Karpatský maratón 2010 (sobota, 14. august)

Familiárne nazývaný Rasťov Karpaťák sa po dlhých rokoch preformoval na Karpaťák. Časy sa menia, veci sa menia, ľudia sa menia, počasie sa mení, asi sa aj tu žiadala zmena. Nie však zásadná, aspoň čo sa týka termínu a trasy. Tohtoročný Karpaťák sa rodil trocha inak ako po uplynulé roky. Prečo? Pretože bez Rasťa. Poďme však pekne po poriadku.

Bývalo zvykom, že termín a trasa boli známe vďaka Rasťovmu entuziazmu pre cyklistiku aj viac ako pol roka vopred. Tentokrát však už avízoval, že nebude (neviem, či natrvalo alebo iba pre tento ročník) v organizácii tohto tradičného klubového nesúťažného maratónu, v podstate jeho, nič podnikať. Ak si chceme zajazdiť, aby sme si to zorganizovali sami. To bola jeho odpoveď na všetky moje snahy ho predsa len do toho akosi namontovať. Inými slovami, znamenalo to urobiť trocha osvetu (zvesti o tejto akcii sa aj vďaka našim dlhoročným cyklokamarátom mimo nášho oddielu šírili a šíria dobre, ďaleko a rýchlo), navrhnúť trasu, spočítať a pripraviť rozumný itinerár, no a to asi najnáročnejšie, počas samotnej jazdy ukočírovať rozumným spôsobom účastníkov tak, aby sa naplnila pôvodná myšlienka – spoločná nesúťažná jazda cestami v prostredí Malých Karpát.

Keďže som ho v tejto veci asi najčastejšie otravoval ja, vzhľadom k rýchlo sa blížiacemu augustovému termínu som sa teda podujal na organizovanie sám. Nápomocné mi pritom boli iba skúsenosti a postrehy z viacerých uplynulých ročníkov, ktorých som sa zúčastnil, a tak som sa snažil čo možno najviac zakomponovať klady a predvídavosťou minimalizovať možné negatíva. Hodnotenie, ako to dopadlo a aká bola spokojnosť tých, ktorí nás Pezinčanov prišli podporiť, nechám na vás samotných.

Vďaka divokému a veľmi premenlivému počasiu, ktoré nám v tomto roku a špeciálne v tomto období uštedruje viac zrážok, ako sme boli zvyknutí, visel otáznik takmer do poslednej chvíle aj nad našim maratónom. Predpovede sa menili prakticky každých pár hodín a ani deň vopred sa ešte nedalo s konečnou platnosťou definitívne vedieť či bude alebo nebude. Mal som na mysli samozrejme pršať. Navyše, rôzne zdroje, rôzne predpovede. Vyber si, ktorú chceš. Iste len tú najlepšiu. Neviem kto, alebo čo nakoniec prispelo k pohodovému sobotnému počasiu, ale vietor, búrky a dažde sa vybláznili v noci z piatka na sobotu a ich besnenie pripomínali ráno už iba miestami vlhké, či mokré krajnice ciest.

Hodina začiatku maratónu sa blížila a ja ako organizátor som si považoval za povinnosť byť na mieste štartu ak nie prvý, tak medzi prvými určite. Patrí sa, napriek tomu, že do Pezinka mám z domu okolo 30 km. Desať minút pred ôsmou sme spolu s Mišom dorazili na kruhovú križovatku, kde nás už čakal jeden nový cyklista. Začínal som mať trocha obavy o chudobné štartové pole, ale takmer na poslednú chvíľu dorážali z rôznych strán menšie skupinky. Zišlo sa nás niečo málo vyše dvadsať. Trocha som bol sklamaný menšinou pezinských dresov v pelotóne, keď ide v podstate o našu vlastnú akciu, kde by mala byť účasť domácich niečo ako klubová povinnosť. Naše počty podporili Robo – predseda, Milan, Dušky, Mišo, Peter, Mihi (v nepezinskom drese), Jaro (jediný žltomodrý pravý Pezinčan, ktorý prešiel celú trasu!), Dušan, ktorý sa znenazdajky na trase objavil a ako sa objavil, tak sa aj neskôr vytratil, Medo, ktorý sa prišiel v civile osobne ospravedlniť zo zdravotných dôvodov a na záver ja. Na druhej strane ma príjemne prekvapila účasť niektorých nových, ktorí sa s nami viezli prvý raz a potešila účasť starých známych, ktorí sa zúčastňujú tradične už dlhé roky. Všetkým ďakujeme!

