Zwettler radmarathon 2010 alebo myjavské kopanice v Rakúsku
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Nudí ťa „švéhater“ a máš pocit, že krajinka sa len veľmi neochotne mení pred očami? Máš pocit, že na „švéhateri“ nebojuješ s ničím iným ako s protivetrom? Hlavne pre bratislavských „hrádzových“ cyklistov bude Zwettler maratón krst ohňom a možno aj vítaná zmena v zmysle cyklistiky.
A začalo to celkom nevinne. Zajo, Jokov domestik mi napísal, či sa mi nechce ísť na tento maratón. Samému sa mu ísť nechcelo (múdro) a tak skúsil rozhodiť siete. Ja som akurát nemal nič v pláne, tak som sa dal namotať. Tento rok som neabsolvoval ani jedny cestné preteky. Švechater som zaváhal a tak mi pred Merckx maratónom prišli tieto preteky celkom vhod. Nech aspoň niekde otestujem tohtoročnú povrzanú cyklosezónu (len 2000 km - v auguste!), na čo mám a na čo už nie.
Ráno o pol siedmej sme vyrazili z Bratislavy. Na rannej oblohe sa len lenivo prevaľovali oceľovo modré mračná nacucané vodou. Snáď predpoveď nebude klamať, má byť polojasno. Cesta ubiehala celkom dobre. Prakticky až do Zwettl vedie buď diaľnica alebo rýchlostná cesta. Takže sme sa za Kremsom nešolíchali cez všetky možné aj nemožné dediny ale pekne frčali stovkou až do Zwettl. Počas cesty sme sa trošku bavili, čo všetko vieme o tomto maratóne a nebolo toho bohužiaľ veľa. Vedeli sme, že rovinky nebudú a hlavné stúpanie končí zhruba po 30 km a nastúpaných asi 400 metrov a potom už viac menej, len dolu. Medzitým nejaké tie krátke brdky. Do Zwettl sme dorazili okolo 8:30, takže sme pohodlne zaparkovali snáď 100 metrov od štartu a mali more času na prezenčku, jedlo, pitie prípravu. Štart o 10:30. Takže pohodička.
Akurát ma dosť znervózňovali cyklisti, ktorí prišli asi skôr ako my a už sa rozjazďovali. A to bolo 2 hodiny do štartu! Som si vravel, čo tu blbnú tak skoro, že sa dve hodiny pred štartom rozjazďujú? O hodinu neskôr množstvo rozjazďujúcich sa stúplo a tak bola cesta dosť plná cyklistov a autá sa len opatrne posúvali v spleti cyklistov. To sme si so Zajom povedali, či nie sme blázni náhodou my, že sa nerozjazďujeme. Tu niečo nehrá, ideme sa aj my rozjazdiť. Dobre sme spravili. Prešli sme asi dva tri kopčeky a pochopili sme, že sa hneď po štarte musíme udržať v nejakom balíku za každú cenu, inak neviem neviem. A tak sme sa teda v rámci vlastných možností rozjazďovali koľko sme stihli. Neváhal som sa rozjazďovať naplno, lebo hneď po štarte sa určite bude búchať do plných. Ako som si všimol podaktorých, tak nejako to aj bude. Po štarte krátky zjazd mestom, jeden kruháč druhý kruháč a už sa to mastilo hore kopcom. Tepovka okamžite do maximálnych zón a nohy vrešťali ako besné, nech zvoľním. Sorry, musím, inak to bude bolieť v druhej polovici trasy ešte viac.
Mierny zjazdík, balíček, v ktorom bol Zajo mi už plynule odchádzal a nevládal som ho dotiahnúť. Nedalo sa. Bol som už na pokraji zakyselenia. Pochopil som bláznivých „šnicľov“ ako sa rozjazďovali 2 hodiny pred pretekmi.
