Eddy Merckx Classic 2010
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
„Na tento maratón som sa očividne pripravoval viac teoreticky ako prakticky“, pomyslel som si asi na 80 km s jazykom na asfalte s úpornou snahou sa udržať v skupine cyklistov, ktorí aj tak jazdia zasadne 5 cm od konca vozovky ak nie rovno po tráve. Najmä ak fúka spredu zľava, tak to dosť poteší.
Pôvodne nás malo ísť viac ale postupne sme sa scvrkli len na 4 kusy. Dušky, Jaro, Emil a ja.
Najprv sme teda pobehali po okoli Eugendorfu s hľadaním ubytka. Nakoniec po 2 hodinách sme našli 10 km od Eugendorfu 2 izbový byt za 50 éčiek. 5 mozno aj 6 ludia by sa tam vyspali. Vybalili sa a poďho po fľašku vína, dres a 2 kilá reklamných materiálov. Zobrali sme sakypaky aj Mihimu, ktorý však s nami nešiel lebo ho seklo ale mal štartovné normálne zaplatené. Akurát mi po vydaní Mihiho vecí moj akreditačný papier organizátor roztrhal. Keď sme mu reklamovali, že to len berieme veci parťákovi, tak zahlásil „keine kameraden“ - nech si dojde osobne. Nasral som sa, vyplnil som to ešte raz a podal som to inej babenke. Bez problémov. „Títo šnicláci, ts, ts, ts“.
Ešte sme si dali večeru v blízkom gasthause. Celý Eugendorf ale aj priľahlé dediny/mestečká žili týmto maratónom. Po okolí vylepené billboardy s gratoželaním Eddy Merckx 65 years a podobne. Jednoducho veľká akcia. Keď budú pokračovať takýmto tempom ďalej, tak sa z toho stane asi rovnaký mamutí podnik, ako Maratona dles Dolomites, kde treba svoju účasť nechať na 2 eurový poplatok a nechať šťastie byť vylosovaný.
Zvyšok soboty sa niesol v pochmúrnom počasí s častými prehánkami. Dažďovými, nie črevnými. V nedeľu hlásili polooblačno ale teplota nič moc. Ale veď keď nebude pršať, to stačí.
Ráno bolo chladné a hmlisté. Vozovka vlhká, po kopcoch sa prevaľovala hmla a občas aj prerážalo slnko. S Emilom sme vyrazili na štart na bikoch, aby sme sa rozjazdili. Bolo síce chladno ale obliekol som sa dobre, takže som sa ani neklepal ani nemrzol.
Na štarte sme zaháňali posledné minúty kecaním o blbostiach. Jaro spomínal, že ho nemáme čakať. Po chorobe toho veľa nenajazdil. Ale veď sa veľmi aj tak ani nedalo, lebo tohtoročná cyklosezóna je totálne poku(hviezdičkovan)á. Buď brutálne horúčavy, že sa aj asfalt roztápal, alebo furt pršalo či fúkalo. Horákisti ani nehovoriac. MTB maratóny skoro všetky vo vode. Od Svätojurského cez tradične mokrého Horala až po Dubničák. Veď všetci vieme.
V zadnom vrecku som mal Mihiho čip, aby som ho mohol organizátorom v cieli vrátiť. Nech z toho nemá potom problémy. Možno sa mu aj podarí zajazdiť nejaký dobrý čas. :-)
Štart prebehol vcelku vlažným tempom. Aspoň mne sa to tak javilo, lebo na takom Zwetleri sa išla hneď od štartu brutál podlaha. Dosť ma to prekvapilo, lebo aspoň podľa zverejneného profilu som mal dojem, že až po rozdelenie trasy KURZE – LANGE pôjde náš štartovací blok v podstate pohromade. Ale po 10 km som si spomenul na Duškyho smutné slová zo soboty, keď sme išli autom po trase maratónu „Tak tadeto sa zajtra bude mastiť 50 km/h“. Celý náš balík bol už plynule rozťahaný snáď na 5 kilometroch. Vpredu pár menších kôpok, a postupne dlhý slíž až do nevidím. Už s vyššie spomínaným systémom 5 cm od okraja vozovky. No potom nech sa šnicle nečudujú, prečo si nevetrajú držky v balíku ale každý si ťahá vlastnú špicu. Ja som trošku doplácal na neznalosť trasy a tak trošku aj neznalosťou miestnych cyklistov, takže som stále len doťahoval nejaký balík.
Asi na 30 km sme míňali skupinku cyklistov oblečených do bieleho. Asi si Eddyho suita dávala hromadné venčenie. O pár km sme ofúkli Duškyho so zvesenými nohami. Len som nechápavo na neho pozrel ale zachytil sa.
Na 50 km sme došli na občerstvovačku. Vravím Duškymu že beriem len banán, dávam pitie a fičím ďalej. Odvtedy som ho nevidel. Emil musel byť niekde predo mnou. Nemal som šancu zistiť, ktorý by to mohol byť, lebo si dal rovnaký dres, aký ponúkali na registrácii, takže splýval s hromadou iných, podobne rozmýšľajúcich cyklistov.
Nasledujúcich asi 20 km som celkom vládal jazdiť ale nejako som mal čoraz intenzívnejší pocit, že mi tie kilometre nejako pomaly odsýpajú. Zrejme som si mal ten výškový a kilometrový profil z čísla odtrhnúť aby ma to počas jazdy neznervózňovalo, čo sa asi aj stalo. Takže som mal po dlhom a poriadne jedovatom stúpaní prasknuté do sýtosti. Psychicky ma nepovzbudil ani nasledujúci zjazd po ktorom mi ušiel celkom sľubný balík. Ale už som proste nevládal stále búchať 40km/h. Ani v balíku. Chladné počasie zo mňa vycucávalo energiu priam raketovým tempom. Za Mondsee prišlo krátke stúpanie, ktoré ma skoro úplne dorazilo. Dal som si predposlednú tyčinku, trošku zvoľnil tempo a definitívne sa rozhodol, že dnes dlhú trasu proste nedám.