Po krátkom slovnom úvode a informáciách o trase, prestávkach a iných takticko-technických informáciách sa vydávame na takmer 175 km ciest vedúcich prostredím Malých Karpát. Vlažné ranné tempo sa smerom na Pezinskú Babu pomaličky zvyšuje, výkonnostne zdatnejší rozdelia balík a každý svojim tempom šliape na vrchol. Viem, že sme ešte iba na začiatku, tak šetrím koľko sa dá, aj keď trasu už takmer dôverne poznám, s vedomím, že moje kondičné schopnosti nedosahujú tých pred nami. Vytvára sa pezinské grupetto, ale panuje dobrá nálada a pohoda, čo iste napĺňa nielen mňa, ale všetkých, ktorí s nami dnes jazdia. Po zjazde do Perneka a krátkej prestávke na zrazenie balíka sa vydávame ďalej smerom na Rohožník a Bukovú.

Už tradične patrí tento úsek k mojim obľúbeným. Vychutnávam si pohľady na Karpaty zo záhorskej strany, príjemné teplo ranného slnka, odparujúceho nočnú vlahu a mierne zvlnený a kľukatý profil cesty, ktorá je miestami ešte vlhká. Veľmi rozumne, aj keď možno trocha proti predstavám o spoločnej jazde sa balík roztrhol, podobne ako hore na Babu. Uvedomil som si totiž, že v takejto zostave sme pre autá na kľukatých, neprehľadných a úzkych záhorských cestách oveľa menšou prekážkou. Napriek drobnému rýchlostnému obmedzeniu takto prakticky umožňujeme zachovať plynulosť premávky, ktorá aj tak býva v týchto miestach v sobotu ráno veľmi slabá. Nie je povinnosťou striktne dodržiavať naplánovanú trasu a tak je možnosť pre tých, ktorí cítia slabšiu kondíciu alebo majú iné dôvody, na niektorých miestach trasu skrátiť, či vrátiť sa domov. Takto sa pred stúpaním na Bukovú odpájajú dvaja naši priamo na Jablonicu a neskôr ďalší v Trstíne domov. Náš pelotón sa preriedil, no napriek tomu na Bukovej, kde je prvá prestávka sa nás pri krčme zišlo dostatok. Zatiaľ ideme takmer presne na minútu podľa itinerára (až sa mi nechce veriť, že som to takto dokázal odhadnúť; predtým som nikdy časový plán nerobil). Krčma však aj presne o 10-tej h, kedy je plán príchodu na toto miesto, ostáva zamknutá a tak využívame možnosti susediacej sámošky na kúpu občerstvenia. Desať minút po desiatej sa však otvárajú mrežové dvere na krčme a prví miestni štamgasti, ktorí dovtedy posedávali na terase sa rútia dnu. Za nimi aj niektorí z nás, takže s občerstvením nie je vôbec problém a času na oddych je dostatok.

