy som videl asi 300-400m pred sebou, ale sťahoval som ich iba veľmi pomaly. Dosť ma to rozčuľovalo, 10 minútové manko zo štartu som zlikvidoval a teraz nezvládnem týchto pár metrov? To kto mu ťahá špicu, belgická reprezentácia? Alebo už tiež má bike s motorčekom? Keď som niekoho dobehol, iba sa mi zakvačil do háku a keď ich už bolo za mnou viacej a odstriedal som, mal som zase pocit, že ideme strašne pomaly. Znova som sa natlačil dopredu, lenže už som tiež veľmi nevládal a ten ľadový vietor zo mňa cucal aj posledné zvyšky síl. Konečne na asi 65-tom kilometri prišiel poriadny kopec, zrejme moja posledná šanca, tu musí ísť každý za svoje a nepomôže žiadna rýchla špica.

Tento kopec je nekonečný, niekoľkokrát si myslíš že už si hore, ale on ešte stále pokračuje. Začína sa prudkým, podľa námahy asi 10%-ným úsekom na trochu rozbitej lesnej ceste. Poctivo točím poštára, vľavo pri kraji stojí nejaká divná delegácia v oblekoch, kúsok predo mnou sa vlečie sanitka a zrazu bác! Chalanisko čo ju predbiehal sa pred ňou zvalil na zem a zahatal aj ten jediný uzučký priestor medzi autom a lesom, kadiaľ sa ešte dalo prejsť. Z pomalej rýchlosti sme ešte viac spomalili, vyzeralo že sa tadiaľ prešmykneme, ale chlapík predo mnou vybehol predným kolesom vedľa cesty, dostal šmyk a musel zastaviť. Ja tak isto, čo by až tak nevadilo, ale skúste sa do takého kopca znova rozbehnúť, najmä keď sa zozadu valí masa ďalších cyklistov. Počkal som, kým sa sanitka pohne a na druhý pokus sa mi to podarilo, ale spoločnej fotografie s Eddym som sa definitívne vzdal, už ho ťažko dobehnem. Bez stresov som pokračoval ďalej a keď som sa konečne dostal na vrchol, neveril som vlastným očiam. Niekto ma v tom cyklistickom nebíčku má predsa aspoň trochu rád - vpravo pri krajnici stál biely dres s číslom 1. Eddy niečo montoval na bicykli, pred ním čakal jeden z jeho parťákov a okolo krúžil nejaký uslintaný hobbík a snažil sa ho odfotiť. Pcha, človeče, veď maj v sebe aspoň trochu hrdosti :-) Okamžite som zaflekoval, za čo som si odzadu ihneď vypočul zopár nadávok. Viem, nebolo to veľmi profesionálne, ešte sme síce išli dosť pomaly, ale ten za mnou mi mohol kľudne vraziť do zadného kolesa, spadnúť a cez neho sa mohli rozmlátiť ďalší desiati, kopec oškretých rúk a nôh, polámaných kľúčnych kostí a rozbitých hláv. Strašná predstava, ale kvôli fotke s Eddym som bol ochotný túto ich bolesť podstúpiť :-))

A tak sa ho pýtam „Eddy, môžem sa s tebou odfotiť?“ Niečo súhlasne zahundral a ďalej pripevňoval podsedlovú kapsičku. Počkal som kým skončí a zmenil jedno slovíčko, aby som polichotil jeho egu. „Eddy, smiem sa s tebou odfotiť?“ Povedal áno, ale stále sa tváril ako keby ma nepoznal, úchyla, čo ho chcel cvaknúť pri venčení jednookého hada :-) Tak som sa k nemu čo najviac natlačil a od oka stlačil spúšť, lepšia takáto fotka ako žiadna. To už mi ale jeho kamarát bral foťák z ruky, že nás odfotí. Z toho sa už Eddy nemohol vyvliecť, tak som si ho pritisol k hrudi a vystrúhal blbý ksicht do objektívu. Danke, danke, vielen dank !!! Ručičky bozkávam pán veľkomožný, pokorný služebníček :-) Ale bez srandy, moja cyklistická dušička sa tejto fotke naozaj potešila. Kým som schoval foťák a znovu nasadol, Eddy zmizol v zjazde a aj keď som sa ešte chvíľu snažil, už som ho viac nevidel. Kto umí, ten umí, dole kopcom mu to išlo parádne a nič na tom nezmenili ani pribúdajúce roky. Ja som sa posledných cca. 50km snažil odviezť v nejakom balíku, ale čím bližšie som bol k cieľu, tým častejšie som išiel sám. Stále dosť rýchlo, ale v niektorých balíkoch som sa už jednoducho nevedel udržať. Cestou som ešte stihol chytiť hlaďáka, v poslednom kopci kŕče a po zjazde z neho som aj kúsok zablúdil, ale nakoniec som si užil aj búrlivý potlesk a povzbudzujúce výkriky na cieľovej rovinke. Prišiel som necelých 10 minút za Eddym, ale keďže som štartoval neskôr, vo výsledkoch som ho o 29 sekúnd predbehol. Tak nakoniec som toho kanibala predsa len zožral :-))

V cieli som zistil, že špagetový kupón som si zabudol na izbe a tak som do seba „musel“ napchať vynikajúci 7 eurový morčací šnicel z grilu. Práve som dojedol, keď počujem ako spíker z plných pľúc jačí „Jaroslaf Feselowski“ :-) Jaro je tuším rodená mediálna hviezda, doma som dokonca našiel jeho fotku na stránke oficiálneho fotografa v rubrike Best of. Ale zaslúžil si to, lebo popri nás paštekároch ako oficiálny Pezinčan znovu jediný zachraňoval česť pezinského klubu. Že čo rýpem? Ja som už raz taký :-) Jaro sa išiel najesť a ja som s pripraveným foťákom čakal pri cieľovej čiare Emila s Robom, ktorí chceli ísť dlhú trasu. Čakám, čakám a stále nič. Pozerám na časomieru, minulý rok som dlhú urobil za 6 hodín a tento čas už prešiel, začal som sa tešiť, ako si z nich budem robiť prdel. Keď ale stále nechodili, prestalo ma to baviť a išli sme sa pozrieť, ako Eddy dekoruje víťazov a naráža sud piva. Nakoniec sa obidvaja objavili prezlečení a osprchovaní, išli tiež len krátku trasu. To sú tie typické panny, na začiatku plné očakávania, na konci sa musia zmieriť s realitou :-) Že čo rýpem? Ja som už raz taký :-) No a Eddy, my dvaja sa asi uvidíme až na tvojej 70-ke. A pravdepodobný názov reportky bude „Ako som sa zviezol v zberáku s Eddym Merckxom 2015“ :-)

Oficiálne výsledky:

Odjazdená trasa: 117km / 1350m
Čas: 4:09:57 h.
Priemerka: 28,085 km/h
Maximálka: 68,62 km/h (tvrdí shiťácke VDO-čko)
Priemerná kadencia: 77
Poradie: 409 zo 674 (v mojej vekovej kategórii 279 z 397)

Fotky:

http://picasaweb.google.com/dusky96/EddyMerckxClassic2010

P.S.: Lacno predám kvalitný nemecký computer VDO. Dva ešte kvalitnejšie kamene a návod na ich použitie sú súčasťou balenia :-)