Prifrčal zozadu daľší balík a „vší“ silou som sa ho udržal a sopľami v ústach a nose som dobehol „Zajov“ balík. Zase mierny zjazdík a po 10 km takejto zveriny balík trošku spomalil tempo. Ale len trošku. Takže som sa stihol miestami aj trochu nadýchať a poobzerať krajinku. Diery v asfalte som nepozeral. Neboli žiadne. Občas som aj nabral síl, aby som aj niečo odfotil. Ale veľa času naozaj nebolo. V diaľke za dvoma kopčekmi bol vidieť prvý veľký balík. Medzi nami ešte jeden, trošku menší balík. Takže sme tretí balík a máme so sebou aj motospojku. Prvých 30 km sa išlo viac-menej len do kopca, prevýšenie okolo 600 metrov a priemerka 30 km/h. Takmer na každej križovatke stál buď policajt alebo organizátor, takže trasa bola pre nás zabezpečená na križovatkách vynikajúco.
Zhruba po 50 km sa mi už začalo konečne ísť dobre. Telo už bolo zotavené z úvodného šoku aj moje krátke a krivé nohy konečne vedeli, čo majú robiť. Aj tepy klesli na znesiteľnú hladinu takže menšia pohoda, ktorú nám vylepšila občerstovačka, s ktorou sme ani nerátali že vôbec nejaká bude. Po 5 km bola rozbočka trás. Kurz – Lange. Náš početný balík sa dosť rozsypal ale stále ostalo dosť cyklistov na dlhej trase, takže sme mali istotu, že nepôjdeme sami na dlhej. Asi na 75 kilometri som zistil, že mi zblbla prehadzovačka. Z najťažšieho prevodu sa nedalo prehodiť na nič ľahšie. A nutne som potreboval, lebo sa išlo po zjazde zase do nejakého kopca. Asi po dlhej minúte sa mi to nejakým zázrakom podarilo znovu rozchodiť ale radšej som už zamastenými rukami neprehadzoval, aby sa mi to znovu nezaseklo. Ale „Zajov“ balík mi už pochopiteľne beznádejne zdrhol, takže som sa už v podstate len vozil. Mal som nahodený len jeden univerzál prevod a prehadzoval som len pílu. V týchto kopčekoch to nebol ideál ale zato sa dalo aspoň fungovať. Aj za celu rozbitia tempa.
Zrazu ma dobehol ďalší balík a s ním som sa pomaly, pomaličky doťahoval na „Zajov“ balík. V jednej dedine sme ho už takmer aj dobehli, mal som ho možno 30 metrov pred sebou. Ostrá zákruta doprava, stíhali sme čo to dalo, oproti išli dve autá, tak sme sa upratali do svojho pruhu. Naraz len dŕŕŕŕŕb, plechová rana jak keby sa čelne zrazili dve autá. Pozrem dozadu, väčšina môjho baliku v skrumáži v jednom z tých áut. Niekto sa tam aj ležal na zemi. Pfúúú. Únava a snaha dobehnúť balík niekedy doženie cyklistov aj neprimerane riskovať. Ísť do neprehľadnej zákruty v protismere je dosť veľký risk. Prešli sme v podstate len traja a už sme nemali síl ten balík dobehnúť. Zvyšných 20 km sme išli zväčša sami. „Zajov“ balík som videl stále pred sebou ako červené súkno. Pitie došlo a tak som to už ani nesilil, nech nedôjdem do cieľa úplne zbúraný, čo sa mi aj podarilo. Došiel som len pár minút za ním. Vyfasovali sme Zwettl pivo, šatku, zálohu za čip a vyrazili sme domov.
KM 107 km
Čas 3:31
Priemerka 30.1 km/h
Nastúpaných 1 500 m.
Ak niekedy na tento maratón pôjdem, tak sa musím trošku lepšie pripraviť. Asfalt a krajinka je na tomto maratóne úplne super. Mal som často pocit, že som na húsenkovej dráhe. Buď hore alebo dole. A ak aj čírou náhodou nie hore-dole, tak doprava-doľava celkom určite, prípadne všetko naraz. Jazdilo sa často v lese, cez dediny, cez polia a občas sa trasa „preložila“ cez kadejaké tie jednopruhové „kukuričné“ cesty. Asfalt tam bol o trošku horší ale stále lepší ako slovenské „bežné“ cesty.