Po krátkej pauze sa podľa itinerára spúšťame do Trstína a tam otáčame smerom na Jablonicu cez krátke a nenáročné stúpanie na Bielu Horu. Tesne pred začiatkom stúpania mi stihol kolega zakričať, že chytil defekt a ja som mu odpovedal, že sa pokúsime počkať v Jablonici. Ďalšiu trasu poznal, nakoľko sme ju ešte na Bukovej pozerali v jeho mape. Rýchlo som stihol doskočiť chvost čela pelotónu a od zadu som metódou OMS (oral message sent) s pomocou predo mnou jazdiacich cyklistov odoslal mesidž, že v Jablonici chvíľu stojíme. Asi prišla neskomolená, lebo naozaj na parkovisku, tesne pred odbočkou na Brezovú, všetci zastali. Po asi desiatich minútach som preventívne odoslal časť pelotónu ďalej a ja spolu s Duškym, Milanom a Mihim sme čakali ešte ďalších asi 10 minút. Márne, kolegu nebolo. Tak-či-tak som si to mohol dovoliť, pretože najbližie nás iba v 13 km vzdialenej Brezovej čakala obedňajšia prestávka, teda dosť času na to, aby sa k nám pripojil a navyše som očakával, že sa na námestí U Tvarôžkuov strýca Ragana takto rýchlejšie vybavíme. Nakoniec sme ďalšie čakanie vzdali a do Brezovej sme aj my štyria, plus Jara sme pripojili tesne pred, došli iba krátko po plánovanom príjazde.

Práve v čase nášho príchodu do reštaurácie zbierala čašníčka objednávky a tak som sa tešil, že všetko pôjde hladko. Spoliehal som sa trocha aj na minuloročnú skúsenosť, keď nás tam prišlo tiež veľa, avšak behom slabej hodinky nás kompletne obslúžili. Bohužiaľ, tentokrát tomu tak nebolo. Prestávka na obed sa pri snahe personálu reštaurácie predĺžila na presne dve hodiny a preto sme z Brezovej vyrážali síce zasa podľa itinerára, ale s presne 60 minútovou sekerou. Toto oneskorenie však pomohlo kolegovi s defektom, aby nás doskočil. Ako sme sa dozvedeli, po oprave prvého defektu pichol hneď aj druhý krát. Smolný deň (a to ešte v jeho prípade aj tak nebolo úplne všetko, ďalší defekt chytil kdesi pred Trstínom). Bral to celé veľmi športovo a prehlásil, čo je aj pravda, že defekty patria k cyklistike aj keď ich nikto, čo jazdí, nemá rád.

S plnými žalúdkami sme sa od Tvarôžkuov s očakávaním ľahkého tempa a postupným pretrávením prijatej potravy vydali smerom na Myjavu. Ľahké tráviace tempo sa však veľmi rýchlo po naskočení do sedadiel porúčalo do minulosti a aj v mierne stúpajúcom profile sme krútili na hrubej takmer tridsiatku. Neviem, či to padlo všetkým dobre, no mne to nespravilo nič. Aspoň so žalúdkom. Už rokmi overená Margherita zakotvila presne tam kde mala a vôbec sa nepýtala von. Okrem úvodnej nepohody z mierne stuhnutých nôh sa mi šľapalo nad očakávanie dobre. V tomto úseku sa blížilo kritické miesto, na ktoré som počas prestávok vždy niekoľkokrát upozorňoval, hlavne počas tej obedňajšej. Tesne pred Myjavou, uprostred prudšieho zjazdu je odbočka do protismeru na Priepasné a Dlhý vŕšok. To sú ďalšie miesta prejazdu nášho maratónu. Neviem, čo presne sa prihodilo a aké boli okolnosti malej nehody, ale dvaja naši sa v onom kritickom bode stretli a ľahli k zemi. Samozrejme, všetci sme zastali a niektorí pomáhali postihnutým dostať sa na nohy a prekontrolovať a spojazdniť bicykle. Po krátkej vynútenej pauzičke sa zdalo byť všetko zasa v poriadku a tak sme svorne pokračovali smerom na Horné Košariská, od ktorých nás delilo už iba pár kilometrov a dve kratšie 5 až 6 %-né stúpania. Tento profil dokonale výkonnostne rozseparoval náš pelotón a v krátkych časových odstupoch sme prichádzali na tradičné miesto ďalšieho oddychu, putika na rohu križovatky so smerom na Trstín, vo Vrbovom. Ako každý rok, aj teraz sa našiel jeden absolútny magor za volantom, ktorý nám výdatne zdvihol adrenalín v zjazde tesne pred Vrbovým. Musel vidieť, že oproti sa pri krajnici na úzkej ceste valí zopár cyklistov (my), no napriek tomu sa dal obiehať pred ním idúcich niekoľko vozidiel, čím nás vyhnal ešte bližšie ku priekope. Míňali sme sa naozaj iba na pár centimetrov a s Duškym sme ho svorne a výdatne počastovali vybranými slovami z Malého slovníka nespisovnej slovenčiny. Myslím, že si ich právom zaslúžil. Mimochodom, okrem tohto momentu si nepamätám, že by sme počas celého dňa mali so šoférmi na trase ešte inú nepríjemnosť. Ďakujeme tým z nich, ktorí nás slušne obiehali a rešpektovali, že aj cyklista býva súčasťou cestnej premávky.