Pred kopcom, na konci ktorého nás čakalo rozdelenie trás som sa zastavil, dal dole čiapku, dal ešte jednu tyčinku a pomaly sa posúval hore. Naraz kukám. Zľava sa popri mne začala presúvať Eddyho suita a mne asi začala účinkovať tá druhá tyčinka, lebo nohy mi pomaly začínali ožívať. Aj s tepmi sa už celkom dalo.
Všímal som si, aký prevod má naložený Eddy. Mal poštára ale išiel na ňom celkom ľahko. Aspoň som mal taký pocit. Každopádne som sa s Eddyho partiou dostal až na koniec „nekonečného“ stúpania a bez váhania zvolil krátku štreku. Oni takisto, tak som si povedal, že sa teda zveziem až do cieľa.
No veľa nechýbalo a nezviezol by som sa. Po rozbočení išla krátka trasa chvíľu rovno a potom až na pár výnimiek dolekopcom. Takže sa išlo celkom živé tempo 35-45 km/h. Len tak tak som sa toho zachytil a gratuloval si, že som zožral tie tyčinky, inak by som asi niekde zvädol.
Eddyho furt fotil doprovodný „poršák“. Bola to celkom zábava sa voziť v balíku Eddyho Merckxa. Okolo ľudia stáli v dedinkách a pozdravovali ho. Aj som si hovoril, keď sme prechádzali cez jeden kruháč a nejaký šniclák v džípe si vynucoval prednosť, lebo bol v kruháči skôr ako náš balík, čo je to za debila. Veď nevidíš, že je to sám veľký Eddy Merckx?
Aj na mňa ten vodič zúrivo gestikuloval, že čo si to dovoľujeme ho takto obmedziť. Čo som slepý, že nevidím, že on už je obmedzený dosť?
Po výjazde z kruháča nás začal predbiehať a počas celého toho mánevru mal zapnutý klaksón. „Tíííííííííííííííííííííííííítítítítííííííít“.
Eddy sa na neho len zvedavo pozrel, že aký fanúšik na neho trúbi a zdraví ho. Už za svoju kariéru asi zažil všeličo. Nuž ale prečo mu ten fanúšik ukazuje ten známy symbol Victory len s prostredníkom? Zvláštne, iný kraj, iný mrav. „Teda títo šnicláci, ts, ts, ts.“
3 km pred cieľom som mal pocit, že balík trošku spomalil, tak som skúsil menší trhák a roztočil som to dolu miernym kopčekom na asfaltotrhačské tempo 55 km/h. Šliapem ako hnilý šarkan, naraz kukám, Eddy sa zavesil za mňa a za ním jeho parťáci. Ebénci, na to by ho bolo, vyvážať sa za hobbíkom. :-) No keby som vládal, tak ho odtiahnem takto až do cieľa a hrám kingkonga. :-) Ale nevládal, tak som zvesil nohy a so sklopenými ušami sa zaradil na koniec balíku a tam zostal až do cieľa.
Po dojazde ma celkom prekvapil Emil, ktorý už bol v cieli. Ale mal rovnaké problémy ako aj ja, preto to otočil tiež na krátku. Navyše dostával aj kŕče, tak tiež veľmi na rozbočke neváhal. Nakoniec vysvitlo, že sme prišli spolu s Eddym do cieľa. Dali sme si občerstvenie, niečo popili a odfrčali na základňu sa ospršiť a pobaliť.
Môj prvý dojem po dojazde bol, že dlhá trať Zwettleru bola pocitovo ťažšia ako krátka Eddy classic. Neviem presne prečo, ale možno je to len preto, lebo na Zwettleri sme išli od začiatku na doraz. A to sa pri dlhom stúpaní inak javí ako ísť nadoraz v balíku v priemerne rovinatom teréne. Navyše sa mi zdal profil Zwettleru oveľa divokejší. Na druhej strane, spoľahol som sa na profil trasy, ktorý ponúkali na oficiálnej webstránke, ktorý bol v skutočnosti dosť spriemerovaný, takže to skoro vyzeralo ako maratón bez kopcov. :-)
Trasa je celkom pekná a pestrá. Myslím, že by som si tento maratón vedel lepšie užiť v normálnom klubovom balíku, kde by sme boli všetci aspoň približne rovnako výkonní a pravidelne sa prestriedavali. Dnes to bolo úplne zlé. Priemerku mám síce celkom zaujímavú ale vôbec ma to neteší, lebo som si tú jazdu skoro vôbec neužil. Možno za to mohlo aj to chladné počasie ktoré mám inak celkom rád ale nie na pretekoch.
Nevadí, ak budúcnosť dá, tak sa pripravím na tento maratón lepšie. Má smelé ambície, dobrú podporu médii aj regiónu.
Naša klubová výprava došla do cieľa v poriadku a bez pádu. Jediné čomu nerozumiem, ako mohol mať doriti Mihi lepší čas ako ja, hoci na maratóne vôbec nebol. Svoj čip som mal na čísle uchytenom na riaditkách. Mihiho čip som mal celý čas v zadnom vrecku. Čo je podľa mňa aspoň pol metra rozdiel a napriek tomu bol v cieli skôr ako ja. To len dokazuje, že to meranie čipmi stojí za jedno veľké, oné.
Čas: 4:00
Km: 117 km
Priemerka: 30 km/h
Nastúpaných: 1375m