Mihi ohlásil v krčme na rohu ukončenie jeho účasti na maratóne, pretože pri páde pred Myjavou si poranil pravý bok a necítil sa ďalej v stave pokračovať. Odtiaľ odišiel po vlastnej osi domov. Niektorí už tu naznačovali, že začínajú mať toho dosť. Veď celkom členitý profil, horúce a dusné počasie a svižné tempo, ktoré udávali tí zdatnejší, uberali s pribúdajúcimi kilometrami v nohách množstvo síl. A to nás ešte čakali nepríjemné tiahle a strmé hupáky s relatívne silným juhovýchodným protivetrom a dve tradičné čerešničky na torte na záver.

Hneď v prvých kilometroch hupákov medzi Vrbovým a Trstínom, aj napriek výstrahe, že kto roztrhá pelotón platí v krčme v Trstíne pivo, sa vytvorilo niekoľko menších skupiniek. Okolo mňa sa sformovala pezinská squadra, ktorú väčšiu časť za sebou ťahal náš spriaznený kamarát Emil. Hore hupákmi nám vždy na pár desiatok metrov ušiel, v zjazde sme ho doskočili. Presne ako na húpačke. Však čo iné by ste očakávali na hupákoch, že? Ako som sa neskôr dozvedel, Mišovi kdesi na pol ceste spadla a zasekla sa reťaz a kým ju stačil opäť nahodiť, už sme boli tak ďaleko, že sám nás nemal šancu doraziť. Do krčmy v Trstíne potom prišiel len tesne za nami a na záver skonštatoval, že polovicu trasy aj tak išiel sám.

Trstínska zastávka býva náročná. Pivo chutí lepšie ako inokedy, nikomu sa odtiaľ už nejako nechce ďalej pokračovať. Nabudúce asi objednáme nejaký hromadný odvoz do cieľa. No nič, žiaden odvoz sa nekonal, tak sme predsa len museli pozbierať zvyšky síl a chuť na záverečný úsek, ktorý nás previedol cez Smolenice, dedinky Malokarpatskej vínnej cesty a cez Červený kameň do cieľa na parkovisku na Zochovej chate. Záverečné kilometre s dvoma krátkymi, ale výživnými stúpaniami som už išiel bok po boku s Duškym, s ktorým sme si mimochodom počas väčšiny trate robili vzájomné garde. Pokecali sme, zašpásovali a užili sme si príjemný cyklistický deň. Na posledné stovky metrov však Duškyho šťastné čísla 34/27 boli o čosi šťastnejšie ako tie moje 39/25, takže som si šahol asi trocha hlbšie ako on. To však nič nezmenilo na fontáne endorfínov tryskajúcich v našich žilách po príjazde do cieľa, kde už boli pár minút tí rýchlejší. Osobne som dorazil iba 45 minút za itinerárom. Z toho, ako som už spomínal, hodinu sme nakúpili cez obedňajšiu prestávku, teda na zvyšku trasy sme stiahli asi štvrťhodinku. Toto však nebolo v danej chvíli podstatné.

V cieli sme si pogratulovali, popriali veľa zdaru a pretože mnohí neboli miestni, ponáhľali sa domov. Veď každý si, aspoň podľa prvých ohlasov na akciu, užil pekný deň na kolesách a s pozitívnymi dojmami sa už teší na ďalší ročník Karpatského maratónu.

Aký bude? To dnes ešte nevieme, ale mnohí skalní aj noví sa ho dožadovali a vyslovili žiadosť o jeho zachovanie, o pokračovanie dlhoročnej tradície. To nás Pezinčanov, myslím zaväzuje k tomu, aby sme pre jeho zachovanie v akejkoľvek forme či podobe urobili maximum a hlavne, do budúcnosti podporili širšou účasťou z vlastných radov.

Napriek značným výkonnostným rozdielom účastníkov sa mi vidí, že v našom malom pelotóne vládla súhra, tolerancia, priateľstvo a hlavne nadšenie pre šport. Taký krásny šport, ako je cyklistika vo svojej podstate. Je naozaj úžasné presúvať sa vlastnými silami na miesta blízke i vzdialenejšie čistým spôsobom. Kto to v živote neochutnal, nevie o čo prišiel. Naopak, kto áno, určite nebanuje za časom stráveným na sedadle, s boľavým zadkom či kŕčmi v stehnách a lýtkach, ktoré mu za odmenu priniesli nádherné momenty a zážitky, pohľady na krajiny a prírodu a možno dokonca ukázali aj iný zmysel života.

Tradičné pivo v Jame sa nekonalo, nemal by tam totiť už kto prísť, lebo jediný z Pezinčanov, ktorý prešiel celú trasu a došiel do cieľa bol Jaro, mnohí ostatní sa presúvali domov autom. Pre mňa je Jaro morálny víťaz, rovnako ako Vlado B., ktorí po iné roky značne zaostávali. Ich tohtoročná forma a progres boli znateľné, keď ich prípadné časové straty v mieste zrazov boli takmer zanedbateľné. Vlado sa držal veľkú časť trasy s tými rýchlejšími, pretože ako sám povedal, tentokrát mal veľmi veľkú motiváciu. Strach. Strach z toho, že mu ujde balík a on bude musieť šľapať ďalej sám. Jaro nás po zlej skúsenosti v Jame presmeroval do pubu Barrel, kde vraj cyklistov na rozdiel od prvej menovanej majú radi a nevyháňajú ich nedôstojným spôsobom. Takže klasickú a rýchlu bodku za akciou sme predsa len dali vo výrazne oklieštenej zostave, ale zato čisto v pezinských farbách tam.

Osobne som rád, že pri mojej organizačnej premiére nedošlo k výrazným problémom a maratón vo všeobecnosti dopadol aspoň z môjho pohľadu vcelku úspešne. Získal som niekoľko cenných skúseností a tiež postrehov. Opäť sa však vyskytlo jedno slabé miesto, ktorým bol už tradične obed a s tým spojená strata času, čo sa pokúsime v širšom internom klubovom kolektíve nejako perspektívne poriešiť. Predvídavo som však trasu navrhoval tak, aby bola dostatočná časová rezerva, ktorá by v prípade potreby mala vykryť zdržania z rôznych dôvodov (jedným bol aj obed). Dúfam, že pre všetkých bol tento ročník zaujímavý. Za počasie sa neďakuje, to proste buď je alebo nie. Ja však poďakujem, pre každý prípad a do budúcnosti.

Verím, že tradícia bude pokračovať a zídeme sa na Karpaťáku v zdraví a plnej sile opäť o rok. Vaše pripomienky, návrhy alebo iné podnety sú samozrejme vítané. Oceníme, ak nám v diskusii pod článkom dáte vedieť, ako sa vám páčilo s čím ste boli alebo neboli spokojní.
Ešte raz ďakujem všetkým, ktorí prišli, zúčastnili sa a podporili našu spoločnú jazdu Malými Karpatmi.

Zopár údajov z môjho tacháča (PK – Zochova chata):
Vzdialenosť:     174.7 km
Priemerka:       27.5 km/h
Nastúpané:       2005 m

Viac fotiek nájdete tu: Duškyho fotky